Prvomájový predĺžený víkend – Ostrava!!!

Predpoveď počasia na prvý májový víkend hlásila ideálne jarné teploty a jasnú oblohu a tak som v strede týždňa začal dumať o nejakom fajn rodinnom výlete.
Nad Ostravou som špekuloval už v minulosti, teraz som tie staré plány oprášil, aktualizoval ich cez Google a mapy a plán jak cyp na tri dni bol hotový.
Bolo to dosť narýchlo a tak sme doma museli pomeniť pár vecí v kalendároch a dohodnúť stráženie zverinca so susedou.

Piatok 1. máj 2026

Podľa navigácie sme mali z domu na naše ubytko v Ostrave 280 km. Cestou tam som naplánoval zastávku v Kopřivnici, aby sme pozreli múzeum nákladných automobilov Tatra.
O deviatej ráno sme naložili auto a vyrazili po D1 na Žilinu, našu hlavnú diaľničnú tepnu sme opustili pri zjazde do Bytče. Potom kopčekmi cez Makov smer Rožnov a Frenštát pod Radhoštěm a po troch hodinách sme stáli na parkovisku vedľa múzea tatroviek.

Hanbím sa, ale až doteraz som ani len netušil, kde Kopřivnica leží, je to iba pár kilometrov od Ostravy. Múzeum Tatry má výborné hodnotenia, dokonca vedľa hlavnej budovy múzea nákladných automobilov Tatra, stojí samostatná hala – depozitár slávnej Slovenskej strely.
Budova múzea osobných automobilov Tatra je cca 850 metrov pešo v ďalšej samostatnej budove.

Okolie múzea pekne upravené, parking bezplatný, depozitár Slovenskej strely úplne parádny.
Najlepšie je to však vnútri múzea nákladných tatroviek. Tam je to fakt úplne fantastické, neviem či som niekedy bol v krajšom a vlastne aj lepšom technickom múzeu. Špičkové a svetové parametre.

Príjemné a adekvátne bolo aj rodinné vstupné do múzea – 600,- Kč, približne 25,- €. Bohužiaľ to sa nedá povedať o vstupnom na komentovanú prehliadku Slovenskej strely, tu rodinná vstupenka z nejakého dôvodu absentuje a platiť 250,- Kč na osobu, čiže dokopy ďalších vyše 40,- € sa nám fakt nechcelo.
Na Slovenskú strelu nám tak musel stačiť iba pohľad cez sklo zvonka.
Je to škoda, lebo ide naozaj o technický unikát. Slovenská strela premávala na linke Bratislava – Brno – Praha od roku 1936. Cesta trvala 4 hodiny a 16 minút a už vtedy to bol povinne miestenkový vlak.
Dnes trvá rovnaká trasa s EC Metropolitan 4 hodiny a 25 minút.
To sme to dobačovali.
Hriať nás môže aspoň to, že Slovenská strela je aj dnes v top kondícii, vlak je plne funkčný a špičkovo zrenovovaný.
No nič, poďme radšej pozrieť tie tatrovky.

Múzeum je veľmi prehľadné a pokrýva celú naozaj bohatú a slávnu históriu a súčasnosť nákladných tatroviek. Až keď sa tam človek prechádza, tak si uvedomuje pri čom všetkom tatrovky boli – či už ako nákladné autá, ťahače, cisterny, žeriavy, vojenská technika, alebo expedičné špeciály, Dakar špeciály… Tatry boli a sú všade okolo nás.
Firma s pôvodným názvom Nesselsdorfer Wagenbau vznikla v roku 1850. Vyrábali bričky, kočiare, železničné motorové a prípojné vozne. Prvý osobný automobil Präsident vyrobili v roku 1897 a prvý nákladný automobil o rok neskôr.
Keď v roku 1919 zvládol automobil NW U náročný test bŕzd na trase zo Štrby do Tatranskej Lomnice, padlo rozhodnutie, že sa firma premenuje na Tatru a testovaný automobil z NW U na Tatra 10.
Zásadným zlomom vo výrobe nákladných automobilov bola tzv. tatrovácka koncepcia podvozka. Zaslúžil sa o ňu konštruktér Hans Ledwinka. Išlo o koncept s nezávislým zavesením kolies pomocou výkyvných polonáprav s bezkĺbovým prenosom hnacieho momentu a nosným chrbticovým rámom kruhového prierezu, ktorý v zmodernizovanej podobe nákladné tatrovky používajú dodnes.

O tatrovkách sa dá veľa písať, ale ešte lepšie je si ich priamo pozrieť, takže nižšie trochu obsiahlejšia galéria.

Potom ako sme si prešli celé múzeum, chceli sme pri vchode pozrieť obchodík so suvenírmi, mali však ako na potvoru obednú prestávku, do konca ktorej ostávalo 10 minút. Čakať sa nám nechcelo, aj my sme už boli hladní. Sadli sme do auta a do navigácie som zadal adresu nabíjačiek Ionity pri ostravskom Avione.
Nabíjacie stanice stoja hneď vedľa IKEA.

Ešte doma som sa stihol zaregistrovať do českej mutácie IKEA Family a vybavení ich kartičkou v elektronickej podobe sme naklusali do ikeáckej reštaurácie na obed.
Vďaka Family kartičke sme platili za tri veľké kuracie rezne s hranolkami, hranolky a grilovaný hermelín, šalát, jeden dezert na koštovku a dva bezodné poháre veľmi férových 21,- konsolidačných eur.
Len na okraj – keď sme si s táckami sadali k stolu, už mi aplikácia pípla, že auto máme nabité na 80% tak ako sme potrebovali.
Po obede sme si s Katkou dali kávu.

Ubytko som rezervoval v Školícím středisku ABENA s ubytováním v Ostrave, miestnej časti Poruba.
Poloha bola výborná, v tichej a kľudnej lokalite obklopenej tenisovými kurtmi a stromami. Do areálu sa vchádzalo posuvnou bránou na diaľkové, takže auto sme mali celý čas chránené a dokonca pod strechou.
Deti mali svoju izbu a my s Katkou vedľajšiu. Zložili sme sa, natiahli a dali si poobednú siestu.

Okolo piatej sme sa okniepili a vyrazili do mesta s jednoduchým plánom – pozrieť tzv. Novú radnicu, potom si dať niekde v centre večeru a vrátiť sa späť.
K električke sme to mali 12 minút pešo, náš spoj č. 8 došiel po dvoch minútach, akurát som stihol v aplikácii vyklikať lístky. Dá sa platiť aj kartou priamo vo vozňoch cez inštalované terminály, ale nerád z vrecka vyťahujem peňaženku a kartu v prostriedkoch MHD.

Vystúpili sme na zastávke Důl Jindřich (Ostrava je posiata rôznymi baňami), k radnici to odtiaľ bolo ešte asi 10 minút. Teda bolo by, keby som si nepoplietol svetové strany a vyrazili sme presne opačným smerom 🙂
Chvalabohu po pár sto metroch som si svoj omyl uvedomil a otočili sme sa.

Nová radnica v Ostrave je asi najznámejšou budovou mesta. Slávnostne bola otvorená v roku 1930 a so svojou 86 metrov vysokou vežou je dodnes najvyššou radničnou budovou republiky.
Kvôli nestabilnému ostravskému podložiu, bola konštrukcia veže skonštruovaná pomocou železných nosníkov z neďalekých železiarní Vítkovice a oplátovaná medeným plechom – vďaka tomu má dnes zelenú farbu.

Na priečelí nad hlavným vchodom do budovy stoja štyri bronzové sochy ako symboly mesta – baníctvo, obchod, veda a hutníctvo.
Zaujímavosťou je stále funkčný výťah paternoster v pravom trakte, jeden z posledných v republike.
Do veže sa dá dostať jednoducho – priamo hlavným vchodom do radnice, odtiaľ výťahom na 6. poschodie, tam si treba kúpiť vstupné na ďalší výťah, ktorým sa človek vyvezie priamo hore na vyhliadku.
Vstupná hala radnice je veľmi pekná, krásne lustre, mahagón a mramor na stenách, všetko pekne zrekonštruované.

Od radnice sme sa príjemnou prechádzkou dostali okolo evanjelického kostola a Husův sad na Masarykovo náměstí. Tam sme zasadli na terasu podniku Ostrawica lokál. Tánička si cestou dala zmrzlinu.
Tomi bol hladný a túžil po vyprážanom syre, tak si ten svoj smažák doprial. Táničke stačila zmrzka a nám s Katkou pivko. Konečne 🙂

Veľmi dobre nám padlo posedieť si tam chvíľu. Pôvodne som myslel, že sa na ubytko vrátime Uberom. Len tak za nosom sme sa vybrali k novorenesančnej Katedrále Božského Spasitele a po chvíli sme náhodou natrafili na nám už známu linku električky číslo 8, ktorá mala prísť o dve minúty.
Vybavené, miesto aplikácie Uberu som vyklikal appku dopravného podniku a kúpil lístky.

Deti sme odprevadili na izbu, vzali si mikiny a na radu domáceho pána ktorý nás ubytovával, sme s Katkou ešte skočili na dve pivká do neďalekého podniku Plzeňka aura.

Sobota 2. 5. 2026

Hlavným bodom celého tohto víkendového výletu bola prehliadka areálu DOV – Dolních Vítkovic.
Ostrava bola hlavne baníckym a priemyselným mestom. Bane, resp. ich pozostatky sú dodnes roztrúsené po celom meste a jeho okolí, ťažilo sa tu kvalitné čierne uhlie.
Mesto ako ho poznáme dnes, vznikalo postupným spojením viacerých menších obcí do jedného celku.
V roku 1828 boli založené Vítkovické železárny a neskôr v roku 1852 začala ťažba uhlia v bani Hlubina priamo v areáli železiarní.
Posledný odpich železa a definitívnu bodku za touto etapou mesta bol rok 1998, skončila tak jedna 170 rokov dlhá časť príbehu.
Vyvstala otázka, čo s rozsiahlym priemyselným areálom, ktorý leží de facto v meste?
V hre bolo viacero návrhov – zrovnať so zemou, postaviť obytný komplex, park, shopping… nakoniec padlo rozhodnutie, že areál bude zachovaný v stave tzv. „posledného pracovného dňa“ a postupne transformovaný do podoby ako ho poznáme dnes pod menom DOV, čiže Dolní Vítkovice.
V roku 2012 začal nový príbeh a vznikol citujem: „industriální komplex který se proměnil v jedinečné vzdělávací, kulturní a společenské centrum s mezinárodním přesahem.“

Areál je voľne prístupný, samozrejme nebezpečné časti komplexu železiarní sú oplotené, resp. je k nim zamedzený prístup. Nachádza sa tu viacero atrakcií, počnúc vyhliadkovou vežou Bolt (od anglického slova skrutka), ktorá vznikla ako nadstavba na vysokú pec č. 1, cez pavilóny Veľký svet techniky, Malý svet techniky, baňa Hlubina, kultúrne centrum Gong vytvorené z bývalého plynojemu, lezeckú stenu, viacero reštaurácií, galérie, umelecké priestory…
My máme Pohodu, Česko má svoje Colorsy, čiže priam kultový multižánrový hudobný festival Colours of Ostrava, ktorý sa od roku 2012 každoročne koná práve v areáli DOV. To mu dodáva neopakovateľnú a jedinečnú atmosféru.
Skrátka DOV je svetový unikát a fenomén a práve sem sme v sobotu išli.

Okolo ôsmej sme sa zobudili a po ranných povinných rituáloch sme sa električkou presunuli pár zastávok do KFC na raňajky. Po kávičke som vyklikal Bolt a dali sme sa odviezť na parkovisko do areálu DOV.
Na 11:30 sme mali vopred z domu booknutú prehliadku „Vysoké pece – Příběhy, které utvářely Ostravu“ a na 14:00 sme mali rezervačku „BOLT Café s konzumací“. Ako som už spomínal – nad vysokou pecou č. 1 bola inštalovaná nadstavba – 360° vyhliadkový chodník okolo veže a kaviareň Bolt.
Do kaviarne sa dá ísť iba so zakúpeným lístkom presne na daný čas – kvôli kapacite a hlavne kvôli bezpečnosti.

Najprv sme sa poprechádzali po areáli a okukli kde čo je. Niečo pred desiatou sme v Gongu na informáciách nahlásili naše mená a dostali sme lístky k prehliadke na pol dvanástu.
V bistre si deti dali zmrzku a ja jednu Plzničku.

Posedeli sme v bistre a keďže sme do 11:30 mali ešte asi 50 minút, išli sme sa prejsť smerom k bani Hlubina a pozrieť budovu Veľkého sveta techniky. Veľký svet techniky vraj tiež stojí za návštevu, aj tomu verím, len my sme toho mali na jeden deň dosť a tak možno niekedy inokedy.
Malý svet techniky sa nachádza hneď oproti Gongu, tam sme tiež nešli.

Niečo pred pol jedenástou sme v Gongu čakali na dohodnutom mieste na začiatok prehliadky Vysoké pece – Příběhy, které utvářely Ostravu.
Presne načas dorazil sympatický sprievodca Tomáš, študent histórie. Všetci sme v našej skupine vyfasovali červené helmy, slúžia jednak na ochranu a druhak na farebné rozlíšenie jednotlivých skupín turistov.
Naša prehliadka bola na 80 minút, najprv sme dostali obligátne organizačné pokyny a potom sme si prešli areál DOV a pri jednotlivých častiach fabriky nám Tomáš podával ďalšie info o histórii a vzniku železiarní, bane Hlubina a viacmenej celej oblasti.
Súčasťou prehliadky bola aj vyhliadka Bolt tower, keďže sme na 14:00 mali zakúpený aj vstup do kaviarne, v tento deň sme vežu absolvovali dvakrát.

Po skončení zaujímavej prehliadky sme mali vyše hodiny čas na obed, namierili sme si to do budovy malého sveta techniky v ktorom sídli aj reštaurácia medzinárodnej siete L’Osteria.
S Katkou sme si dali obligátne pivko, deti limonádu a na jedenie jednu veľkú pizzu. Bola výborná, deti však boli úplne unesené, vraj v živote nejedli lepšie jedlo v reštaurácii.

Pred druhou sme zaplatili a presunuli sa k nám už známemu výťahu na Bolt tower.
Pri bránke sme počkali na obsluhu a najprv jedným a potom druhým výťahom sme sa presunuli hore do kaviarne. Pohodlne sme sa usadili a dali si poobednú kávičku a deti limonádu. K tomu nejaký koláčik a malé pivko na trávenie.
Asi po 45 minútach sme sa dvihli a ešte naposledy sa pomotkali po chodníku okolo veže a posedeli chvíľu úplne hore na lavičke.
Vyčlenená hodina ubehla ako voda a tak ako sme vyšli hore, zišli sme aj dole.

Dole na parkovisku som cez appku vyklikal taxík a kým sme naň čakali, naposledy som si urobil pár záberov tohto parádneho areálu.

Okolo trištvrte na štyri sme dorazili na ubytko a zahájili poobednú siestu, ono sa to nezdalo, ale dosť sme toho nachodili.
V kompletnej zostave sme sa na večeru vydali do overeného plzeňského podniku a neskôr na izbách už len vegetili pri kartách a českej TV.

Dobrú noc.

Nedeľa 3. 5. 2025

Na 11:00 sme mali zakúpené lístky na dvojhodinovú prehliadku v banskom múzeu Landek, konkrétne na prehliadku Fárání do dolu a báňské záchranářství.
Hornické muzeum Landek park sa nachádza neďaleko mesta na úpätí vrchu Landek. Ide o vcelku rozsiahly areál – chránenú prírodnú pamiatku, kde sa okrem samotnej bane Anselm a priľahlých budov, nachádza expozícia banských raziacich strojov pod holým nebom, banský vláčik, viacero športovísk, cyklistických trás, bufetov, reštaurácií, tečie tu rieka Odra a je tu aj skromný kemp.
Ide o najväčšie banské múzeum v Českej republike.

Pred deviatou sme sa odubytovali, sadli do auta a na raňajky sme pre zmenu skočili do Mekáča.
Odtiaľ to potom k Landeku bolo asi na 20 minút cesty. Vjazd aj parkovanie do areálu Landek je voľný a bezplatný. Mali sme asi hodinu do začiatku našej prehliadky, tak sme sa tu trochu poprechádzali a popozerali kde čo je.
Tomi sa za symbolický poplatok povozil na banskom vláčiku, ktorý práve v tento víkend začal premávať. Mal ho celý sám pre seba.
Po jazde sme sa porozprávali so sympatickým mašinfírom. Pánko kedysi v tejto bani pracoval a tak to bola zaujímavá dišputa.
Hlavne ako hovoril, že za komančov poslali do ZSSR 10 nákladných tatroviek a na oplátku dostali banské lokomotívy na elektrinu. V Ostravských baniach sa ťažilo čierne uhlie a čierne uhlie pod zemou rovná sa metán a metán rovná sa extrémne riziko explózie a elektrická lokomotíva rovná sa potencionálne iskrenie a tým pádom explózia a tak boli darované lokomotívy zošrotované ako nepoužiteľné.
Jeden sovietsky exemplár si nechali na pamiatku a ten je tu vystavený.

Tomiho spanilá jazda 🙂

Čas prehliadky sa nezadržateľne blížil. Skočili sme pre istotu na wecko a po mikiny do auta – dostali sme odporúčanie, že si na seba pod zem treba niečo dať, keďže je tam iba okolo 12°C.
Prehliadka bola rozdelená na dve časti – nadzemnú o banskom záchranárstve a podzemnú o fáraní, histórii bane a o technikách ťažby, ktoré sa v tejto bani používali. Každá časť prehliadky bola na hodinu.

Začali sme presne načas o 11:00, prvou polovicou o banskom záchranárstve nás sprevádzal bývalý banský záchranár z tejto bane a tak informácie ktoré podával, boli z prvej ruky.
Musím povedať, že to bolo dosť vyčerpávajúce, tých informácií bolo kvantum a prehliadka múzea bola veľmi zaujímavá. Človek si povie, že kopať v zemi predsa dokáže každý hňup, ale až tu na mieste si uvedomí, že to vôbec, ale fakt vôbec nebola žiadna sranda.
Obzvlášť v bani tohto typu, kde ako som už písal, nonstop hrozila explózia metánu.
Metán má tú nemilú vlastnosť, že ho nie je vidieť, cítiť a dokonca je ľahší ako vzduch. V praxi znamená, že keď uniká, tak stúpa smerom hore. Baník stojaci v štôlni ak meria detektorom výskyt metánu v ovzduší, musí kontrolovať priestor nielen okolo seba, ale aj tesne pod stropom. Stalo sa veľmi veľa nešťastí práve preto, že si baníci mysleli, že nič nehrozí a pritom nad hlavami mali metánovú kapsu a katastrofa bola na svete.
Samotní záchranári to mali extrémne ťažké, museli byť samozrejme fyzicky v top forme. Pri zákrokoch boli oblečení v nemotorných záchranárskych oblekoch, na hlave helma, dýchací prístroj, na chrbte tlaková fľaša so stlačeným vzduchom a kyslíkom, samozrejme k tomu ďalšie záchranárske vybavenie ako laná, skoby… skrátka fakt horšie ako vojak v plnej poľnej. Navyše museli zvládať pohyb v extrémnom podzemnom prostredí, často stiesnenom. Plus museli vedieť potápať a liezť, často pri závaloch voda zaplavila časť štôlne a tak sa cez to museli nejako dostať – či už pod vodou, alebo pomocou lán ponad.
Prehliadka múzea sa venovala rôznym prístrojom, ktoré banskí záchranári používali od minulosti až po súčasnosť.

Po skončení prvej časti prehliadky, sme sa presunuli k 40 metrovej ťažobnej veži, ktorá tvorí dominantu celého areálu. Predstavil sa nám druhý sprievodca, tiež bývalý baník. V technickej budove pri päte veže sme vyfasovali helmy a postupne po skupinkách sa výťahom presunuli do podzemia do štôlne bane Anselm.

V prvej časti prehliadky sme dostali vyčerpávajúce informácie o banskom záchranárstve, v tejto druhej časti to boli informácie o histórii bane Anselm, spojené s praktickou ukážkou pod zemou – ako sa ťažilo kedysi, ako boli razené štôlne, čo sa dialo s vyťaženou horninou, ako boli štôlne odvetrávané a ako boli zabezpečené. Ostravské bane boli priekopníkom vo využívaní dusíka – ten riedi banské plyny a tým, že nehorí, výraznou mierou prispieva k bezpečnosti. Rovnako ho používali na hasenie – najprv sa vytvorila zátka, ktorou izolovali požiar v chodbe a následne sa tam vháňal dusík a tak požiare hasili.
Sprievodca nám spomínal viacero zaujímavostí, napríklad aj to, že v celej Ostrave sú kvôli metánu doteraz z podzemných pivníc vyvedené na povrch vetracie trubky s detektormi.
Stalo sa aj to, že nejaká babka išla do pivnice, škrtla zápalkou keď si chcela zapáliť sviečku aby videla na svoje kompóty a výbuch bol na svete.
Baňa Anselm je najstaršou baňou ostravského regiónu. Založená bola v roku 1830 pod názvom Ferdinand, neskôr keď bane kúpili Rothschildovci, tak Salomon Mayer Rothschild dal bani nové meno – Anselm, po svojom synovi.
Po znárodnení v roku 1945 bola baňa premenovaná na důl Masaryk a v roku 1951 na důl Urx. Názov důl Urx je stále vidieť zvonka na stene technickej budovy, ktorá obklopuje ťažobnú vežu.
Po 161 rokoch bola 2. augusta 1991 ťažba v bani definitívne ukončená a toto múzeum bolo slávnostne otvorené 4. decembra 1993.

Tu si dovolím malú odbočku. Na prelome 60. a 70. rokov pracoval v ostravských baniach aj môj otec Svätopluk. Ako sa hovorí – peniaze sú vždy až na prvom mieste a v tomto prípade to bolo tiež tak.
Chcel si totiž zarobiť na svoj prvý gramofón a kde sa legálne za socíku dalo rýchlo a dobre zarobiť? V bani predsa.
Tak sa stalo, že ukončil svoju pražskú etapu života, kde pracoval okrem iného ako nočný vrátnik v Národním muzeu na Václavskom námestí, alebo aj ako výčapník v kultovej krčme U Fleků. Do Prahy si odskočil počas vysokoškolského štúdia kúpiť fotoaparát Nikon a na pohreb Jana Palacha.
Neóny veľkomesta sú však magické a tak sa do školy už nikdy nevrátil…
Z Prahy si to nasmeroval na náborové oddelenie do ostravských baní. Keďže mal kvôli ušiam modrú knižku, nedovolili mu oficiálne fárať pod zem, ale prijali ho k povrchovej obsluhe diaľkových dopravníkov vyťaženej horniny. Každopádne pod zem sa aj tak dostal, foto nižšie ako dôkaz.

Na gramofón si nakoniec zarobil, doma sme ho mali až do roku 1990 a hral perfektne. Život baníka však bol naozaj náročný a tak dal otec aj za touto etapou svojho života bodku a presunul sa na východ republiky, kde vo Veľkých Kapušanoch staval kompresorovú stanicu plynovodu zo ZSSR. Neskôr sa presunul na betonáreň pri výstavbe letiska v Košiciach, kde sa spoznal s istým Karolom a ten ho zoznámil so svojimi sesternicami a zhodou okolností jedna z nich je aj moja mama…
To je však už iný príbeh, vráťme sa späť do ostravských baní 🙂

Hodina pod zemou ubehla ako voda, ale boli sme už radi, že vidíme denné svetlo a hlavne cítime čerstvý vzduch a teplé slnečné lúče.

Touto prehliadkou skončil náš program v Ostrave, ostalo už iba sadnúť do auta a vrátiť sa domov.
Späť sme išli trochu inou cestou – hranicu sme prekročili cez Jablunkov a Svrčinovec, ďalej Čadca, tunel Horelica, Žilina a potom už klasicky po D1.
V Dubnici nad Váhom sme trochu docucli šťavu do auta. Teoreticky by to nebolo potrebné a domov by sme došli aj bez nabíjania, ale istota je istota a hlavne po dvoch hodinách v aute, nám káva na pumpe padla vhod a tiež sme niečo zahryzli, keďže sme nikde neobedovali.
Domov sme šťastlivo dorazili o piatej poobede.

Prvomájový ostravský víkend bol za nami a úspešne skončil.
Ak by som to mal zhrnúť, tak koho baví technika a história, tak ten si v Ostrave naozaj príde na svoje.
Či už Tatra, DOV, alebo Landek, vždy je to trefa do čierneho. Ostrava je skvelým príkladom mesta, ktoré sa dokázalo vyrovnať so svojou históriou a tým, že jedna etapa (baníctvo, hutnícky priemysel) skončila a začala iná etapa. Dokázali využiť potenciál, priemyselné areály pretvorili na multifunkčné spoločenské a kultúrne priestory, kde sa zabaví celá rodina. Pretvorili to tak, že im môže závidieť doslova celý svet.