Bergamo a Lago di Como 2023

Rok sa s rokom zišiel a naši skautíci si opäť išli pod celtu rozširovať svoje zóny komfortu do divočiny, tentoraz neďaleko obce Trebichava.

S Katkou sa nám tak otvorilo okno, ktoré sme hodlali využiť na nejakú výživnú poznávačku.
Rozhodli sme sa opáčiť linku Ryanairu z Bratislavy do Bergama. Ryanair túto destináciu ponúka pod názvom Miláno Bergamo. Neznalý by mohol nadobudnúť dojem, že doletí do Milána.
Chyba lávky, Bergamo je plnotučné a plnohodnotné mesto, podľa mňa chvalabohu v tieni Milána.
Leží približne 40 km severovýchodne od Milána, má niečo cez 120 000 obyvateľov a svetu dalo okrem zmrzliny straciatella aj hudobného skladateľa Gaetana Donizettiho.

K dispozícii sme mali 2,5 dňa. Prvý deň prílet do Bergama skoro ráno, cez deň poznávačka Bergama. Druhý deň celodenný výlet na Lago di Como, tretí deň doobeda odlet domov.

Pondelok – Bergamo, jednoducho treba vidieť

Tamagoči sme odparkovali pri Kozmose a stihli sme prvú rannú 61-ku na letisko. Niečo pred pol šiestou ráno, trochu zbytočne skoro, sme dorazili do nášho hlavného vzdušného prístavu. Je špička letnej dovolenkovej sezóny a mal som obavy, ako to tam bude vyzerať.
Obavy boli zbytočné. Áno, síce skoro ráno, ale nemôžem si pomôcť, takto má vyzerať vrchol sezóny?

Lietadlo bolo takmer úplne plné. Podarilo sa mi heknúť exit row uličku a Katke okno v 5. rade. Nohy som tak mal kam vystrieť a dokonca som aj chvíľu pospal. Odlet presne načas v kombinácii s ideálnou dĺžkou hladkého letu 1 hodina a 10 minút, to so všetkým vyššie uvedeným znamenalo iba jedno – radosť takto lietať.

Na pristávaciu plochu letiska v Bergame s priam až poetickým názvom Orio al Serio, sme dosadli o 8:15. Od lietadla nás k príletovej hale odviezol autobus.

Po povinnom wecku sme sa presunuli pred letisko k autobusovej zastávke. V automate sme si kúpili lístky a čakali na bus č. 1, ktorého trasa vedie takmer cez všetko, čo v Bergame stojí za pozretie. Z letiska si to šinie pekne k železničnej a autobusovej stanici, ďalej cez centrum mesta (Città bassa – dolné mesto) a potom do historickej hornej časti mesta (Città alta – horné mesto).

Ak by som mal Bergamu za niečo strhnúť body, tak je to tento autobus. Trasu má síce ideálnu, ale to je asi tak všetko. Vyššie som si robil srandu z letiska v BA. Bratislavské autobusy obsluhujúce linku 61, sú však krásne, nové, čisté, veľké a hlavne sú v nich hlásené zastávky aj v angličtine + na displejoch je graficky znázornená trasa a vyznačené aktuálne/nasledujúce zastávky. Skrátka naozaj na úrovni.

Z letiska v Bergame, ktoré obslúžilo minulý rok 13 miliónov pasažierov, premáva do centra mesta snáď najmenší autobus aký sme tam za 3 dni videli. Fakt malý, úzky, absolútne bez nejakého hlásenia zastávok či už reproduktormi, alebo graficky. Skrátka nič, nula bodov.
Z Bergama sme mali celý čas pocit, akoby sa snažilo na seba (právom) upozorniť, že:
“Haló, som tu aj ja, Bergamo, nechoďte všetci len do Milána, príďte aj sem.”
Možno by mohli začať tým, že na linku z letiska do mesta nasadia autobusy, aké sú v 3. tisícročí väčšinou inde už štandardom.

Dolné mesto sme si chceli nechať na poobedie, resp. večer. Vystúpili sme tak až na zastávke Funicolare Città Alta, čiže na spodnej stanici pozemnej lanovky vedúcej z dolného do horného mesta.

To, že je Bergamo mestom, ktoré ešte neprepadli davy turistov, sa ukázalo hneď pri čakaní na lanovku. Boli sme tam takmer sami. Do odchodu sa nás nazbieralo asi 8. Domáci sa s personálom kabínky familiárne zdravili.
85 výškových metrov prekoná toto vyše 120 rokov staré zariadenie za dve minúty. Súčasťou vrchnej stanice je cukráreň/kaviareň s pre mňa nepochopiteľným názvom California.
Ale to čo ponúka a za aké ceny, je tiež nepochopiteľné. Ten výhľad…, akože ten výhľad je fakt neuveriteľný.

Ja som si dal vynikajúce espresso a Katka americano. K tomu sme každý dostali kúsok výborného makového koláčika.
Účet 3,20 eura.

Len tak si odletieť o siedmej ráno z Bratislavy do Bergama a dať si LUXUSNÚ kávičku o 9:15 a to všetko s výhľadom za milión. Tomu sa hovorí, že život je krásny. Musím si na tento okamih spomenúť vždy, keď ma niečo naserie.
Tá polhodinka s kávou na terase bola jednoducho nezabudnuteľná.

Kávička dopitá, nič sa nedalo robiť, museli sme sa pohnúť ďalej. Naozaj sa mi nechcelo 🙂

Z kaviarne sme vyšli na malé námestíčko Piazza Mercato delle Scarpe a vydali sa do centra horného mesta po Via Gombito. Tu začalo to pravé a krásne Taliansko. Kopa malých obchodíkov, pekární, cukrární, kaviarní, skrátka skvelý mix všetkého, čo do starého mesta patrí. Radosť motkať sa takýmito uličkami a bez davov turistov. Aby sme nezabudli, hneď sme si kúpili magnetku.

Pozreli sme veľmi pekný kostol Chiesa di San Pancrazio a popri obrannej veži Torre del Gombito z 12. storočia, ktorá dala meno ulici na ktorej sa nachádza, sme sa postupne dostali na hlavné námestie Piazza Vecchia Bergamo Alta.

Chceli sme ísť pozrieť hore na vežu Campanone, ale bola zatvorená. Najprv sme mysleli, že je iba málo hodín, ale ani na obed ešte nebola otvorená. Čo už.
Na námestí sa nachádzajú dva skvostné kostoly, zvnútra o niečo krajšia Basilica di Santa Maria Maggiore, za vstup do vnútra baziliky sa platí. Vystačili sme si iba s letmým pohľadom z vestibulu. Vynahradil nám to pohľad zvonka, fasáda je naozaj nádherná, vykladaná mramorom.

Bezplatná je prehliadka Cattedrale di Sant’Alessandro Martire, alebo tiež Duomo di Bergamo. Tá je tiež nádherná, to sa musí uznať. Navyše sa dá vojsť aj do podzemnej biskupskej krypty, kde je v polkruhu 12 hrobiek biskupov Bergama.

Po katolíckej porcii to chcelo aj kalorickú. V tieni na múriku pri katedrále sme dojedli sendviče z domu a chvíľu posedeli. Slnko už začínalo pripekať.

Pohli sme sa ďalej okolo neskutočných lahôdok a pizzerie a potom trochu dolu kopcom sme si nemohli nechať ujsť krátku uličku Via del Vagine. Prešli sme si Vaginu a vrátili sa do centra, kde sme sa popod bránu peknej Cittadella Ciscontea dostali na nádvorie pevnosti. Tým sme sa plynulo presunuli a dostali k hradbám z ktorých je krásny výhľad.
Následne sme si kúpili lístky na druhý funikular, ktorý v Città Alta premáva a to na jeho najstaršiu a najvyššiu časť mesta s názvom San Vigilio.

Aj tu akoby zastal čas. Trať funguje od roku 1912. Za necelé 3 minúty prekonáva 90 výškových metrov s 22% stúpaním na 630 metrov dráhy.

Od hornej stanice funikularu, mimochodom tiež je tam kaviareň s dychberúcim výhľadom, stačí prejsť pár desiatok metrov a dostaneme sa na pozostatky pevnosti a hradu Torre Castello San Vigilio. Vstup je voľný, dá sa pekne vnútrom bašty vystúpiť po schodoch na hornú plošinu, ktorá je takmer celá krytá krásnymi stromami. Bol už takmer obed a tieň nám padol veľmi vhod.
Výhľad zo San Vigilia na Città Alta je asi to najkrajšie, čo Bergamo ponúka. Jednoducho nádhera.

Je to kompaktné a tak prehliadka nezaberie veľa času, ale je to naozaj skvelé miesto. Chvíľu som aj polietal s dronom.

Krátke videjko pre predstavu v akom nádhernom prostredí sa Bergamo nachádza:

Zbehli sme späť dolu k funikularu a okrem vodiča sa v ňom s nami viezol iba jeden ázijský párik, inak sme boli sami. Pri spodnej stanici funikularu sme si na námestíčku sadli pod obrovský strom na terasu Pasticcerie La Marianna a objednali sme si po jednom pivečku. Akože tak dobre nám pivko nepadlo ani nepamätám 🙂
Posedeli sme hodnú chvíľu a sledovali cvrkot okolo nás. Tak ako ranná kávička na terase s výhľadom, aj toto bolo veľmi príjemné posedenie.

Využili sme podnikové wecko a vydali sa pomaly späť cez Città Alta, snažili sme sa ísť trochu inou cestou ako dopoludnia. Opakovane sme sa pristihli pri tom, ako obdivujeme rôzne detaily, ako napríklad početné fontánky s pitnou vodou. Alebo sušené dubáky v zelovoci 🙂

Veľmi sa mi páčila aj verejná práčovňa-umyváreň Antico Lavatoio. Postavená bola koncom 19. storočia, mesto tak chcelo podporiť infraštruktúru Città Alta, keďže tam bol problém s rozvodom vody takto vysoko na kopci. Ako takmer všetko, aj táto verejná práčovňa/umyváreň, je do okolia osadená citlivo s typickým talianskym zmyslom pre detail a eleganciu. Okolo kopa miesta na sedenie a vďaka stromom všetko v tieni. Vyzerá tak, akoby tu stála odnepamäti. Človek si možno povie, že taká blbosť. Ale normálne som tam ostal sedieť a pozeral okolo a vôbec sa mi odtiaľ nechcelo. Dokonalá ukážka toho, že ak mesto chce, tak vie vytvoriť priestor pre ľudí, tí ho využívajú, stretávajú sa a skrátka žije sa im tak lepšie.

Chcel som ešte trochu polietať s dronom a mal som to aj vymyslené. Prešli sme k hlavnej – južnej bráne Città Alta s názvom Porta San Giacomo. Je súčasťou komplexu hradieb z cca 17. storočia, ktoré do dnešných dní stoja a ohraničujú Città Alta. Mal som v pláne sa tu niekde v aleji stromov zložiť a z múrika polietať dronom. No chyba lávky, skúsil som to, ale nechcelo ma to pustiť, nakoľko ide o obytnú oblasť a dron mi stále pípal na červeno, takže som to radšej zbalil.

Od Porta San Giacomo sa dá prejsť po kamennom moste dolu smerom k schodom a nimi sa dá elegantne zbehnúť dolu do Città Bassa, čiže do dolného mesta.
Schodíky sú to celkom príjemné a samozrejme v tieni a opäť sme tam boli úplne sami. Dostali sme sa nimi k spodnej stanici funikularu, ktorým sme sa ráno vyviezli hore.

Bolo niečo po jednej, úpek naozaj riadny.

Od spodnej stanice funikularu sme sa busom číslo 1 odviezli k zastávke Porta Nuova v centre Città Bassa. Tu sme prestúpili na bus číslo 8 a presunuli sme sa k nášmu ubytku. Najprv sme však skočili po večerný proviant do neďalekého Aldi a až potom sme zvonili na zvonček nášho CityWalls Guest House Bergamo, ako inak rezervovaný cez Booking.

Ubytko nestojí veľmi za reč, išlo o veľký štvorizbový byt prerobený na tri apartmány. Dva majú vlastnú kúpeľnu/wc a jeden má sociálku cez chodbu. Kuchyňa je spoločná, ale celkom veľká. V cene sme mali raňajky, tie tiež veľmi nestoja za reč – klasické sladké talianske. Domáci Simone bol veľmi milý a ochotný.
Bolo tam až chirurgicky čisto a celkom pohodlne, klíma fungovala výborne, postele mali dobré matrace, takže sa spalo ok. Poloha tiež super, doslova 2 minúty od autobusovej zastávky (busom max 12-15 min. do mesta), blízko Aldi, reštaurácie. Keď to tak po sebe čítam, tak to za reč asi aj celkom stálo 🙂

So Simonem sme vybavili formality a konečne sme sa o 14:00 zložili na izbe. Po chvíli sme si dali každý sprchu a po jednom pive a zjedli sme sendviče narýchlo kúpené v Aldi. Fakt sa nám už nechcelo riešiť niekde nejakú reštauráciu.
Následný šlofík sa trochu pretiahol 🙂

Podvečer sme sa okniepili, dali si kávičku a znova naštartovaní sme vyrazili do večerného mesta. Busom sme sa odviezli k Porta Nuova a pomaličky sme sa motkali späť uličkami, občas sme pozreli nejaký obchod, Katka si kúpila ľahké letné šaty, lebo v kraťasoch jej bolo príliš teplo. Ja som si dal zmrzlinu a ani sme nevedeli ako a boli sme pomaly doma. Cestou v autobuse keď sme išli do mesta, sme si všimli sympatický Turkish Bergamo Pizza-Bar-Grill-Kebap, všetko v jednom 🙂 neďaleko nášho ubytovania. Rozhodli sme tam zapadnúť na večeru.

Katka si dala tureckú pizzu a ja kebap. Bolo to výborné, tak ako sa na taliansku tureckú kuchyňu patrí.

Večer sme na izbe zadelili pár pív a totálne odpálení sme ľahli spať. To sme ešte nevedeli, čo nás čaká na ďalší deň 🙂

Utorok – Lago di Como, tak trochu iné jazero

Spali sa celkom dobre, budíček sme si dali na siedmu. Zjedli sme raňajky a stihli aj kávu. Busom 8 sme sa odviezli na stanicu a v automate sme si kúpili lístky na vlak spoločnosti Trenord do mestečka Lecco (pozor, nemýliť si s mestom Lecce, 1100 km južne 🙂 ).

Už na peróne sme si všimli feťáka, čo korzoval hore-dolu a stále niečo hovoril do mobilu. Samozrejme sa celú cestu viezol v našom vagóne a keď okolo nás neprešiel 20x, tak ani raz.
Cesta inak celkom nuda, vlak sa pohol načas po ôsmej a pred deviatou sme vystupovali v Lecco.

Krátka odbočka.
Keď sme sa rozhodovali ako využiť tieto dva dni, najviac nás lákali (Miláno sme zavrhli takmer hneď) jazerá v okolí Bergama – najväčšie a najďalej Lago di Garda, menšie ale bližšie Lago di Iseo, alebo Lago di Como.
Vyhralo to nakoniec Lago di Como a to aj napriek tomu, že to bol jeden z našich najvyčerpávajúcejších výletov.
Tých dôvodov prečo vyhralo Como je viac. Chcel som vidieť Bellagio, vilu Georgea Clooneyho, typické diaľnice vystavané na brehoch talianskych jazier (srdečne pozdravujem našu NDS) a taktiež tu operujú viaceré lodné linky a cesta sa dá slušne kombinovať.
Koniec odbočky.

Nižšie mapka jazera Lago di Como a červenou farbičkou trasa našej plavby.
Do už spomínaného mesta Lecco sme došli vlakom. Ďalej existujú dva hlavné spôsoby ako pokračovať – presadnúť na vlak napr. do Varenny a tam potom sadnúť na loď, alebo sadnúť na loď priamo v Lecco na linku do Bellagia.

Ono sa to možno takto ani nezdá, ale až keď tam človek je a na vlastné oči vidí krajinu, hory okolo a samotné jazero a hodiny sa plaví loďou, tak až vtedy začne chápať, aké je to jazero veľké.
Lago di Como je viac ako štvornásobne väčšie ako Oravská priehrada.
S hĺbkou 410 metrov patrí medzi najhlbšie jazerá Európy, dlhé je vyše 50 km.
A to je až tretie najväčšie jazero Talianska, po Lago di Garda a Lago di Maggiore.

Hlavnou dopravnou spoločnosťou, ktorá zabezpečuje lodnú prepravu po talianskych jazerách, je Gestione Governativa Navigazione Laghi.
Určite však neodporúčam kupovať si lístky online na jej stránkach. Ono človek by si naivne myslel (tak ako my), že majú regulovaný počet cestujúcich a že lístky predávajú striktne na dané linky a časy. Ako napríklad letenky. Ale kdeže.

Keď sme chceli ráno z vlaku kúpiť vopred lístky online, stránka hlásila, že sú vypredané. V Lecco sme vystúpili z vlaku a zbehli k mólu do prístavu, kde sa predávajú lístky. Tam nás čakal oznam, že okienko otvárajú 20 minút pred vyplávaním lode. OK super hovoríme si, loď štartuje o 10:10, tak stačí keď niečo po pol budeme tam.

Mali sme asi pol hodinky a tak sme sa trochu motkali po brehu jazera a chceli sme pozrieť baziliku Prepositurale di San Nicolò.
Pred vchodom však stál podľa výzoru nejaký Indián, alebo Peruánec. Od pol pása hore nahý, dlhé havranie vlasy rozpustené, stál tam, kričal na kostol a z celej sily hádzal do hlavnej brány… plnené lekvárové buchtičky.
Akože fakt nevymyslíš.
Potom sa otočil a stále nadávajúc odkráčal preč. Už sa asi nedozvieme či ho Manitou vyslyšal.
Aj som rozmýšľal či ho cvaknem, ale do Večných lovíšť sa mi ešte nechce.
No nič, nakoniec sa nám kostol vidieť podarilo. Potom sme ešte pozreli malé námestíčko.

Niečo nás osvietilo a vrátili sme sa k prístavu k stánku s lístkami na loď. Skoro nás vystrelo. Nebolo ešte ani pol desiatej a pred okienkom už nejakí ľudia vo veľkom kupovali lístky. Keďže sme nevedeli ako to chodí, boli sme trochu v strese, či sa nám ujde miesto na lodi. Naivky.

Na rad sme došli asi desiati v poradí. Doslova dva metre od okienka je bránka, ktorá sa otvára pár minút pred vyplávaním lode. Rovno sme sa k nej presunuli.
Ťažko sa to odhaduje, ale po nás sa tam navalili ďalšie desiatky a desiatky ľudí, fakt som najprv nechápal, že ako veľa ich je. Ešte dobre, že sme sa postavili k tej bránke, lebo keď ju otvorili, boli sme na lodi medzi prvými a obsadili sme si lavičku pre dvoch na zadnej palube, pekne na čerstvom vzduchu.

Loď sa kvôli kvantu cestujúcich pohla s miernym meškaním.
Začala takmer dvojhodinová, pokojná plavba. Občas zastávka v jednom z mnohých prístavov, vždy nastúpili ďalší a ďalší ľudia. Takmer nikto nevystupoval, evidentne mali všetci, tak ako my, namierené do Bellagia. Loď bola taká plná a natlačená, že mnohí ľudia museli hodnú chvíľu stáť.

My s Katkou sme si užívali plavbu a hlavne výhľady na pokojnú hladinu jazera obklopeného vysokými strmými horami, z veľkej časti zalesnenými.
Čo je však na tom všetkom najkrajšie, sú tie malé dedinky vystavané na brehu. Jednoducho to je naozaj nádherné ako to dokázali vybudovať. Jedna krajšia ako druhá.
A tie vily, to je niečo neuveriteľné. Luxusné, vkusné, takmer každá vlastný prístav s vrátami. Záhrady, stromy, všetko upravené a elegantné. Doslova ako filmové kulisy, veď sa aj v týchto miestach natáčalo mnoho filmov.
Neviem si predstaviť luxusnejšie miesto na vilku ak by som na to mal.

Pred dvanástou sme dorazili do Bellagia. Tu, na rozdiel od Bergama, je už turistov ako maku. Vystúpili sme z lode a prešli sa po promenáde.
Potom sme cez úzke uličky vyšli vyššie a pomotkali sa trochu. Do odchodu lode o 14:00 sme mali približne dve hodiny.

Kúpili sme povinnú magnetku, pozreli kostol Prepositurale di San Giacomo a na obed sme zasadli do pizzerie Babayaga.
Teplo bolo ako sviňa, ale terasu mali krytú. Keď sme sa posadili, okrem nás tam bol iba jeden párik. Behom pár minút sa terasa zaplnila do posledného miesta, dokonalý efekt snehovej gule 🙂

Objednali sme si jednu pizzu Rustica, čo sa nám veľmi páčilo, čašník sa automaticky opýtal, či si ju prosíme rozdeliť.
Inak ceny, najlacnejšia Margherita 6,50,-€ a najdrahšia nejaká ich špeciálna za 10,-€. Kvalita a suroviny špičkové.
Posielam srdečné pozdravy do Chorvátska…

Po jedle sme chceli nájsť nejaké kľudné miesto, kde by sa dalo polietať s dronom, ale akosi sa nám nezadarilo, tak sme si aspoň dali zmrzku.
V prístave je viacero mól z ktorých odplávajú lode. Naša mala štartovať z móla číslo 1. Keď sme išli na zmrzlinu, kontrolovali sme to a nikto tam ešte nestál. Kúpili sme si zmrzlinu a keď sme sa vrátili, boli sme asi šesťdesiati v poradí… akože skoro ma drblo.
Nič sa nedalo robiť, stáli sme v dave a čakali na loď. Aspoň, že v tieni stromov, naozaj bolo veľmi teplo.

Dobrých 40 minút sme stáli v neorganizovanej tlačenici a celú dobu sa za nás valili ďalší a ďalší ľudia. To už fakt nebola sranda a boli sme dosť nervózni, že čo z toho bude. Naša loď mala vyplávať o 14:00, tesne pred ňou však došla ešte iná loď a chvalabohu pár desiatok ľudí na ňu nastúpilo. Stále nás však na móle ostalo toľko, že som si nevedel predstaviť ako sa do lode natrepeme.
Keď konečne naša loď doplávala, začali sme nástup. Nejakým zázrakom sa nám podarilo nájsť dve miesta na spodnej palube, pekne v tieni.
S 30 minútovým meškaním začala 2,5 hodinová pekelná plavba.
Bola to určite jedna z najhorších plavieb v živote.

Napriek tomu, že sme boli v podpalubí v tieni a všetky okná boli po oboch stranách otvorené, neviem ako je to vôbec možné, ale aj keď sa loď hýbala, vzduch stál. Normálne bolo vnútri bezvetrie. Nechápačka.

Mrzelo ma to o to viac, lebo okolie bolo nádherné. Opäť kopa krásnych dediniek a mestečiek popri brehoch, budem sa opakovať, ale jedno krajšie ako druhé. Musel som sa dosť premáhať, aby som si to “vychutnával”. Prvú hodinu som ani nič nefotil, len som sedel, minimum pohybov a sústredil som sa na plynulé dýchanie. Vodou na pitie sme pre istotu šetrili.

Celý čas sme si s Katkou hovorili, že je to naozaj nádherné, ale že nikdy viac takto v lete a počas sezóny a že ešte šťastie, že sme tam bez detí 🙂
Pritom týždeň predtým sme boli na Malorke a tam bolo ledva 30 °C, tu o piatej keď sme vystúpili v Come z lode v prístave, bolo ešte stále 35 °C v tieni.

Ani si neviem predstaviť, aký masaker musí byť na tých lodiach cez víkendy, alebo v auguste, keď majú dovolenky aj Taliani…

Zhrnuté a podčiarknuté – Lago di Como určite áno, ale nie v letnej sezóne.
Je to ideálna jarná, alebo jesenná destinácia – jednak kvôli teplotám a tiež množstvu turistov.

V Come sú dve železničné stanice, jedna hneď pri prístave – Como Lago, z nej však náš vlak nešiel. Museli sme prejsť asi 15 minút k hlavnej stanici Como S. Giovanni.
Vlak nám mal ísť okolo pol šiestej, stihli sme si dopustiť zo studničky v parku pred stanicou vodu a poriadne sa napiť. Vlak prišiel dosť plný, vlastne úplne plný, ale opäť sa nám podarilo sadnúť si.
Po asi 40 minútach sme vystúpili v Monze. Na perónoch kvantum ľudí a všetky vlaky meškajúce minimálne pol hodiny. Dopadlo to nakoniec tak, že sme nastúpili na vlak do Bergama, ale nie ten ktorým sme pôvodne chceli ísť, stihli sme meškajúci predchádzajúci spoj.
Ako inak, aj tu sme v úplne plnom vlaku sedeli. Bohužiaľ to bola nejaká stará súprava bez klimatizácie, takže okná otvorené a pekne sme sa dusili vo vlastnej šťave až do Bergama.

Tu keď sme vystúpili o pol ôsmej večer, mali sme toho fakt dosť. Totálne vyšťavení a unavení. Ale už sme sa z toho len smiali.
Aspoň sa obloha zatiahla došli aj nejaké mraky, vyzeralo to na peknú búrku.
Klasicky busom 8 sme sa presunuli k ubytku, ale vystúpili sme o zastávku skôr, mali sme vyhliadnutú pizzeriu Kindness, kde sme sa chceli navečerať.
Katka si dala Diavolu a ja Sicilianu, obe boli na jednotku.

Keď sme došli na izbu, začalo pršať. Dôkladná sprcha bola samozrejme nutná a po pár pivkách sme zalomili ako malé deti.

Streda – odlet domov

Let sme mali naplánovaný na 10:30, takže ráno žiadny stres. Vstali sme o siedmej, kľudne sa najedli, dali kávu a o ôsmej sa za jemného mrholenia presunuli k autobusu. Obligátnou osmičkou na stanicu a zo stanice jednotkou na letisko.
Na letisku sa neudialo nič zaujímavé, len som sa pozastavil nad tým, že Orio al Serio je naozaj baštou Ryanairu v regióne.

Náš let meškal znesiteľných 30 minút. Opäť sa mi podarilo heknúť slušné sedenie, Katka mala 1C a ja exit row uličku v 17. rade. Po dlhej dobe sme si tak povedali, že do lietadla nastúpime naozaj až ako úplne poslední, čo sa aj podarilo.
Na palube a počas letu nič čo by stálo za reč.

V Bratislave opäť príjemné prekvapenie v porovnaní s MHD v Bergame. Na autobusovej zastávke pri letisku stáli dvaja zamestnanci v polokošeliach DPMB a zahraničným (prevažne) turistom dávali informácie a rady ohľadom cestovania, kúpy lístkov na MHD, prestupov a podobne. Bratislava pochvala.

Po tých 2,5 dňoch zaprášené a špinavé Tamagoči čakalo na svojom mieste a do pol hodinky sme boli doma.

Opäť raz – Taliansko nesklamalo, je to naozaj šperk. Nechcem byť patetický, ale podľa mňa neexistujú krajšie mestá ako sú talianske. O to viac je potešujúce, že sa nemusí vždy jednať o turisticky prefláknuté lokality.
Bergamo je toho jasným dôkazom – aj v tomto pomerne neznámom meste je toho toľko, že to až hlava neberie.