Kyjev a Černobyľ 2021

V Kyjeve sme boli celá rodinka v septembri 2019. Výlet to bol na parádu, veľmi sa nám páčilo a odchádzali sme doslova nadšení. Už vtedy som veril, že sa mi tu podarí vrátiť ešte aspoň raz. Po tejto zatiaľ ostatnej návšteve si hovorím opäť to isté. Kyjev je jednoducho skvelý.

Černobyľ asi nikomu zvlášť predstavovať netreba. Už dávnejšie som koketoval s myšlienkou pozrieť sa tam. Výlety doň sa organizujú práve z Kyjeva, je to takto spolu ideálna kombinácia.
Deti do 18 rokov nemajú do Černobyľskej zakázanej zóny vstup povolený. Organizujú sa tu 1, 2 aj 3 dňové výlety. Pri 2 a 3 dňových sa nocuje priamo v zóne. Mne úplne stačil klasický jednodňový výlet, je to naozaj dosť výpovedné a vcelku vyčerpávajúce. Každý by si mal vopred aspoň niečo naštudovať, ideálne pozrieť výborný HBO seriál, ktorý síce niektoré udalosti interpretuje po svojom, ale pre vytvorenie si celkového obrazu určite postačuje.

Exkurzie organizujú viaceré cestovné agentúry. Na webe ich je za priehrštie, ale je potrebné byť opatrný. Nie je jednoduché sa do zóny dostať. Vybavuje sa špeciálne povolenie na presné meno a číslo pasu záujemcu. Agentúra ktorá to má v kompetencii vybaviť, musí mať svoju vlastnú licenciu a tie nie je na Ukrajine jednoduché zohnať. Z toho všetkého vyplýva, že dostať sa tam dá iba organizovane a s certifikovaným sprievodcom. Čiže žiadne výlety na vlastnú päsť tu naozaj nehrozia.
Je dobré si vybrať výlet s čo najmenšou skupinou spolucestujúcich, aby to odsýpalo. Ja som na základe recenzií a skúseností ľudí ktorým verím, vybral agentúru SoloEast.

Keďže toto bola akcia pre 18+, bolo jasné, že deti ostanú doma a bohužiaľ Katka s nimi. Aby som nešiel sám, oslovil som viacerých známych a tak sa mi podarilo ukecať bratranca Roba. Ako som tušil, bol to skvelý a vďačný spoločník 🙂

Deň 1. – sobota

Odlet zo Schwechatu o 10:15 znamenal, že sme mali vcelku pohodu a dosť času dať si doma raňajky a presunúť sa Yarkou prázdnymi cestami k nami už viackrát overenému parkovisku Parktiger. Lístky na vlak S7 sme pohodlne kúpili v automate na železničnej stanici. Svieže ráno nás zahnalo do skleníka na peróne, ktorý je určený pre mamičky s deťmi. Tých cca 20 minút kým došiel vlak ubehlo ako nič a po chvíli sme vystúpili na letisku. Pre Roba to bola premiéra na Schwechate. Tak sme trochu krstili.

Formality prebehli vcelku hladko, trochu štrajkovala automatická EÚ brána, ktorá ma prepustila asi až na piaty krát, to však bola úplná pohoda oproti frontám, ktoré tam museli absolvovať inostranci, čo nedisponujú pasmi EÚ.

Veľkopansky sme nastupovali cez rukáv. Kým otvorili dvere do lietadla, prehodili sme pár slov s postarším kamionistom, ktorý letel do Kyjeva na Ligu majstrov (Dynamo Kyjev vs. Bayern Mníchov) a potom do Litvy kde mal prevziať kamión.

A320 už neviem koľkokrát reinkarnovaného mena LAUDA bol plný na prasknutie. Mne sa ušlo sedadlo do posledného 30. radu a dokonca do stredu, fakt luxus 🙂 Robčo mal väčšie šťastie, toho magická ruka checkinu usadila do radu 27 k uličke. Navyše nevybujačená letuška striktne každému vyhadzovala ruksaky z úložného priestora nad hlavami a tak sme ich museli mať pod nohami. Holt, nezaplatíš, nemáš. Čo by sme chceli za 30€ spiatočných, však 🙂 ?

Let teda celkom opruz, pristátie však ešte horšie. Hádzalo s nami akoby mal ten knipel strčený v riti Frank Drebin. Po pristátí v Boryspole sme takmer na minútu presne mohli vysloviť moju kultovú vetu z hodín ruštiny, ktorú si dodnes pamätám: Наш самолет прибыл в Киеве в двенадцать часов.
Aspoň je na čo spomínať 🙂

Nasledovala otravná pasová kontrola, čakali sme asi 40 minút v dlhom rade. Aspoň som stihol zjesť rožky z domu. Poctivo kontrolovali pasy, povinné covid19 poistenie liečebných nákladov a samozrejme aj Covid Pass.
Až pred letiskom som si uvedomil, že sme pristáli v termináli D, pôvodne to mal byť terminál F. Vedľa terminálu D je perón vláčika Kyiv Boryspil Express, ktorý spája letisko s Centrálnou železničnou stanicou v Kyjeve. Práve týmto vláčikom som plánoval, že sa do mesta dostaneme.

Lístky sme kartou zaplatili v búdke pri peróne. Čakali sme asi 35 minút kým sa vláčik dovalí. Medzičasom sa perón riadne zaplnil, ale že fakt riadne. Ja som však vycvičený štyrmi rokmi týždenného dochádzania vlakom na strednú školu, takže som sa neomylne plavným pohybom v priestore a čase plynulo presunul rovno pred dvere prichádzajúceho vlaku. Vnútri som strategicky obsadil ideálnu dvojku pri okne, na buržujov sme si tak mohli vychutnať 45 minútovú jazdu do mesta.
Najprv je to celkom nuda, trať vedie borovicovým lesíkom na piesčine, ktorý akoby z oka vypadol tomu na Záhorí. Postupne sme sa však stále viac dostávali do mesta a bolo na čo pozerať. Čerešničkou je jazda mostom Darnytskyi ponad majestátny Dneper, v pozadí ohromná socha Matka Vlasť, komplex Kyjevsko-pečerská lavra, jedna paráda.

Na peróne sme sa trochu pomotali a narýchlo pozreli výstavku historických železničných dopravných prostriedkov.
Ponad koľaje vedie krytý nadchod, v mieste kde sa napája na krásnu budovu stanice je niekoľko kioskov a prevádzok. Tam som do mobilu kúpil SIMku Vodafone, 20GB a hovory do aleluja za cca 5,40€. No nekúp to.
Pofotili sme stanicu a v zmenárni zamenili nejaké ďengy. Napravo od železničnej je aj metro stanica Vokzalna. Červenou linkou M1 sme sa zviezli k najhlbšej stanici metra na svete – Arsenalna, hĺbka 105,5 metra pod povrchom.

Dvomi dlhými eskalátormi sme vyfárali na povrch nadýchať sa čerstvého vzduchu. Vonku to parádne žilo, vôňa pečených gaštanov, kopa ľudí. Veľmi príjemný podvečer. Okolie stanice Arsenalna je pekne upravené, všetko vyzerá tip top. Keď sme tam boli v roku 2019, ešte to bolo oplotené a rozkopané.

Šup späť pod zem, jednu zastávku metrom na stanicu Chreščatyk. Vyšli sme von na túto hlavnú tepnu Kyjeva a stalo sa presne to čo som čakal. Išli sme takmer do kolien. Bolo to tu, presne ako som si pamätal. Tá neuveriteľná sila ulice, život a energia tohto miesta. Dostane to asi každého. Teda mňa opakovane a Robo bol úplne nadšený. Kto nie je pripravený, absolútne nechápe čo sa okolo deje. Chreščatyk a Majdan (po správnosti Námestie nezávislosti) v sobotu večer – to je jednoducho magické a neopakovateľné miesto. Treba zažiť. A to sú už odstavené fontány, s nimi je to ešte o level vyššie.

Prešli sme hore, dolu, potom k Pamätníku nezávislosti a aj keď sme boli veľmi hladní a smädní, nechcelo sa nám odtiaľ. Rýchlo sme sa teda ubytovali na asi najikonickejšom mieste Kyjeva, v hoteli Ukrajina priamo nad tým všetkým. Retro hotel, retro personál, výťahy, izby, všetko. Má to ten správny postsovietsky feeling. Skvelé.

Na izbe sme zhodili veci a šup späť von na ďalšie ikonické miesto Kyjeva, tentoraz čo sa stravovania týka – do Puzatej Chaty Jedna je hneď pod našim hotelom, v podzemnom shoppingu Globus, ten sa tiahne de facto pod celým Majdanom. Puzata nesklamala, soljanka so smotanou a citrónom, kyjevský kotlet, pivko a 2x 100 gramov koňaku nás obratom vrátili do hry.

Večer bol ešte mladý a tak sme sa vydali prebehnúť aspoň to základné čo sa dá v centre mesta vidieť. Po Chreščatyku sme sa presunuli k efektne nasvietenému Oblúku priateľstva národov. Výhľady na Dneper a mesto parádne, všetko vysvietené a jasná mesačná obloha, super na fotenie.
Po Kličkovom moste sme sa pekným parkom prešli na Vladimírsky kopec k hornej stanici pozemnej lanovky.

Od lanovky je to na skok k Chrámu sv. Michala. Mali sme šťastie, akurát ho zatvárali, ale ešte sme stihli pár fotiek a trochu načerpať duchovnú energiu. To nás už odtiaľ vyháňal správca.
Hneď vedľa sv. Michala je brutálna stavba Ministerstva zahraničných vecí, tiež pekne nasvietená.
Oproti Michalovi je ďalšia ikona Kyjeva – Chrám sv. Sofie, celé takto večer krásne.

Po Michailivskej ulici sme zbehli dole na Majdan a zakotvili v Pijanej Višni. Po Puzatej Chate ďalšom to ukrajinskom gastro klenote. Obsadili sme si jeden stolík vonku a zadelili po 200 gramoch teplého lahodného likéru. A potom ešte raz aj do druhej nohy. K tomu Robko kúpil degustačné čokoloádovo-višňové bonbóny. Čo budem hovoriť, Mon Chéri je oproti tomu reklamní letáček nevalné úrovně.

Posilnení sme sa pomaly presunuli späť na Majdan do supermarketu Novus (nahradil Billu). Tu sme si kúpili pivko na izbu a slané pochutinky. Nákup sme zložili na izbu, ale mali sme chuť na kávu a nejaký digestív k tomu, tak reku otestujeme hotelovú reštauráciu. Také dobré presso som nepil už dávno a ten ukrajinský koňačik, no jedna báseň. V kombinácii s nóbl prostredím a ešte lepším výhľadom na Majdan, skvelá kombinácia. Celé to zaklincoval účet. V 4* hoteli v absolútnom centre mesta, sme za dve vynikajúce kávy a 2x 50 gramov famózneho koňaku platili 7€. Neuveriteľné.
No nič, ešteže aj reštauráciu zatvárali, takže sme slušne skončili na izbe a dali si to pivko. Niečo po polnoci sme to odpískali a padli do postelí. Myslím, že prvý deň na jedničku.

Deň 2. – nedeľa

Večer pred exkurziou mi od SoloEast travel pristálo do mailu potvrdenie, že je všetko OK, výlet sa uskutoční a zhrnuli potrebné info čo je potrebné a ako sa na výlet nachystať. Pekné od nich.
O 8:00 sme mali stáť pred hotelom Kozatskyi, ten je presne oproti nášmu hotelu, na opačnom konci námestia.
O 6:50 nás budík vyhnal z postele, aby sme presne o siedmej vpochodovali na raňajky. Príjemne sme boli prekvapení, jednak že sme tam neboli prví a druhak už bol stôl kompletne nachystaný. Raňajky parádne, hlavne ma potešili také tie ich poctivé ukrajinské špecialitky, žiadne polotovary. Veľmi slušné, aj keď žiadny luxus. Super kávička k tomu, čo viac treba na dobrý rozbeh a začiatok náročného dňa.

Poďme ale konečne na hlavný bod zájazdu – exkurziu do Černobyľu. Konkrétne sa jedná o exkurziu do zakázanej zóny Černobyľ. Je to veľké územie ktoré je strážené armádou. Vstup tam majú iba obyvatelia (áno, žijú tam normálni ľudia, viacerí sa vrátili po niekoľkých rokoch od havárie a chcú tam dožiť) a pracovníci zóny, ktorí zabezpečujú technické záležitosti a bezpečnosť odstavených reaktorov. Všetci ostatní tam majú povolený vstup iba na špeciálne povolenie a musia byť súčasťou oficiálnej exkurzie – to som už spomínal na začiatku.

Na dohodnutom mieste nás už čakal mikrobus a naša sprievodkyňa Olga so šoférom Vadimom. Skontrolovala nám pasy a mohli sme nasadnúť. Bolo nás 16 výletníkov + Olga + šofér. Celkom pestrá zmeska, nejakí Poliaci, Holanďan, Angličania, Španieli, Gréci a my Slováci. O 8:20 sme vyštartovali a ospalou rannou nedeľnou premávkou sme sa vymotali z Kyjeva. Po asi 3/4 hodine sme mali prvú cikpauzu na pumpe.

Potom sme už bez zastávky po celkovo dvoch hodinách jazdy zastavili na prvom checkpointe Dytjatky. Počas celej cesty nám niečo ohľadom havárie rozprávala Olga, ale väčšinou bol v telke pustený veľmi dobrý dokument o tom ako sa to stalo a ešte jeden kratší ohľadom výstavby nového sarkofágu, ktorý chráni okolie pred radiáciou.

Samotný prechod cez Dytjatky prebiehal tak, že sme čakali kým Olga vybaví formality. Potom každému rozdala osobný dozimeter. Tie sme mali zavesené počas celého dňa na krku a meralo nám to úroveň žiarenia. Pri odchode sme ich odovzdali a kontrolovali sa, či sme neprekročili normy určujúce maximálne denné dávky.

Po asi 20 minútach bolo všetko nachystané a dostali sme pokyny čo a ako. Ako pionieri sme stáli nastúpení pred mikrobusom, v jednej ruke sme pred sebou držali otvorený pas a v druhej ruke lístok s QR kódom – našu vstupenku. Došiel soldat a skenerom každého jedného skontroloval a odpípal si. Postupne sme takto jeden po druhom mohli nastúpiť späť do mikrobusu. Keby to bolo v USA, povedal by som, že je to show, ale tu to fakt asi berú vážne a teda nikto sa nesmial a nerobil si žarty.

Konečne sme tak mohli prejsť do Černobyľskej zakázanej zóny. Za prechodom Dytjatky sa nachádza 30km zóny k ďalšiemu checkpointu, za ktorým zóna pokračuje ďalších 10km. Našou prvou zastávkou bola kedysi s počtom 2500 obyvateľov najväčšia dedina v oblasti – Zalissia.

Na malom parkovisku sme odstavili mikrobus a pešo sa presunuli k ruinám obce. Olga nám rozdala ďalšie dozimetre, za tie sme si však vopred priplatili. Tie na displeji ukazovali okamžitú úroveň žiarenia gama, udávanú v mikrosievertoch. Bezpečná norma je 0,30 mikrosievertov. Tu v Zalissii displej ukazoval cca 0,08-0,12, čiže nízku úroveň žiarenia gama.

Všetko tu bolo komplet zarastené vegetáciou, postupne si príroda berie späť to, čo človek dodrbal.
Veľkou výhodou tohto ročného obdobia je to, že sú stromy a celkovo flóra bez lístia a tak je vidieť takmer všetko. Neskoro na jar a v lete má síce človek teplúčko, ale okrem miliárd komárov aj nič nevidí, lebo cez tú zelenú džungľu to jednoducho nie je možné.

Postupne sme sa prešli okolo obchodu, kulturáku a pri skupinke rodinných domov sme dostali rozchod a asi 20 minút voľného pohybu. Olga celý čas vysvetľovala a rozprávala rôzne zaujímavosti a detaily.

Ďalšou zastávkou bol vstup do samotného mesta Černobyľ.

Po chvíli sme už parkovali na námestí pri pamätníku trúbiaceho železného anjela.

Doslova pár sto metrov je reštaurácia Desiatka, tam sme mali objednaný obed.

Obedovali sme presne o dvanástej. Trochu sme ešte pookriali a šup späť do mikrobusu.

Nasledoval druhý checkpoint Leliv a vstup do 10km uzavretej zóny. Tu už bola kontrola formálna a vcelku prebehla hladko. Ďalším cieľom bolo vyhliadkové miesto z ktorého je vidieť panoramaticky celú jadrovú elektráreň a vodný kanál slúžiaci na prívod/odvod vody potrebnej k chladeniu.
Po vystúpení z mikrobusu úroveň radiácie rapídne stúpla a vedľa cesty to už skákalo aj k 0,8-0,9, čiže bola značne prekročená bezpečná hodinová dávka.

Po fotení sme pokračovali ďalej k samotnej jadrovej elektrárni. Prešli sme okolo celej elektrárne a teda je to masaker vidieť to takto na vlastné oči. Obišli sme ju celú a odstavili mikrobus na parkovisku pred hlavným vchodom do areálu, kde sa nachádza reaktor č. 4 ktorý to celé spôsobil.

Zdržali sme sa asi 20 minút, fotili a skúšali nejako spracovať čo vlastne vidíme. Aj takto s odstupom je to brutálne, keď si človek uvedomuje tú neviditeľnú a neuveriteľnú smrtiacu silu, ktorá aj desiatky rokov po nešťastí stále robí vrásky vedcom, inžinierom a nenecháva nikoho, kto má všetkých päť pohromade ľahostajného.
Stáť od toho 300 metrov je zážitok na celý život.

Nasledovala zastávka pri notoricky známom logu mesta duchov – Pripjať a vyhliadke na Červený les. Na fotke nižšie Olga ukazuje, že bol naozaj červený – to ako postupne vymieral keď dostal najvyššiu dávku žiarenia po výbuchu. A tiež si treba všimnúť dozimeter v jej ruke, ukazuje hodnotu takmer 6, chvíľami to skákalo až k 9. Na novom asfalte cesty bola úroveň žiarenia úplne ok, ale stačilo urobiť jediný krok z asfaltu na trávu vedľa cesty a skočilo to hneď takto hore.

Pomaly sme sa blížili k highlitu exkurzie, do mesta Pripjať.

Začali ho stavať v roku 1970, bolo plánované pre 50 000 obyvateľov. Priemerný vek obyvateľstva v čase havárie bol 26 rokov. Keď to buchlo, na druhý deň obyvateľom povedali, že sa stala malá porucha a je pre istotu potrebné aby sa na 3 dni presunuli inde, že nech si vezmú len osobné doklady. Vieme ako to dopadlo, nikdy sa už nikto nevrátil.

Vstup do mesta je cez ďalší checkpoint. Prešli sme mikrobusom po hlavnej ulici a zaparkovali na námestí. Na prehliadku sme mali 1 hodinu. Postupne sme prešli okolo kulturáku a obchodného domu k zábavnému parku ktorý mali slávnostne otvoriť 1. mája 1986. Černobyľ buchol v noci z 26. na 27. apríla, takže…
Potom sme prešli cez plochu športového areálu k tribúne, otvárací zápas si mali proti sebe zahrať futbalisti Dynama Kyjev a výberu zamestnancov elektrárne. Nikdy sa neodohral, ani žiadny iný.

Ďalej sme prešli sídliskom pomedzi paneláky k detskému ihrisku a škôlke. Náš mikrobus nám išiel oproti a Olga vyhlásila, že odchádzame. Tak som sa ozval, či by sme nemohli ešte skočiť k plavárni na pár minút. Tam sme chvíľu pochodili, len škoda, že dnu sa nedá dostať, lebo ten bazén je kultový.
Čo dodať k Pripjati? Niečo tak smutné človek len tak ľahko nezažije. Je to neprenosná skúsenosť, tak sa tu o tom nebudem zbytočne a pateticky rozpisovať.

Čas už značne pokročil. To, že je vidieť parádne pomedzi stromy je pravda, ale pravdou je aj to, že dni sú krátke, teda sa skoro stmieva. A my sme mali pred sebou ešte jeden exkluzívny cieľ výletu – radar Duga, na ktorý som sa obzvlášť veľmi tešil. Katastrofálnou panelovou cestou sme sa kodrcali dobrých 20 minút, keď sme konečne dorazili k ďalšiemu checkpointu. Po krátkej kontrole sme prešli okolo večne živého Lenina do areálu.

Išlo o jeden z najutajovanejších projektov Moskvy. Oficiálne bol celý areál označený ako pioniersky tábor, postavili kvôli tomu aj autobusovú zastávku na hlavnú cestu. Výstavba radaru stála šialené peniaze, raz toľko ako samotná jadrová elektráreň v Černobyle. S dĺžkou cca 500 metrov a výškou 150 metrov je to najväčšia železná konštrukcia na svete. V špičke mal výkon viac ako 10MW. Personál ktorý radar obsluhoval tam žil v utajení aj s celými svojimi rodinami, mali tam vybudované malé mestečko, škôlku, školu, skrátka všetko. Areál nesmeli opustiť, iba na špeciálne povolenie.

Duga znamená v ruštine ďateľ. Túto prezývku dostal preto, že keď bol zapnutý, rušil všetky frekvencie okolo a prijímače vydávali ostrý zvuk ako keď ďateľ ďube do kôry. Prezývali ho však aj Oko Moskvy, nakoľko jeho hlavnou funkciou bolo sledovanie vzdušného priestoru až za horizontom Zeme. Oficiálne to však bol OTH radarový systém – over the horizon – za horizont.
Ako všetci dobre vieme, v Sovietskom zväze bolo všetko najväčšie, nie len trpaslíci. Pri tomto radare to však platí bez diskusie. Je to neskutočné monštrum. Človek vedľa toho stojí, prechádza sa po piesku a hlava mu to neberie. Stihli sme prísť akurát, nakoľko deň sa už naozaj krátil a na fotenie nám ostalo tak maximálne 15 minút. Chudáci čo došli po nás už naozaj nič poriadne nevideli. My sme odchádzali takmer za tmy. Toto bola fakt pecka.

Späť na hlavnú cestu sme opäť trpeli 20 minút na rozdrbanej panelke, potom už išlo všetko hladko. Na checkpointe Leliv sme absolvovali prvú radiačnú kontrolu.

A na checkpointe Dytjatky, sme okrem druhej radiačnej kontroly odovzdali dozimetre, tie s displejom a tiež aj osobné. Vraj to kontrolovali a všetci sme boli OK. Ostáva nám len veriť, že tomu tak naozaj je.

Po necelých dvoch hodinách sme o 19:15 bez zastavovania dorazili späť na Majdan do Kyjeva. A to bol koniec nášho černobyľského výletu.
Okamžite sme nabehli do Puzatej na včeru, kde sa nám pomaly začali obnovovať klasické myšlienkové pochody.

Po dobrej večeri sme dokúpili v potravinách pivko. A ako cez kopirák sme ešte skočili do nášho hotela na kávičku a koňačik. Potom už len sprcha a pri pivku sme na izbe debatovali o dni čo sme zažili.
Dohodli sme sa, že podľa aktuálnej rannej dopravnej situácie budeme operatívne riešiť odvoz na letisko. Či pôjdeme časť cesty metrom aby sme sa vyhli zápcham, alebo to rovno od hotela vezmeme Boltom.

Deň 3. – pondelok

Budík opäť na 6:50, okniepiť sa a hneď na raňajky. Potom sme sa pobalili, checkout sekundová záležitosť. Ešte sme si cvakli na rozlúčku pár fotiek a už som vyklikával taxík cez Bolt.

Akože nič proti Peržanom, ale Kamran ktorý nás viezol na Elantre bol totálny cep. Nielenže zle odbočil (+4km zbytočne), ale išiel pomaly ako poondený a navyše nás nevysadil pri letisku tam kde stoja taxíky, ale úplne na dementa to odstavil na zákaze zastavenia. Hneď ako sme vystúpili, už ho kasírovali policajti. Aj nám ho bolo ľúto, ale fakt to bol lolo. Na druhú stranu nás tých 39km stálo 13€, takže čo sa ceny týka, pohoda.

Na letisku všetko absolútne bez problémov, hladko a obrátko ako po masle. Ja som zo Schwechatu šoféroval, ale Robko si mohol dať jedno kapurkové.

Let späť v poloprázdnom lietadle bol na Lauda pomery priam luxusný. Tentoraz sedel v 30. rade Robčo, ale dostal okno. Ja som bol v 11. pri uličke, nohy bolo kam vystrieť. Na Schwechate tiež všetko ok, vláčik k parkovisku detto. Roba som vysadil na bratislavskej Hlavnej šťanici a dokonca stihol skorší rýchlik do Košíc. Ja som bol doma o 14:15.

Záverom – Ukrajina a Kyjev opäť nesklamali, už teraz ma mrle žerú a dúfam, že sa tam čo najskôr opäť dostanem.

A môj názor na Černobyľ? Podobne ako Osvienčim, dal by som to povinne každému (sci-fi viem). Keď už kvôli ničomu inému, tak kvôli tomuto:
Celá tá tragédia, to čo tomu predchádzalo, prečo sa to stalo, prečo to malo kopu zbytočných obetí, čo to celé okolo nehody sprevádzalo – je dokonalá ukážka ako fungoval ten zverský režim zvaný komunizmus. Kľudne nechali milióny nič netušiacich ľudí východného bloku manifestovať na 1. mája. Pár dní po nehode sa kvantá ľudí premávali po uliciach a skandovali tie tupé heslá. Zatiaľ čo na nich padal rádioaktívny mrak.
To zatĺkanie, klamanie doslova celého sveta v priamom prenose, zľahčovanie, imbecilní nekompetentní aparátčici, neuveriteľná arogancia moci. Niečo príšerné. Dokonalá ukážka toho na akých rozdielnych hodnotách naše svety stoja. Tam nemá ľudský život žiadnu cenu, jednoducho štát si berie ľudí ako potrebuje. Ľudia slúžia štátu.

Chcem veriť tomu, že u nás, v našej časti sveta, na takzvanom Západe je to inak, presne naopak. Štát má slúžiť ľuďom. Nehody sa stávajú všade, ale ten rozdiel v prístupe, informovaní a vyvodzovaní zodpovednosti je priepastný.

Toľko moje politické okienko. Koniec hlásenia.

P.S.
Keď sme boli v Kyjeve v roku 2019, mal som tam obuté nové tenisky. Teraz po vyše dvoch rokoch som ich tam mal opäť. Ale naposledy, doma som ich pre istotu hodil do koša.