Bombový záver sezóny – Egypt, Hurghada 2022
7 novembra, 2022
Keď sa naskytla príležitosť navštíviť sestru Lucku, jej manžela Jana a ich dcéru Viki, dlho som neváhal. Trochu nezvyčajné na tom bolo, že sme si k tomu museli všetci odskočiť do Egypta.
Robko sa už raz osvedčil ako výborný spoločník a tak som rád, že sa ku mne pridal aj tentoraz.
Pôvodne sme plánovali výlet od soboty do soboty, ale človek mieni a Corendon mení. Náš sobotný let z Viedne do Hurghady nám jednoducho dva mesiace pred odletom zrušili, a tak sme mali na výber zmenu termínu odletu, alebo vrátenie peňazí. Rozhodli sme sa pre odlet v stredu. Radšej tam ísť na štyri dni, ako vôbec.
Späť sme leteli Wizzom, bol to ich premiérový let na trase Hurghada – Budapešť. Stal sa zázrak a Wizz okrem jednej kozmetickej zmeny času odletu, dodržal čo sľúbil a neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Odleteli sme de facto v deň a v čase tak, ako boli letenky kupované. Snáď prvý krát za ostatné dva roky Wizz dodržal termíny, čo deklaroval pri predaji leteniek.
Ale za to, čo nám vyviedli v lete s letenkami na Krétu, s nimi už letieť tak či tak neplánujem. Istennel…
Deň 1 – streda
Aby sme stihli odlet zo Schwechatu o 8:50, ráno sme si museli privstať. Odchod z domu o 4:20, auto sme odparkovali pri Nivách. O 5:10 štartoval z Nív prvý ranný Flixbus smer viedenské letisko. Niečo po šiestej sme sa postavili do radu na check-in. Corendon neumožňuje online check-in pri odletoch z viedenského letiska.
Po slabej polhodinke sme došli k prepážke. Napriek tomu, že som pýtal exit row a holka nám ho nedala, dostali sme nejakým zázrakom jedinú trojku z celého lietadla, kde sme boli iba dvaja. Inak bolo celé lietadlo komplet plné rakúskych dôchodcov.
Na letisku nuda, Robko si dal jedno pivko, ja som zatiaľ odolával.
Štvorhodinový let prebehol úplne hladko, cestou nič zaujímavé, snáď okrem gréckych ostrovov nebolo vidieť nič, čo by stálo za reč. V lietadle sme si vyplnili tlačivá, ktoré sú potrebné pre získanie egyptských víz po prílete.
V Egypte je +1 hodina oproti nášmu zimnému času. Náš letný čas je rovnaký ako u nich.
Pred druhou sme hladko pristáli k Terminálu 2, to je starší z dvoch, ktoré tam majú. Výhoda tohto terminálu je v tom, že zďaleka nie je tak exponovaný ako novší a oveľa väčší Terminál 1.
Autobus nás od lietadla odviezol k príletovej hale.
Vošli sme dnu do úplne prázdnej haly medzi prvými. Hneď po pár metroch, na nás číhalo asi 6 stánkov polepených reklamami na rôzne cestovky a výlety. Za týmito stánkami asi po desiatich metroch je približne 8 kukaní, z ktorých boli znudenými colníkmi obsadené iba dve. Jedna vľavo a jedna úplne vpravo, ale na nej bol piktogram, že je to pre starých, tehotné, imobilných a deti.
S Robom sme takmer prví dorazili ku kukani vľavo, ale niečo mi hovorilo, že sme si asi mali najprv vybaviť tie vstupné víza, za nami sa už začal tvoriť masívny rad cestujúcich, ktorí si víza v olepených stánkoch kúpili. My sme si s Robom mysleli, že sú to fakt iba stánky nejakých cestoviek a ono to boli stánky, v ktorých si majú turisti vybaviť víza. Nič sa nedalo robiť, museli sme sa vrátiť k stánkom, tie však už boli totálne obsadené, mraky ľudí všade. Po nás priletelo ďalšie lietadlo.
Ale to by sme neboli v Egypte. Keď si nás všimol jeden “stánkar”, že sme sa ojebabrali, ani okom nemihol. Zobral nás k sebe poza všetkých čakajúcich a víza (30 €) nám na pohodu vlepil do pasov a hotovo. Salam alejkum.
Kým všetko toto prebehlo, pri tom colníkovi vľavo, sa už vytvoril hrozivý rad a vyzeralo to, že tu skysneme aspoň pol hodinu. Ale opäť, to by sme neboli v Egypte. Colník pre “invalidov” úplne vpravo, tam sedel sám ako cyp, nikto k nemu nešiel, lebo veď mal ceduľku, že je pre invalidov a deti.
Hovorím si, Martin nebuď ouca, došiel som k nemu a pýtam sa, či reku môžem. Totálne znudene vypľul žuvačku a že jasné, môžem.
Za mnou sa hneď rozbehli ostatní ako kobylky, Robko sa len tak tak stihol ku mne prepchať.
Keby som sa neopýtal, ten colník by tam bol schopný sedieť sám a čumieť do mobilu a jeho kolega s frontou turistov až po dvere by sa nezastavil.
Vitajte v Egypte!
Keďže sme cestovali iba s príručnými ruksačikmi, nemuseli sme sa zdržiavať pri kufroch. Úplne pri východe, pri dverách z letiska von, je asi 5 stánkov rôznych operátorov so SIM kartami. Vodafone bol zatvorený, ale Orange fungoval. Kúpili sme si obaja 10GB SIM kartu za 5,50 €. Predavač nám ukázal oznam, kde bol vytlačený postup, ako si SIMku aktivovať, to sme si mali odfotiť do mobilu a podľa toho postupovať.
Všetko toto čo som písal vyššie – víza, colníci, SIMka, netrvalo viac ako 10 minút a stáli sme pred letiskom na egyptskom slniečku. Úplná paráda.
Od Lucky sme vedeli, že za taxík k ich rezortu nemáme dávať viac ako 15€. Hneď s prvým taxikárom sme sa dohodli na 17€, fakt sa nám tam nechcelo handrkovať.
Po desiatich minútach sme už parkovali pred rezortom. V lekárni oproti som kúpil lokálny liek Antinal. Na vlastnej koži riti som pri svojej prvej návšteve Egypta zažil, čo je to faraónova pomsta. Odvtedy bez Antinalu ani na krok.
Lucka mi zabudla dať číslo ich apartmánu a my sme ešte nemali aktivované egyptské dáta v mobiloch. Na recepcii nás tak stopla ochranka, ktorá po nás chcela číslo izby kam ideme. Jano im totiž nahlásil, že prídeme, ale bez toho čísla izby nás jednoducho nechceli pustiť ďalej. Ich znalosť angličtiny bola ešte horšia ako moja a tak zavolali mobilom svojmu šéfovi a s ním som si to vysvetlil. Pochopil kto sme a za kým ideme a dal pokyny svojim podriadeným, že sme ok a nech nás pustia.
To sa už ale z ulice dovalil Jano s nákupom a po zvítaní sa a opakovanom vysvetlení ochranke o koho v našom prípade ide, sme konečne mohli vojsť dnu do rezortu.
V apartmáne sme sa všetci zvítali, okniepili sa a zložili si veci v našej spálni. Po kávičke a občerstvení, sme sa dali do plaviek a s Luckou a Viki sme išli oprobovať lagúnu a okúpať sa v mori.
Príjemne osviežení sme sa vrátili na apartmán. Janči zatiaľ dovaril večeru – výborné jahňacie. Po večeri sme už len kecali, popíjali pivko, ktoré Jano a Robo prekladali domácou 52-kou. Robko si ešte odskočil kúpiť do lekárne vatu do uší. Spať sa išlo rôzne, niekto už po šiestej 🙂 a ja s Luckou sme potiahli tuším do druhej, alebo tak nejako.
Deň 2 – štvrtok
Janove hangover raňajky vo forme famóznej omelety, nám všetkým padli náramne dobre 🙂
Lucka s Viki mali naplánovanú delfínoterapiu. Pánska zostava sa chystala na potápací, resp. šnorchlovací výlet. Pôvodne som si aj ja plánoval obnoviť potápaciu licenciu, ale po letnej dovolenke sa mi spustili problémy s ľavým zvukovodom a ušná doktorka ma nepotešila – do konca života by mi už žiadna voda vôbec nemala vtiecť do ucha. Inak riskujem trvalé poškodenie sluchu.
Ako kompromis mi tak ostalo už iba šnorchlovanie.
Celé to zorganizoval Jano, našiel si v Hurghade výbornú potápaciu agentúru. Dohodnuté sme mali dva výlety – jeden v štvrtok a druhý v piatok. V cene sme mali odvoz a dovoz z ubytka, požičanie šnorchlov, okuliarov a neoprénu, samotný výlet loďou a na lodi stravu a nealko/kávu/čaj. Cena 30€ na osobu a deň bola za toto všetko viac ako výborná.
Niečo po ôsmej po nás dofrčala dodávka a doviezla nás k marine, kde sme sa zaregistrovali v našej agentúre, zaplatili a šup na loď.
Výborné bolo aj to, že posádka a my turisti sme boli v pomere takmer 1:1, teda nás turistov bolo o niečo viac, ale nie o veľa viac ako posádky.
Po asi pol hodinke plavby, sme zakotvili pri koralovom útese. Nasledoval krátky brífing potápačov, tí potom naskákali do vody a už ich nebolo. My šnorchlisti sme sa pomaly tiež ponorili do vody a nejakých 30-40 minút sme šnorchlovali.
Mal som so sebou aj vodotesný foťáčik, tak som niečo fotil. Sir David Attenborough zo mňa určite nebude, ale za tie peniaze čo som za foťáčik na Bazoši dal, to určite stojí.
Mal som čo robiť, lebo som nebol zvyknutý na to, že mám pri šnorchlovaní v jednej ruke foťák a tak mi koordinácia šnorchlovania a fotenia v prvý deň dosť robila problémy.
Holt, naozaj neviem robiť naraz dve veci.
Takto to vyzerá, keď amatér fotí pod vodou amatérskym foťáčikom
Maximálne spokojní, sme sa potom loďou presunuli na iný útes. Tu to bolo tiež veľmi pekné, ale vo vode bola o niečo horšia viditeľnosť. Najviac ma potešilo, že sme videli obrovské hejno malých rybičiek. To akoby nemalo konca, bol to parádny zážitok, sledovať to takto doslova z niekoľkých centimetrov.
Po tejto druhej potápaco-šnorchlovacej zastávke nám už riadne vyhladlo. Obed nám veľmi chutil a aj sme si každý 2x pridali.
Potom sme sme sa už iba vrátili do prístavu, okolo tretej sme zakotvili.
Mikrobus nás bez problémov hodil domov do rezortu, kde sme si trochu odpočinuli.
Na večeru sme plánovali skočiť do mesta. Lucka s Janom boli počas predchádzajúceho pobytu v rybacej reštaurácii Al Halaka, ktorá nie je úplne turistická a chodia tam aj domáci. Bolo rozhodnuté.
Večer pred odchodom, sme ešte museli doplniť zásoby piva. V moslimskom Egypte to nie je úplne jednoduché a legálne, v bežnom obchode si človek alkohol nekúpi. Existujú špeciálne duty-free shopy, ale tých je v Hurghade málo a sú dosť ďaleko. Navyše tam treba chodiť s pasom a max do 48 hodín po prílete, všetko sa tam registruje, skrátka pakáreň.
Najjednoduchšie je zohnať si lokálneho “sprostredkovateľa”, ktorý má svoje kontakty. Radšej nevedieť kde a aké. Ale za primeranú sumu zoženie bez problémov pivko aj vínko. Janči takýto kontakt má. Doslova ako pašeráci sme napochodovali do vedľajšej úplne tmavej a rozbitej uličky a tam nás na zemi čakali tri kartóny piva. Peniažky z rúčky do rúčky a hotovo.
Ďalší osvedčený lokálny kontakt, taxikár Albert, nás o siedmej naložil do svojej naleštenej Toyoty Hiace. Albert nie je moslim, ale kopt – čiže katolík. V Egypte tvoria kopti približne 10% populácie.
Okrem toho je aj veľmi vtipný, zábavný a hlavne spoľahlivý. Dá sa s ním dobre pokecať a posrandovať. Navyše vie vybaviť kopu výletov de facto kamkoľvek po Egypte, takže opäť – ak niekedy do Hurghady, tak na výlety nie s cestovkami, ale cez Alberta.
Reštaurácia Al Halaka je presne ten typ reštaurácie, ktoré mám najradšej. Obyčajné stoly a sedenie, žiadne čačky pre turistov. Jedna veľká hala, pri vchode sedí za kasou pokladník, vedľa pult s ponukou čerstvých rýb. Nič navyše.
Lucka a ja sme si dali ich rybie menu – polievka, rôzne druhy morských plodov, kus ryby a ryža. Chalani si vybrali každý svoju rybu z pultu, k tomu predjedlo mix kreviet a rybaciu polievku s morskými plodmi a krabom.
Obsluha nám automaticky doniesla na stôl fľaše s vodou a parádne predjedlá. Plnené grilované baklažány, hummus, baba ganoush, zeleninový šalát, grilovanú zeleninu, coleslaw, arabský chlieb a ešte taký pečený arabský chlieb, niečo ako naše hrianky. No niečo neskutočné, fantázia.
No a potom začali vo veľkom nosiť objednané hlavné jedlá. Čo budem hovoriť, toto bolo naozaj nebíčko v papuľke. Niečo také dobré som nejedol už veľmi veľmi dávno. Suverénne najlepšie ryby v živote.
Po naozaj fantastickej večeri, sme sa vydali na prechádzku k marine. Je to klasická turistická promenáda, z jednej strany jachtičky a z druhej reštaurácie, bary a také tie veci ako na každej inej promenáde v každom inom letovisku. Bol veľmi príjemný večer a tak prechádzka padla vhod.
Inak hneď oproti reštaurácii kde sme večerali, je vraj parádny rybí trh, takto večer samozrejme zatvorený. A naľavo od reštaurácie je veľká mešita.
Po prechádzke a jednom drinku nás Albert odviezol k rezortu. Ja som sa zmohol ledva na dve pivká, ostatní ostali ešte hore, ani neviem dokedy.
Deň 3 – piatok
Ráno ako cez kopirák, jediný rozdiel boli raňajky, to sme mali párečky, originál dovoz z DE 🙂
Lucka a Viki opäť delfíny.
Výlet loďou začal podobne ako v prvý deň. Rozdiel bol ten, že boli naplánované tri ponory, ten prvý pre pokročilejších potápačov do hĺbky okolo 30 metrov. Plavili sme sa severne od prístavu, smerom k marine a mešite, kde sme boli večer predtým. Oproti marine sme zakotvili a potápači absolvovali ponor. My sme zatiaľ vegetili a sledovali čulú lodnú premávku okolo.
Približne po hodne sme sa presunuli k prvému koralu, kde sme mohli aj my s Robkom šnorchlovať. Bolo o dosť veternejšie ako včera, vlny tiež neboli najmenšie. Úprimne povedané, veľmi sa mi do tej vody nechcelo.
Nakoniec to bol asi najlepší šnorchel stop čo sme tu boli. Aj s foťákom v pravej ruke sa mi šnorchlovalo výborne, aj sme mali obaja lepšie potápacie okuliare ako v prvý deň. Videli sme dve raje a samozrejme kopu iných rýb. Fotky tu dávať nebudem, lebo sú veľmi podobné ako v prvý deň.
Zastávka tu bola dosť dlhá, takže sme s Robom stihli dvakrát skočiť do vody. Prvý krát sme útes pozreli z ľavej strany a druhý krát z pravej.
Po výdatnom šnorchlovaní sme mali obed, trochu iný ako v prvý deň, ale opäť na dupľu.
Tretia zastávka bola o kus bližšie k pobrežiu. Tu sme videli parádne hejná kalamárov, aj som ich odfotil, ale kvalita fotky mizerná. Videli sme aj fakt veľkú rybu, neviem čo to bolo. Bola však dosť hlboko a na hranici viditeľnosti, naozaj riadny macek. A ešte ma potešilo parádne hejno rýb do ktorého som sa dostal a tieto rybky boli fakt zvedavé, aj ma trochu oďobávali. Robo sa smial keď to videl, že ma idú zožrať.
Spokojní sme sa vrátili do prístavu, boli to super dva dni na mori. Domov sme sa vrátili niečo po štvrtej.
Na večeru boli fajné ryby a kalamáre, Janči sa prekonával.
Po večeri sme sa išli prejsť na Mamshu, alebo inak aj Safaga road. Je to dlhý bulvár, ktorý začína hneď pri rezorte a smerom na sever pokračuje de facto niekoľko kilometrov až do mariny. Tu sme chceli s Robčom kúpiť nejaké suveníry, to sa aj podarilo.
Vo veľmi dobrej nálade sme sa vrátili k rezortu, ale ešte sme skočili na dve točené do sympatickej egyptskej knajpy, určenej skôr domácim ako turistom. Napriek tomu mali pivko a tak sme to využili.
Večer sme doma išli spať celkom slušne.
Deň 4 – sobota
Po raňajkách sa Jano chystal na rybačku a my ostatní sme išli otestovať staronové delfinárium. Mala po nás prísť dodávka, prišiel však iba taký trochu väčší pickup. Tí dvaja neboráci chceli dať Viktorkin kočík na strechu, chvalabohu, že nie aj s ňou ako naposledy.
Nakoniec sme sa nejako do auta naskladali, ale bolo to o držku a Lucka mala riadne nervy.
V delfináriu sme mohli ísť k bazénu a jeden zvedavý delfín hneď doplával k okraju bazéna a len pozeral. Takto zblízka to bol super zážitok. Ale ešte väčší zážitok bol, že Lucka mi dala k narodeninám darček a to naozaj parádny. Mohol som si s delfínmi zaplávať, samozrejme pod dozorom chovateľa. Pridal sa aj Robo. Navliekli sme si neoprény a šup do vody.
Delfíny boli absolútne kľudné, doslova ako maslo. Počúvali na pokyny bez zaváhania, no úplná paráda. Krúžili s nami v bazéne, mohli sme ich oblapiť a točili sa s nami okolo svojej osy.
Aj nejaké pusinky boli 🙂
Naozaj nevšedný zážitok na celý život. Ešte raz ďakujem Lucka 🙂
Viki zatiaľ absolvovala svoju 30 minútovú terapiu a tiež sa jej to páčilo.
Mám aj síce nekvalitné, ale spoň nejaké videjko na pamiatku.
Po tomto až dojímavom zážitku, sme sa už normálnym autom vrátili na apartmán. Janko nedoniesol žiadnu rybu, ale chytil ich celkom dosť, len malých, to všetko pustil späť do mora. Chytil aj jedného štvorzubca, ale ten mu prehryzol oceľové lanko a šupol späť do mora.
Na neskorý obed bolo dusené hovädzie s makarónmi, kým Jano varil, my ostatní sme sa išli posledný krát okúpať do mora do lagúny pri rezorte.
Ešte predtým som vyklikal v mobile check-in a cez Jana som dal vytlačiť boarding pasy pre náš let do Budapešti.
Okrem Jana sme sa išli okúpať všetci. Po kúpaní sa Robo s Viki pár krát šmykli na detskej šmykľavke. Slabú hodinku sme vegetili na ležadle a nakoniec sme sa riadne hladní vrátili domov.
Po jedle sme si s Robom zbalili naše ruksaky, dali kávu a posledné pivko. O piatej sme sa rozlúčili s Viki a Janom, Lucka s nami zbehla dolu a počkala kým stopneme nejaký taxík na letisko.
Robo ani nestihol dofajčiť a už pri nás jeden stál. Rozlúčili sme sa aj s Luckou, nasadli a nechali sa odviezť na Terminál 2, tak ako stálo na boarding pasoch.
Keďže sme však v Egypte, nič nejde tak ľahko. Všimol som si už pred x týždňami, že sa na webovej stránke letiska nedajú pozrieť aktuálne informácie o odletoch a príletoch. To znamená, že jediné info či odletíme z Teminálu 2, alebo 1, sme mali na boarding pasoch. Tam stálo, že letíme z Terminálu 2.
Samozrejme to tak nebolo, ochrankár nás dnu nepustil, že sa to zmenilo.
Nič sa nedalo robiť, museli sme brať ďalší taxík a presunúť sa na Terminál 1. Ono teoreticky by sa medzi nimi dalo prejsť aj pešo, ale nechcel som to riskovať, oficiálny chodník som nikde nevidel.
Tu to už išlo celkom ok, ak pominiem to, že colníkovi nestačil online check-in, ale museli sme ísť aj osobne na check-in k pultu v odletovej hale. Potom sme ešte museli vyplniť podobné kartičky ako pri prílete, len tentoraz boli určené pre colníka pre odlet.
Celkovo nás kontrolovali a aj batožinu cez skener hneď po vstupe do odletovej haly. Potom nás kontroloval colník. Potom nejaký vojak kontroloval pasy a letenky. Potom nasledovala klasická security kontrola s batožinou cez skener a nakoniec nás opäť kontroloval nejaký vojačik, či tie ostatné kontroly boli ok. Radosť cestovať 🙂
Na letisku prekvapivo celkom ok sedenie pri našom gejte, čisté wecká a aj v bufetoch bolo dostať niečo na pitie a jedenie. Zamrzelo len to, že boarding začal presne v čase, kedy sme už mali odlietať. Pritom lietadlo bolo na ploche už hodnú chvíľu. V lietadle sme sedeli dobrú pol hodinu, keď kapitán oznámil, že čakáme na nejakého neboráka, ktorého úrady nechcú pustiť. A že nevie dokedy budeme čakať a či ho pustia. Čakali sme ďalších asi 10 minút, potom sa dvere zavreli a my sme odleteli bez toho chudáka. Meškanie presne hodina.
Inak let nuda, aj som niečo pospal.
V upršanej Budapešti sme po pristátí pre zmenu čakali dobrých 10 minút s otvorenými dverami a pristavenými schodíkmi, len akosi autobusy po nás nechodili. Nakoniec došli a konečne sme mohli opustiť lietadlo.
Na pasovke celkom dosť ľudí, ale nič tragické. Pred letiskom sme sa s Robkom rozlúčili, ostávalo mu asi 25 minút do odchodu Flixbusu do rodného mesta.
Ja som sa Boltom presunul na hotel, kde som o 0:45 padol do postele a spal do rána.
Anna Hotel Budapešť som zvolil strategicky, leží asi 10 minút pešo od autobusovej stanice Kelenföld. Odtiaľ mi o 7:10 ráno odchádzal prvý Flixbus do Bratislavy.
Nezáživná 2,5 hodinová cesta ubehla celkom ok, stáli sme iba chvíľku na hraniciach. Yarka čakala tam, kde sme ju v stredu skoro ráno nechali. O desiatej som tak bol bezpečne doma.
Krátka, ale veľmi výživná a podarená návšteva Egypta vyšla na jednotku. Nielen našinci chodia do Egypta v drvivej väčšine iba s cestovkami. Takto bez cestovky to má tiež svoje čaro, aj keď sme sa zhodli na tom, že sa to až tak finančne neoplatí. Predsa len, táto krajina má svoje špecifiká a úplne rozumiem tomu, že bežný človek milión si chce na dovolenke v prvom rade oddýchnuť a nie naťahovať sa s taxikármi a podobne. Poprípade riešiť zmeny v letenkách, tak ako sme to riešili my, alebo aj Lucka s Janom a Viki. Skrátka cez cestovku je to väčšia istota, je to pohodlnejšie a finančne primerané.
Takto na vlastnú päsť vidím najväčšie riziko práve v tých letenkách, naozaj sa na tie letecké spoločnosti nedá v poslednej dobe spoľahnúť a nie sú ani nejako extra lacné.
To však nič nemení na tom, že tento náš výlet bol jednoducho skvelý a ešte raz veľmi pekne ďakujem Lucke a Janovi za to, že nás štyri dni chovali a nadájali 🙂
Salam alejkum