Zmoknutí v Taliansku – Scilla a Messina 2026

Celá rodinka sme začiatok jarných prázdnin strávili predĺženým víkendom v našom obľúbenom Taliansku, premiérovo v Kalábrii, najchudobnejšom talianskom regióne.

Piatok 13. 2. 2026

Odlet sme mali o 19:20, opateru o domáce zvery sme opäť zanechali v rukách našej susedy a Boltom sa nechali odviezť na letisko v Bratislave.
Ako som dlhšiu dobu tušil, bežným kreditkám v letiskových salónikoch zazvonil umieráčik a tak sme čas do odletu trávili posedávaním v hale a popíjaním plzničiek z plechovky.
Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale 5,20,-€ za čapovaný Urpiner (a to ho mám fakt rád) z letiskového baru nedám.

Chvalabohu odlet bol presne načas. Sedel som s Táničkou, Katka a Tomi o pár radov za nami. Na počudovanie viditeľnosť bola väčšinou výborná.

Po hodine a 40 minútach sme dosadli na dráhu letiska v Lamezii Terme.
Rýchlo sme vybavili wecko a pred terminálom nastúpili do busu, ktorý nás odviezol k pár minút vzdialenej železničnej stanici Lamezia Terme Centrale. Tu sme mali na jednu noc strategicky booknutý Piccolo Hotel.
Výlety takto mimo sezónu majú svoje nesporné výhody, ale majú aj niekoľko nevýhod.
Tou najhlavnejšou nevýhodou je faktor menom počasie. Väčšinou máme na našich výletoch počasie dobré, terazky to však žiadna výhra nebola.
Dlhodobé aj krátkodobé predpovede nám počas celých štyroch dní sľubovali prehánky, dážď, lejak a rôzne iné variácie zrážok a vetra. Predpoveď počasia vyšla a v miernom daždi sme došli do hotela.
Ešte predtým sme si na večer v bare pred stanicou kúpili pár pivečiek Peroni.

V spoločnej izbe sme sa zložili, chvíľu posedeli, pokecali a okolo pol jedenástej zaľahli.

Sobota 14. 2. 2026

Nejako sme sa vyspali a keďže to vonku vyzeralo na dážď, rozhodli sme sa, že samotné mesto Lamezia Terme pozrieť nepôjdeme. Jednak tam dokopy nič nie je, druhak sme nechceli riskovať, že kvôli tomu zmokneme.
Chvíľu sme uvažovali, že by sme skočili pozrieť na pláž, ktorá je opačným smerom ako mesto, ale kvôli počasiu sme to veľmi rýchlo zavrhli.

Raňajky v takýchto lacných talianskych hoteloch sú väčšinou dosť trápne a inak tomu nebolo ani tu.
Uspokojiť sme sa museli s croissantom a kávou/džúsom. Ale tak zas lepšie ako drôtom do oka.

Niečo pred pol jedenástou sme vrátili kľúče od izby a presunuli sa na stanicu, kde sme si kúpili lístky na vlak do Scilly.
Toto mesto sme si vybrali úplne náhodne, pozerali sme doma mapu, že kam by sme to vlastne v tej Kalábrii išli a nejako sa nám to zapáčilo, keď sme Scillu uvideli v Google Maps.
Vlak mal mať odchod o 10:42, už bol na peróne pristavený a tak sme sa po chvíli usadili.

Dve hodiny trvajúca cesta rýchlo odsýpala, hlavne vďaka pekným výhľadom z vlaku.
Naša trasa takmer celý čas kopírovala pobrežie a pre nás suchozemcov má pohľad na more vždy niečo do seba.
Občas som sa snažil niečo odfotiť, ale mobilom to v tej rýchlosti dopadlo tak ako som očakával – zábery sú nepoužiteľné.
S Katkou sme si viackrát počas výletu vraveli, že táto oblasť Talianska je podľa nás skvelá na letnú dovolenku. Letecky necelé 2 hodiny Bratislava – Lamezia a potom vlakom na juh po pobreží do jedného z viacerých prímorských mestečiek a urobiť si v ňom základňu.
Počas dovolenky pohodlne vlakom jedným, alebo druhým smerom pobehať okolité pláže a mestečká. Netreba žiadne auto, tie vlaky tu jazdia dosť často a sú pohodlné.

Celkom presne podľa grafikonu sme okolo trištvrte na jednu vystúpili z vlaku v Scille.
Vyšli sme zo stanice, prešli cez cestu a krátkou úzkou uličkou sme sa po chvíli dostali priamo na promenádu a pláž. Fakt pecka.

Už sme v živote videli dosť rôznych a naozaj pekných pláží a miest, ale Scilla nám učarovala hneď na prvú.
Neviem to presne opísať, asi to robila kombinácia toho všetkého – pred nami more, Sicília a liparský ostrov Stromboli, vzadu vysoké zelené hory, historické mesto na strmom svahu, hrad na kopci… skrátka genius loci, ktorý sa len tak nevidí.
Vôbec tomu nevadilo ani počasie a stále viditeľné stopy po januárovom vyčíňaní cyklónu Harry.
A to najlepšie nás ešte len čakalo – výhľady zhora.
Prešli sme sa po pláži, tešiac sa z toho čo vidíme okolo seba a že nám neprší. Natrafili sme na jednu z mála otvorených reštaurácií dole pri promenáde a už by sme aj niečo zjedli. Povedali sme si však, že si to najprv vyšliapeme hore do mesta a že tam snáď niečo nájdeme.
Úzkymi uličkami sme sa vydriapali hore, naozaj mal človek pocit, že niekomu vošiel pomaly do obývačky.

Do hornej časti mesta sme sa dostali v mieste, kde je vchod do hradu Ruffo. Do konca otváracích hodín ostávalo iba 15 minút, návštevu hradu sme si tak nechali na ďalší deň.
Ďalšími desiatkami schodov sme sa presunuli na vyvýšené námestie, z ktorého je asi najlepší výhľad.
Hladní sme boli stále viac, ale vzhľadom na dennú dobu a taliansku siestu bolo všetko okolo pozatvárané.
Výhľady super, ale z nich sa človek nenaje. Na veľkú „radosť“ detí sme sa rozhodli, že sa vrátime dole k pláži a najeme sa v reštaurácii, okolo ktorej sme už išli.
Pozitívne bolo, že sme našli skratku a tak sme dolu boli fakt rýchlo.

Na oblohe to vyzeralo tak, že každú chvíľu začne pršať, sadli sme si preto von za stôl do krytého altánku.
Gelateria pizzeria San Francesco nevyzerá na prvý pohľad úplne sexi, ale pizza bola famózna.
S Katkou sme si dali aj pivko a deti neskôr zmrzlinu, chvalabohu bez následkov 🙂
Videli sme tam so zmrzlinou aj domácich a tak sme si povedali, že asi bude ok.
Bola.

Trochu sa rozpršalo a vyzeralo to tak, že pršať bude stále viac. Dobre najedení sme sa voľky-nevoľky dvihli a druhýkrát si vyšliapali hore do mesta.
Cestou na ubytko sme stretli starého pánka, ktorý akoby si odskočil z komparzu pre Jakubiskov z film.

Chvíľu mi trvalo, kým som lokalizoval naše ubytovanie, vchod sme nemali z hlavnej cesty, ale zo zadnej časti a to ma trochu domotalo. Podľa inštrukcií sme si odomkli a zložili sa – deti mali svoju a my s Katkou svoju izbu.
Večer začalo regulárne pršať, v ceďáku sme s Tomim zabehli do neďalekých potravín pre proviant.
O niečo neskôr, ale stále v daždi sme už iba s Katkou zašli do pizzerie na námestí a dali si zabaliť dve pizze na večeru. Ceny na parádu, u nás o takých môžeme len snívať. Chalanisko pizze pred nami upiekol a zabalil nám ich.
Pizza bola dobrá, ale tá z obeda bola určite lepšia.

Večer obligátne karty, pivko a trochu sme pozerali TV, striedavo olympiádu a nejaký starý film s Pierceom Brosnanom a Salmou Hayek.

Nedeľa 15. 2. 2026

Na oknách sme mali okenice a zatiahnuté riadne závesy a tak keď som ráno okolo pol ôsmej vykukol von, srdce mi zaplesalo. Modrá obloha a jasný deň, to som fakt nečakal, rýchlo som sa obliekol a vybehol na námestie a vyhliadku urobiť pár fotiek.
Tušil som, že je to len na chvíľu a prvý a poslednýkrát počas tohto výletu, kedy vidím Taliansko v pekných a jasných farbách.
Nemýlili som sa 🙂

Hlavným bodom dnešného programu bol presun zo Scilly do Messiny na Sicílii. Museli sme sa vlakom šupnúť trochu viac na juh do Villa San Giovanni a odtiaľ pokračovať trajektom cez Messinský prieliv do Messiny.
Času sme mali dosť, vlak k trajektu nám išiel o 11:20. Niečo po deviatej sme sa pobalili a presunuli do baru v centre Scilly, kde sme mali dostať raňajky.
Tie boli opäť lowcost – prihriaty croissant, káva a džús. Pozitívom bolo, že počasie sa stále držalo, síce už bolo oblačno, ale zatiaľ nepršalo.

Po raňajkách sme prešli k hradu Ruffo, zaplatili vstupné 3,-€ na osobu a popozerali si ho. Hrad samotný za veľa nestojí, najlepšie na ňom sú výhľady, tie sú parádne.

Vnútri hradu je pár miestností s expozíciami, väčšinou ide o veľké fotky fauny a flóry žijúcej v tomto regióne. Pomotkali sme sa tam a popozerali si to asi polhodinku.

Z hradu sme sa presunuli dole na pláž a do reštaurácie, kde sme včera zadelili neskorý obed.
Mali sme ešte asi 45 minút do odchodu vlaku. Posedeli sme na vzduchu, s Katkou sme si dali kávu a deti zmrzlinu.
K cenám – jedna porcia poctivej zmrzliny (veľká asi ako 3 u nás) stála 3,-€ a skvelé talianske espresso stálo 1,- €.
La dolce vita.

Scilla bola naozaj veľmi fajn, ale museli sme sa posunúť ďalej.
V automate na stanici sme si kúpili lístky a naskočili na náš vlak. Po ôsmich minútach sme vystupovali vo Villa San Giovanni. Pred stanicou sme sa opýtali pracovníka v žltej veste na cestu k nášmu trajektu.
Vo Villa San Giovanni má mólo viacero prepravných spoločností, to naše mólo bolo asi 10 minút rezkou chôdzou po pobreží.
Predpoveď počasia vychádzala, pomaly a isto začínalo pršať. Keď sme došli k mólu, práve kotvil náš trajekt. Najprv vystúpili ľudia a potom sa vyhrnuli von autá, autobusy a kamióny. O pár minút sme mohli nastúpiť my.
Zaujali sme svoje miesta na pohodlných sedačkách, dali si kávičku a aranciny.
Trajekt nám dosť pripomínal ten, ktorý premáva medzi Maltou a Gozzom.

Keď sme na Sicíliu išli takmer presne pred štyrmi rokmi, začal vrah Putin svoju vojnu na Ukrajine.
Mali sme vtedy stráviť pár dní v Ľvove a do Kyjeva sme sa mali presunúť legendárnym An-24 spoločnosti Motor Sich.
Plány sme museli narýchlo zmeniť, vojna stále trvá a koniec je v nedohľadne.

Sicília nás privítala dažďom, ktorý po pár minútach ustal a občas padlo zopár kvapiek. K hotelu sme to mali pol hodiny pešibusom vcelku nudnou časťou mesta.
Jediná vec čo stojí za spomenutie, je Stele della Madonna della Lettera, výrazná socha Panny Márie na vysokom pylóne v prístave Messiny. Míňali sme ju po našej ľavej ruke.
Ešte jedna vec stojí za zmienku – Messina so svojimi takmer 250 000 obyvateľmi (tretie najväčšie mesto na Sicílii po Palerme a Catanii) disponuje električkovou linkou, má číslo 28 a je jediná v meste. Aktuálne však nepremáva, bude sa rekonštruovať.
Keď sme uvideli koľajnice, tešil som sa, že uvidím električku na Sicílii. Hneď mi však bolo divné, že sú nejaké zanesené bordelom a asi mimo prevádzku.

Do nášho elegantného Messina 41 Hotela sme dorazili o jednej a mohli sme sa ubytovať.
Dostali sme veľkú izbu pre štyroch, deti mali svoje postele a my s Katkou vo vedľajšej časti svoje letisko.
Natiahli sme sa a dali si siestu.

Okolo tretej sme nechali deti na izbe a s Katkou vyrazili do uličiek okolo zohnať nejaký proviant na večer a eventuálne niečo pod zub. Chodili sme po meste ako takí lolovia vyše hodiny, ale nenašli sme jediné otvorené potraviny.
Na Piazza del Duomo sme kúpili aspoň magnetku. Z automatu v pasáži sme si dali kávu za 50 centov a počkali chvíľu, kým ustane najväčší dážď. Potom sme našli nejaké otvorené bistro, ale vnútri bola kopa domácich, úplný chaos a štyria obsluhujúci nestačili na to, aby tomu dali nejaký systém. Chcel som zobrať aspoň pár pivečiek so sebou, ale jednoducho to nešlo. Vrátil som ich späť do regálu a odišli sme.
S dlhými nosmi, prázdnymi rukami a mokrí sme sa vrátili na hotel.
Siesta je siesta a obzvlášť v nedeľu, v Messine vtedy naozaj zdochol pes.

Večer sme niečo po šiestej keď prestalo pršať, vyšli opäť do ulíc, tentoraz všetci.
Podľa Google Maps mala byť asi 10 minút pešo od nás otvorená pizzeria. Cestou sme míňali sympatické bistro, tiež otvorené. To sme si nechali v zálohe. Pizzeriu sme našli, ale pizzu robili až od siedmej. Zase sme sa na izbu vrátili s dlhými nosmi, v bistre sme si kúpili aspoň nejaké Peroni a deťom nealko.
Po pizzu išla neskôr už iba Katka s Tomim.
Večer sme zahrali karty a vegetili.

Pondelok 16. 2. 2026

Loď spoločnosti Liberty Lines nám mala z prístavu vyplávať o 11:30. Mali sme tak dosť času vyspať sa, naraňajkovať a eventuálne aj niečo pozrieť v Messine ak by počasie bolo ok.
Počasie ok nebolo, pršalo a tak sme sa aspoň výborne naraňajkovali. Raňajky v tomto hoteli boli naozaj o niekoľko tried lepšie ako sme mali doteraz.
O pol jedenástej sme sa odubytovali a keďže stále kropilo, vykašlali sme sa na všetko a vyrazili rovno do prístavu, kam sme aj o pol hodinu došli.
Na trajekt sme počkali vo vyhrievanej čakárni, ja som si to tam trochu obišiel a niečo nafotil.

Náš trajekt bol veľký katamaran, určený iba pre ľudí. Nalodili sme sa a polhodinová plavba ubehla celkom rýchlo. Na palube sme zjedli mlsky čo nám ostali z včerajška – veľmi chutné sladké pečivko. Cesto podobné ako na cannoli, len v tvare obdĺžnika, máčané v čokoláde a plnené pistáciovým krémom, fakt dobrota.

O dvanástej sme vystúpili v Kalábrii na breh. Pôvodne sme mali v pláne aspoň trochu pozrieť centrum mesta. Počasie však bolo proti, stále hrozil lejak a trochu kropilo. Operatívne sme zamierili na železničnú stanicu, kam sme dorazili po asi 15 minútach chôdze.
Išlo o malú zastávku Santa Caterina, nebol tam ani automat na lístky. Vlak došiel presne, nastúpili sme a usadili sa. Lístky do Lamezie Terme som kúpil ešte z lode cez mobil.
Mali sme v pláne cestou vystúpiť v mestečku Bagnara, pozrieť pláž, niečo zjesť a nastúpiť na ďalší vlak do Lamezie.
Došiel sprievodca a hovoril, že toto nie je dobrý vlak, že by sme išli veľmi dlho a radšej máme prestúpiť vo Villa San Giovanni, že tam nám pôjde rýchlejší vlak o asi 10 minút.
Vo Ville sme teda vystúpili a naozaj o pár minút došiel iný vlak a tým sme sa pohodlne viezli tak, ako sme potrebovali.

V Bagnare sme vystúpili do dažďa a pršalo stále viac. Už sme sa z toho aj smiali. Podobne ako v neďalekej Scille, aj tu je to k moru od stanice len kúsok. Rýchlo sme sa k nemu prešli, spravili pár fotiek a ušli sme pred dažďom do potravín, ktoré však práve zatvárali – siesta.
Stihli sme si však kúpiť nejaké blbostičky do vlaku na cestu a domov cestoviny – origoš talianske špagety a parmezán – polkilové balenie za 6,30,-€.
A dve pivká Peroni po jednom eure, ktoré sme s Katkou vypili vonku pod strieškou na stojáka 🙂

Táto na prvý pohľad nezmyselná a krátka zastávka v Bagnare sa nám veľmi páčila. Zakončili sme ju v Tabacchi – bare/kaviarni/trafike neďaleko stanice.
Tánička si dala pistáciový croissant a my s Katkou kávu. Na cestu som vzal ešte dve Peroni, tie sme si chceli vypiť neskôr vo vlaku.

Vlak nám meškal asi 10 minút, mal v ten deň na trati nejaké problémy, aj iné vlaky meškali ako sme si všimli neskôr.
Pohodlne sme sa usadili, vystreli nohy a 1,5 hodinovú cestu sme vegetili.

Ako inak v Lamezii Terme totálne lialo. Keďže sme v Bagnare nič nejedli, v lejaku sme prebehli cez cestu oproti stanice do bistra a tam sme si dali zapečené panini, Katka šunka/syr a ja pikantný salám a syr a Peroni. Potom ešte rozlúčkovú kávičku a mohli sme sa pobrať na letisko.

Lístky na bus na letisko sme si kúpili v bare, kde stoja 1,80,-€. Priamo v buse sa u vodiča dajú kúpiť tiež, ale to sú za 3,-€ a to je už dosť rozdiel ak cestujú štyria.

Na letisku sme mali čas vyše 5 hodín do odletu. Bohužiaľ stále pršalo a pršalo nonstop až kým sme neodleteli. Nemalo význam niečo riešiť a siliť to. Usadili sme sa a vegetili.
Na Slovensku dosť snežilo, asi aj preto nám lietadlo meškalo hodinu. Pozitívne bolo, že sme sa mohli v lietadle pred štartom popresádzať tak, aby sme sedeli spolu, obsadili sme si dve trojky.
Po pristátí som vyklikal Bolt a o jednej v noci sme konečne dorazili domov.

Až na sobotu sme mali počasie naozaj dosť mizerné, Lameziu Terme sme vôbec nevideli, z Messiny iba zlomok a v Kalábrii akoby sme ani neboli.
Napriek tomu sa nám táto časť Talianska veľmi páčila, Scilla nám učarovala, aj v Bagnare si viem predstaviť nejaké letné aktivity. Okrem toho sú v okolí aj iné fajn miesta, napríklad známa Tropea, mestečko Palmi a podobne.
Cenovo je to tu úplne na pohodu, eurové kávičky na každom kroku, výborná pizza, zmrzka, Peroni – ideálne dovolenkové kombo.
Kalábria je neprávom trochu prehliadaná, no na druhú stranu som za to vďačný. Keby to bolo naopak, všetko bolo tip-top a upratané, opravené a keby tu každý vedel anglicky, tak by to stratilo svoje čaro.
Dúfam, že sa tam ešte dlho nič nezmení.