Hmla a sneh v Arménsku 2026
18 novembra, 2026
Keď sme s bratrancom Palim minulý rok na jar prvýkrát zavítali do Arménska, vedel a dúfal som, že nie naposledy.
Vďaka štedrej porcii destinácií Wizzu z bratislavského letiska a priam až konsolidačne nastavenej cenovej hladine leteniek (necelých 49,-€ spiatočná letenka), sa nám to v tento neskorý jesenný čas podarilo opäť. A opäť dúfam, že nie naposledy.
Hlavným bodom programu mala byť jazda najdlhšou obojsmernou lanovkou sveta Wings of Tatev. Plus sme samozrejme chceli pozrieť kláštor Tatev, ku ktorému lanovka vedie a neďaleké skalné mesto v Gorise.
Cestou späť sme sa plánovali zastaviť pri archeologickom nálezisku Zorats Karer a neďalekom vodopáde Shaki.
Plán to bol dobrý, len počasie je obzvlášť v tomto ročnom období faktor, ktorý netreba brať na ľahkú váhu.
Na vlastnej koži sme sa o tom presvedčili tak, že na to nikdy nezabudneme…
Trasa nášho výletu je na mapke nižšie:
Sobota 7. 11. 2026
Keď som letenky kupoval, odlet z Bratislavy bol plánovaný na 8:20 ráno, v Jerevane sme mali byť pred treťou poobede. Stihli by sme presun do Gorisu ešte v sobotu večer a v nedeľu by sme mali viac času na Goris, lanovku a okolie.
Wizz je Wizz a dva týždne pred odletom nám posunuli odlet na 16:00. Premenené na drobné to znamenalo, že sme do Jerevanu doleteli až po desiatej večer a mohli sme zabudnúť na sobotný presun do Gorisu.
Dosť som bol nasratý, musel som pomeniť hotely a poriešiť požičovňu auta.
Výhodu to malo aspoň v tom, že Palimu stačilo prísť z Košíc do Bratislavy v sobotu vlakom. Z Hlavnej šťanice sa presunul na letisko busom a tam ma čakal. Katka ma doviezla na pol druhú.
Zvítali sme sa a omrkli aspoň cez plot podľa mňa najkrajšie dopravné lietadlo aké existuje – Boeing 747.
Konkrétne tento kúsok bol nákladný Boeing 747 – 4HAERF patriaci americkému leteckému dopravcovi National Airlines. Do Bratislavy priletel v noci zo Saudskej Arábie z Džiddy. Následne neskôr pokračoval do Salt Lake City v SŠA.
Na fotke nižšie je vidieť aj nákladné ATR 72-202(F) patriace maďarskej spoločnosti Fleet Air. Zaujímavosťou je, že keď tento konkrétny stroj z Bratislavy odletel, musel sa po 22 minútach vrátiť. Posádka signalizovala kód transpondéra SQUAWK 7600, čo znamená stratu obojsmerného rádiového spojenia s riadením letovej prevádzky.

Security kontrola už taká klasika, kĺb spoľahlivo pípal a musel som sa vyzuť ako vždy. Plznička na úvod harmonizovala telo a dušu.

Sympatická pasováčka sa divila, že čo budeme v Arménsku robiť, na mobile si gúglila Jerevan a hneď to ukazovala kolegyni vo vedľajšej búdke.
Pri gejte sme si dali ešte po jednom pivku, boarding začal chvalabohu načas. Let nebol úplne vypredaný, podarilo sa nám sedieť v trojke spolu.

Samotný let bol veľmi fajn, už dlho som nezažil takú príjemnú posádku. Šikovné slovenské letušky boli fakt super.



Tri hodiny letu a rovnako tri hodiny časového posunu robia svoje, v Jerevane sme pristáli o desiatej večer miestneho času.
Na pasovej kontrole bol rad na vyše 20 minút a potom nás s Palim ďalšie minúty dusili.
Načo ideme do Arménska, či tam máme priateľov, kde budeme bývať prvú, druhú aj tretiu noc, prečo sme boli v Azerbajdžane a koho tam poznáme, aké máme telefónne čísla… nakoniec nám konečne tie pečiatky do pasov dali a mohli sme ísť.
V letiskovej hale sme vybavili hotovosť a v požičovni Sixt prevzali auto, teda Daciu Sandero Stepway.
Po asi 25 minútach sme krúžili v nám už známom Jerevane, spoznávali sme miesta na ktorých sme boli minulý rok. Chceli sme v Carrefoure v Rossia Mall kúpiť večerný proviant, bohužiaľ už mali zatvorené. Lokalizovali sme neďaleký supermarket a autom sa tam presunuli. Kúpili sme si pivko, koňačik a syrové nite.
Tatev Hotel and Tours bola fajn voľba, vďaka polohe vedľa Katedrály sv. Gregora Iluminátora bolo k dispozícii dosť parkovacích miest. To v Jerevane vôbec nie je samozrejmosť.
Zazvonili sme na zvonček a s postarším pánkom ktorý nás pustil, sme vybavili formality, raňajky dohodli na 8:10 a prevzali kľúče od izby.
Dostali sme veľkú izbu pre štyroch, boli tam aj kreslá a stolík, takže pohoda priam až domáca.
Pokecali sme, degustovali koňačik a po jednom pivku išli slušne spať. Na ďalší deň nás čakal dlhý presun do oblasti Gorisu.

Nedeľa 8. 11. 2026
Na dohodnuté raňajky sme dorazili presne a veľmi dobre sme sa najedli. Ponuka bola jednoduchá, ale jedlo bolo poctivé a veľmi chutné, obzvlášť ešte teplý a chrumkavý chlebík.
Pánko recepčný z večera nás ponúkol koňačikom, Pali bol šofér, ale ja som si teda jeden dal a bol famózny.
Štart dňa na jednotku.



Čakalo nás takmer 5 hodín v aute a 280 kilometrov arménskymi cestami. Hotel bol fajn, ale po raňajkách sme sa nezdržovali a už pred deviatou žhavili rumunského tátoša.
Premávka a dopravná situácia v Jerevane je po väčšinu dňa vyslovene tragická, v nedeľu ráno to však bolo celkom fajn. Vymotali sme sa z mesta rýchlo a napojili sa na arménsku dopravnú tepnu M2. Tá končí úplne na juhu krajiny v meste Meghri na hranici s Iránom.
Ararat sme mali dlhé kilometre po pravej strane, ale celý čas bol v oblakoch. Aj tak bolo na čo pozerať, napríklad na nespočetné a takmer nesmrteľné staré sovietske tátoše. Čím je človek od Jerevanu ďalej, tým ich je na cestách viac a priamo úmerne sa tomu zhoršuje ich technický stav. Fotil som za jazdy z auta, takže kvalita fotiek tomu zodpovedá, ale pre ilustráciu stačí.
Rovnakou cestou sme sa pred rokom vracali do Jerevanu, len teraz sme ňou išli v opačnom smere. Míňali sme aj mesto Armash, známe vysokým počtom bocianích hniezd.
V mestečku Yeraskh, ktoré leží priamo na hranici s Nachičevanom a 7 km od hraníc s Tureckom, sme to stočili na východ a postupne začali stúpať do vyššej nadmorskej výšky.
Cesta vedie cez malú azerbajdžanskú exklávu Karki a presne tu sa nám začalo ondieť auto. Trojvalcový motor si povedal, že dva valce stačia, rozsvietili sa kontrolky na palubnej doske a ostali sme stáť na kraji cesty.
Arménsko – Slovensko 1:0
Volal som do požičovne a opísal čo sa stalo. Dohodli sme, že urobím video palubnej dosky a motora ako ním trasie a že im to pošlem na WhatsApp. Kým som si uložil do mobilu ich číslo na ktoré som mal videá poslať, Pali skúsil naštartovať. Trochu nami triaslo, ale kontrolky zhasli. Zavolal som do požičovne opäť a dohodli sme sa, že keď bude ďalší problém, tak nám pošlú iné auto. Vyrazili sme ďalej. Bolo desať hodín a na 14:00 sme mali kúpené lístky na lanovku, nemali sme nejako veľa času nazvyš.
Musím povedať, že až na túto nepríjemnosť s autom, bola cesta fajn a zaujímavá. Arménsky vidiek možno na prvý pohľad pôsobí ušmudlane a nevábne, ale tá surovosť a tvrdosť má niečo do seba. Krajina sa menila, dvíhala a keď občas vykuklo trochu slnka, hneď bolo všetko o niekoľko levelov krajšie.
Páčilo sa mi to tam.
Minuli sme Areni, za ktorým je odbočka k veľmi peknému kláštoru Noravank, aj ľubozvučný Yeghegnadzor, v ktorom som si pred rokom dal super nanuk a neďaleko je kláštor Tanahat. Všetko sú to zaujímavé veci, ale keďže sme to už videli minule, len sme prefrčali okolo.
Kontrolka na palubke sem-tam zasvietila, ale vždy po chvíli zhasla a už sme to neriešili a pokračovali vcelku svižne ďalej. Občas nás spomalil nejaký kamión, aj vojenský konvoj sa vyskytol.
Za mestom Vayk sme po chvíli minuli odbočku do údolia, na konci ktorého sa nachádza kúpeľné mesto Jermuk.
Určite to stojí za návštevu, je tam pekný vodopád, termálne pramene, samozrejme jeden z mnohých arménskych kláštorov a pramení tu známa a veľmi chutná minerálka Jermuk. Dúfam, že niekedy nabudúce.

Kým pri riečke Arpi, kde sme prednedávnom čúrali, bolo takmer jarné počasie, so stúpajúcou nadmorskou výškou bolo stále viac jasné, že sme si zimné bundy nepriniesli zbytočne.

Ako som písal, cesta bola zaujímavá a ďalším zaujímavým miestom boli určite Brány Zangezuru, kamenné monumenty postavené na najvyššom mieste Vorotanského priesmyku. Boli sme vo výške 2345 metrov nad morom a vstúpili sme do regiónu Syunik.


Za priesmykom začala cesta pomaly klesať a po chvíli sa sneh pominul. O zaujímavé dopravné prostriedky však núdza nebola.

Po nejakom čase sme prešli križovatku s odbočku k mestu Sisian a na chvíľu sa zastavili pri bývalom vojenskom letisku Sisian. Mysleli sme, že motyka vystrelí a uvidíme na ploche nejaké odparkované sovietske mašiny.
Nič sme nevideli, len po nás začal kričať strážnik a tak sme sa pre istotu porúčali ďalej.

Ako vidieť na fotke vyššie, sneh už zmizol. Čím bližšie ku Gorisu a lanovke sme boli, tým bolo okolo nás viac hmly. Začali sme tušiť, že výhľady z lanovky v hmle budú…. teda vlastne nebudú.
Už v totálnej hmle sme pred Gorisom opustili M2-ku a tesne pred dedinkou Halidzor odparkovali auto na peknom a novom parkovisku pri spodnej stanici lanovky.
Boli sme v cieli našej cesty, pri Wings of Tatev.

Bolo niečo okolo jednej popoludní, takže sme mali hodinku do odchodu lanovky.
Sadli sme si do reštaurácie a objednali obed, Pali si dal syrovú pizzu a ja krémovú hubovú polievku. Čašník bol slušný, ale inak riadne domotaný, neviem si predstaviť ako to tam vyzerá v sezóne, keď je reštika plná.



Zaplatili sme a pred druhou sa presunuli k stanici lanovky. Nikde ani nohy, len túlavé mačiatka a psy. Po chvíli došiel ešte jeden párik. V lanovke pre 25 ľudí sme sa viezli štyria + pracovníčka obsluhy.
Pri pohľade z okna sa tomu ani nedivím 🥲







V najvyššom mieste je lanovka 320 m nad zemou, konkrétne nad Vorotanským údolím, v ktorom tečie rieka Vorotan.
Nachádza sa tu prírodný výtvor Devil’s bridge, čiže Diablov most. Do rieky Vorotan sa v týchto miestach vlieva termálny prameň. Pravdepodobne kvôli tomuto sa presne v údolí hmla na chvíľu rozplynula a aspoň na pár sekúnd sme niečo uvideli, inak bola celá jazda v úplnej hmle.
Arménsko – Slovensko 2:0

Keď sa darí, tak sa darí, k hmle sa hore pridal slušný dážď.
Po pár metroch od lanovky stačí zahnúť doľava a okolo moknúcich chudákov predávajúcich suveníry, sme zbehli ku kláštoru Tatev.


Kláštorný komplex Tatev stojí na skalnatej plošine vysoko nad Vorotanským údolím. Tvoria ho tri kostoly, knižnica a rôzne administratívne budovy.
Bezplatné vstupné poteší vždy a tak sme sa v areáli prekračujúc kaluže a blato trochu pomotali. Pali našiel svoju jubilejnú kešku.
Nachádza sa tu aj malé múzeum a musím uznať, že je to spravené vkusne a zaujímavo.
Z viacerých miest by bol v prípade pekného počasia parádny výhľad dolu do Vorotanského údolia, my sme samozrejme videli trt makový.
V útulnom obchodíku so suvenírmi sme obstarali magnetky a keďže stále pršalo, povedali sme si, že sebatrýznenia už bolo dosť a vydali sme sa pohľadať nejakú knajpu, v ktorej by sme vyčkali do odchodu lanovky o 16:00.
V Tateve varia domáce remeselné pivo s originálnym názvom Tatev’s Homemade Beer. Vraj je dobré a tak sme chceli ochutnať.
Neďaleko stáli vedľa seba tri rodinné podniky, všetky mali otvorené. V prvom nikto nesedel a vyzeralo to tam chladne, neútulne a domáce pivko nemali.
Z druhého akurát domáca vyháňala svorku túlavých psov a tak sme radšej pozreli ten tretí. Tam tiež pivo nemali a rovnako ako v prvom prípade, nevyzeralo to tam veľmi vábne.
Zlatá stredná cesta – vrátili sme sa opáčiť ten druhý podnik, psy už boli preč. Vnútri boli len dva stoly na sedenie, za jedným sedela domáca a štrikovala. K druhému sme si sadli my. Bohužiaľ ani tu lokálne pivo nemali, dokonca pani domáca volala do pivovaru, že keby bolo, tak donesú obratom. Keďže sme tam mimo sezóny, produkcia je obmedzená na minimum a pivo nemali. Čo už, snaha bola. Ponúkla nám však výborný čerešňový koňak, ten padol veľmi vhod.
Reštaurácia to bola zo všetkých troch najmenšia, ale aj najkrajšia a veľmi útulná.


Pred štvrtou sme zaplatili a túto sympatickú domácu reštauráciu opustili. V lanovke nás smerom dolu išlo viac.
Rumunskému tátošovi naskočil motor a po necelej polhodine sme parkovali v Gorise pred našim hotelom.
BMG Hotel v Gorise je nový a má výborné hodnotenia. Zvonku je to akoby naše divoké 90. roky, skrátka gýč. Vnútri veľmi elegantné a so super personálom.
Na recepcii sme vybavili formality a recepčná nás odprevadila do izby, ktorú sme mali rezervovanú. Potom nás vzala do izby oproti, ktorá bola väčšia a mala parádny balkón a výhľad na bazén. Keďže sme tam boli mimo sezóny, poskytli nám bezplatný upgrade.
Nemusím asi hovoriť, že nás to potešilo a dobrým správam nebol koniec. Dostali sme ako welcome drink každý po 2 deci vína, mohli sme si vybrať či biele, alebo červené. K tomu tanier s výberom syrov a orechmi. Naozaj privítanie na úrovni.



Mokré bundy sme zavesili na vešiaky, konečne sa vyzuli, natiahli sa na gauč a relaxovali pri vínku a syroch. Večer sme zbehli dolu do lobby baru na aperitív.

Vonku stále pršalo a tak sme si na recepcii požičali dáždniky. Mali sme vytipovaných niekoľko reštaurácií, kde by sme si dali večeru, niečo nám poradila aj recepčná.

V prvej reštaurácii sme nepochodili, hrala tam hlasná hudba a deti mali nejakú párty. V takom hluku nehrozilo aby sme sa kľudne najedli. Išli sme ďalej a nakoniec skončili v útulnej Old Goris Restaurant.
Pali si dal grilované mäso a ja zapekaný plnený baklažán. Obom nám veľmi chutilo.

Po skvelej večeri sme sa cestou späť na hotel zastavili v supermarkete. Goris je počtom obyvateľov asi ako naša Snina, aj geografická poloha na mape vzhľadom k polohe hlavného mesta je podobná. Skrátka je dosť v prdeli.
O to viac nás šokovalo to, čo sme v supermarkete v nedeľu večer o pol deviatej uvideli.
Úprimne, u nás o takej pestrej ponuke môžeme iba snívať. Fakt.



Na večer sme si v tomto skvelom obchode kúpili proviant a vrátili sa na izbu.

Vonku sa dážď začal meniť na sneh.
Pondelok 9. 11. 2026
Dnešný deň mal byť v znamení plynulého návratu do Jerevanu. Cestou sme plánovali niekoľko zastávok. Ranný pohľad z okna nás mierne znervóznil. Pani Zima zavítala do Gorisu.


Ako každé ráno, Pali mal budík na skôr aby stihol svoje ranné rituály. Keď sedel na balkóne, popíjal kávičku a fajčil, tak dole uvidel padnúť strom pod ťarchou snehu. Padol na elektrické vedenie a náš hotel ostal bez elektriny.
Chvalabohu, zamestnancom sa po nejakom čase podarilo nahodiť generátor. Ja som zatiaľ sladko spal.
Keď som sa zobudil aj ja, elektrina už išla.
Na deviatu sme sa presunuli na raňajky. Úprimne, boli to jedny z najlepších raňajok v živote, aké som kedy na hoteli mal.
BMG Hotel 10 bodov z 10.

Viac ako slušne najedení, sme sa pobalili a so slzou v oku zamávali tomuto skvelému hotelu. Ešte predtým ako sme ho definitívne opustili, požičali sme si od nich metlu aby mohol Pali vyzametať sneh z auta.

Goris leží medzi horami a zaujímavými skalnými útvarmi, v ktorých sa nachádza starobylé skalné mesto. V obydliach v skalách žili ľudia už v praveku, ešte v 19. storočí tam žilo 100 rodín. My sme si to samozrejme chceli pozrieť.
Len to by muselo byť počasie trochu iné…
Arménsko – Slovensko 3:0




Nič sa nedalo robiť, len ísť ďalej. Vydali sme sa smerom na Halidzor, rovnakou cestou ako sme išli deň predtým k lanovke. Len tentoraz sme pokračovali ďalej k Devil’s Bridge a potom sme mali v pláne sa serpentínami vyštverať do Tateva ku kláštoru. Ak teda budú cesty zjazdné.


Keď sme došli do Vorotanského údolia, sneh postupne mizol až po ňom neostalo ani stopy.

Auto sme odstavili na malom parkovisku pri Devil’s Bridge, tu už po snehu nebolo ani chýru. Skôr to vyzeralo tak, že tu vďaka termálnej vode vládne večná jar.
Okrem dvoch predavačov v malom bufetíku tu nebolo ani nohy.
Arménsko – Slovensko 3:1
Toto bolo pekné a my sme sa pobrali ďalej. Hore v Tateve chcel Pali v kláštore kúpiť ešte nejaké suveníry, ale v pondelok majú zatvorené. Tatev bol ako inak stále v hmle.
Kým sa Pali snažil zrealizovať svoj nákup, ja som ostal sedieť v aute pozorujúc chlapíka, čo si hadicou umýval Žiguláka.

Na cestu M2 sme sa mali v pláne dostať horskou cestou, ktorou sme opísali pomyselné kolečko. 50 km nám malo trvať asi 1,5 hodiny. Napriek snehovej nádielke boli cesty naozaj poctivo odhrnuté. Naši cestári by sa sem mohli prísť pozrieť, ako sa to robí.
Ako vidieť, cesty odhrnuté boli, ale niekomu to aj tak nepomohlo. Veľa robia zimné pneumatiky, my sme mali slušné.

Keď sme za Tatevom vyšli z hmly, ocitli sme sa v takmer rozprávkovej zimnej krajine. Cesta to bola naozaj veľmi pekná.


Cesta celkom odsýpala, keď sme zrazu ostali stáť v kolóne. Evidentne sa niečo vpredu stalo. Vystúpil som z auta a prešiel dopredu, že reku čo sa deje. V ostrej zatáčke sa skrížil kamión a tak upchal oba smery.
Došiel som práve včas aby som videl, ako nezbedníka vyťahuje mocný vojenský Ural-4320 s pohonom 6×6.

Kým sa toto dialo, zakýval som Palimu, aby sa autom predbehol pred kamióny. Po chvíli sme sa mohli pohnúť ďalej.
Čím viac sme klesali, tým menej snehu bolo, cesty sa však začali trochu šmýkať a museli sme dávať pozor.

Na rieke Vorotan je vybudovaná Vorotanská kaskáda, sústava vodných rezervoárov s hydroelektrárňami. Jednu pri obci Shamb sme míňali.


Po chvíli sme mali na ľavej strane kláštor Vorotnavank, aj by sme tam skočili pozrieť, ale cesta čo k nemu viedla nebola veľmi odhrnutá.

Opäť sme začali trochu stúpať a aj sneh sa vrátil.


Cesta vyzerala byť ok, ale bolo to zradné, šmýkalo občas a motali sa tu pomalé kamióny.
Dorazili sme konečne k ďalšiemu nášmu cieľu, k prehistorickému archeologickému nálezisku Zorats Karer. Miesto je zaujímavé tým, že sa tu nachádza približne 223 čadičových kameňov usporiadaných do kruhu. Na dvoch stranách sa z kruhu oddeľujú akési chápadlá.
Niektoré kamene vážia aj 10 ton. Vedci odhadujú ich vek na 7500 rokov. Pravdepodobne slúžili na pozorovanie slnovratov a iné astronomické pozorovania. V okolí sú aj početné staré náhrobné kamene a hroby.
Odparkovali sme auto pri búdke v ktorej sedela tetuška a tá nám predala lístky. Snehu to bolo po členky a veľa nechýbalo a vykašľali by sme sa na to. V tom snehu to jednoducho za to nestálo. Odhrnutých bolo len pár metrov, zvyšok chodníka, asi 250 metrov, sme sa museli brodiť snehom. Plus kamene boli samozrejme pod snehom, úplne všetko biele od snehu, takže dokopy nič nebolo vidieť.
Arménsko – Slovensko 4:1
Prd sme videli, ale aspoň sme mali mokré topánky. Po asi 10 minútach sme sadli do auta a poďho k poslednému miestu ktoré sme mali v pláne – k vodopádu Shaki.
Vodopád bol od nás vzdialený asi pol hodiny. Prešli sme „okresným“ mestom Sisian a po chvíli z hlavnej cesty odbočili na cestičku k vodopádu. Tie dva kilometre otrasnej cesty plnej dier a veľkých mlák sa fakt vliekli. Keď sme dorazili k miestu, kde je parkovisko pod vodopádom, tak sa spoza plota vyrojila svorka túlavých psov.
Vzhľadom na počasie – pršalo a terén bol plný blata a mlák, plus keď sme uvideli tých psov, padlo rozhodnutie citujem:
„Serieme na vodopády.“
Arménsko – Slovensko 5:1

Po rýchlej otočke sme sa vrátili späť na hlavný ťah na našu známu M2. Podľa navigácie sme to do Jerevanu mali na 4,5 hodiny cesty, o šiestej večer sme mali byť na hoteli.
Cesta bola celkom ok, len občas sa vyskytlo niečo, čo by stálo za reč.

Po nejakom čase sme opäť ostali stáť, nevieme čo sa na ceste pred nami stalo. Keď sa kolóna rozbehla, všetko vyzeralo byť v poriadku.




Blížil sa čas obeda a striehli sme na nejakú sympatickú reštauráciu popri ceste, že by sme sa zastavili. Šťastie sa na nás usmialo v mestečku Vayk, kde nás okrem katastrofálnej cesty prekvapil food court ako zo sna. Občas to tak býva, že človek ani nedúfa a úplnou náhodou natrafí na takýto skvost.
Čo sa týka ciest a snehu, tak ten bol definitívne preč a cesty boli maximálne vlhké, väčšinou suché.
Chvalabohu, fakt už stačilo a Pali mal dosť 🙂

Vo food courte som nič nefotil, bolo tam veľa ľudí a rodín s deťmi, takže by to nerobilo dobrotu. Každopádne taký pult s hotovými jedlami ako mali tam, tak dovi-dopo. Mäsá, šaláty, zelenina, rôzne prílohy…. skrátka od výmyslu sveta. Fungovalo to ako klasická táckareň. Stačilo ukazovať tetuškám prstom a oni na tanier nakladali. Na konci pri pokladni zaplatiť a šup jesť.
My s Palim sme si dali skvelú šavarmu, ja kuraciu a Pali bravčovú. Bonusom boli moderné a čisté záchody.


Vo vedľajších potravinách som si kúpil na cestu jedno pivko a mohli sme pokračovať do Jerevanu.


Tesne nad Karki – azerbajdžanskou exklávou, sme sa na chvíľu zastavili na peknom viewpointe na Ararat.

V dedine Yeraskh sme to pri známom stĺpe s arménskou vlajkou stočili doprava.

V Jerevane sme potrebovali dotankovať nádrž a ideálne niekde aspoň trochu umyť auto. Fakt bolo špinavé ako čert.
Natankovať sa nám podarilo celkom rýchlo, ale potom ma zradili Google mapy. Netreba určite spomínať, že v pondelok večer boli v celom Jerevane kolóny ako prasa. Skvelé Google mapy mi vypočítali parádnu skratku k hotelu, len to malo jednu chybičku – trasa sa nedala použiť, lebo to bola jednosmerka so zákazom vjazdu, potom aj druhá a tretia. Takže sme kvôli tomu strávili v riadnej zápche presne hodinu navyše.


Náš Median Hotel sme mali v centre mesta, aj preto nám to v kolónach trvalo tak dlho. Vybral som ho preto, lebo je v okolí dostatok reštaurácií a hotel má vlastné súkromné parkovisko. Zaparkovať v Jerevane je občas nadľudský výkon. Po celodennom trmácaní sa v aute, bolo hľadanie miesta na parkovanie to posledné na čo sme mali chuť.
S miernymi komplikáciami sa nám podarilo zaparkovať vo dvore a ubytovali sme sa. Fúú toto bol fakt náročný deň.
Dali sme sa trochu dokopy a vyšli von nájsť niečo pod zub. Po chvíli sme lokalizovali Bar B.Q., sympatickú táckareň. Pali si objednal ich špecialitu, šavarmu s hovädzím mäsom z plemena Angus a ja som si dal svoje obľúbené adžarské chačapuri.
Dokonca tam čapovali pivo a to sme si samozrejme dali tiež.

Veľmi dobre najedení sme si dali krátku prechádzku pulzujúcim večerným Jerevanom. Mali sme pocit, že oproti minulému roku tu počet reštaurácií vzrástol geometrickým radom. Všade samá reštaurácia, bar, alebo nejaký podnik a všade kopa ľudí.
V potravinách sme si kúpili na večer proviant a vrátili sa do hotela. Boli sme takí unavení, že ja som svoje pivo ani nedopil a druhé im tam nechal v chladničke.
Utorok 10. 11. 2026
Pali vstal ešte skôr, ja niečo pred štvrtou. Na letisku sme chceli byť do piatej, aby sme mohli vrátiť auto a absolvovať nutný check-in (pri odlete z Arménska nestačí online check-in, treba ho urobiť a navyše ísť aj na prepážku, kde pasažier obdrží papierový palubný lístok) na prepážke a pasovú kontrolu.
Pred pol piatou sme sa odhlásili z hotela a prázdnymi cestami vyrazili na letisko. Podarilo sa nám nájsť umývačku a Pali auto symbolicky umyl od najväčšej špiny.

Odovzdanie auta bleskovka a obratom mi odblokovali peniaze z depozitu na kreditke. Check-in aj pasovka celkom rýchlovka, takže sme sa usadili pri gejte a do odletu vegetili. Pali si kúpil pár drobností v dute-free a ja len vodu.
Lietadlo bolo o poznanie plnšie ako keď sme leteli sem. Tentoraz Pali sedel vpredu a ja vzadu.
Potešil odlet presne načas a pekný výhľad na ranný Ararat.


V Bratislave sme dosadli podľa plánu. Automatické pasové brány fungovali, aj keď ako vždy, našlo sa pár neborákov, ktorí si vystáli frontu a potom zistili, že brány sú len pre EÚ občanov. Akoby tam nesvietili celý čas veľké nápisy…
Asi prvýkrát v živote sa mi stalo, že ma pri exite do príletovej haly kontroloval colník z finančnej správy aj so psom. Pes čuchal či nepašujem nejaký kontraband.
Katka nás čakala ako sme boli dohodnutí, Paliho sme odviezli na Hlavnú šťanicu a popriali mu šťastnú cestu.
Vlak mu meškal vyše 2 hodiny a do Košíc ani nedorazil. V Kysaku museli všetci vystúpiť a čakať na ďalší spoj…
Napriek hrozivému finálnemu skóre 5:1 v prospech Arménska, som tento výlet ani na sekundu neoľutoval. Bolo to dobrodružné, pestré a zažili sme aj pekné momenty. Mám pocit, že aj Arménsko sa pomaly rozvíja, v Jerevane určite. Takmer všade sme mohli platiť kartou, cesty boli až na zriedkavé výnimky vo výbornom stave. Cestári sa predviedli v najlepšom svetle, fakt sme z toho boli úplne paf, ako zvládli nočné sneženie. Alebo, žeby sme iba boli navyknutí na našich lajdákov a potom keď si niekto niekde normále spraví svoju robotu, tak nám to pripadá divné?
Každopádne už teraz viem, čo chcem nabudúce v Arménsku vidieť a ak bude všetko ok, určite sa tam vrátim.












































