Nachičevan a Azerbajdžan 2025

Tri týždne po výlete do Arménska, sa mi podarilo absolvovať môj vytúžený výlet do Nachičevanskej autonómnej republiky. Pre potreby tohto článku ju budem nazývať skrátene – Nachičevan, tak ako rovnomenné hlavné mesto.
Niektoré zdroje operujú s názvom Nachčivan, ale to mi nejde cez hubu ani klávesnicu, tak sa budem držať mne príjemnejšie znejúceho Nachičevanu.
Snáď mi bude odpustené.

Nachičevan aktuálne patrí Azerbajdžanu a tak som to logicky spojil do jedného výletu, čo si aj takto s odstupom času myslím, že je ideálna kombinácia.
Nehovoriac o tom, že je to aj praktické, keďže dostať sa do Nachičevanu je najjednoduchšie práve z Azerbajdžanu.

Pôvodne sme sa výletu mali zúčastniť štyria – bratia(tranci) Pali, Mišo, Robo a ja.
Nakoniec to developer Robo bohužiaľ musel zrušiť a tak sme ostali traja.
Leteli sme z Budapešti Wizzom, ktorý nič neostal dlžný svojej povesti a 3x nám zmenil odlet/prílet.
Nejdem to tu rozpisovať do podrobností, ale samozrejme konečná zmena leteniek bola k horšiemu ako sme ich pôvodne kupovali – skrátka klasický drbnutý Wizz.
Vo výsledku sme mali na celý výlet o pol dňa čistého času menej a navyše v deň príletu, sme už nestíhali transfer z Baku do Nachičevanu. Museli sme zbytočne prespať v Baku a skoro ráno letieť do Nachičevanu.
Strasti a slasti lowcostového cestovania.

No a prečo som vlastne tak veľmi chcel ísť do Nachičevanu?
Jednoduchá otázka, odpoveď trochu zložitejšia. Asi tak ako všetko okolo zakaukazského regiónu.
V prvom rade, takmer nikto o Nachičevane nepočul. Tento Bohom Alahom zabudnutý kúsok zeme, ktorý patrí Azerbajdžanu, je najväčšia suchozemská exkláva na svete.
Zaujímavosťou je, že počas rozpadu ZSSR, bol práve Nachičevan prvou zväzovou republikou, ktorá vyhlásila nezávislosť.
Od Azerbajdžanu ho delí približne 130 km pás územia, ktorý patrí ich nepriateľovi doslova na život a smrť – Arménsku.
Čo sa týka medzinárodnej situácie, nie som optimista a tak predpokladám, že do niekoľkých rokov sa Azerom podarí nasilu spojiť s Nachičevanom.
Už teraz budujú s Iráncami pozemný železničný koridor.
Nachičevan je vtlačený medzi Arménsko a Irán, na severozápade hraničí 9 km s Tureckom.
Okolo 490 000 obyvateľov žije na rozlohe asi 3x menšej ako západné Slovensko, z toho v hlavnom meste Nachičevan žije 95 000 obyvateľov.
Domáci veria, že právu tu pristál Noe so svojou archou a že je tu pochovaný. Drsná a suchá príroda má svoje čaro. Pamiatok tu veľa nie je, ale ak už sú, stoja za to – napríklad pevnosť Alinja.
Kuchyňa ako všade v tomto regióne, jednoducho skvelá.
Vcelku príjemné ceny, bezpečnosť, nevšedná všadeprítomná čistota, fakt minimum turistov…
Ak si všetko zhrnieme, tak toto je podľa mňa tá pravá exotika.
Ľudze ucekajce kym še da, bo nebudze!

Štvrtok 24. 4. 2025

Odlet z Budapešti sme mali mať o 13:45 a na presun som sa rozhodol využiť priame spojenie Bratislavy a budapeštianskeho letiska autobusovou linkou Flixbusu.
Ranný odchod z Nív o 5:45 znie drsne, ale bolo to celkom ok.
S Katkou sme sa do Bratislavy zviezli spolu, vyložila ma v podzemnej garáži autobusky na Nivách a utekala späť domov do postele.
Bus došiel na minútu presne, z môjho sedadla som vyhodil chrápajúceho Poliaka a pohodlne sa uvelebil.
Opäť som sa utvrdil v tom, že jazda maďarskou M1 je jednou z najnudnejších vecí na svete.
Autobus najbližšie stál až v Budapešti a tak cesta odsýpala celkom rýchlo.
Niečo po deviatej som tak vcelku zrelaxovaný vystúpil pred letiskom Ferenca Liszta.

Hneď som naklusal do Sparu po dôkazový materiál a usvedčujúce foto poslal bratrancom.

Kým chalani dorazili, čas som si krátil posedávaním, čítaním knihy a sledovaním klasického letiskového frmolu okolo seba.

Chlapci došli niečo pred pol dvanástou.

Zvítali sme sa, zadelili po jednom uvítacom pivku a vybavili check-in.
Kvôli vízovej povinnosti a napriek z domu vyklikanom online check-ine, vyžaduje WIZZ pri letoch do Azerbajdžanu aj dostavenie sa na prepážku.
Krátka vsuvka – WIZZ nám automatom pridelil každému stredné sedadlo, Palimu vpredu, mne v strede lietadla a Mišovi vzadu. Skrátka „starý a dobrý“ WIZZ.
Nech mi nikto nevraví, že je to náhoda.
Späť do Budapešti. Vystáli sme si pár minút v rade a vybavili check-in aj na prepážke.

Security kontrola na pohodu a instantne sme sa presunuli k obchodíkom, kde sme doplnili zásoby tekutín.
Najprv sme rozmýšľali, že sa najeme v jednej z reštaurácií, ale tie ceny nás rýchlo vrátili späť do reality a studený sendvič z duty free shopu na vyhliadkovej terase letiska musel stačiť 🙂

Presunuli sme sa k nášmu gejtu práve v čase, keď sa ľudia začali stavať do radu na boarding. Zaujal som strategické miesto a chalani si odskočili na kávu.
Boarding sa však rozbehol rýchlejšie, ako keď Danko napočíta do troch a tak som písal chalanom, že šup šup, poďte už.
Kým došli, ja som už bol v tuneli a čakal na nástup do lietadla. V lietadle som mrkol na letušku s tým, či by sa nenašiel nejaký exit row, povedala mi, že uvidí keď bude boarding kompletný a že mi dá vedieť.
Usadil som sa na svoje sedadlo a čakal.

Lietadlo už bolo plné, keď tu zrazu cez okienko vidím, že Pali a Mišo idú poslední a nejako im nie je do smiechu.
Mišo nastúpil zozadu, tak som s ním nemal kontakt, ale Pali nastúpil spredu a cez celé lietadlo mi nasratý oznámil, že platili pokutu za nadrozmerný ruksak, každý 70,-€.
Mali smolu, vyhliadol si ich agent pri boardingu a keďže im ruksaky nevošli do chlievika, museli platiť.

Na mňa sa však šťastie usmialo a po zaznení oznamu v lietadle „cabin crew, boarding completed“, ma letuška šupla do exitu, celú trojku som mal pre seba.

Samotný let fajn, odleteli sme s miernym meškaním, ale nič čo by stálo za reč. Nad Rumunskom ma zaujala hustá letecká doprava, každú chvíľu letelo okolo nejaké lietadlo.

Keď som z okna v diaľke uvidel nad oblakmi vyčnievať Ararat, vedel som, že približne do hodiny budeme pristávať.

Niečo po siedmej sme mäkko dosadli v Baku. Dosť ma potešilo, že sa mi v mobile po chvíli laborovania podarilo rozchodiť eSIM od Airala a tak som bol online a mohol som domov poslať správu, že sme ok.

S Palim sme mali na pasovke mierne obavy, či colníkom nebude vadiť naša nedávna návšteva Arménska. Chvalabohu nič neriešili a tak sme bez problémov vstúpili na azerbajdžanskú pôdu.

V zmenárni sme zamenili eurá na domáce manaty a vyšli sme na plochu pred budovu terminálu T2. Ten je určený pre domáce lety a lowcosty. Neďaleký honosný a nový terminál T1, je určený pre klasické letecké spoločnosti.

Cez Bolt som vyklikal taxík, po pár minútach dofrčal čínsky elektromobil. Taxíky sú v Azerbajdžane veľmi lacné. Počas celého výletu sme išli taxíkom 10x a za všetky jazdy sme platili dokopy 34,-€.
Väčšinou sme si objednali elektromobil, občas nám vodiči pripravili riadne adrenalínovú jazdu.
Bolo tomu tak aj teraz, hneď túto prvú jazdu.

Chalanisko si to s nami frčal rýchlo a zbesilo, celý čas v ľavom pruhu, každého vyblikával. Azerbajdžan je husto posiaty policajnými radarmi, sú označené a tak pri každom pribrzdil, aby tomu hneď potom nakladal plný kotol.

Po 15 minútach sme vystúpili pri našom Supreme Hoteli a ubytovali sa. Izba s balkónom a na najvyššom 4. poschodí, výhľad však o ničom.
Zložili sme sa a zašli do vedľajšej reštaurácie na večeru.
Reštaurácia bola taká trochu divná, kopa personálu a sedelo sa na dvore v samostatných malých chatkách.
Asi je určená skôr na väčšie rodinné oslavy, ako na klasické à la carte menu. Po krátkej porade personálu nás do jednej chatky posadili a objednali sme si mix troch druhov mäsa a pivo k tomu.

Po jedle sme si dali ešte po jednom pivku a vypýtali si účet. Ten nás na rozdiel od taxíkov až tak nepotešil, 50,-€ by bolo dosť aj u nás niekde v reštaurácii. Ale bolo to dobré.

Na izbe sme dlho nepotiahli, predsa len, budík na štvrtú rannú hodinu na ďalší deň nemal zľutovanie.

Piatok 25. 4. 2025

Ráno sme vstali v poradí Pali, Mišo a nakoniec ja. Postupne sme sa okniepili, upratali si v domčeku a pobalili sa. Taxi cez Bolt nám došiel doslova o dve minúty – staršia, ale o to pohodlnejšia Honda Accord. Na letisku sme boli do 15 minút. V automate pred letiskovou budovou som si kúpil kávu a cez detektor pri vstupe sme vošli do terminálu pre domáce lety.

Letecké spojenie Nachičevanu s materskou krajinou zabezpečuje spoločnosť Azerbaijan Airlines.
Brazílskymi Embraermi 190 operujú 8 letov denne, od rána do neskorého večera.
Cenovo to pre domácich vychádza na 30,-€ jedným smerom, my ako cudzinci platíme dvojnásobok, čiže za spiatočné letenky to bolo v našom prípade 120,-€ na osobu.
Časť terminálu pre domáce odlety je príjemne a nostalgicky ošumelá, zažltnutá a vyblednutá.
Na security zabavili Palimu malú voňavku, keď sa darí, tak sa darí 🙂
Hlavne, že vo Viedni, Jerevane a ani Budapešti to nikomu nevadilo.
Posedeli sme trochu, dali si niečo drobné v bufete a načas nastúpili do nášho lietadla.
Cestujúci klasická všehochuť zmeska – menežeris, rodinky s kyticami a tortami pre oslávencov, týždňovkári. Okrem nás troch len pár ďalších turistov, inak všetko domáci.

Odlet sme mali o 7:00, prílet podľa letového poriadku o 8:20. Od zeme sme sa odlepili s 10 minútovým meškaním, napriek tomu sme už o ôsmej pristávali v Nachičevane.
Aktuálne je medzi Azerbajdžanom a Arménskom pokoj, dokonca Arméni povolili Azerom prelet tejto linky ponad ich územie. Ešte nedávno však viedla trasa linky okľukou ponad Irán.
Let bol inak fajn, krátky a dostali sme aj akože občerstvenie, džúsik v tetrapacku a suchý čoko croissant.

Aj v takom Nachičevane majú na letisku rukávy, uvidíme či sa niekedy dočkáme podobnej vymoženosti v Bratislave. Vystúpili sme pohodlne priamo do letiskovej budovy a o pár minút nato sme už odháňali mierne vlezlých taxikárov pred letiskovou budovou.

Keďže sme mali pôvodne priletieť až 8:20 a dal som si časovú rezervu, dohodnuté auto z požičovne Smart Rent nám mali pristaviť na 8:45.

Stojac na parkovisku pred letiskom, som písal chalanom do požičovne, že sme už tu. Dobrú pol hodinu sa neozývali, nakoniec okolo 8:45 napísali, že naše auto je v servise a že nám musia dať niečo iné.
Asi o 15 minút dofrčal týpek, anglicky nevedel vôbec nič. Odviezol nás do ich kancelárie v meste a tam som s jeho kolegom dohodol iné auto – vcelku vydojený Nissan Sentra.
Vybavili sme papiere a vo vedľajších potravinách nakúpili nejaké tekuté zásoby.
Konečne sme sa mohli vydať poznávať Nachičevan.

A – letisko Nachičevan, B – Smart Rent Car, C – Pevnosť Alinja, D – Gulustan Mauzóleum, E – Koz Doner Julfa, F – Ashabi-Khaf posvätné jaskyne, G – Bayraq Múzeum, H – Duzdagh soľné sanatórium, I – Noeho mauzóleum + mešita

Neskôr sme sa smiali, ale tak to bolo naozaj. Všade sme to mali približne pol hodiny.
Takže k našej prvej dnešnej zastávke to bola spomínaná polhodina – namierené sme mali k pevnosti Alinja.

Vymotkali sme sa z Nachičevanu a kľudnou rannou premávkou sme si to šinuli ospalým vidiekom.
V jednej z dediniek sme zbadali stánok s kebabom a keďže chalani boli hladní, zastavili sme sa tam.
Predavač bol veľmi milý, pýtal sa odkiaľ sme a chalanom chcel tie kebaby dať dokonca zadarmo.

Naveľa naveľa vzal od chalanov peniaze, rovné 2 manaty za kebab. Čiže 1 euro v prepočte.
Vo vedľajších potravinách si Pali kúpil ešte aj dva banány.

Dôvody prečo som chcel do Nachičevanu, som spomínal na začiatku a pevnosť Alinja bola tým najhlavnejším. Prvé zmienky o Alinji sú už z 1. storočia. Dlhé stáročia bola pevnosť nedobytná, nakoniec ju po 14 rokoch dobýjania obsadil dobyvateľ Timur (Tamerlán) v 14. storočí.
Alinja má prezývku Machu Picchu Azerbajdžanu a myslím, že právom.
K pevnosti vedie 1500 schodov a je to slušný zaberák. Chalani o tých schodoch nevedeli.
Hlavne Pali keď ich uvidel, bol z toho, čo nás čaká, dosť vedľa 🙂

Pod pevnosťou je malé múzeum a ešte menšie parkovisko asi pre 5 áut. To bolo obsadené a tak sme naše auto odparkovali pri ceste.
Vystúpili sme, Pali trochu ponadával a vydali sme sa na výšľap.
Z múzea vyšiel zamestnanec a len sa nás opýtal, že odkiaľ sme.
Cestou hore sme stretli dve turistky, ktoré už išli dolu, potom ešte jeden párik, ktorý s nami letel ráno v lietadle a ešte skupinku asi štyroch iných turistov. To je všetko. V kľudnom tempe a s početnými pauzami nám to trvalo necelú hodinu.
Hore sme boli úplne sami.

Pre mňa to bol veľký zážitok, som veľmi rád, že som hore bol. Keď sme zostupovali, vyšlo slnko a tak škoda, že sme hore nemali krajšie počasie, na druhú stranu nám aspoň nebolo až tak teplo.
Všetko zlé je na niečo dobré všakáno.

Cestou k ďalšej našej zastávke som odfotil pre domácich kultovú horu İlandağ, je ju vidieť z veľkej časti Nachičevanu.
Táto hora má mýtický význam – domáci veria, že práve na nej pristál Noe a že ten rozčesnutý vrchol hory má na svedomí jeho Archa, ktorá ho svojim kýlom rozsekla pri pristávaní.

Namierené sme mali do pohraničnej oblasti s Iránom, údolia pri rieke Aras, konkrétne k Mauzóleu Gulustan. V preklade nebeská záhrada.
Mauzóleum je zapísané v UNESCO, postavené bolo v 12.-13. storočí z červeného pieskovca. Zvonka je pekne zdobené ornamentami.
Na iránskej strane sme len zírali na tie krásne údolia a skalnaté útvary, veľmi pekné a škoda, že sme tam nemohli zájsť pozrieť si to. Pritom to bolo doslova akoby človek kameňom dohodil.

Išli sme podľa navigácie, keď tu zrazu pred nami závora a vpravo hore na briežku strážna veža a v nej vojak. Boli sme naozaj už na hranici s Iránom a tak sme sa otočili s tým, že navigácia nás asi poslala niekam zle.
Po pár metroch mi to však nedalo a keď som si mapu overil, tak chalanom hovorím, že sme išli dobre a že to mauzóleum musí byť niekde za tou rampou.
Otočili sme sa teda a vrátili sa späť. Pri závore sme ostali stáť, vyšiel som z auta, vojak mi niečo kričal, ale nerozumel som. Pýtam sa ho, či môžem ísť hore za ním, on na to, že nie a zase niečo kričal.
To už cez plot vedľajšej vojenskej posádky preskakoval ďalší vojak v maskáčoch a bežal k nám.
Došiel ku mne a hovorím mu, že chceme ísť pozrieť mauzóleum. Vzal nám pasy, odišiel s nimi do kasární a po chvíli sa vrátil s pasmi (bol si urobiť kópie) s tým, že môžeme ísť.
Otvoril nám rampu a pustil nás ďalej.
Trocha adrenalínu nezaškodí.

Prešli sme pár desiatok metrov a koľajnice železničnej trate vedúcej do Iránu a auto sme zaparkovali neďaleko mauzólea. To, že tam neboli žiadni iní turisti asi nemusím ani spomínať 🙂
O to viac nás prekvapilo, keď sa z vedľajšej budovy vytmolili dve pracovníčky, asi nejaké kultúrne referentky a motkali sa okolo nás. Iba sa opýtali odkiaľ sme a to bolo všetko.
Alebo to boli „tajné“ agentky a monitorovali občasných návštevníkov či nerobia nejakú špionáž či čo.
Každopádne je to jedno, nič sme neplatili a mohli sa tam motať kam sme chceli.

Mauzóleum je fakt pekné a pekne vynikne aj s fotogenickým pozadím iránskych kopčekov.

Bol čas obeda a tak sme si to namierili do neďalekého pohraničného mesta Julfa.
Vojak pri rampe nás vypustil, pozdravili sme sa a vrátili sa na hlavnú cestu. V meste sme išli len tak za nosom, vedeli sme, že skôr či neskôr nájdeme nejakú reštauráciu. O chvíľu sa jedna objavila, zaparkovali sme v tieni pod stromami a v klasickom lokálnom bufete/reštaurácii sme si objednali kebab.
Chalani na pitie nealko a ja ajran.

Majiteľ opäť veľmi milý, pomáhal mu aj malý syn. Samozrejme sa nás pýtal odkiaľ sme a aj si nás odfotil pre svoje marketingové účely 🙂
Kebab bol skôr priemerný, ale dobre nám padlo posedieť chvíľu v kľude a len tak relaxovať.
Čakali nás ďalšie schody…

Našou ďalšou zastávkou bola skalná roklina s jaskyňami Ashabi-Kahf, vzdialenými ako inak pol hodiny.
S plnými bruchami sme sadli do auta a ja som cestou trochu pospal.
Jaskyne Ashabi-Kahf sú pre moslimov posvätným miestom, spomínané sú dokonca aj v Koráne. Mladí veriaci v nich našli útočisko pred nevercami a tak je z toho teraz pútnické miesto, kam vraj ročne zavítajú desaťtisíce veriacich.
K rokline vedie krásna nová asfaltka, ktorá končí veľkorysým parkoviskom. V tieni stromov sa plynulo stúpa schodmi stále vyššie do skalnej rokliny. Je to tam veľmi pekné a pokojné.
Okrem nás tam bolo zopár veriacich, inak kľud.
Došli sme na koniec rokliny, tam je vybudovaná mešita a ďalšie schodiská do posvätných jaskýň.
Pali to už nedával, tak si sadol a pofajčieval. S Mišom sme si vyšliapali ďalšie schody do najvyššej jaskyne.
Bola tam ešte jedna jaskyňa vedľa, tam som šiel už len sám, chalani pomaly zostupovali dolu k autu.

Celkom dobre nám vytrávilo 🙂
Sadli sme do auta a navigáciu som nastavil na ďalší bod záujmu, soľné sanatórium Duzdagh.
Aby sme tam došli, museli sme sa vrátiť späť do mesta Nachičevan a celé ho prejsť krížom. To nám padlo vhod, lebo sme míňali múzeum Bayraq, ktoré som mal poznačené, že tiež chceme pozrieť.

Logicky sme tak auto odparkovali pri areáli tohto múzea. Ono to vlastne ani nie je múzeum, skôr taký truc podnik voči Arménom.
Aj toto „pekne“ dokresľuje vzájomné vzťahy medzi Azermi a Arménmi.
Na kopci, kde kedysi stál významný arménsky cintorín, si Azeri postavili park a zbytočnú budovu múzea s obrovským stožiarom a azerbajdžanskou vlajkou. Lebo na to majú a mohli.
Arméni darmo protestovali, že tam sú stovky hrobov.

Park je fakt dosť veľký, mysleli sme, že je doň viac vchodov. Dosť sme sa nachodili kým sme nejaký našli.
Aspoň sme tak mohli „oceniť“ nezmyselnosť tohto veľdiela. Fakt chujovina na entú.

K soľnému sanatóriu Duzdagh sme to mali ako inak, slabú polhodinku.
Dôvodom našej návštevy tohto zariadenia bolo to, že veľká časť soľnej chodby je voľne prístupná.
V praxi to znamená, že stačí prísť, zaparkovať, vojsť cez vchodové dvere budovy, ktorá je pristavená na začiatok podzemnej chodby a človek si môže bezplatne užívať vlhký slaný a liečivý vzduch.

Spoplatnená je len posledná malá časť, kde sú postele a kto si zaplatí kúru, môže ležať pohodlne v posteli a inhalovať do sýtosti.
Celkom haluz a preto sme tam išli.

Pestrú mozaiku dňa sme uzavreli návratom späť do Nachičevanu.
Na jednom mieste sa tam nachádza nachičevanská pevnosť (odsabotovali sme), Noeho mauzóleum a mešita Heydara Aliyeva.
Heydar Aliyev bol prvým „demokraticky“ zvoleným prezidentom Azerbajdžanu. Turbulentné obdobie po rozpade ZSSR využil najšikovnejšie a svet tak uzrel ďalšieho diktátora.
Aktuálne prezidentuje jeho syn, 63 ročný Ilham Aliyev.

Počasie sa presne podľa predpovede začalo kaziť, fúkal nepríjemný studený vietor a občas kropilo.
Počas dňa mi písal majiteľ hostela kde sme mali spať, že urobil chybu v kalendári a že pre nás nemá voľné postele. Ponúkol alternatívu za rovnaké peniaze – malý domček u svojho známeho. Dohodli sme sa, že ok a poslal mi adresu.
S chalanmi sme sa rozhodli, že sa najprv pôjdeme ubytovať, potom niekam najesť a nakoniec vrátiť auto do požičovne. Ráno sme mali odlet už o 7:20 a keďže požičovňa má vtedy ešte zatvorené, museli sme vrátiť auto už večer.
Cestou od mešity na ubytko sme nakúpili tekutý proviant na večer a dorazili sme na dohodnutú adresu, kde malo byť náhradné ubytovanie. Poslal som info chalanovi, že sme na mieste. Odpísal, že stojíme zle a poslal mi nejakú úplne inú adresu.
Presunuli sme sa teda o dve ulice vedľa na novú adresu. Po chvíli zbadal Pali v späťáku, že na nás niekto máva.
Hurá, náš domáci.

Ubytoval nás v malom domčeku, ja som mal jednu izbu a chalani druhú.
Na dvore sme mali WC, kúpeľňu a kuchyňu. Vyzeralo to dosť jednoducho, ale izby boli čisté a tak sme sa zložili a domáceho vyplatili. Nechal nám kľúče a odišiel.
Autom sme zašli do akože nákupného centra – komplexu na štýl Parndorfu. Okrem troch reštaurácií tam však žiadne butiky ani obchody nefungovali. Nám to vôbec nevadilo, pretože sme sa chceli najesť a reštaurácie boli otvorené.
Vybrali sme si gruzínsku reštiku Batumi.
Klasika, žiadny koňačik, ani len pivo tam nemali. Dali sme si na pitie džús 🙂 a objednali jedlo.
Pali si dal kyjevskú kotletu a my s Mišom chačapuri.
Nevládali sme to dojesť.

Napráskaní sme sa odgúľali k autu a vrátili sme ho do požičovne. Tam sa žiadna zrada nekonala, odovzdanie prebehlo hladko a bezproblémovo.

Zavolal som Bolt taxi, do dvoch minút bol u nás a za sociálnych 0,88 centov nás hodil na ubytovanie. Akože benzín tam majú naozaj lacný (polovičná cena ako u nás), ale že sa im oplatí jazdiť za takéto ceny, to mi hlava neberie.

V našom domčeku sme si dali sprchu, po dve pivká, zhodnotili naozaj výživný deň a išli spať.
Ranný odlet o 7:20 značil smutnú realitu, bolo jasné, že sa opäť poriadne nevyspíme.

Sobota 26. 4. 2025

Ráno som opäť vyklikal Bolt, o 5:45 došiel starší pánko na vylágrovanom VW Polo. 6 minútová jazda na letisko stála 1,80,- €.
Do budovy terminálu sme ako obyčajne išli cez skener. Na security všetko bez problémov.
Pri gejte sa nič, čo by stálo za reč neudialo, rovnako odlet bol načas.
Počasie bolo krajšie ako v piatok a tak bolo po štarte vidieť celkom pekne Ararat a aj arménske jazero Sevan, ponad ktoré sme prelietali. Rovnako bolo vidieť Južný Kaukaz.
Leteli sme rovnakým strojom ako v piatok ráno. Občerstvenie bolo podobne trápne, len miesto croissantu to bola suchá tvarohová buchta.

V Baku sme pristáli po asi 50 minútach letu. Keď sme vychádzali von z príletovej časti, videli sme nástup uniformovaného personálu. Stáli pekne v rade a počúvali nejaký rozkaz, alebo čo. Možno im začínala ranná zmena.
Pri východe z letiska sme si chceli dať kávu z automatu. Stroj mi ale nebral papierovú bankovku. Ako som tam s ňou maturoval, došiel jeden uniformovaný lampasák, so smiechom vytiahol hrču bankoviek a ukazoval mi, že ako to mám urobiť.
Robil to rovnako ako ja, ale nakoniec kávovar bankovku konečne zobral. Lampasák odo mňa ani nechcel peniaze, že mi kávu platí, hovoril so smiechom. Pýtal sa, že kde sme boli a odkiaľ sme samozrejme.
S chalanmi sme si hovorili, že už vidíme nášho uniformovaného niekde na letisku v Bratislave, ako kupuje cudzincom kávu z automatu. Sci-fi skrátka.

Požičovňa Automile má na nete vynikajúce recenzie. Auto som rezervoval od nich a dúfal, že recenzie neklamú. Neklamali.
Auto nám mali v dohodnutý čas doviezť na letisko, deň vopred som si to cez WhatsApp potvrdil s pracovníkom požičovne. Ako sa blížil dohodnutý čas, upresnil som mu našu presnú polohu pred letiskom aby nás našiel.
Došli dvaja chlapíci, prešli sme si auto, biely Hyundai Accent a poriešili papiere. Problém nastal pri platení depozitu a výpožičného. Majú systém platobnej brány nastavený tak, že mi poslal link na WhatsApp a po kliknutí na link, som mal zadať údaje svojej platobnej karty a tak zaplatiť.
Skúšal som obe svoje karty, ale ani jedna platba neprešla. Dohodli sme sa teda, že nás vezmú do ich kancelárie v meste a že tam to zaplatím normálne cez terminál.

Sadli sme do auta a užili si peknú vyhliadkovú jazdu metropolou Baku.
Baku je naozaj metropola, má približne 2 milióny obyvateľov. Je to najnižšie položené hlavné mesto na svete, nadmorská výška -28 metrov pod úrovňou mora. Prezývku má „The next Dubai“, teda ďalší Dubaj.
Hlavne bulvár (koho iného) Heydara Aliyeva, túto podobnosť s Dubajom navodzuje celkom intenzívne.
Baku je mix starého a nového. Často ide o naozaj odvážne a architektonicky zaujímavé projekty svetových architektov.
Z Kamrana, pracovníka požičovne Automile, sa vykľul skvelý sprievodca a celú cestu z letiska do ich kancelárie mi rozprával čo kde je a vysvetľoval, ako to na cestách v Baku a Azerbajdžane chodí. Na mobil mi poslal do 20 tipov čo vidieť v Azerbajdžane a v Baku.
Keď som mu vravel, že sme boli v Nachičevane a čo sme tam videli, tak bol dosť vyvalený. Tiež oceňoval čo chceme vidieť tu v Azebajdžane a hovoril, že sme si to super naplánovali.

V ich kancelárii prebehla platba bez problémov. Na Kamrana som zapôsobil až tak, že nám odpustil depozit za auto a platil som len za požičanie auta.
Vo vedľajších potravinách sme doplnili nejaké zásoby a vydali sa na divoké cesty Azerbajdžanu.

Deň 1: A – Baku letisko, B – Automile Rent Car, C – Ramana pevnosť, D – Yanar dağ ohne, E – Candy Cane pohorie, F – Bahenné sopky, G – Lahic
Deň 2: A – Lahic, B – Visutý most, C – Gobustan archeo park, D – Bibiheybat mešita, E – Automile Rent Car

Našou prvou zastávkou bola Ramana Qalası – pevnosť Ramana. Pochádza približne zo 14. storočia a chcel som tam ísť hlavne kvôli výhľadu, ktorý stojí za to.
Cestou sme natankovali plnú nádrž a pomedzi stále aktívne ropné polia sme sa dostali až k pevnosti. Pri ropných vrtoch sme na chvíľu zastavili, fakt to bola pecka vidieť to takto naživo.

Pri pevnosti sme odparkovali auto a vystúpili von. Dá sa ísť pozrieť aj dnu, ale kľúče má nejaká babka zo susedného domu. Keď som zbadal, že vedľa pevnosti je vybudovaná parádna nová vyhliadková plošina, povedali sme si, že kašleme na babku a že nám to stačí takto.
Výhľad bol parádny aj takto. Na jednom mieste môže človek vidieť staré, nové a do toho ropné vrty a polia, bez ktorých by bol Azerbajdžan asi tam, kde Kirgizsko, alebo Arménsko.
Chudobný ako kostolná myš.

Už viackrát som spomínal, že o turistu tu človek veľmi nezakopne. Výnimkou sú asi len dve atrakcie, kam zavíta asi každý jeden turista, ktorý do Azerbajdžanu pricestuje.
K jednej z nich sme mali namierené práve teraz – k Ohnivej hore, teda Yanar dağ.
Samotný Azerbajdžan má prezývku krajina ohňa. Ťaží sa tu ropa a zemný plyn. Unikajúci plyn, ktorý po vystúpení z útrob zeme nonstop horí, má na svedomí nevšednú atrakciu – Yanar dağ.

Nakopli sme mašinu a vydali sa k neďalekému, len 20 minút vzdialenému Yanar dağ.
Aký to nezvyk, fakt tu bolo veľa turistov, dokonca aj veľké zájazdové autobusy. O tom, že ide o naozaj top atrakciu svedčilo aj to, že sme museli platiť vstupné, prvé na tomto výlete.
Na preplnenom parkovisku sme si našli horko-ťažko jedno miesto a hybaj k pokladni a potom cez turniket opáčiť tento div sveta.

Bolo to zaujímavé a ešte lepšie by to bolo večer, alebo za tmy. Pozreli sme aj stánky so suvenírmi, ale nič nás nejako neohúrilo. Miško si chcel dať v kaviarni konečne presso. Kávovar však mali pokazený…

No nič, museli sme sa obísť bez kávičky. Slnko riadne pieklo a tak klíma v aute bežala naplno. Do navigácie sme zadali ďalší cieľ cesty – pohorie Candy Cane, pohorie cukrovej trstiny. Ja tomu hovorím cukríkové pohorie.
Kým sme definitívne opustili Baku, chceli sme si na večer, resp. kto mohol aj na cestu, dokúpiť pár pivečiek. Podarilo sa nám to až v treťom obchode, tie prvé dva boli moslimské a pivo, resp. iný alkohol vôbec nemali v ponuke.

Do Candy Cane Hills sme to mali 90 km a podľa navigácie to bolo na 1,5 hodiny.
Candy Cane – hovorili sme tomu interne „cukríkové kopčeky“, alebo aj „také pekné farebné kopčeky“.
Ide o prírodný úkaz, kedy je na povrchu vidieť rôznofarebné vyzrážané farby vzniknuté pôsobením podzemných vôd a oxidácie železa s ostatnými zlúčeninami v hornine.
Vo výsledku to má pekný a často dúhový efekt.
Skrátka kopce vyzerajú ako cukrovinky.
Cesta nám celkom rýchlo odsýpala, len sme si museli dávať pozor na naozaj extrémne množstvo policajných radarov. Ani raz sme sa nestretli s meraním rýchlosti ako je zaužívané u nás – priamo policajtom ukrytým za autom. V Azerbajdžane sú nainštalované stovky a stovky statických radarov priamo na stĺpoch pri cestách, resp. diaľniciach.
Všetci vedia kde tie radary sú, keďže sú označené. Vo výsledku to teda na cestách vyzerá tak, že ľudia jazdia ako prasatá, len pri radare vždy na pár metroch pribrzdia.

Plán sme mali veľmi jednoduchý – prídeme k farebným kopčekom, trochu si ich pofotíme a jedeme dál.
Asi 2/3 cesty sme išli severne od Baku popri Kaspickom mori, na poslednú tretinu cesty sme zahli na západ – do vnútrozemia.
Vošli sme do akoby širokého údolia, po stranách sa začali dvíhať kopčeky, najprv biele ako cukrovinky posypané práškovým cukrom, neskôr sa farby menili na nespočetné odtiene červenej, hnedej, žltej atď.
Pri večernom mäkkom svetle by boli fotky oveľa krajšie, ale aj takto naživo to bolo impresívne.

Tam, kde sa nám to subjektívne páčilo najviac, sme auto jednoducho odstavili vedľa cesty a poprechádzali sa tam.
Turistov minimum, ostatná premávka tiež nestála za reč. Pustá a tichá krajina všade okolo.

Cukroviniek bolo dosť, hybaj k ďalšiemu cieľu dnešného programu – namierili sme si to k bahenným sopkám.
Vrátili sme sa späť k moru na diaľnicu M1, ale skôr ako sme sa na ňu napojili, v mestečku Gilazi sme sa zastavili v potravinách po nejaké pitie.
Tu sme uvideli typickú lokálnu krčmu, kde mali aj čapované pivo. U nás by to bola asi 5. cenová skupina.
Bohužiaľ nemali sme na takéto zábavky čas.

Pri vchode do marketu sú vyobrazení padlí vojaci. Toto je bohužiaľ veľmi častý úkaz aj v Arménsku.
Príliš veľa ciest a napríklad aj obchodov je vyzdobených podobizňami mŕtvych vojakov, ktorí padli v konflikte medzi Arménskom a Azerbajdžanom.

Museli sme sa vrátiť hodný kus smerom k Baku a potom opäť odbočiť z diaľnice do vnútrozemia, smer Veľký Kaukaz a dedinka Lahic.
Navigácia nás najprv ťahala síce správnym smerom, ale do vojenskej oblasti, kade sa nedalo prejsť.
Museli sme sa niekoľko kilometrov vrátiť.

Už bolo dosť hodín a boli sme hladní. Bohužiaľ od cesty som si ten motorest neodfotil, iba zvnútra a zozadu. Totiž náhodou sme popri ceste zbadali motorest a tak sme si to tam šibli.
Reku motorest – najeme sa tam.
Musím povedať, že to bol pre mňa jednoznačne top gastronomický zážitok za veľmi dlhú dobu.
Pali ostal fajčiť fonku, s Mišom sme vošli dnu.
Sadli sme si, došiel k nám starý dedko, že čo si dáme. Jasné, že sa pýtal odkiaľ sme. Bavili sme sa rusky. Nerozumel som mu ale celkom dobre, čo nám to vlastne ponúka na jedenie. Zavolal nás do kuchyne, že nám ukážu, čo majú navarené.
Vyskočila babka so zlatými zubami, kľudne mohla hrať v nejakom Jakubiskovom filme.
Začala otvárať chladničku a vyťahovať zaradom hrnce a ukazovať, čo v nich je.
Všetci vieme ako vyzerá hustý vývar z chladničky – na vrchu je tuhá vrstva tuku.
Babka strčila prst do hrnca a tuk rozhrnula, nech vidíme, že čo je v polievke.
No fakt zážitok na parádu. Kuchyňa vyzerala úplne fantasticky, tak som ich poprosil, či si ju nemôžem odfotiť. Radi súhlasili.

Nakoniec sme si objednali kofte – vývar so zemiakmi, cícerom a mäsovými guľkami. Ako predjedlo nám doniesli syr, zeleninu, bylinky a paprikovú pastu. K tomu výborný lavaš.
Na pitie som si dal bylinkový ajran a bol geniálny.
Akože fakt sme sa vynikajúco najedli, nemalo to chybu.

Po jedle som si chcel odskočiť cvrknúť na WC, mali ho vzadu na dvore. To bol tiež zážitok 🙂

Veľmi dobre naladení sme sadli do auta a pokračovali k bahenným sopkám. Minuli sme nejakú dedinu, kde som si cvakol ako vedľa hlavnej cesty predávajú chlieb.

V Azerbajdžane sa nachádza polovica všetkých bahenných sopiek na svete, vraj 350 z celkového počtu 700.
Pravda je, že sa nachádzajú na viacerých miestach krajiny. My sme mali po ceste práve jedno takéto zoskupenie menších bahenných sopiek. Ono netreba očakávať nič dramatické, ani nejaké erupcie bahna a podobne. Skôr ide o menšie vyvýšeniny, resp. kráteríky, z ktorých pomaly vyteká bahno, občas to tam prdne, alebo zabuble.
Je to haluz.
Auto opäť stačilo odstaviť pri ceste a vyšliapať si niekoľko sto metrov do kopca.

Do cieľa dnešného dňa – horskej dediny Lahic, sme to mali ešte na vyše 2 hodiny a približne 140 km.
Cesta nám ubiehala výborne, až kým sme nedošli do mestečka Qobustan. Tu sme sa presvedčili, že nestačí len dodržiavať rýchlosť, ale aj dávať pozor na policajtov.
Vchádzali sme do mesta, kruháč. My sme mali ísť rovno, lenže keď sme ten kruháč prešli, boli za ním de facto dve rovné cesty. My sme odbočili na tú prvú rovnú, ale aby sme sa na ňu z kruháča dostali, prešli sme cez plnú čiaru.
Bum-bác, v sekunde po nás vyštartovali policajti, ktorí tam boli vedľa odstavení a číhali presne na takýchto neborákov ako sme my. V opačnom smere detto – druhé policajné auto čakalo na korisť z opačného smeru.
Mali sme kruháč opustiť až druhým výjazdom, v tom zlomku sekundy sa nám to všetkých javilo ako protismer, tak sme urobili chybu. To sme uznávali, ale fakt to tam bolo nejasne označené a skrátka policajti mali miesto, kde mohli ryžovať od rána do večera.

Majáky za nami, odstavili sme auto na krajnici. Došiel policajt, pozrel papiere, po rusky nehovoril a anglicky už vôbec nie. Bol však nachystaný, vytočil na telefóne svojho kamaráta a ten anglicky vedel.
Dal mi ho k uchu.
Reku, že sme urobili taký a taký priestupok a že 160 manatov. Hovorím mu, fúha, tak veľa?
On na to, že manatov, nie dolárov a smial sa. OK to mi je jasné vravím, ale že 160 je fakt dosť.
Vedel som čo bude nasledovať, tak aj bolo. OK vraví, tak máme druhú možnosť, že teda 100 manatov (50,- €) v hotovosti, že to nebudú hlásiť požičovni a nebude o tom záznam v systéme.
OK dohoda, vravím mu.
Policajt pri aute si vzal späť telefón a ten jeho prekladateľ kamarát mu zreferoval našu dohodu.
S chalanmi v aute sme sa poskladali na 100 manatov, policajt si ich nacvičeným pohybom švihol do vrecka, podal mi ruku a poprial šťastnú cestu.
Ešte sme ich mali nasledovať, chceli nám ukázať správnu cestu a ako sme mali odbočiť.
To bol koniec tohto nášho prvého a bohužiaľ nie posledného zážitku s policajtmi.

No nič, o sto manatov chudobnejší, ale o novú skúsenosť bohatší, sme si nadávajúc krátili nasledovných pár minút cesty.
Po necelej hodine sme došli do mestečka Šamachi, kde sme definitívne odbočili z hlavnej cesty a vydali sa do hôr. Skôr ako sme tak urobili, zastavili sme sa v parádnom supermarkete.
Na veľkej ploche ponúkal úplne všetko, naozaj u nás také potraviny asi ani nemáme. Všetci traja sme len oči vyvaľovali. Evidentne je ten obchod populárny aj medzi domácimi, lebo parkovisko polo plné a ledva sme zaparkovali.

Za Šamachi sme postupne stúpali stále vyššie, míňali sme rôzne dedinky, ale aj astrofyzikálny ústav patriaci pod Šamachi.
Ráz okolitej prírody sa menil, zo suchej polopúšte na trávnaté stepy, zelené stráne, lesíky až po vysokohorskú flóru. Cesta bola rôznej kvality, väčšinou fajn, ale občas obrovské praskliny, občas diery ako svet a občas asfalt chýbal úplne a išli sme takmer off-road.
Stále bolo na čo pozerať a hlavne sme museli dávať pozor na asfalt, lebo kedykoľvek sme mohli prísť o nápravu.

Najvyšší bod vo výške 2070 metrov nad morom sme využili na krátku pauzu, kde sme si odskočili do „kríkov“ a spravili pár záberov. Dosť tu fúkalo a logicky aj teplota klesla oproti nižším nadmorským výškam.

Otvárali sa nám výhľady na Kaukaz, bolo to naozaj veľmi pekné.
Všade ticho, pokoj a úplné minimum áut či ľudí.
V pokojnom tempe sme konečne dorazili do dedinky Lahic, kde sme mali rezervovaný penzión.

Lahic je skrytý poklad. Malá dedinka s krásnymi kamennými ulicami a domami. Domáci tu majú kovotepecké dielničky, obchodíky s bylinkami, čajmi, sušeným ovocím.
Veľmi pekné je to tam a preto sme si túto malebnú dedinku zvolili za cieľ dnešného dňa.
Spali sme v penzióne Evim Otel. Dostali sme izbu s balkónom na prízemí. Pri vchode do hlavnej budovy penziónu, sme sa museli vyzuť a do izby ísť naboso v ponožkách, resp. papučiach.
Celý penzión bol veľmi pekne upravený, nachádzal sa v krásnej vidieckej záhrade plnej ovocných stromov.
Perfektné.

Na izbe sme zložili veci a domáci nás navigoval do centra dediny, kde sú obchodíky, dielne, reštaurácie a bankomat, ktorý sme už potrebovali.
Asi 200 metrov poniže penzióna, sme ponad potok prešli lávkou do centra obce a motkali sa hlavnou uličkou.
Táto večerná prechádzka bola jednou z TOP vecí celého výletu.
Lahic 10 bodov z 10.

Vybavili sme bankomat, aj „vďaka“ pokute ktorú sme platili, nám hotovosť pomaly dochádzala.
S Palim sme v jednom obchodíku kúpili nejaké čaje. Neviem ako to ten pánko čo nám ich predával robil, ale keď nám dával jednotlivé zmesi byliniek ovoňať, nechápali sme ako to tak môže voňať.
Nikdy v živote som také voňavé čaje nezažil. Stačí len zaliať vodou a po vylúhovaní vypiť, vôbec netreba sladiť, ani citrón, nič.
Keď sme už pri tých nápojoch, po chvíli sme zazreli krčmu. A teda to bola fakt krčma.
Už som raz Jakubiska spomínal a budem opäť. Keď sme vošli dnu, akoby zastal čas. Nafajčené, pri stoloch domáci pánkovia v rokoch, hrajúci stolové hry. Popíjali čaj, alebo pivko. Nikde žiadna žena, len samý chlap.
Totálne surreálne, naozaj akoby Jakubisko natáčal nejaký svoj film a len si odskočil.
Pali bol z tej krčmy úplne hotový, hovoril, že to bol najlepší zážitok z celého Azerbajdžanu.
Sadli sme dnu, dali po jednom pivku a potom sa dvihli. Normálne som cítil, že tam nepatrím, že som niečo nepatričné a svojou prítomnosťou narúšam domácim čakry, alebo čo. Haluz fakt.

Vonku sa už zotmelo a chcelo by to niečo pod zub. Cestou sme míňali sympatickú reštauráciu, tak sme sa tam zašli najesť. Opäť klasika – pýtali sa nás odkiaľ sme a rusko/anglicky sme si objednali večeru.
Ja som hladný nebol, dal som si len čaj, chalani si dali tiež čaj, pivo a dolmu – plnené viničové listy vo vývare.
Bolo to fajn, hlavne čaje nemali chybu – dali nám jeden ovocný a jeden čierny.
K čaju fantastický jahodový džem a taký malý cukrový ochutený bochníček. Používa sa na dosladenie čaju miesto klasického cukru.
Úsmevy nás trochu prešli pri platení, lebo si vypýtali riadnu pálku, neviem či to nebolo až okolo 50,- € v prepočte, čo už.

Na fotke nižšie vidieť kus ochutenej cukrovej hmoty obalenej v celofáne. Nožom si človek odkrojí koľko chce a dochutí si tým čaj.

Dlhý, náročný, ale veľmi pestrý deň sa definitívne končil. Na izbe sme sa zmohli na jedno-dve pivká a po sprche sme všetci zalomili.
Po troch dňoch, sme konečne nemuseli ráno vstávať okolo štvrtej, ale mohli sme sa normálne vyspať.

Nedeľa 27. 4. 2025

Raňajky sme deň vopred dohodli na 8:30. Výborne vyspatí sme naklusali do slnečnej záhrady, kde sa podávali pod holým nebom.
Jednoduché a veľmi dobré. Dva druhy nátierky, vajíčka na tvrdo, syr, olivy, maslo a čučoriedkový džem, všetko domáce. Čerstvý chlieb a horúci čaj s medom. Perfiš.

Kráľovský základ dňa sme mali za sebou, domácemu sme vyplatili ubytko a vyrazili na cestu.
Na dnešok sme toho nemali veľa v pláne, ale čakala nás relatívne dlhá cesta a tak sme sa nemohli veľmi zdržiavať.
Prvou zastávkou bol 25 minút vzdialený Hanging bridge – Visutý most. Túto časť cesty sme si veľmi užili.
Autom sme išli krásnym divokým údolím, pod nami dravý potok, okolo vysoké skalné steny, jednoducho divoký Kaukaz. Cesta bola všelijakej (ne)kvality, ale vzhľadom na takmer nulovú premávku to ani nevadilo.

Visutý most je platená atrakcia, za 2 manaty je možné prejsť sa po ňom. Pri moste je pár bufetíkov a stánkov so suvenírmi. Chalanom čo strážili most sme zaplatili a prešli sa po ňom na druhú stranu.
Nebolo to nič strašné, ale predsa len nejaký adrenalín to bol. Určite fajn spestrenie.
V jednom bufete si potom Pali dal placku s bylinkami. Babka mu ju tam rovno uvaľkala a na platni na ohni opiekla. Jednoduchá placka, posypaná veľkou kopou rôznych byliniek a nakoniec potretá maslom.
Trochu som ochutnal a nemala chybu, stála tuším 1 manat (50 centov).

Na ďalšiu zastávku – historicko umeleckú rezerváciu v Gobustane, sme si museli počkať 220 km a v aute stráviť vyše 3 hodiny.
Cesta bola najprv veľmi príjemná, stále sme klesali údolím, to bolo viac a viac zelené.
Po oboch stranách cesty boli v lesíkoch porobené nespočetné piknikové miesta a kempy. Evidentne je táto oblasť veľmi vyhľadávanou hlavne domácimi turistami.

Keď sme vyšli z údolia do otvorenej krajiny, po niekoľkých kilometroch sme sa dostali na časť cesty vo výstavbe. Išli sme dosť pomaly, po provizórnych prašných a kamenných cestách.
Jedného dňa keď bude diaľnica hotová, tak to bude paráda. Videli sme rozostavaný diaľničný tunel aj vysokú estakádu.

Čím viac sme sa blížili k moru, tým bola krajina okolo nás fádnejšia, suchšia a stále viac bez života.
Poslednú hodinu sme mali pocit, že sme pomaly na Marse. Všade len prach, piesok, kamene, rafinérie, cementáreň. Depresívne.

Napojili sme sa na diaľnicu a opäť sme naleteli ako také trúby.
Diaľnica bola v tomto úseku trojprúdová. Predbiehali sme pomalšie autá v najrýchlejšom ľavom pruhu. Predbehli sme koho sme potrebovali, keď sa zrazu sprava na nás natlačil nejaký bulo a jednoducho sa kvôli nemu nedalo vrátiť späť do svojho pruhu. Do toho sa náš pruh na diaľnici (!!!) zmenil na odbočovací doľava.
Začneš normálne obiehať rýchlejšie autá, vyblokujú ťa a nevieš sa zaradiť späť, tvoj pruh nelogicky zrazu končí a mení sa na odbočovací. Máš dve možnosti.
Veľmi prudko brzdiť a odbočiť – to je nezmysel. Alebo jednoducho si to cez plnú čiaru šibneš späť na diaľnicu.
Presne to sme aj urobili a presne na toto tam čakajú tí policajní hajzli. A opäť sú nachystaní v oboch smeroch.
Takže zas majáky za nami, odstaviť pri ceste, doklady. Vysvetliť si nič nenechali, mali sme vraj sledovať značky.
Rozdiel oproti prvým bol ten, že teraz od nás nechceli žiadne peniaze, že pokutu budeme platiť v požičovni a že to je všetko. Vrátili nám doklady a mohli sme ísť.
Nasratí sme boli riadne, fakt to bola úplná debilina.

Boli sme zvedaví, akú pokutu nám naparili. Večer sme sa dozvedeli…

Nič to, poďme ďalej. Namierené sme mali do oblasti Qobustan/Gobustan. Nachádzajú sa tu najznámejšie bahenné sopky v Azerbajdžane a hlavne prírodný archeopark s pravekými petroglyfmi.
Sopky sme ignorovali. Funguje to tu tak, že sa k nim obyčajným autom nedá dostať, je potrebné niečo viac terénne. Túto situáciu využívajú domáci podnikavci, čo by nebolo nič zlé.
Blbé je to, že sa s nimi človek dohodne na nejakej cene, ale potom na mieste začnú vymýšľať a dožadujú sa ďalších peňazí. Nemal som vôbec chuť sa s nejakými takýmito bizňesmanmi dohadovať.
Preto sme včera išli pozrieť menšie, ale voľne dostupné sopky.

Archeopark a petroglyfy, tak to je niečo iné. Toto je tá druhá atrakcia čo som spomínal na začiatku výletu, kam chodí veľa turistov. Prvou bola Ohnivá hora Yanar dağ.
Archeopark je rozdelený na dve hlavné časti – spodnú, kde je malé múzeum a hornú, kde sa pod holým nebom nachádza samotný archeopark.
Vstupné sa tu platí, takže to sme vybavili v spodnej časti a autom sme sa presunuli k hornej časti.
Dolné múzeum sme chceli pozrieť pri ceste späť.

Na parkovisku bola dosť tlačenica, určite tomu prispel aj fakt, že bola nedeľa. Našli sme si miesto a odstavili auto. Pripekalo tu fakt riadne.
Archeopark okrem toho, že pekne vyzerá, tak sa v ňom nachádzajú početné praveké petroglyfy. Údaje o veku sa rôznia, najmladším uvádzajú vek 4 000 rokov, najstarším 20 000 rokov.
Takže niekde medzi tým.

Oblasť nie je nejako veľká, približne za 3/4 hodiny sme si to prešli chodníkom na to určeným.
Niektoré kresby boli fakt pekné, iné bolo skôr tušiť na tom kameni, ako vidieť.
Pri väčšine bola informačná tabuľka s popisom a nakresleným obrázkom a tak sa petroglyfy dali na skalách ľahšie identifikovať.
Zaujímavé bolo aj to, že sme videli v diaľke Kaspické more, potom smerom k nám bola krajina rovná ako placka a presne kde sme stáli my, tak terén prudko stúpol, akoby to bol obrovský skalný schod.
Po prehliadke si dali chalani v stánku kávu a ja smotanový nanuk.

Sadli sme do prehriateho auta a spustili sa späť k spodnej časti – múzeu. Palimu sa dnu nechcelo ísť, čakal nás v tieni pri bufetoch.
Vnútri sme to s Mišom prebehli za pár minút. Úprimne, nebolo tam nič, čo by nás nejako oslovilo.

Ďalšou a vlastne už aj poslednou zastávkou dnešného výletu, bola mešita Bibi-Heybat. Táto mešita sa nachádza na predmestí Baku. Mali sme to tam na 45 minút cesty, niečo málo cez 50 km.
Cestou sme si dávali sakra pozor na policajtov, už sme ich mali plné zuby.
Na „našom“ mieste sme ich videli, hajzlíci stáli v oboch smeroch a číhali na svoje ďalšie obete.

Mešita Bibi-Heybat bola nanovo postavená a znovuotvorená v roku 1997 na pokyn koho iného, ako slovutného prezidenta Heydara Alyieva.
Dnešná budova mešity stojí na mieste, kde do roku 1934 stála pôvodná stará mešita.
Tú dali zrovnať so zemou boľševici, ako inak.
Zaujímavosťou je, že v roku 1840 pôvodnú mešitu navštívil počas svojich potuliek svetom aj Alexandre Dumas.
Mňa však zaujímalo viac to, že oproti mešite cez cestu je cintorín a ten je na kopci. Dalo sa tam vyjsť po schodoch a z výšky z cintorína boli pohľady na mešitu najlepšie. Plus kontrast v podobe prístavu a dokov v pozadí, tomu dodával tú správnu šťavu.
Auto sa nám podarilo odparkovať hneď vedľa mešity. Pali išiel pozrieť iba mešitu, hore na cintorín nešiel. S Mišom sme prešli cez cestu a po schodoch si to vyšliapali. Porobili sme nejaké fotky a vrátili sa späť.
Počasie sa dosť začalo kaziť, bolo pod mrakom, ale hlavne fúkal divý vietor.
Ono to platí, Baku vlastne v preklade znamená „veterné mesto“.

Pri vstupe do mešity som si musel dať sukňu, požičal mi ju zriadenec pred vchodom. Ako správny neveriaci pes, som mal na sebe len kraťasy a v nich som dnu nesmel.

Riadne vyfúkaní od vetra, sme sadli do auta a zamierili do centra Baku, vrátiť auto.
Čakalo nás posledných pár kilometrov, ale boli to najhoršie kiláky na ceste. Zo začiatku sa išlo fajn, ale čím viac sme boli v centre, logicky tým väčšia zápcha bola.
Ani sme si nemohli veľmi užiť výhľady na panorámu mesta, lebo sme všetci traja museli dávať pozor na premávku okolo. Azeri v meste jazdia ako zmyslov zbavení, to sa nedá inak povedať.
Každý si ide vo „vlastnom“ pruhu, tlačia sa z každej strany ako drbnutí. Najväčšou lahôdkou bolo prejsť cez štvorpruhový kruháč, to bolo čisté psycho.
Zažil som už všeličo, ale jazda autom v Baku bola zatiaľ jednoznačne najhoršia zo všetkých.
Myslím, že náš šofér Pali, sa musí doteraz strhávať zo sna, keď si na to spomenie 🙂
Boli sme takí sústredení a koncentrovaní na cestu, že si nikto z nás troch ani nevšimol tribúny F1, okolo ktorých sme išli.
V Baku sa jazdí mestský okruh F1 a tribúny lemujú niekoľko sto metrov bulváru pri mori.

Všetkým trom nám odľahlo, keď sme konečne odparkovali auto pred požičovňou.
Vnútri som vybavil vrátenie, Kamran sa ma pýtal, či bol nejaký problém a či nebola nejaká pokuta.
Hovorím mu, že všetko ok a že teda asi jedna pokuta bude, lebo nás dnes zastavili.
Pozrel do systému a fakt, už ju tam uvidel. S malou dušičkou som čakal, akú sumu na nás vyvalí.
Keď povedal, že 40 manatov (20,-€), tak mi padol kameň zo srdca.
Ešte vravel, že som mu mal zavolať, že by to s policajtmi vybavil možno. Reku nabudúce, hovorím 🙂
Vyplatil som pokutu, jeho kolega krátko pozrel auto či je ok a bolo hotovo.
Podali sme si ruky, poďakovali a rozlúčili sa.

Ešte sa vrátim k tej prvej pokute – je jasné, že sme sa nechali policajtmi nachytať.
Mali sme trvať na tom, že to chceme oficiálne do systému, tak ako to bolo v tom druhom prípade.
Jednak by to určite bolo oveľa lacnejšie, druhak by sme neplatili na mieste policajtom na ruku, ale takto v požičovni pri vrátení auta.
Toľko moja teória. Keď si však pomyslím na to, že sa mám niekde pod Kaukazom naťahovať s nejakým policajtom čo nevie anglicky ani slovo, len aby som ušetril nejaké eurá a mal to oficiálne… no neviem teda.
Asi je nakoniec všetko tak, ako má byť.

K požičovni sme si Boltom zavolali taxík. Došiel dosť humusácky vodič v humusáckom aute, ale boli sme radi, že sa vezieme a tých 6 kilometrov do hotela sme vydržali.
1883 Boutique Hotel v širšom centre Baku bola dobrá voľba. Ulice okolo plné áut, dosť to tam žilo. Okolo viacero reštaurácií, butikov, obchodov.

V hoteli sme dostali parádny veľký apartmán pozostávajúci z dvoch spální.
Pali s Mišom boli v jednej a ja v druhej spálni.
Recepčný fajn mladý chalan, vedel slušne po anglicky. Myslel, že sme došli na koncert OneRepublic, ktorý sa konal o dva dni. Vravel som mu, že sme turisti, že sme boli pozrieť Nachičevan, Lahic a tak ďalej.
Dosť sa divil a uznanlivo pokyvoval hlavou, že to nie je vôbec časté a že rešpekt.

Na izbe sme zložili veci a dali sa trochu dokopy.
Vyrazili sme na krátky prieskum okolia, v potravinách sme dokúpili nejaké zásoby a chceli sme sa navečerať. Po toľkých kebaboch sme mali chuť na zmenu.
Oproti hotelu sme mali sympatickú burgráreň, ale bola úplne plná, nemali sme si kam sadnúť.
O ulicu vedľa za rohom sme uvideli reštauráciu s názvom Street Wok.
Reku, dáme si wok teda.
Sadli sme dnu a vybrali si z jedálneho lístka wok.
Čašník nás schladil, že DNES woky nemajú, ale že majú kebab….
Tak sme si dali kebab, na pitie chalani nealko a ja ajran.

Na izbe sme sa potom na chvíľu natiahli, nech nám vytrávi. Koňačik a pivko k tomu samozrejme pomohli.
Počasie sa celé popoludnie zhoršovalo, presne podľa predpovede. Už som spomínal, že fúkalo ako divé a ani večer neprestávalo. Na ďalší deň malo fúkať ešte viac a čo bolo horšie, hlásili aj možné prehánky.

Dominantou Baku sú Flame Towers – tri mrakodrapy v tvare horiaceho plameňa. Najvyšší meria takmer 182 metrov, sú to najvyššie mrakodrapy v Baku.
Postavené sú na vyvýšenom mieste a je ich vidieť z veľkej časti mesta.
Čo ich robí ešte viac zaujímavým je to, že každý večer po zotmení, sú na ich fasády premietané farebné projekcie – štátne farby, vlajka, imitácia horiaceho plameňa a podobne.
Najlepší výhľad na toto divadlo a zároveň na mesto je z Dağüstü parku.
Mrakodrapy slúžia ako kancelárie, hotel a apartmány.

Keď sa zotmelo, opäť sme sa vydali do ulíc a Boltom sme sa nechali odviezť k parku.
Fúkalo ako o dušu, ledva som mobil udržal v ruke tak, aby som niečo odfotil a nebolo to úplne rozmazané. Aj to je na tých fotkách vidieť.
Každopádne ak je už niekto na noc v Baku, tak toto je povinná jazda myslím.
Mrakodrapy hrali farbami a keďže park je na vyvýšenom mieste, výhľad odtiaľ naozaj stojí za to.
Inak do Dağüstü parku sa samozrejme dá dostať aj inak, napríklad zdola po schodoch, alebo sa nechať vyviezť pozemnou lanovkou.
Ja som veľký fanúšik pozemných lanoviek, ale po celom dni sme už toho mali dosť a tak sme zvolili najjednoduchšiu alternatívu, čiže taxík.

Prefúknutí ako veľkonočné kraslice, sme zbehli pod park a nedočkavo čakali na taxík smer hotel.
Na izbe sme s Mišom trochu potiahli, Pali zalomil v posteli po jednom pive.

Pondelok 28. 4. 2025

Dnešok sme mali určený na prehliadku mesta. Mal som približný plán čo pozrieme a kade sa prejdeme, ale nič fixné. Podľa potreby a hlavne počasia sme sa mohli kedykoľvek operatívne rozhodnúť, čo urobíme a kam pôjdeme.
Poobede, resp. večer sme sa však museli presunúť do Supreme Hotela bližšie k letisku, spali sme v ňom prvú noc.

Raňajky sme nesilili, vybavili sme ich okolo deviatej. Nebola to žiadna hitparáda, ale účel splnili.
Pobalili sme ruksaky a nechali ich v kumbále vedľa recepcie, mali sme to dohodnuté.
Pekne naľahko sme sa tak mohli vybrať do veterných ulíc Baku.
Pocitovo však fúkalo dokonca trochu menej ako včera, napriek predpovedi.
Na fotenie bolo veľmi zlé sliepňavé difúzne svetlo, šedé a ploché. Podobne ako keď k nám v lete dorazí saharský piesok.
Ale aspoň nám počas dňa nepršalo.

Vybrali sme sa najkratšou cestou – z hotela doprava, priamo k promenáde pri mori.
Po promenáde sme sa prešli k Starému mestu. V podchode, ktorým sme išli popod cestu k Starému mestu, sme si kúpili magnetky.

Staré mesto v Baku je kompaktné, ale celkom pekné. Je tu viacero pamiatok a zaujímavostí.
Jedným zo symbolov krajiny je Panenská veža. Začiatky stavby sa datujú na 4.-6. storočie, dokončená bola až v 12. storočí.
V bezprostrednom okolí veže sa nachádzajú archeologické vykopávky a múzeum.
S vežou sa viažu viaceré mýty a povesti. Najznámejšou je povesť o krásnej princeznej, ktorú si chcel vziať jej vlastný otec – kráľ.
Aby ho odbila, povedala mu, že sa za neho vydá, až keď jej postaví vysokú vežu.
Začal ju teda stavať, aj ju postavil a trval na svojom nároku. Nešťastná princezná sa radšej hodila z horného poschodia a zabila sa, akoby sa mala vydať za vlastného otca.

V peknom dome hneď vedľa veže, prespal na svojej ceste z Teheránu do Moskvy sám veľký Charles de Gaulle.
V uličkách Starého mesta až tak nefúkalo, takže prechádzka to bola celkom príjemná.
Išli sme viacmenej na slepo, mali sme namierené k Palácu širvánšáhov.
Palác sa začal stavať v roku 1411, je zapísaný v UNESCO a vstup doň je platený.
Nielen kvôli tomu sme doň nešli, možno keby sme mali viac času ako jeden deň.

Zo Starého mesta sme vyšli na opačnej strane ako sme doň vošli – pri stanici metra Icherisheher.
Metro v Baku má dve linky – červenú a zelenú. Operuje od roku 1967 a je klasického sovietskeho typu.
Pôvodne som plánoval, že sa ním zvezieme. Bohužiaľ však aj na jednu jazdu je potrebné vybaviť si kartičku a tú si nabiť kreditom.
Na to sme sa samozrejme vykašľali.

Pohodovým tempom sme sa vracali späť k moru a promenáde. Prešli sme okolo krásne zrekonštruovanej budovy filharmónie, ďalej okolo neskutočnej opachy – budovy vládnych a prezidentských kancelárií a popod Paliho „obľúbený“ kruháč sme podchodom došli k promenáde.
Odtiaľ to bolo popri otrasne gýčových „Malých Benátkach“ už len na skok k ďalšiemu symbolu Baku – k budove Múzea kobercov.
Budova má tvar zrolovaného koberca a má to niečo do seba.
Čas pokročil, aj by sme niečo zjedli, trochu posedeli a odpočinuli si.
K tomu nám výborne poslúžil Dəniz Mall – moderný shopping postavený v tvare kvitnúceho kvetu.

Shopping Dəniz Mall je určite zaujímavejší zvonka ako zvnútra.
Fúkalo pri ňom tak silno, že zametačom čo vonku upratovali, komplet rozfúkalo celý vozík čo so sebou ťahali aj s hadicami.
Vnútri nás hneď pri vchode zaujal tobogan cez 4 poschodia.
Na môjho Tomiho som si spomenul pri parádnej motokárovej dráhe, tú mali dokonca poschodovú.
Inak to bol klasický a skôr podpriemerný shopping.
My sme však nedošli za nákupmi, všakáno.
Našli sme si sympatickú táckareň a chalani si dali dobre vyzerajúcu šošovicovú polievku. Ja som si dal len čaj, nebol som hladný.

Nakoniec si čaj dali aj Pali s Mišom a takto vegetujúc, sme sa dohodli, že to v meste balíme a ideme pozrieť trh, potom na hotel po ruksaky a ukončíme to finálnym presunom dňa do Supreme Hotela.

Pred shoppingom som vyklikal Bolt a kým sme čakali, schovali sme sa do akého-takého závetria za jeden stánok.
Starou Toyotou sme sa nechali odviezť k trhovisku Yaşıl Bazar.
Všeobecne sa o mne vie, že domáce trhy mám veľmi rád.
Yaşıl Bazar je presne takým trhom – domáci, plný sezónneho ovocia a zeleniny, do toho sušené čaje, lokálne výrobky od výmyslu sveta, čerstvé mäso, hydina, vajcia, syry…
Špecialitou tohto trhu sú obchodíky s kaviárom. Azerbajdžanský kaviár je špičkovej kvality.
Ako tak pozerám v jednom obchodíku regál s asi 30 druhmi kaviáru, došiel ku mne predavač a hovorí, že to sú všetko napodobeniny kaviáru.
Že pravý kaviár je toto – otvoril nenápadnú chladničku vedľa pultu a vytiahol z nej veľkú konzervu.
Odšróboval viečko a ukázal mi poklad – pravý kaviár z belugy, kilo za 900,- €.
U nás sa kilo predáva za 3700,- €.
Oči sa mi pretočili, prehltol som naprázdno, aj som si to v tej rýchlosti zabudol odfotiť aspoň.
Beluga je jeseter žijúci v Kaspickom mori a jeho kaviár je naozaj absolútna lahôdka.

Takže tak – trh perfektný, kaviár ako bonus navyše.
Miškovi sa tiež veľmi páčilo, najprv nevedel čo od toho čakať, ale ostal príjemne prekvapený, že také niečo ešte v živote nevidel.

Chalani jedli v shoppingu, ja som tam mal len čaj a už by som niečo aj zjedol.
Oproti trhovisku bola malá rodinná reštaurácia a tam sme si sadli.
Obsluha veľmi milá, klasické otázky odkiaľ sme a čo tu robíme. Pomocou mobilu a google prekladača sme sa dohodli, že si dám polievku – vývar s malými pirôžkami z cesta plnenými mäsom. Podáva sa k tomu aj ocot, čašník mi ukázal koľko si ho mám do polievky približne dať.
Polievka sa volá chuchvara, dushbara, joshpara… tak nejako.
Každopádne bola vynikajúca, výborný silný vývar a lahodné a ako obláčiky mäkké malé knedličky.
Pali si dal dolmu, trochu som potom ochutnal aj ja.
Na pitie sme zadelili čaj.

Ešte sme vybavili wecko, zaplatili a vonku som vyklikal Bolt.
Do trasy som zadal dva ciele – prvý bol 1883 hotel, kde sme mali ruksaky a druhý finálny cieľ Supreme Hotel.
Došiel po nás frajer na elektrickom BYDe. Pre istotu som si uňho overil, či rozumie zadaniu – najprv jeden hotel, 2 minúty počkať a potom druhý hotel, kde končíme.
Všetko ok, rozumel. A začali sa diať veci.
Ako by som to slušne napísal – jednoducho jazdil ako jebnutý.
Brutálna jazda, plyn, brzda, milimetrové predbiehanie zľava, sprava. Do toho si na displeji vyťukával na Youtube pesničky, že aké budú hrať. Do toho mu volala manželka a naťahoval sa s ňou cez telefón.
Chalani vzadu len čumeli, ja vpredu samozrejme tiež.
Na hoteli sme vyzdvihli ruksaky, všetko bez problémov a už sme aj uháňali do Supreme Hotela.
Takto sme teda zažili a bez ujmy prežili našu malú veľkú cenu F1 v Baku.
Do Supreme Hotela sme dorazili po 35 minútach a táto divočina nás stála 4,90,- €.
Zážitok super, hlavne všetko dobre dopadlo.

Na hoteli sme dostali tú istú izbu ako v prvú noc. Zložili sme veci a skočili do neďalekého nonstop supermarketu po pár pivečiek, záverečný koňačik a niečo malé pod zub – ráno sme mali veľmi skorý odlet a tak sme opäť nestíhali hotelové raňajky.

Keď sme sa vrátili na hotel, konečne som sa vyzul, dal vetrať topánky na balkón a dal si sprchu.
Pri pivku a koňačiku sme sa rozhodli, že na večeru objednáme nejakú pizzu cez donášku.
Trvalo mi dosť dlho, kým som to vyklikal a ešte dlhšie, kým ju doniesli – Pali zalomil už okolo ôsmej.
S Mišom sme si dali každý svoj diel pizze a zvyšok nechali Pališovi.
Check-in som vyklikal skôr ako sme išli spať. Po nepríjemnej skúsenosti z letiska v Budapešti, sa chalani rozhodli, že si na spiatočný let pre istotu priplatia za priority – radšej nejakých 20,- €, ako potom ďalších 70,- €.
Miesta na sedenie dostali celkom dobré, ja som obišiel neslávne – dostal som stred. Dúfal som, že s letuškou dohodnem exit a bude dobre.

Okolo desiatej sme išli spať aj my s Mišom.

Utorok 29. 4. 2025

Odlet sme mali v nekresťanský čas o 4:30. Bodaj by nie, keď sme boli v moslimskej zemi 🙂
Chalani vstávali skôr, ja o druhej ráno. O 2:15 som mal vyklikaný Bolt a o 2:17 sme sa už viezli na letisko.
Po štvrťhodinke sme vystúpili, opäť cez skenery vošli do budovy letiska a vybavili sme check-in aj na prepážke.
Na security pípal môj kĺb, dokonca si ma dvaja sekuriťáci vzali do takej malej kobky, kde som sa musel vyzliecť a ukázať im jazvu. Všetko ok, smiali sa a pýtali sa, že odkiaľ som.
Hovorím, že zo Slovenska. Oni na to ok, lebo že mám russian face 🙂

Žiadna ďalšia dráma sa nekonala, odlet bol načas. Bohužiaľ som si „užil“ celý let na svojom mieste v strede, exity aj celé lietadlo bolo plné, takže som si nemohol presadnúť.
Šach-mat.

Ešte pred odletom som si stihol vyklikať Flixbus, ranný spoj o 7:40 z budapeštianskeho letiska do Bratislavy.
Pristáli sme o 6:30 a potom sa to nejako začalo zadrhávať.
Dlho sme čakali na schodíky k lietadlu, potom sme išli autobusom k pasovej kontrole.
Samozrejme, že ten náš bol najpomalší.
Samozrejme, že pred nami pristál Boeing 777 z Číny.
Samozrejme, že na pasovú už Číňania čakali a samozrejme, že my ako EÚ občania sme mali otvorené JEDNO JEDINÉ okienko s pasovákom.
Skoro ma drblo.
Keď som konečne prešiel cez pasovú kontrolu, išiel som ešte na straty a nálezy riešiť Paliho kľúče – zabudol som totiž na začiatku spomenúť, že ako šachovali pri odlete z Budapešti s ruksakmi pri gejte, Pali si tam vyložil kľúče z ruksaku.
Na stratách a nálezoch samozrejme nič nemali, povedali, že to sme mali riešiť v Baku. Je to asi logické, ale vtedy nám to ani nenapadlo.
No nič, Pali si musel dať urobiť komplet nové kľúče.

Stojím si tak s Palim teda pri stratách a nálezoch, Miška stále nikde. Hovorím Palimu, že sorry, ale musím ísť na bus – rozlúčili sme sa a vtom ma opäť oblial studený pot.
Had ľudí dlhý desiatky metrov pri finálnom výstupe z letiska von na plochu.
Colníci kontrolovali každému jednému batožinu, či náhodou niečo nepašuje.

Tak to teda nie. Zapol som nasertívny mód na najvyšší stupeň a úplne na hulváta som ich všetkých kompet predbehol. Pichol som sa na začiatok radu.
Cez kontrolu som prešiel do dvoch minút a bol som konečne vonku – do odchodu autobusu mi ostávalo 10 minút.
Vodu na pitie som si kúpiť nestihol, ale aspoň wecko som stihol.

Flix došiel opäť úplne presne. V buse nás bolo asi päť. Neskôr pristúpilo ešte asi ďalších päť cestujúcich a takto poloprázdni sme došli do Bratislavy o 10:50.

Tento spoj nešiel na Nivy, takže som sa tam z Einsteinovej musel presunúť dvomi busmi.
Akurát som na parádu stihol spoj domov, len čo som si sadol, do 5 minút sme sa pohli.
Hurá, bol som doma.

Pokúsim sa o nejaké zhrnutie.
Ak si odmyslím nepríjemnosti čo mali chalani pri odlete, potom trochu stres po prílete a hlavne tie dve nezmyselné pokuty, ktoré sme tam platili, tak výlet podľa mňa dopadol fantasticky.
Som veľmi rád, že Mišo s nami bol, že sa prekonal a rozšíril tak svoju zónu komfortu.
Mrzí ma, že Robo nemohol, ale všetci chápame, mal objektívne dôvody.
Pali si „užil“ šoférovanie, ale inak bol myslím spokojný.

Nachičevan je unikát, naozaj nič také nikde nie je. Opakujem sa – žiadni turisti, nikde vstupné, úplná voľnosť. Kto môže, nech ide čo najskôr.
Azerbajdžan ponúka zaujímavý mix, ktorý mám tak rád. Nevšedná príroda a prírodné úkazy, divoký Kaukaz, údolie s dedinkou Lahic, petroglyfy…
Samotné Baku určite stojí za návštevu, trochu Potemkin, ale má čo ponúknuť, či už svetovú architektúru, ale aj Staré mesto. Pri lepšom počasí, by promenáda pri Kaspickom mori určite bola príjemnejšia.
Som veľmi rád, že ďalší náš výlet dopadol dobre, videli sme všetko z itinerára, že sa nikomu nič nestalo a všetci sa zdraví vrátili domov.