Nočným vlakom z Bukurešti do Kišiňova

V reštauračnom vozni nočného vlaku z rumunskej Bukurešti do moldavského Kišiňova sa stretnú Slovák, Poliak a Číňan a poriadne to roztočia.

Takto by kľudne mohol začínať nejaký vtip, ibaže by to bola pravda 🙂
Ako to teda bolo naozaj?

Vďaka aktuálne štedrej ponuke leteckého spojenia Bratislavy s viac či menej rozvinutými časťami Európy, som mohol absolvovať výlet, po ktorom som už nejaký ten rok poškuľoval.
Nezainteresovanému sa to na prvý pohľad možno javí ako nezmysel, no na druhý pohľad a hlavne aj reálne, je to jeden perfektný výlet za pár drobných.
V sobotu na obed odlet z Bratislavy a prílet do rumunskej Bukurešti. Odtiaľ 14 hodín nočným vlakom do moldavského Kišiňova a z Kišiňova späť do Bratislavy letecky.
Toto všetko za 26 hodín čistého času.

Sobota 28. 2. 2026

Na tento výlet sa mi opäť raz podarilo nahovoriť bratranca Paliho. Bohužiaľ sa však musel obetovať a najprv absolvovať presun z Košíc do Bratislavy. V sobotu ráno niečo pred deviatou vďaka štátom dotovanej linke Wizzu, tak za vcelku primeranú cenu doletel do Bratislavy.
Plánovaný odlet sme mali o 12:20, nechcel som Paliho nechať dlho samého a tak ma Katka doviezla o trištvrte na desať na letisko, kde sme sa zvítali a vo vstupnej hale pod modelom Štefánikovho lietadla Caproni, si pivkom pripili na začiatok výletu.

Celé dopoludnie z Bratislavy nič neletelo, náš let bol prvým a tak security kontrolu otvorili iba niečo vyše dve hodiny pred naším plánovaným odletom.
Pri gejtoch sme posedeli a dali si pivko.
Na rýchlu návštevu Bukurešti sme mali iba 4 hodiny a preto nás info, že náš let bude meškať, vôbec nepotešilo. Z avizovanej 20 minútovej sekery to bola nakoniec presne 1 hodina a tak nám vo výsledku na Bukurešť ostali iba 3 hodiny. Mínus hodina presun z lietadla k vláčiku a samotný vláčik a ostali nám hodiny dve.

Let prebehol štandardne, obaja sme sedeli v jednom rade, len každý pri svojom okne.
Letisko je s hlavnou železničnou stanicou Bukurešti Gara de Nord spojené priamou železničnou linkou.
Vláčik až nápadne pripomína ten z letiska Boryspiľ do Kyjeva.
Lístky sme si chceli kúpiť v automate, ale nefungoval. V okienku sedela nejaká teta, ale tá lístky nepredávala, že si máme kúpiť vo vlaku.
Do odchodu nášho spoja sme mali asi 20 minút, po chvíli dorazil a tak sme mohli sedieť vnútri. Aj lístky sa nám nakoniec podarilo kúpiť.

Cesta trvala asi pol hodiny a bola všetko, len nie záživná. Jednak bolo hmlisto a všetko bolo sivé, na poliach strašil posledný šedý sneh, skrátka bolo to klasické jemne depresívne zimné počasie.

Keď sme na Gara de Nord vystúpili, ostávali nám do odchodu vlaku dve hodiny. Na stanici to dosť žilo, kopa obchodíkov, bufetov, reštaurácií, fakt celkom pestrá zmeska a dosť ľudí.

Trochu sme si to tam prešli a na chvíľu sa pristavili oproti ruine hotela Dunărea. Tento kedysi funkcionalistický symbol Bukurešti bol postavený v medzivojnovom období. V prevádzke bol od roku 1940, kým ho v marci 1977 vážne nepoškodilo silné zemetrasenie. Komunisti hotel nezaradili do zoznamu budov určených k obnove a tak odvtedy chátra.
Po chvíli sme zbehli do podzemia a naskočili na linku metra M1. Metro v Bukurešti má štyri linky v celkovej dĺžke 62,5 km. Jeho výhodou je, že to nie je také to ťažké a hlboké metro sovietskeho typu. Stanice sú prevažne v malej hĺbke, väčšinou stačí zbehnúť pár schodov a človek už stojí na peróne. Lístky netreba nejako riešiť, pri vstupe stačí pípnuť kartou a otvorí sa zábrana k perónu.

Po 15 minútach jazdy sme vystúpili na stanici Izvor a vyšli na povrch. Cez rovnomenný park sme prešli niekoľko sto metrov k symbolu Bukurešti – Palatul Parlamentului, čiže Palácu Parlamentu, resp. Palácu ľudu. Ako som už písal, na Bukurešť sme mali reálne iba dve hodiny a tak bolo úplne jasné, že ak sme už tu, toto vidieť musíme.
Už spomínané zemetrasenie v roku 1977 poskytlo vtedajšiemu rumunskému prezidentovi Nicolaeovi Ceaușescuovi vhodnú zámienku a príležitosť na zrovnanie celej jednej poškodenej historickej štvrte v meste so zemou a na jej mieste dal vystavať túto ohavu. Budova je údajne druhá najväčšia na svete – po americkom Pentagóne. Palác ľudu bol financovaný prevažne pôžičkami zo západu, v dnešných cenách by to boli viac ako 3 miliardy eur. Západ v tej dobe veril, že Nicolae Ceaușescu je protisovietsky orientovaný a tak mu viacmenej ochotne požičiaval.
Nicolae si však svoj pomník veľmi neužil, keďže budova bola dokončená v roku 1989 a v tom istom roku v decembri, boli aj so svojou manželkou Elenou po expresnom súde ešte expresnejšie popravení.
Dnes tu sídlia obe komory rumunského parlamentu.

Nižšie prikladám výcuc z článku na Wiki, fakt je to neskutočný mastodont:

Stavba neměla od začátku předem stanovený styl, v němž se měla stavět, najdeme zde prvky různých stavebních slohů. Leží uprostřed parku o rozloze 300 000 čtverečních metrů (bez paláce). Je 270 metrů široká, 240 metrů dlouhá, 86 metrů vysoká a podzemí s obrovským parkovištěm sahá do hloubky 92 metrů.
Celkem má venku 21 křídel a uvnitř neuvěřitelných 12 nadzemních a 8 podzemních pater.
Celková plocha všech podlah činí 330 000 čtverečních metrů (přízemnější odhady mluví o 265 až 300 tisících), což je nejvíce v Evropě.
Stavba s objemem přes 2,5 milionu krychlových metrů váží přes 4 miliony tun a je tak těžká, že se ročně propadá o 6 mm do země.
Ceaușescu, posedlý strachem z atentátu, nechal v paláci postavit i atomový kryt a několik tajných únikových tunelů, s nimiž se počítalo jako s nouzovými východy i při posledním summitu NATO.
V celém objektu je přibližně 1100 místností, značná část nebyla dosud ani dokončena. Jde převážně o kanceláře, přijímací salony či sály pro konference všeho druhu.
Celkem se zde použilo okolo milionu tun mramoru, 3500 tun křišťálového skla na 480 lustrech a 1400 stropních světlech a mnoha zrcadlech, dalších 900 lustrů je skleněných. Dále je nutno se zmínit o 700 tunách bronzu, bezmála milionu krychlových metrů dřeva a čtvrt milionu čtverečních metrů koberců, následuje 5500 tun betonu, 7000 tun oceli, 20 000 tun písku, 1000 tun čediče, 200 000 krychlových metrů skla a 3500 čtverečních metrů kůží. Některé haly jsou vysoké až dvacet metrů. Dále zde najdeme například dvoutunový závěs, který musel být utkán až na místě, některé závěsy jsou protkané zlatem a stříbrem. Téměř všechny tyto prvky jsou rumunského původu.

Na Námestí ústavy pred palácom sa počas adventu konajú vianočné trhy, teraz tam bolo prázdno a pusto.
Pozreli sme si palác a vrátili sa späť do metra a na stanicu. V staničnom bistre sme si dali po jednom pivku a skočili na wecko.

V potravinách sme si kúpili vodu na pitie do vlaku a Pali si v bufete dal kebab a dokúpil nejaké drobnosti na cestu. Všetko sme to stihli práve v čase, kedy pristavili náš vlak k nástupišťu.
Dočkali sme sa zlatého klinca nášho výletu.

Nočný vlak č. 402 Prietenia (Priateľstvo) je priam kultovou záležitosťou. Samotná trasa z Bukurešti do Kišiňova trvá 14 hodín. Vlak začal medzi Rumunskom a Moldavskom premávať niekedy po rozpade ZSSR, avšak vagóny sú ešte z čias ZSSR. Moldavsko ako bývalá súčasť Sovietskeho zväzu má široký rozchod koľají, Rumunsko klasický náš európsky rozchod.
Lôžkové vozne patria moldavským železniciam a sú to naozaj riadne staré vagóny. Dá sa však povedať, že sú čisté a viacmenej funkčné. Hlavne však vyslovene pohodlné.
Zaujímavosťou celej trasy je nočná výmena podvozkov – medzi cca druhou a štvrtou hodinou rannou, sú postupne všetky vagóny nadvihnuté a úzke podvozky vymenené za širokorozchodné.
Keďže ide o starý typ vlaku, WC sa smie používať iba mimo stanice a to znamená, že počas výmeny podvozkov sú záchody zatvorené. Na to treba myslieť 🙂

Každý lôžkový vagón má svojho sprievodcu. Našli sme náš vagón číslo 4 a zložili si veci do kupé. Len čo sme sa trochu rozkukali, vlak sa presne načas o 19:06 pohol.

Čo budem hovoriť, fakt to bola pecka a to najlepšie ešte len malo prísť – reštauračný vozeň.
Ten sme mali vo vedľajšom vagóne. Hneď ako náš vlak vyrazil zo stanice v Bukurešti, presunuli sme sa tam. Po obvode pár stolíkov na stojáka, jeden stôl na stojáka v strede a okienko bufetu so sympatickým predavačom vnútri. Platiť sa dalo kartou, takže pohoda.
Objednali sme si dve moldavské pivá a pollitrovku skvelého moldavského koňaku k tomu. Na večeru mal len jedno menu – tanier so šalátom, volskými okami a klobáskami. To sme si objednali tiež.
Mohol tak začať jeden nezabudnuteľný večer.
Pocuckávali sme na stojáka koňačik, kecali a po chvíli sme mali na stoloch parádne jedlo.
Po nejakom čase došla partia mladých Poliakov a jeden Číňan, po chvíli odišli s tým, že sa neskôr vrátia.
Ako povedali tak aj bolo. Keď došli, slovo dalo slovo a začala parádna žúrka, nasmiali sme sa a dobre pokecali, fakt to bolo super. Len Pali trochu trpel, keďže väčšinou sme sa bavili po anglicky.
Číňan hovoril, že má 35 rokov, v robote dal výpoveď a cestuje po svete. Bol už 6x v Thajsku a celkovo toho dosť pochodil. Vravel, že jeho rod vymrie, keďže kvôli politike jedného dieťaťa nemá žiadneho súrodenca a on deti mať nechce.
Hovoril som mu, že mám čínsky mobil Xiaomi, ale že je to čínsky šmejd, ktorý zle fotí a on sa smial, že preto má americký iPhone.
Keď sme Poliakom povedali, že sme zo Slovenska, prvé čo im v súvislosti so Slovenskom napadlo, bol Luník IX a cigáni. Ale poznali aj Demänovskú dolinu a jaskyne.
Pýtali sa, či bol Jánošík Poliak, alebo Slovák. Vravím, že Jánošík bol maďarský žid, tak to skoro zjedli od smiechu stôl.
No fakt srandy kopec. Nakoniec padli dve fľaše koňaku.
Pali dvihol kotvy niečo po desiatej a ja o pol jedenástej.

Nedeľa 1. 3. 2026

Budík som mal pre istotu nastavený na 1:30, aby som stihol wecko ešte pred dlhou zastávkou počas výmeny podvozka. Vybavil som potrebné a zaľahol späť do postele.
Okolo druhej nás zobudili pasováci prvýkrát a neskôr ešte raz, len sme im rozospatí podali pasy.
Okolo pol štvrtej som sa prebral na buchot a kymácanie nášho vagóna, práve nám menili podvozok.
Finálne som vstal ráno o pol ôsmej, opláchol sa a urobil si kávu – na chodbe sme mali samovar, zalial som si instantnú kávu, ktorú som pre tento účel doniesol z domu.
Pali vstal trochu neskôr. Zhodli sme sa, že sa spalo celkom dobre, až na to budenie kvôli pasom.

Pozitívne bolo, že sa za špinavými oknami črtal pekný a slnečný deň. Do Kišiňova sme dorazili s asi 15 minútovým meškaním, o deviatej ráno.
Vystúpili sme na peknom krytom peróne, aj budova stanice bola pekne zrekonštruovaná a čistá. Len tých vlakov tu akosi nebolo, denne ich premáva iba niekoľko.

Priamo v stanici je zmenáreň, zamenili sme si pre istotu každý po 20,-€. Vybavení hotovosťou sme omrkli staničný bufet, ale vyzeral dosť biedne. Mali tam však pekné akváriá.

Vedeli sme, že sa v nedeľu koná pred budovou stanice blší trh a tak nás neprekvapilo, že tam naozaj bol.
Čo nás prekvapilo, bola jeho veľkosť – kvantá predávajúcich zapĺňali komplet park pred stanicou, ale aj ulice okolo stanice, doslova išlo o stovky metrov priestoru, ktorý bol obsadený predávajúcimi.
Naplno tak bolo vidieť chudobu domácich, oni väčšinou nepredávali nejaké remeselné výrobky, alebo ovocie/zeleninu, resp. iné potraviny z nadprodukcie. Predávali doslova hocičo, čo doma nepotrebovali.
Úplná bieda, staré zažltnuté obaly od mobilov, použité baterky, obité hrnce a taniere, vynosené šaty a topánky… Doslova išlo o veci, ktoré by u nás putovali do koša, alebo do zberu. Tu sa tí chudáci za ne snažili dostať aspoň pár drobných.
Moldavsko je jedna z najchudobnejších krajín Európy. Až tretina obyvateľstva sa nachádza v pásme chudoby a má problém zabezpečiť si základné životné potreby.
Na tomto blšáku sa to ukázalo v celej svojej nahote.

O Moldavsku sa hovorí, že je chudobné a ono to je naozaj pravda. Taktiež sa o ňom hovorí, že je to nudná krajina. To je síce možné, ja to však na základe párhodinovej skúsenosti určite nemôžem potvrdiť.
Čo však potvrdiť môžem, je ďalšia vec čo sa hovorí a to je, že v Kišiňove v podstate nie je veľmi čo robiť a vidieť.
Na tomto meste nepoznať, že má viac ako 700 000 obyvateľov. S Palim sme počas dopoludnia nachodili po uliciach a bulvároch asi 6 kilometrov pešo. V novinovom stánku sme chceli kúpiť lístky na autobus, ale teta nám povedala, že nepotrebujeme.
Keď sme konečne minuli blšák, motkali sme sa ďalej do centra, až sme dorazili na centrálne trhovisko.
To bolo už o niečom inom, bol to taký ten klasický trh, ktorý mám tak rád.

Prešli sme si trh a presunuli sa na jeden z najhlavnejších bulvárov mesta, na bulvár Štefana Veľkého, na ktorom sa nachádza viacero dôležitých vládnych budov a tzv. „must-see“ Kišiňova.
Od večera sme nič nejedli a tak sme zvolili stávku na istotu a najedli sa v Mekáči.
Pokračovali sme ďalej bulvárom k Víťaznému oblúku, postavený bol v roku 1840 na pamiatku rusko-tureckej vojny. Neďaleko stojí v parku Metropolitná katedrála narodenia Pána.
Krížom cez cestu v parku tróni na podstavci bronzová socha moldavského kniežaťa Štefana Veľkého.

Pali si pri soche Štefana Veľkého poriešil kešku a tým pádom sme mali Kišiňov vybavený. Opačnou stranou bulváru sme sa pomaly vracali späť.
Odlet sme mali plánovaný na 14:30 a na letisko sme sa chceli dostať klasickou MHD, spojom číslo 30.
Kopírovali sme trasu linky 30, občas sme niečo cvakli a chceli si kúpiť magnetku. Ani v podchodoch sme o žiadne suveníry nezavadili a tak sme sa zmierili s tým, že magnetky budú musieť počkať až na letisko.
Došli sme k ruine Hotelu National na Námestie spojených národov a na križovatke odbočili doprava. Minuli sme významný moldavský pravoslávny Kláštor Ciuflea, celým menom Kláštor svätého veľkomučeníka Teodora Tirona.

O ďalších niekoľko sto metrov sme sa zastavili na autobusovej zastávke a počkali si na našu 30-ku.
Trolejbus došiel s miernym meškaním a bol dosť plný, mne sa však po pár minútach podarilo sadnúť. Pali také šťastie nemal a celú vyše polhodinovú cestu musel stáť.
V trolejbuse sa pohyboval mierny autista, chalanisko ktorý predával cestovné lístky. Nás si z nejakého zvláštneho dôvodu vôbec nevšímal a tak sme trasu absolvovali grátis.
Po nekonečnej ceste sme okolo štvrť na jednu vystúpili z trolejbusu priamo pred budovou letiska.
Trolejbus bol hybrid, asi poslednú tretinu cesty absolvoval na akumulátor, troleje mal stiahnuté dole.
Ako tak vystupujeme z trolejbusu, koho nevidíme? Naši poľskí kamoši išli v tom istom spoji s nami, ale nevideli sme ich tam, keďže bol plný. Pozdravili sme sa a išli každý svojou cestou, letelo im to skôr ako nám.

Dve hodiny do odletu sme využili klasicky – dali sme si po jednom pivku a podarilo sa nám v duty-free kúpiť magnetky a aj sušené slivky máčané v čokoláde.
Hovoril som si, že kto by už len letel v nedeľu na obed z Moldavska na Slovensko. Sekol som sa dosť, lietadlo bolo plné takmer na 100%. Super bolo, že sme odleteli presne načas, menej super bolo, že som vyfasoval sedačku v strede. Nejako sa mi podarilo zadriemať a driemal som celý let.
Katka nás čakala na letisku v Bratislave tak, ako sme dohodli. Paliho sme odviezli na stanicu a vrátili sa domov. Keď som niečo po desiatej večer zaľahol doma do postele, Pali mi písal správu, že vystupuje z vlaku v Košiciach.
Ako smolím tieto riadky, Pali mi píše opäť. Že iránske drony trafili letisko v Nachičevane, kde sme spolu boli minulý rok aj s Mišom.
Svet sa vymkol z kĺbov.

Tento krátky a naozaj intenzívny výlet dopadol výborne. Od Bukurešti sme nič nečakali a nič sme nedostali 🙂
Stroj času vlak Prietenia je kapitola sama o sebe a európsky unikát. Kedykoľvek by som si to zopakoval.
V Kišiňove sme mali šťastie na výborné slnečné počasie. Aj to prispelo tomu, že toto nie veľmi vábne pôsobiace mesto nám ukázalo svoju prívetivejšiu tvár. Asi by som tam nešiel, nebyť toho vlaku.

Nižšie klip v ktorom vlak Prietenia účinkoval: