Juhozápad USA 2009

Toto bol jeden vážny roadtrip. Už dlho ma lákala predstava takejto cesty po juhozápade USA.
Autom sme za dva týždne v smere hodinových ručičiek prešli štátmi Kalifornia, Nevada, Arizona a Utah, celkovo 4700 km. Zostava bola švagor Rasťo s prvou manželkou Jankou a.k.a. Zelda, Katka a ja.

Plán cesty bol nasledovný: San Francisco – Yosemite National Park – Sequioa National Park – Death Valley – Las Vegas – Zion National Park – Bryce Canyon – Lake Powell – Antelope Canyon – Grand Canyon – Hoover Dam – Los Angeles – a potom po pobreží Tichého oceánu späť do San Francisca.

Termín cesty som načasoval tak, aby sme mali v parkoch priaznivé počasie. Napríklad v Yosemite sme chceli vidieť vodopády v plnej kráse a to je možné len v apríli a máji. Skôr je voda ešte zamrznutá a taktiež niektoré cesty sú v parku pre autá kvôli snehu uzavreté. Neskôr by sme už z vodopádov kvôli suchu nevideli nič. Mali sme aj kus šťastia, pretože Glacier Point Road (cesta na vyhliadkové miesto Glacier Point, z ktorého vidieť krásne Yosemite Valley, Half Dome, vodopády a zasnežené pohorie Sierra Nevada) otvorili prvý krát tohto roku práve v ten deň, keď sme do Yosemite prišli.

Leteli sme s British Airways linkou Viedeň – Londýn – San Francisco. Transatlantický let bol s parádnou 747-kou. Po krátkom pohovore s imigračným úradníkom, nás privítalo hmlisté San Francisco. Na letisku sme si vyzdvihli dopredu zarezervované auto Dodge Caliber. Ubytovanie sme mali booknuté v moteli na Lombard Street, takže naša prvá cesta viedla do motela ubytovať sa a trochu sa po ceste okniepiť. Rezervácie na ubytovanie sme mali iba na prvé noci v San Franciscu, celý zvyšný pobyt sme spávali po moteloch na blind.

Začiatok a koniec okruhu logicky vyšiel na San Francisco, jednak kvôli dostupnosti lietadlom z Európy a druhak kvôli samotnému mestu. Internety tvrdia, že je to jedno z najkrajších amerických miest, mesto kde je Golden Gate Bridge, Alcatraz, svetoznáme šikmé ulice, údajne najstrmšia a najkľukatejšia ulica na svete Lombard street, charakteristická architektúra historických domov, staré “električky” Cable Car, Chinatown, krásne výhľady na panorámu zálivu a mnoho iného. Vďaka svojej polohe pri Tichom oceáne, je to však aj mesto hmiel. O tom sme sa na vlastné oči presvedčili aj my. Do Frisca sme prišli v nedeľu poobede a privítala nás hmla, hmlu sme mali aj celý pondelok, ktorý sme mali na prehliadku mesta vyčlenený. V San Franciscu sme si autom a pešo prešli spomínanou kľukatou Lombard Street, taktiež autom sme si prejazdili centrum mesta. Pešo sme pochodili pobrežnú časť Marina District až po Fisherman’s Wharf so známym Pier 39, kde sídli kolónia uškatcov. Taktiež sme autom prešli Golden Gate Bridge. Vynechať sme nemohli ani jazdu ikonickými električkami, ktoré vlastne ani nie sú električky, ale niečo ako pozemné lanovky ťahané lanom vedeným pod zemou.

Naozaj, San Francisco je mesto hmiel, viď nižšie.

Električkou sme sa previezli asi najznámejšou linkou po Powell street

Ulicami sme sa motkali pešo a aj autom

Na Lombard Street sme sa zdržali dlhšie

Z Lombard sme zbehli dole do prístavu, do ďalšej svetoznámej časti mesta, ktorou je Fisherman’s Wharf so svojim Pier 39. Na ňom voľne žije veľká kolónia uškatcov. Bol to nevšedný zážitok vidieť tieto naoko kľudné a milé dravce.

Stravovali sme sa vo fastfoodoch, keď už sme v totej Amerike 🙂

V utorok ráno sme sa vydali na náš roadtrip smerom Yosemite a hneď pár míľ za mestom na nás vykuklo slniečko a po zvyšok dovolenky sme mali krásne slnečné počasie.

Potom ako sme sa vymotali z mesta, počasie sa radikálne zmenilo a až do konca tripu bolo na jednotku.

Konečne sme dorazili do denného cieľa – Yosemite National Park. Vstupy do národných parkov sú v USA spoplatnené. Platili sme 80 USD za celé auto, platí to pre štyri osoby na celý rok a do všetkých národných parkov v USA. Pri príjazde nás privítal milý ranger, dal nám mapky parku a aktuálne noviny o parku. Každý väčší národný park v USA si vydáva vlastné noviny.

Yosemite Waterfalls – najvyšší vodopád v parku, piaty najvyšší na svete. Pozostáva z dvoch častí, spolu meria 739 metrov.

Nachádza sa tu napríklad El Capitan, najväčší masív z jedného kusu skaly na svete. Výška je 910 metrov.

Po vynadívaní sa do sýtosti, sme túto nádheru opustili a vydali sme sa do mesta Fresno, kde sme dorazili okolo deviatej večer. Našli sme si motel a išli sme spať.

Ďalšími zastávkami boli Sequoia National Park a Death Valley. Tieto dva národné parky sú po Yosemite “povinnou” zastávkou každého cestovateľa. Po raňajkách nás z Fresna čakala približne 3 hodinová cesta ku gigantickým sekvojám.

Sequoia National Parkom prechádza jedna hlavná cesta, my sme do parku vošli jej severozápadným vstupom. Za zmienku stojí fantastický vzduch presýtený vôňou ihličia a živice. Najväčším lákadlom sú okrem krásnej prírody hlavne gigantické sekvoje. Rastú tu roztrúsené a tvoria malé skupinky, takže netreba očakávať súvislý sekvojový les.
My sme si pozreli hlavnú atrakciu, tou je najväčší žijúci organizmus na svete, sekvoja General Sherman. Generál je vysoký 84m, priemer kmeňa má 11m a ešte aj teraz každý rok čo-to podrastie. Vedie k nemu pekný chodník, amíci to majú opäť výborne zorganizované. Chodník je udržiavaný, pri parkovisku sú toalety, altánky a pitná voda zdarma. Snažil som sa sekvoje čo najlepšie nafotiť, ale bežnou zrkadlovkou to nie je ono, skrátka sú tak veľké, že sa to nedá riadne zachytiť.

Ďalšou zastávkou bol vyhliadkový chodník Big Trees Trail. Príjemná prechádzka okolo mnohých sekvojí, jedna väčšia ako druhá. Chodník viedol okrajom jednej mokrade. No a v tej mokradi sme stretli tri medvede. Neverili som vlastným očiam. Bola to samica s dvomi odrastenými mladými. Kľudne sa tam kŕmili a chvíľu sa nechali fotografovať a natáčať. Až potom ako sa otočil vietor znervózneli a už nám nebolo všetko jedno. Rozbehli sa k nám, ale nakoniec si to rozmysleli a nechali nás na pokoji, to sme už radšej kmitali preč. Bol to super zážitok, ešte stále ma hreje pri srdci a trasie trocha nižšie…

Po opustení parku sme sa vydali krížom cez pohorie Sierra Nevady (bola to nádherná cesta) do mestečka Ridgecrest, kde sme mali naplánovaný ďalší nocľah. Tu sme však mali problémy s ubytovaním, nakoľko v blízkosti mesta stavali priehradu a všetky moteli boli plné robotníkov. Nakoniec sme našli motel s jedinou voľnou izbou a to sme mali šťastie.

Ráno sme opustili Ridgecrest a vydali sme sa do Death Valley.

Opäť sme vošli juhozápadným vstupom, takou skratkou. Na niektorých mapách ani nie je, na iných je označená ako nepriechodná. Na mape parku však bola zaznačená ako cesta pre osobné autá a tak sme to riskli. Oplatilo sa, pretože sme išli divočinou bez stopy po civilizácii. Boli sme prekvapení, koľko tam bolo života. Mnoho kvitnúcich kvetov, plazy a vtáctvo.

Death Valley je nádherný park, veľmi rozmanitý, nie sú to len mŕtve šutre. Sú tu krásne piesočné duny, rôzne skalné útvary, dno údolia je pokryté bielou vrstvou soli. Počasie bolo opäť pekné a teda aj teplé (37°C v tieni o 11:00 doobeda). Mali sme so sebou veľa vody na pitie. V parku sa síce dá kúpiť, ale je predražená. Taktiež benzín je tu predražený, galón bol za 3,5 USD, čo je oveľa viac ako bežne, takže je dobré natankovať čo najbližšie k parku, aby ste nemuseli potom tu.

Vybrali sme sa k miestu Badwater Basin, to je najnižšie položené miesto v USA, 85,5 metra pod hladinou mora. Taktiež je to jedno z najhorúcejších miest, vraj tam pri povrchu zeme namerali takmer 100 °C.

Odtiaľ sme išli cestou Artists Drive, je to jednosmerná cesta, taký menší okruh, vedie údolím s krásnymi výhľadmi. Ďalšou zastávkou bol Zabriskie Point, taktiež krásne skalné útvary. Posledným miestom v parku bol vyhliadkový bod Dantes View. Odtiaľ bolo vidieť naraz najvyšší aj najnižší bod Death Valley a taktiež takmer celé údolie – paráda.

Death Valley sme opustili juhovýchodnou cestou a namierili sme si to do štátu Nevada, do Las Vegas. Dorazili sme tam bez problémov, našli sme si lacný Motel6 neďaleko najznámejšieho bulváru v Las Vegas, ktorý sa, kto by to povedal, volá Las Vegas boulevard, prezývaný Strip. Subjektívne sa nám počas nášho tripu Nevada zdala najlacnejšia. Údajne je to kvôli tomu, aby hostia o to viac utratili v kasínach.

Aby sme neskôr uniesli toľko prírodných krás, potrebovali sme trocha prízemného rozptýlenia a zmeny a na to je Vegas ako stvorené 🙂 Zbytočne sa tu budem rozpisovať o možnostiach zábavy, kto nezažil, ťažko si vie predstaviť. Je to síce totálny gýč, ale nevadí. Kasína, butiky, reštaurácie, diskotéky, zábavy, koncerty hviezd… toto mesto je továreň na zábavu. Mali sme naň iba jeden deň, čo nám však bohato stačilo. Doobeda sme išli dobyť 300m vysokú vežu Stratosphere, odkiaľ je 360° výhľad na Vegas a okolitú krajinu. Sú tam aj tri adrenalínové atrakcie, ktoré sme samozrejme vyskúšali. Sú umiestnené na najvyšších miestach veže, takže zážitok umocňuje aj výhľad, ktorý stojí za to.

Potom sme išli na nákupy do nákupného centra na okraji mesta, tuším Las Vegas Outlet, čo do obsahu niečo ako outlet v Parndorfe. Večer sme vyšli do ulíc, ja som si zahral v kasíne Bellagio, známom z môjho obľúbeného filmu Oceans 11. No a samozrejme sme nevynechali fontánu pred týmto kasínom, predstavenia sú naozaj veľmi pôsobivé, odporúčam každému. Po večernej prechádzke po Stripe sme išli spať, čakal nás ťažký deň.

Ráno sme vyrazili skoro, mali sme pred sebou dlhú cestu severovýchodným smerom do štátu Utah a Zion National Park a potom do Bryce Canyon.

Po príchode do Zionu nás opäť privítalo vymakané návštevnícke centrum, parkoviská, obchodíky, reštaurácie, múzeum, galéria… všetko s tématikou parku a pôvodného indiánskeho obyvateľstva. Pred niekoľkými rokmi sa mohlo do hlavného kaňonu v parku jazdiť autami, vznikali však kilometrové zápchy, o vplyve na životné prostredie nehovoriac. Dnes je do tejto časti parku vstup autom zakázaný, jazdia tam len shuttle busy jazdiace na plyn. Sú zdarma, človek si posedí, popozerá z okien, šofér podáva počas jazdy výklad o okolitej krajine. Na jednotlivých zastávkach je možné vystúpiť, resp. nastúpiť podľa potreby.

Keďže nás čakala ešte ďaleká cesta do Bryce Canyon, v Zione sme sa zdržali len krátko. Určite však stojí za návštevu, len napríklad Subway je podľa fotiek úplná paráda, to je však už na dlhšie a treba si zaobstarať povolenie na vstup. Pri odchode zo Zionu sme zažili milú príhodu. Kým sme čakali na povolenie od rangerky na vjazd do tunela, cez stred cesty liezla tučná, chlpatá húsenica. Rangerka ju doslova láskyplne (Hi honey, how are you?) zodvihla a odniesla do kríkov na kraji cesty. Čo dodať?

Neďaleko Bryce Canyon sa nachádza Red Rock Canyon, ten sme však kvôli časovej tiesni len prebehli. To málo čo sme videli stálo za to. Všeobecne, len v samotnom Utahu, je toľko prírodných krás a národných parkov, že len na tie by sme potrebovali aspoň dva týždne.

Do Bryce Canyon sme dorazili o šiestej večer, Visitor Center práve zatvárali, ale mapky sme ešte dostali. To čo tam na nás čakalo, je jednoducho paráda, neviem o mieste, kde by sa niečo také dalo vidieť. Síce zapadajúce slnko robilo trocha dlhé tiene, ale myslím, že pár fotiek je celkom ok.

Ubytovanie sme večer našli v mestečku Panguitch. Zobudili sme sa do ďalšieho krásneho dňa. Mali sme namierené k Lake Powell a mestu Page. Cesta viedla čarovnou prírodou, kľudnými a poloprázdnymi cestami vidieku. Tesne pred jazerom sme prekročili hranice Utahu a opäť sme sa ocitli v Arizone. Spomínam si na to ako na totálne pohodovú jazdu krásnou krajinou.

Lake Powell je vyhľadávanou rekreačnou vodou plochou. Nie je veľmi na kúpanie, skôr ho využívajú milovníci lodí a jácht. Tvorí ho rieka Colorado spútaná priehradou Glen Canyon Dam. Samotná priehrada je vysoká 216 metrov, priehradný múr je dlhý 475 metrov. Je tam pekné visitor center, ktoré dokumentuje stavbu priehrady a jej prevádzku. Samozrejmosťou sú toalety a obchod so suvenírmi. Za 5 USD je možné absolvovať prehliadku vnútra priehrady, čo sme nevyužili a dobre sme urobili, lebo by sme nestihli to čo malo prísť neskôr.

Presunuli sme sa do mesta Page, ktoré vzniklo vďaka stavbe priehrady. Keďže nám trochu vyhladlo, išli sme sa najesť do reštaurácie. Tam sme stretli prvého a jediného Slováka počas dovolenky. Bol tu tiež na výlete. Trochu sme pokecali a vymenili si pár tipov čo a kde pozrieť. Oproti reštaurácii bola cestovka, ktorá robí tripy do Antelope Canyon. Dá sa tam dostať len oficiálne s cestovkou, ináč je vstup do kaňonu zakázaný. Neváhali sme ani sekundu, pretože Antelopa bola mojim snom. Zaplatili sme lístky a keďže sme mali ešte pár hodín do odchodu, rozhodli sme sa čas využiť na návštevu ďalšej prírodnej atrakcie, ktorou je Horseshoe, čiže Konská podkova. Je to meander, ktorý tvorí rieka Colorado. Nachádza sa blízko mesta, na americké pomery treba trochu šliapať od parkoviska, ale rozhodne odporúčam. Keby sme išli na prehliadku priehrady, nič z toho by sme už nestihli.

Potom sme si našli motel, trochu sme hľadali, kým bolo niečo za rozumnú cenu. Prišiel čas výletu do Antelopy. Nasadli sme do obrovského pick-upu a po divokej jazde púšťou sme sa ocitli pred kaňonom. Je to jedinečné miesto, uzučký kaňon vymytý vodou, zhora presvitá svetlo, vnútri sa chodí po jemnom piesku. Nádhera. Ideálny čas na návštevu je poludnie, kedy dopadá svetlo priamo zhora. Cez víkendy sa tam človek nemá šancu dostať ak nemá rezerváciu cez internet. My sme mali šťastie, že sme tu boli cez pracovný deň a tak bolo pár miest voľných.

Plní dojmov a unavení, sme sa vrátili do motela. Mali sme bazén, čo nám prišlo veľmi vhod a trochu sme relaxovali. Ráno nás čakala cesta ku Grand Canyon National Park a potom po historickej Route 66 a cez Hoover Dam presun do Las Vegas, kde sme chceli iba prespať a potom sa presunúť do Los Angeles.

Mestečko Page sme opustili ráno o siedmej. Vydali sme sa smerom  Grand Canyon National Park. Prišli sme k nemu z juhovýchodu, čiže nás čakala prehliadka kaňonu z jeho južnej rímsy. Tá je oveľa viac navštevovaná ako severná, jednak kvôli dostupnosti a jednak je tam najlepšie vybudovaná infraštruktúra. Pri vchode nám ranger skontroloval permit, opäť sme vyfasovali mapky a noviny parku. Tu by som chce podotknúť, že jednoznačne neodporúčam návštevu parku v piatok a počas víkendov. My sme tam boli cez týždeň a už tak sme mali na niektorých miestach problém s parkovaním. Neviem si ani predstaviť čo sa tam musí diať cez víkendy, údajne je to dosť hardcore.

Je niekoľko možností ako si kaňon prezrieť. Jednak je to možné autom, po okraji rímsy sú vybudované početné view pointy, z ktorých sa dá kaňon pohodlne prezerať do sýtosti.  Ako sme si už v USA zvykli, samozrejmosťou sú pri nich sociálne zariadenia a pitná voda zdarma, parkoviská, smetné koše, lavičky, mapky. V každom takomto parku v USA som si len povzdychol pri spomienke na naše národné parky.

Ďalšou možnosťou je odparkovať auto pri hlavnom visitor centre a prehliadku absolvovať niektorým z mnohých shuttle busov, premávajú po rôznych trasách a sú zdarma. Túto možnosť odporúčam skôr tomu, kto má dosť času.

Atraktívnym spôsobom je určite let vrtuľníkom, resp. malým lietadlom nad kaňonom. Lietajú z malého letiska pri hlavnom vchode do parku. Keďže je tam sústredených viac firiem, konkurencia spôsobuje, že ceny sú celkom prijateľné. Najlacnejší let vrtuľníkom som našiel za 160 USD, trvá cca 45 min. Nikdy sa však nelieta pod rímsu kaňonu, čiže do hĺbky samotného údolia.

No a pre tých, ktorí majú naozaj dosť času, je tu možnosť pešieho zostupu  do údolia. Smie sa tam tuším len so sprievodcom a trvá to dva dni. Jeden deň dole, prespí sa v kempe na brehu Colorada, druhý deň späť. Vraj je to ten najlepší spôsob, ako si uvedomiť veľkosť kaňonu.  Celkom verím…

Ja si totiž krásu a veľkosť kaňonu uvedomujem až teraz s odstupom času, keď si prezerám fotky a videá. Ten kaňon je jednoducho tak veľký, že keď sa tam človek postaví prvý krát, tak mu to ani nepríde ako údolie, ktoré má na svedomí jedna riečka Colorado. Je to tak obrovské, že to pôsobí ako nekonečne rozťahaná rovina. Jednoducho mi to tam nedocvaklo. Myslím, že tu je škoda ďalších rečí.

Ubehli dve tretiny dovolenky a papierovo sme mali to najlepšie za sebou. Z Grand Canyonu nás čakala dlhá cesta do našej ďalšej zastávky – Los Angeles. Keďže je to riadna diaľka, prespali sme v Las Vegas, ktoré bolo po ceste. Časť cesty z kaňonu do Vegas sme išli po legendárnej Route 66.

Stred priehrady Hoover Dam pretína hranica štátov Arizona a Nevada. Za priehradou vidieť stavbu visutého diaľničného mosta. Momentálne vedie hlavná cesta priehradným múrom, po dokončení diaľnice bude doterajšia cesta slúžiť len na turistické účely.

Cesta z Vegas do LA vedie Mohavskou púšťou. Američania tam majú vojenskú základňu, videli sme aj cvičný let bombardéra, ktorý kľučkujúc preletel tesne nad nami.

Los Angeles. Úprimne, nič som od tohto mesta nečakal (tým netvrdím, že nemá čo ponúknuť). Dúfal som, že sa konečne, ako na každej správnej dovolenke vykúpeme v mori, teda v Tichom oceáne. Samotné mesto tu nebudem opisovať, keďže sa na to necítim byť povolaný. Je obrovské, vedú ním stovky kilometrov diaľnic, mali sme možnosť si ich užiť do sýtosti. Ubytovali sme sa na dva dni v jednoduchom moteli patriacom čínskej rodine, ktorá takmer nevedela anglicky, bolo to v severozápadnej časti mesta. Mali sme jednoduchý plán, jeden deň pozrieť filmové štúdiá, možno Hollywood a pláže, druhý deň navštíviť zábavný park Six Flags.

Ako som už spomínal, mestom vedú stovky kilákov diaľnic. Jazda nimi je o niečo rezkejšia ako jazda pokojným  americkým vidiekom.  Sú však celkom dobre značené, fungujú tam svetelné tabule oznamujúce aktuálne info o zápchach a približných dobách cesty k jednotlivým častiam mesta. Taktiež tu fungujú vyhradené prúdy pre autá s minimálne dvomi osobami v aute, ktoré boli väčšinou prázdne, takže sa nimi aj v zápchach dalo obstojne presúvať.

Prvý večer sme sa vydali na nákupy, našli sme veľké obchodné centrum a pár hodín sme sa motali po obchodoch s handrami, čo to sme aj nakúpili. Pravda je, že oblečenie sa tam vyplatí.

Druhý deň v LA sme slušnou zápchou asi po dvoch hodinách dorazili do Universal Studios. Prezreli sme si len filmové mestečko Citywalk, čo sme mali raz-dva. Najprv som chcel aj prehliadku ateliérov, ale keď zaspievali, že chcú tuším 69 USD na osobu, tak sme si nechali zájsť chuť. Nešlo ani tak o tie peniaze, ale zabili by sme tam celý deň a nevideli nič ostatné. Potom sme sa povozili po Hollywoode, videli sme chodník slávy, ale nejako to nebola tá pravá šálka kávy, nič ma tam neoslovilo.  Ďalej nás čakala Santa Monica a oceán, cestou tam sme míňali Rodeo Drive, ale taktiež sme to nejako neprežívali.  V Santa Monice sme zaparkovali pri pláži kde sa natáčal Baywatch a pár hodín sme vegetili. Voda nebola veľmi na kúpanie, ale dalo sa. Vychutnával som si oceán a vlny. Pomotali sme sa tam, pozreli sme mólo, na ktorom boli obchodíky, pár kolotočov, reštaurácia. Dali sa tam zdarma chytať ryby, pozoroval som chvíľu domácich rybárov, ktorí boli občas aj úspešní. Pláž bola plná len okolo tohto móla, trochu ďalej bola takmer prázdna, kilometre piesku a skoro ani noha. Podvečer sme sa vydali na spiatočnú cestu do motela. Cestou sme išli cez Mulholland Drive, bol to zvláštny pocit ísť ulicou, podľa ktorej David Lynch pomenoval a natočil môj obľúbený film.

Posledný deň sme celý venovali zábave v adrenalínovom parku Six Flags Magic Mountain. Celý park je o “húsenkových” dráhach od výmyslu sveta. Ráno sme pre istotu neraňajkovali a dobre sme urobili. Park otvárajú o pol jedenástej, to sme tam už boli nastúpení pred bránou. Mali sme šťastie, že nám to opäť vyšlo na pracovný deň v týždni, takže park bol poloprázdny a na jednotlivé atrakcie sa čakalo minimálne. Vstupné je jednorázovo 60 USD na osobu, za jazdy sa už potom nikde neplatí a je jedno koľko ich človek absolvuje. Prešli sme si všetky dráhy, niektoré aj 3x. Niekde nám personál dovolil po skončení jazdy ostať vo vozíku a tak sme mohli ísť aj viac krát po sebe. Keďže k tomu máme s manželkou vzťah, bol to pre nás veľký zážitok a mali sme také malé Vianoce. Nebudem tu opisovať jednotlivé atrakcie a jazdy, jednoducho to treba zažiť. Dráhy sú fantastické, šialené, rýchle, vysoké, skrátka úplná paráda. Asi najlepšia bola Tatsu, aj pri nej sme si dali repete a druhú jazdu sme boli vpredu.  Večer zatvárali pomerne skoro, už o šiestej. Aj my sme toho mali dosť, tak sme sa vrátili na motel a odpočívali sme.

Ostávali nám ešte dva dni na presun z LA späť do San Francisca. Sú dve možnosti, pohodlnou diaľnicou vnútrozemím, alebo romantickou cestou po pobreží. Podľa bedekrov patrí medzi najkrajšie na svete. Nemali sme sa kam ponáhľať, takže bolo jasné, že pôjdeme po pobreží. Vychutnávali sme si malebné a lenivé mestečká, krásnu cestu a výhľady na oceán a útesy. Prechádzali sme postupne Santa Barbarou, Pismo Beach, Morro Bay. Všade sme na chvíľu zastavili a pomotkali sa tam. Toto bola pre mňa snáď najkrajšia časť tripu. Tichý oceán je neskutočný, v kombinácii s pobrežím to bolo dokonalé. Nádherné.

Večer sme dorazili do Monterey. Tu sme však mali veľký problém nájsť motel, boli tu totiž nejaké motoristické preteky. Pochodili sme krížom-krážom už po tme skoro celé mesto, nakoniec sme našli super motelík na dve noci.

Ráno sme sa vydali k najväčšiemu akváriu v USA, ktoré je práve v Monterey.

Tu sme strávili vyše pol dňa. Bolo čo pozerať, nádherné akváriá so žralokmi, mantami, tuniakmi, morskými potvorami. Expozície s tučniakmi, morskými vydrami, medúzami, morskými koníkmi… Nádhera.

Pre rodiny s deťmi ako stvorené, boli tam rôzne detské atrakcie a interaktívne vzdelávacie expozície. Mohli ste si chytiť hocakú morskú potvorku do ruky a omakať si ju, samozrejme pod dozorom pracovníka akvária. Aj napríklad 80 ročného homára. Pre dospelých rôzne ochutnávky grilovaných morských rýb, kurzy varenia, workshopy. Nádherný výhľad z terasy na záliv a kolónie tuleňov, v diaľke šantiace morské vydry vo voľnej prírode. Dalo sa tam aj potápať v tzv. morských lesoch. Krása.

Poobede sme išli autom do mestečka Santa Cruz, pozreli sme si neuveriteľne gýčovú promenádu na pobreží s plážou. Bola sobota večer a tak tam boli mraky zabávajúcich sa domácich aj turistov. Pláž tiež nabitá na prasknutie. Mňa však najviac zaujali plantáže artičokov, ktoré lemovali cestu do Santa Cruz. Večer pri krásnom západe slnka nad oceánom sme sa vrátili do Monterey a po zbalení sa, sme zaľahli k našej poslednej noci v USA.

Ráno sme po približne hodine dorazili do San Francisca, v IKEA sme si dali obed a využili posledných pár hodín na nákupy v okolitých obchodoch. Potom sme už len vrátili auto na letisku a bez problémov a načas sme odleteli späť domov. Kruh sa uzavrel.

Každému, kto len trochu môže, odporúčam niečo takéto zažiť a zrealizovať. Až tu si človek uvedomí tú obrovskú rozmanitosť, nádheru a pestrosť prírody. Veď kde inde sa dá za pár dní vidieť niečo ako Yosemity, potom gigantické sekvoje, Údolie smrti, národné parky Zion, Red Rock, Bryce, Antelope, Grand kaňon, púšte, oceán… Toľko nádhery, že to snáď ani nie je možné. Spolu s vynikajúcou americkou infraštruktúrou je cestovanie jedna báseň a absolútna pohoda. Kedykoľvek by som si to zopakoval ešte raz.