Veľkonočný Užhorod

Po niekoľkých rokoch, sa nám počas Veľkej noci konečne podarilo celej rodine zavítať do mojich rodných Košíc.
Tomi strávil dve noci v svojom obľúbenom Kysaku na chate s bratrancami.
Doktor Iľko hlásil pekné jarné dni, dážď, drony ani rakety padať nemali a tak sme sa s Katkou a Táničkou rozhodli stráviť Bielu sobotu výletom – navštívili sme ukrajinský Užhorod.

Biela sobota 4. 4. 2026

K hraničnému prechodu Veľké Slemence – Malé Slemence (Mali Slemenci) sme to mali z domu 90 km. Ráno sme sa okniepili, dali babke zbohom a sadli do auta.
Ospalým Zemplínom sme po prázdnych cestách o desiatej dorazili k obecnému úradu vo Veľkých Slemenciach. Provizórne bezplatné parkovisko chránené kamerovým systémom, je zriadené priamo vo dvore obecného úradu.
Už počas parkovania naše auto obkľúčila detská skupinka lokálnych príslušníkov súboru Romathan. Ujo peniažky, ujo keksík aspoň. Ujo gádžo nič nedal a zaparkovali sme na jednom z posledných voľných miest.
Hraničný prechod Veľké/Malé Slemence je určený iba pre peších a cyklistov. Využiť ho môžu osoby s pasom ukrajinským, slovenským, alebo pasom iného členského štátu EÚ.
Od obecného úradu je to na hraničný prechod presne 200 metrov. Ulica k prechodu je normálne obývaná, ale vidieť, že tu takpovediac niečo končí a niečo iné začína.

Pekné a upravené domy občas striedajú spustnuté a opustené pozemky a polorozpadnuté usadlosti.

Prechod cez hranicu bol na jednej strane hladký, na druhú stranu si človek hneď pripomenie, že na tej „zlej“ EÚ je niečo dobré. Najprv sme absolvovali slovenskú colnú a potom pasovú kontrolu, na ukrajinskej strane to isté. Slovenská colníčka bola veľmi milá, poučila nás, čo sa nesmie do EÚ z Ukrajiny dovážať (mäso, mäsové výrobky, údeniny, syry, mliečne výrobky, semienka rastlín, žiadne kvety….).

S čerstvými pečiatkami v pasoch, sme sa po niekoľkých minútach strávených kontrolami konečne ocitli na mojej milej Ukrajine. Až nepríjemne dlho som tu nebol, naposledy na jeseň v roku 2021 s bratrancom Robom.

Pred „trojdňovou špeciálnou operáciou“ trvajúcou už vyše štyri roky, ukrajinská strana hraničného prechodu doslova kvitla. Slováci sem chodili v hojných počtoch na nákupy. Ulicu lemovali početné obchodíky a bufety. Dnes je na toto chátrajúce miesto bez života smutný pohľad.
Ulicu už nelemujú obchodíky, ale odstavené autá Ukrajincov, ktorí pešo prešli cez hranicu na Slovensko.
Chcem veriť, že za lepším životom.

Doslova po piatich metroch na ukrajinskej strane nás oslovil pánko, či potrebujeme taxi a už sme sa viezli do Užhorodu v obstarožnej Škode Octavia. Cestou sme sa zastavili doručiť zásielku jeho kamarátovi o pár ulíc ďalej.

Mobil mi zaostril na čelné sklo a nie na cestu.

Centrum Užhorodu je od Slemeniec vzdialené 18 kilometrov, približne po polhodine sme dorazili k hotelu Intourist-Zakarpatie v Užhorode.
Len pre úplnosť spomeniem, že od veľkého cestného hraničného prechodu Vyšné Nemecké, leží Užhorod iba kilometer. Pristávacia dráha užhorodského letiska končí 150 metrov od našej hranice.
Užhorod je naozaj blízko.
Taxikár mi dal svoje číslo na Viber a dohodli sme, že pol hodiny predtým ako budeme chcieť odísť, mu mám zavolať a príde po nás. Zaplatili sme 10,-€ a rozlúčili sa.

Návštevu Užhorodu som sa rozhodol začať pri hoteli Intourist, pretože sa mi páčia socialistické brutalistické stavby, akou je aj tento hotel a tiež preto, že hneď cez križovatku je oproti hotelu hlavný chrám Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi – Chrám Krista Spasiteľa.

Intourist bol pôvodne 5 hviezdičkový hotel otvorený v roku 1979, dnes má hviezdy ledva 3 a podľa recenzií, by to mohla byť kľudne iba jedna hviezda. Zvonka na prvý pohľad vyzerá ako mierne vybývaná bytovka. Dúfam, že sa mi v ňom raz podarí prenocovať 🙂
Od hotela sme prešli k chrámu, bol zatvorený.

Naše kroky ďalej viedli po Švábskej ulici s mnohými obchodíkmi a prevádzkami rôzneho druhu.

Došli sme na Námestie Sándora Petőfiho. Má obdĺžnikový tvar, v strede je menší park a viacero lavičiek, kde sa dá posedieť a relaxovať. Na juhovýchodnom konci je vyčlenený veľký priestor, na ktorom sú vyobrazení padlí vojaci aktuálneho vojnového konfliktu.

Na námestí sa nachádza firemná predajňa ukrajinského výrobcu cukroviniek Roshen, ktorý patrí bývalému prezidentovi Petrovi Porošenkovi. Výrobky Roshen máme veľmi radi, hlavne tyčinku Tidbit a slivky máčané v čokoláde, tie bohužiaľ nemali na sklade. Pozreli sme si sortiment na predajni a overili sme si otváracie hodiny. Nákup sme chceli realizovať až cestou späť, aby sme nemuseli celý deň po meste vláčiť čokolády v ruksaku.

Neďaleko bol barbershop, chcel som sa dať ostrihať. Bez objednávky termínu smola, prvý voľný termín mali až o piatej poobede.
Peknou a upravenou ulicou sme prešli mostom pre peších ponad rieku Uh a tým pádom sme sa dostali de facto do úplného centra mesta.
Príjemnú atmosféru dopĺňalo mnoho ľudí, rodín, plné terasy reštaurácií, veľmi príjemné miesto.

Chvíľu sme sa pomotkali a popozerali dokola. Zašli sme kúsok vedľa na Námestie Jevgenija Fencika, ukrajinského gréckokatolíckeho kňaza, básnika a spisovateľa. Námestiu dominuje synagóga z roku 1904, ktorá aktuálne slúži ako koncertná sieň Transkarpatskej regionálnej filharmónie.

Tánička si dala na námestí pistáciovú zmrzlinu a pomaly sme sa presunuli na Nábrežie nezávislosti.
Tu v tieni krásnych líp, bolo viacero reštaurácií s terasami priamo nad riekou Uh. Trochu ďalej, kam až bolo dovidieť, stáli dva rady stánkov s remeselnými výrobkami od výmyslu sveta a samozrejme aj stánky so syrmi, údeninami, výrobkami z medu, pálenkami, nakladanou zeleninou… skrátka fakt parádne trhy.
Až tu sme pochopili, prečo nám colníčka vravela, že takéto veci sa k nám dovážať nesmú.
No nič, zatlačili sme slzu v oku, zhltli slinku a aspoň naše čuchové a zrakové zmysly si prišli na svoje.
Tánička neodolala a kúpila si niečo ako naše syrové nite, len v tvare psíka. Boli fakt výborné.
My s Katkou sme objavili stánok Pijanej višne a dali sme si po dve deci tohto skvelého likéru.
Vypili sme to sediac na lavičke pod lipami, s výhľadom na stánky okolo a budovu divadla oproti cez rieku Uh. Sedelo sa veľmi fajn.
Pozorujúc toto živé mravenisko a ľudí okolo seba s obrovskou chuťou žiť, nedalo sa vyhnúť myšlienkam na vojnu, ktorá je tak blízko. Ostré kontrasty.

No nič, museli sme sa posunúť ďalej. Na mape som lokalizoval ďalších barberov a tak sme sa pomaly motkali ulicami ich smerom. Keď sme tam došli, opäť som nepochodil, termín žiadny voľný, len na objednávku. Tretí pokus o pár sto metrov ďalej dopadol rovnako.
Uličkami sme sa pomaly vracali späť do centra. Keby som nevedel, že sme na Ukrajine, kľudne by som v tejto časti mesta tipoval, že som niekde v Česku, Poľsku, alebo na Slovensku. Na prvý pohľad takmer žiadny rozdiel, len vozový park dával občas jasne najavo, že sme viac na východe.

Pomaly ale isto sa hlásili naše žalúdky, uličkami sme sa presúvali smerom k užhorodskému hradu a chceli sme sa niekde najesť. Prešli sme okolo peknej Katedrály Povýšenia svätého kríža, pomaly sme už boli pri hrade, ale nenašli sme žiadnu reštauráciu ktorá by nás oslovila.

Priamo vo vchode do hradu sme zakopli o hradnú reštauráciu a v nej sme sa zložili.
Tánička si dala len opekané zemiaky, Katka niečo ako vyprážaný syr so šunkou, ale bolo to zmiešané aj s chlebom a takto spolu vysmažené. Ja som si dal vynikajúcu hustú polievku s mäsom a zemiakovú placku s hubami a bravčovým soté, to bolo tiež výborné.
Katka pivko Krušovice, my s Táničkou sme pili minerálku. Najedli sme sa veľmi dobre.

Najprv sme rozmýšľali, že pozrieme hrad aj zvnútra, ale nakoniec sme od toho upustili. Hneď vedľa hradu je aj skanzen, to by tiež stálo za návštevu. Niekedy nabudúce.
Trochu sme sa pomotkali okolo a pomaly sa zgúľali späť do centra k rieke.

V už známej predajni Roshen sme nakúpili zásoby a zavolal som taxikárovi. Podľa dohody po nás prišiel na miesto ktoré sme si určili a misiu Užhorod sme zdarne mohli ukončiť.
Keď sme sa viezli von z Užhorodu, pekne bolo vidieť ako sa mesto rozrastá. Kvôli vojne sa do Užhorodu prisťahovali desaťtisíce Ukrajincov z východnej časti tejto veľkej krajiny. Užhorod leží na hranici so Slovenskom, rozumej na hranici s NATO a preto sa Rusi doteraz neodvážili strieľať svoje (ne)presné rakety až sem. Takmer určite by im nejaké zaleteli aj na naše územie a to riskovať nechcú. Zatiaľ.
Užhorod z toho ťaží – stále je a doteraz tu bolo bezpečne.

Kým sme definitívne opustili Užhorod, zastavili nás na dvoch checkpointoch – armáda a polícia kontrolovala či nie sme dezertéri. Stačilo ukázať náš slovenský pas a všetko bolo ok.
Na hranici sme vyplatili taxikára a bez problémov absolvovali colné a pasové kontroly.
Auto nás čakalo na svojom mieste, do navigácie som zadal cestu domov a mohli sme vyraziť.
Vo Veľkých Kapušanoch sme si na námestí dali s Katkou v jednom bistre kávu, Tánička si dala kofolu.
Jedna instantná káva 2,50,-€ a kofola 2,-€ (oni to mali v menu napísané ako Cofola), spolu sme platili prosím pekne 7,-€. V Kapušanoch…
Vitajte doma.

Čo dodať na záver?
Všetci čo ma poznajú vedia, že mám pre Ukrajinu slabosť a bolo to tak aj pred aktuálnou hroznou vojnou od roku 2022, ktorá pre Ukrajincov začala už v roku 2014 na Donbase.
Som veľmi rád, že sme tam boli. Dúfam, že nepotrvá dlho a budeme sa môcť bezpečne vrátiť a zájsť aj ďalej ako iba tesne k hraniciam.
Užhorod príjemne prekvapil, vedel som čo približne čakať, ale realita bola oveľa lepšia.
Videli sme jedno pekné, prekvitajúce, fungujúce mesto plné ľudí a života. Kiežby sa to dalo čo najskôr povedať aj o zvyšku krajiny.

Слава Україні!