Bologna a Florencia 2022

Piatkové polročné prázdniny nám konečne umožnili celej rodinke absolvovať ďalší predĺžený eurovíkend. Z toho mála, čo aktuálne ponúkalo bratislavské letisko, sme sa rozhodli pre taliansku Bolognu plus vlakom opáčiť Florenciu. Aktuálne ultralowcostové ceny leteniek do mnohých destinácií, sú už len príjemnou čerešničkou na pomyslenej torte jednoduchých cestovateľov ako sme my. Spiatočné letenky za 16€/osobu nepotrebujú komentár.

Plán bol jednoduchý. V piatok poobede prílet do Bologne, ubytovanie sa a light motkanie sa po meste. V sobotu ráno vlakom do Florencie, výživná prechádzka mestom, poobede vlakom späť. Nedeľa túlačky Bolognou a v pondelok doobeda odlet domov.

Deň 1 – piatok

Tento výlet sme si vybrali aj kvôli luxusným časom odletov z Bratislavy a Bologne. Z Bratislavy sme odlietali o 11:25. Auto sme pohodlne nechali na letiskovom parkovisku (40€ na 4 dni je férová cena za parkovanie). To, čo nasledovalo na bratislavskom letisku, sa nedá nazvať inak, ako tragédia. Akože toto fakt nepochopím, takýto amaterizmus, to je neuveriteľné. V priebehu jednej hodiny mali odlet tri lietadlá, čo je bajočko 500 cestujúcich. A všetkých týchto 500 neborákov kontrolovala pred vstupom k security kontrole JEDNA JEDINÁ chudera. Stáli sme tam v rade ako takí idioti. My sme štvorčlenná rodina a tak nám kontrolovala 4x pas, 4x green pass, 4x PLF formulár pre vstup do Talianska a 4x boarding pas. Takže nešlo o žiadnu rýchlu proforma kontrolu, ale o serióznu detektívnu prácu. Keď všetko skontrolovala, tak nám dala ručne vypísanú bumážku, ktorú sme mali odovzdať pri boardingu. Takto to tam vyzeralo:

Fakt nechápem, ako toto môže v Bratislave fungovať už nejaký ten piatok. Z Talianov si bežne robíme srandu, ale u nich kontrolujú to isté, akurát, že úplne inak a jednoducho skvelo. Presne rovnakú kontrolu pred odletom robia aj tam. Avšak sú na to 2-3 zamestnanci tesne pred boardingom na konkrétny let, kedy už ľudia stoja v rade k svojmu lietadlu a vtedy ich pekne zaradom skontrolujú. Žiadny problém, rýchle, efektívne a absolútne to neobťažuje a nezdržuje.
Ale stačilo, nebudem sa už viac zavzdušňovať. Všetko ostatné bolo ok, rýchle a načas. Pachuť amaterizmu a diletantstva, takého echt slovenského, však ostala.

Samotný let prebehol hladúčko, úplná bavlnka, presne za hodinu sme boli v Bologni. Za zmienku stojí, že s nami leteli aj Filip Tůma s manželkou Nelou Pociskovou a ešte nejakým doprovodom z umeleckej brandže.

Bookingom vopred ponúknutý bezplatný odvoz z letiska na hotel sme s radosťou prijali. Veľkopanský Mercedes V-Class potešil. Ubytovaní sme boli v elegantnom Zanhotel Regina, určite dobrá voľba a asi by sme nehľadali nič iné v budúcnosti.
Dostali sme na hotelové pomery veľkorysú rodinnú izbu. Pozostávala z predsiene, veľkej kúpeľne s wc, bidetom, parádnym ambientne osvetleným sprchovým kútom, hlavnej izby a detskej izby. Veľmi pekné, čisté a dobre vybavené. Toto Taliani naozaj vedia. V cene sme mali aj slušné raňajky. Najväčšou prednosťou hotela bola jeho strategická poloha. Pešo 10 minút na železničnú stanicu a opačným smerom 10 minút pešo do absolútneho centra mesta. V okolí nekonečno reštaurácií, obchodov, skrátka úplne všetko pod nosom. Výborné.

Na izbe sme sa zdržali len minimum času, dali sme kávičku a trochu sa oklepali.
Vybehli sme na okružnú zoznamovaciu jazdu po najbližšom okolí hotela a pozreli sme jedno z najviac turisticky navštevovaných miest v Bologni, takzvanú Finestrellu. Ide o pozostatok stredovekého systému vodných kanálov. Hlavným dôvodom, prečo je to turisticky vyhľadávané je to, že sa na najkrajšiu časť kanála dá pozrieť iba cez jediné malé okienko, ktoré si je potrebné najprv otvoriť. Milé.
Potom sme zašli do neďalekej predajne Aldi po večerný proviant.

Proviant sme nechali na izbe a šup späť do mesta na večeru a ešte trochu korzovať. Reštaurácia ktorú som mal pôvodne vytipovanú, bola zatvorená, ale hneď vedľa bola iná s menu, ktoré sa nám pozdávalo. Il Moro bol dobrý výber, typická talianska trattoria.

No a koho sme to v reštaurácii stretli? Áno, samozrejme. Filipa Tůmu s celou perepúťou a bol s nimi ešte Dalibor Jenis, operný spevák, ktorý mal na ďalší deň spievať baróna Scarpia v Tosce v bolonskej opere. No nech sa páči.
Na večeru sme si dali pizzu, nechceli sme vymýšľať. Urobili sme dobre, naozaj bola vynikajúca.

Aby nám trochu vytrávilo, po večeri sme sa vydali ulicou Via dell’indipendenza do centra mesta. Bologna je tak trochu (trochu dosť) v tieni Milána, Florencie, o Benátkach nevraviac. Ale to je podľa mňa dobre. Napriek piatkovému večeru, sa dalo v meste normálne prechádzať. Áno, ľudí tu bolo dosť, ale evidentne boli domáci v presile oproti turistom.
Historické centrum mesta je druhé najväčšie v Európe. Takmer všetky historické budovy sú postavené z červených tehál, Bolognu preto prezývajú červeným mestom (okrem iného je to bašta talianskej ľavice…).
V meste sídli jedna z najstarších univerzít na svete, dôkazom je aj cca 100 000 študentov ktorí tu študujú. Bologna je tak aj mestom študentov.
Okrem toho je na Bologni zaujímavé aj to, že takmer celé centrum je lemované portikami – arkádami. Všade kam sa človek pohne, kráča normálne po chodníku, ale akoby v tuneli – arkády kam oko dovidí. Údajne je ich takmer 40 kilometrov. Je to veľmi praktické keď prší (nám chvalabohu nepršalo), ale celkovo aj v lete keď páli slnko, človek je stále v tieni.
Z našej večernej prechádzky stojí za zmienku najmä to, že sme stihli tesne pred siedmou (záverečná) pozrieť metropolitnú katedrálu bolonského arcibiskupa Cattedrale Metropolitana di San Pietro – Katedrálu sv. Petra. Pekné to bolo, aj keď už trochu tmavé takto večer. Boli sme tam však takmer sami, stihli sme popozerať, pofotiť a už nás kostolník vyháňal, že finito.

Z katedrály to bolo už iba na skok na hlavné námestie a úplné centrum mesta – Piazza del Nettuno, Neptúnovo námestie. Odtiaľ sme ešte chceli pozrieť asi najznámejšiu turistickú atrakciu mesta – Le due Torri – Dve veže, ale neboli vôbec osvetlené (to mi bolo dosť divné), tak sme sa na to vykašľali, nakoľko sme na to mali ešte celú nedeľu.
Späť na hotel sme sa vrátili bočnými uličkami, tak sa nám podarilo vidieť Finestrellu aj napustenú vodou – foto je v prvej galérii.
A ešte jedno graffiti ma cestou potešilo.

Pozitívne naladení sme sa vrátili na izbu, zadelili pár klackov lokálneho pivka Perroni a potom spokojní zaľahli do perín.

Deň 2 – sobota

Napriek tomu, že v Bologni je čo pozerať, predsa len tri dni by už boli na toto mesto príliš. Na sobotu sme si tak naplánovali výlet do Florencie.
Florencia – centrum Toskánska a klenotnica renesancie. Za tie najväčšie skvosty môžeme vďačiť rodine Mediciovcov, ktorí tomuto mestu vládli dlhé roky a finančne podporovali géniov svojej doby. Botticelli, Michelangelo, Leonardo da Vinci, Dante Alighieri a mnohí iní. Asi aj najväčší kultúrny ignorant už pravdepodobne počul o niekom z týchto pánov, ktorých životy a diela boli s Florenciou spojené. V tomto meste naozaj hlavu vykrúca, stačí iba chodiť a dívať sa. Všade, na každom kroku je niečo zaujímavé, krásne a jedinečné. Budovy, kostoly, veže, sochy, fontány, námestia. Nevraviac o galérii Uffizi, alebo Galleria dell’Accademia, kde je okrem iného originál sochy Michelangelovho Dávida.
Ale najprv sme sa do Florencie museli nejako dostať.

Najrýchlejší a najpohodlnejší spôsob ísť tam z Bologne, je vlakom. Sú dve základné možnosti. Prvá vcelku lacná je obyčajným vlakom. Trvá to cca 1:45 hodiny a raz sa prestupuje.
Druhá o dosť drahšia možnosť je použiť taliansku Červenú šípku, teda Frecciarossu. Sú to vlajkové lode Trenitalie, talianskeho štátneho železničného prepravcu.
Celé Taliansko je pretkané a najväčšie mestá spojené týmito hi-tech rýchlovlakmi. Používajú svoj vlastný koľajový systém, bežná prevádzková rýchlosť je 300km/hod. ETR 1000 vie jazdiť až do 400km/hod, pomalší ETR500 “iba” max 350km/hod. Mali sme šťastie, cestou do Florencie sme išli ETR500-kou a späť ETR1000-kou.

Lístky na ranný vlak sme mali kúpené s odchodom z Bologne o 9:27. Ráno sme sa tak mohli pohodlne vyspať a bez stresu naraňajkovať. Pešo sme to mali z hotela na stanicu na skok. Náš vlak odchádzal z nástupišťa č.19 a to bolo prosím pekne na -5 poschodí. Do podzemia sme sa k nástupišťu preštrikovali eskalátormi. Na peróne boli pekne vysvietené displeje s číslami vozňov presne na mieste, kde ktorý vozeň zastavil. Každý tak jasne vopred videl, kde bude stáť ten jeho vagón. Jedna paráda.
Nerozumiem tomu, ako také niečo niekde funguje a dá sa to postaviť. My tu v tom našom Banánistane nemáme jednu poondiatu diaľnicu medzi dvomi najväčšími mestami republiky ani po takmer 30 rokoch našej hrdej svojstojnosti. A v Taliansku sme išli 300kou z Bologne do Florencie takmer celých 37 minút jazdy v tuneli prosím pekne. Nič nebolo celú cestu vidieť, v jednom kuse išiel vlak pod zemou. Iba občas na pár sekúnd po povrchu krajiny. Naše slávne železnice, hlavne, že sú pre dôchodcov zdarma (nič proti dôchodcom, to nie je o nich…), sú oproti tomu ako Trabant a Ferrari, doslova. Hanba nám.

Vo Florencii bolo po daždi, ale inak príjemne a nefúkalo. Neskôr poobede aj pekne vyšlo slniečko. Mal som nachystaný itenerár, čo a kde v meste pozrieť. Keďže sme boli s deťmi a mali sme na prehliadku mesta iba jeden deň, povedali sme si, že nebudeme strácať čas múzeami, galériami a podobne. Na to naozaj treba dosť času a hlavne deti by z toho nemali vo svojom veku naozaj nič.
Prešli sme si tak iba to najzákladnejšie a najznámejšie, aj tak sme nachodili takmer 12km a bolo to dosť výživné.

Hneď oproti železničnej stanici, sa nachádza Basilica di Santa Maria Novella, bola to prvá veľká bazilika postavená v meste. Za vstupné 7,5€ na osobu sa okrem baziliky dá pozrieť aj priľahlé múzeum. Mne stačila bazilika, zaujalo hlavne nádherné presbytérium. Typickým znakom toskánskych kostolov je hrubá stavba postavená z tehál a priečelie vykladané mramorom, viac či menej krásne vyrezávaným.

Ďalšie naše kroky viedli na Piazza del Duomo a pozrieť Baptistérium San Giovanni a katedrálu Santa Maria del Fiore, alebo inak Duomo. V babtistériu boli pokrstení mnohí známi občania Florencie, napríklad aj Dante Alighieri. Je to jedna z najstarších kresťanských stavieb Florencie.
Katedrála je štvrtá najväčšia na svete. Možno budem vyhlásený za kultúrneho barbara, ale zvnútra to nie je bohvie čo. Zato však vonkajšok vykladaný ružovým, bielym a zeleným mramorom, je absolútne to najkrajšie čo som kedy videl na stavbe tohto druhu. Jednoducho nádhera, neuveriteľné detaily. Rozprávka.
Vstup je do katedrály zdarma, asi aj preto sme stáli vo fronte dobrú pol hodinu, kým sme sa dostali dnu.

Od nádhernej katedrály sme sa vydali na jedno z najhlavnejších námestí Piazza della Repubblica, na ktorom sa nachádza Colonna dell Abbondanza, stĺp označujúci stred mesta.

Hneď neďaleko sa nachádza Mercato Nuovo, zaujímavá stará tržnica. Zaujímavosťou tohto miesta je guľatá mramorová dlaždica, približne v strede trhoviska. V renesančnej Florencii na nej museli sedieť finanční dlžníci so spustenými nohavicami.

Ďalej sme cestou míňali kostol Orsanmichele, kedysi to bol trh, až neskôr ho vysvätili na kostol. Zvonka sú veľmi pekné sochy.

Odtiaľ to bolo už iba na skok k absolútnemu centru Florencie, námestiu Piazza della Signoria. Nachádza sa tu Pallazzo Vecchio,  múzeum Uffizi, Palazzo Uguccioni, Loggia dei Lanzi, nádherná Neptúnova fontána… skrátka naozaj crème de la crème.

Cez námestie Uffizi sme sa presunuli na nábrežie rieky Arno a zároveň k snáď asi najviac fotografovanému miestu Florencie, k stredovekému mostu Ponte Vecchio, na ktorom sú zlatníctva na každom metri. Je to naozaj veľmi fotogenické.

Deň sa prehupol do svojej druhej polovice a tak bolo načim telo nakŕmiť. Podarilo sa nám obsadiť jednu lavičku na sedenie (v meste je zúfalo málo miest na sedenie mimochodom). Dali sme si s Katkou famóznu ciabattu s mozzarellou a zeleninou. Deťom do ruky kus pizze.

Pookriali sme teda a šup ďalej k Palazzo Pitti, renesančnému palácu, kde sa nachádza komplex galérií a hlavne čo nás zaujímalo najviac, Giardino di Boboli – záhrady Boboli. Môj plán bol, že sa tu poprechádzame a horným východom si to strihneme k námestiu Piazzale Michelangelo, odkiaľ je ikonický výhľad na Florenciu.

Došli sme k hornej časti záhrad, ale východ bol zatvorený a tak sme sa museli vrátiť cestou späť odkiaľ sme prišli až k Ponte Vecchio. Na Piazzale Michelangelo sme sa dostali popri nábreží uličkami mesta. Keby sme vedeli, že je horný východ záhrad zatvorený, Boboli by sme pozrieť ani nešli.
O to viac sme si užili výhľad z Piazzale Michelangelo, ten bol naozaj nádherný. Zaslúžená odmena po celodennom šliapaní mestom. Niekto tam hore nás má asi naozaj rád, lebo aj krásne vyšlo slnko, úplne ukážkové. Toto bolo fakt super. S Katkou sme si dali po jednom pivečku zo stánku na námestí, len tak zasyčalo.
Posedeli sme, odpočinuli si a pomaly sme sa vydali na cestu späť k stanici a na vlak. Vracali sme sa trochu inou cestou, najprv cez v lete určite nádhernú Giardino delle Rose – ružovú záhradu a potom po nábreží rieky Arno.

Stihli sme vlak o štvrtej, v našom vagóne sedela juniorka SSC Neapol, tak to naozaj pobavilo.

Počas chodenia po Florencii som skúšal mobilnú aplikáciu Relive, výsledok je vidieť nižšie. Nechcelo sa mi s tým veľmi hrať, tak aspoň pre ukážku čo a kde sme prešli to snáď poslúži dobre.

Večer sme sa riadne nadlábli v Mekáči, ktorý sme mali pod hotelom. Na izbe som ešte cez mobil kúpil a rezervoval lístky na vyššiu z Le due Torri, na vežu Asinelli. Mali sme dosť šťastie, lebo boli voľné už iba 4 lístky na 16:15. To by ma veľmi mrzelo, keby sme sa na vežu nedostali.
Potom už iba sprcha, karty a do hajan.

Deň 3 – nedeľa

Na nedeľu sme mali vcelku voľný program, nikam sme sa nemuseli ponáhľať, keďže výstup na vežu sme mali až po štvrtej poobede. Dobre sme sa vyspali a naraňajkovali. Po kávičke sme sa vydali do zatiaľ prázdnych ulíc mesta na prechádzku.

Prešli sme sa po Via dell’indipendenza a ešte raz nakukli do Cattedrale Metropolitana di San Pietro, takto pri dennom svetle je katedrála zvnútra samozrejme ešte krajšia, ako keď sme tam boli prvý večer za tmy pred záverečnou.

Došli sme plynulo na námestie Piazza Maggiore, ktoré je srdcom mesta. Nachádzajú sa tu Palazzo d’Accursio – radnica, Torre dell’Orologio – pekná hodinová veža, Neptúnova fontána, v strede námesia tróni Palazzo Re Enzo a konečne je tu krásna Basilica di San Petronio. Tá je charakteristická tým, že má nedokončené mramorové obloženie prednej fasády. V 16. storočí boli plány postaviť ju väčšiu ako Chrám sv. Petra vo Vatikáne, ale pápež Pius IV. to stopol a tak je bolonská bazilika dodnes de facto nedokončená. Keď sme do nej vošli, akurát začínala omša, spev a hra na organe boli naozaj veľmi pekné.

Basilica San Domenico bol ďalší duchovný stánok našej nedeľnej vychádzky. Tu sme rovnako ako v predošlom prípade trafili akurát začiatok omše. Chvíľu sme posedeli, pookriali a pomaly sme sa vydali na cestu späť. Páčilo sa mi tu, žiadni turisti, na laviciach na sedenie mosadzné štítky s menami rodín, ktoré si ich zaplatili. Zvonka klasická tehlová bolonská architektúra, zvnútra krásne vyzdobené.

Odtiaľto sme sa vydali uličkami späť k hotelu. Prešli sme rôzne námestíčka, samozrejme sme sa zastavili aj pri Le due Torri, kam sme mali kúpené lístky. Na izbe se vegetili až do poobedia.

Niečo pred štvrtou sme sa pomaly došmotkali už značne plnými ulicami prevažne domácich obyvateľov k zlatému klincu nášho pobytu v Bologni, k Le due Torri.
V dávnych časoch bolo symbolom statusu a postavenia mať v meste vlastnú vežu. Kedysi ich v Bologni bolo okolo 180. Do dnešného dňa sa zachovala iba malá časť. Najznámejšie sú dvojičky nižšia Garisenda a vyššia Asinelli – produkty súperenia dvoch znepriatelených rodín.
Vrchol Garisendy je oproti päte vychýlený o 3,2 metra a je to aj riadne vidieť. Vyššia Asinelli merala pôvodne okolo 70m, neskôr ju vytiahli až na 97,2 metra.
Vyšliapať hore po 498 schodoch dalo zabrať, ale obišlo sa to bez komplikácií. Tak ako vo Florencii, aj tu v Bologni nám poobede vykuklo slniečko. Síce bol opar, ale malo to aspoň tú pravú mystickú atmosféru. Výhľady zhora sú naozaj nádherné. Dá sa prejsť celý obvod veže a vynadívať sa na mesto z každej strany. Ak niekto niekedy v Bologni bude, toto jednoducho musí dať.

Z veže sme sa pomaly vydali na večeru do L’Antica Pizzeria da Michele Bologna, kde sme zadelili dve pizze. Boli dobré, ale tie v prvý večer nám chutili viac.

No a to bolo všetko, už sme sa iba odvalili na izbu a vegetili.

Deň 4 – pondelok

Raňajkovali sme hneď ako sa dalo, už o siedmej. Pobalili sme a po check-oute sme sa taxíkom spred hotela za férových 18€ dali odviezť na letisko. Museli sme sedieť všetci štyria vzadu, nakoľko v Taliansku môže taxík viezť max. dve osoby. U nás urobil taxikár výnimku, lebo sme jedna rodina s relatívne malými deťmi. Trochu však hundral, že riskuje.

Na letisku všetko ok, let nám meškal pol hodiny, ale nič strašné.
A áno, aj do tretice sme tam stretli Tůmu a spol.

Pôvodne sme sedeli natlačení približne v strede lietadla, ale letuška ponúkla, či si niekto nechce presadnúť do zadnej časti. Neváhali sme a presunuli sme sa dozadu, mali sme tak pre seba voľné celé dve trojky, takže sme sa mohli pohodlne roztiahnuť.
Hodinový let osviežili riadne, ale fakt riadne turbulencie. Aj sa mi zdalo, že pilot musel zmeniť smer letu, lebo ani chodiť sa nedalo po palube. Výhľady však boli parádne.

Na letisku žiadne kontroly a tak rýchlo šup do auta, ktoré nás čakalo na parkovisku. Doma sme boli už okolo pol jednej, takže nám ostalo dosť času dať sa dokopy.

S radosťou opäť konštatujem, že nám v podstate vyšlo všetko čo sme si naplánovali. Bol to dosť náročný výlet, ale oplatilo sa. Bologna je veľmi príjemné mesto, Tomáškovi sa tak zapáčilo, že tam chce ísť študovať 🙂
Florencia naozaj nádherná, treba ísť a vidieť. A obuť si tie najpohodlnešie topánky.

Ciao un arrivederci!