Letná ochutnávka Balkánu – Bosna a Hercegovina a Chorvátsko 2025

Toto leto sme čo sa dovolenky týka, plány nemali v podstate žiadne. Deti si mali užiť svoj každoročný skautský tábor, ale sme na Zlovensku a tak vieme ako to dopadlo.
Skautské tábory boli de facto zrušené a deti ostali doma.
Navyše sme sa po desiatich rokoch konečne rozkývali a rozhodli si komplet vymaľovať dom, plus na záhrade sme začali realizovať nejaké zmeny.
Na dovolenku nebolo ani pomyslenia, nemali sme kapacitu riešiť to.

Na náš v posledných rokoch obľúbený Lipót, sme mali vyčlenené asi tri dni. Keď sa ide pod stan do kempu, treba dobré počasie. Dlhodobá predpoveď vyzerala všelijako, len nie stabilne.
Poslednú vec čo som chcel, bolo 1,5 dňa z troch dní moknúť v búrkach a vetre pod stanom.
Päť dní pred zamýšľaným odchodom do Lipótu, sme sa rozhodli neriskovať a zrušili sme to.
Slovami klasika – čo s načatým večerom?
Flexibilne som si v práci vybavil dlhšie voľno, Katka na celý týždeň voľno mala. Babku a dedka sme dohodli na stráženie našej domácnosti.
Na budúce leto mám v merku väčší okruh Balkánom a tak sme si povedali, že si z neho trochu odkrojíme už tento rok. Začal som spriadať plány, dohadovať ubytovania a riešiť všetky tie „omáčky“ okolo toho.
Ako to celé dopadlo, sa dočítaš nižšie.

Mapka našej 1800 km cesty

Nedeľa 20. 7. 2025 – vyrážame na Balkán

Jednou z výhod cestovania vlastným autom je aj to, že si človek zbalí čo len chce a okrem veľkosti kufra, sa nemusí ničím obmedzovať.
O deviatej ráno sme sadli do naloženého auta a vyrazili na našu horúcou ihlou spichnutú dovolenku.
V Maďarsku sme na úrovni Mosonu chvalabohu rýchlo opustili kráľovnú nudy, diaľnicu M1 a napojili sa na rýchlostnú M86-ku. Táto len o niečo záživnejšia trasa nás doviedla do Szombathely a plynulo sme pokračovali vidieckymi cestami až na hraničný prechod Letenye/Goričan.
Stáli sme dvakrát na odpočívadlách, kde majú Maďari celkom fajn bezplatné WC, dokonca aj s pitnou vodou. Ranná dvojitá káva na mňa totiž pôsobila močopudnejšie ako obyčajne.
Pred hranicou s Chorvátskom sme si na chvíľu urobili trochu dlhšiu pauzu a zjedli lepeňáky z domu.

Chorvátska diaľnica smerom na Záhreb je už stará overená klasika, vzdychať nad našou D1 už ani nemá význam…
V Záhrebe sme to stočili juhovýchodným smerom, táto diaľnica vedie do Srbska.
My sme z nej zišli k hraničnému prechodu s Bosnou a Hercegovinou – Stara Gradiška/Gradiška.
Na chorvátskej časti hranice sme postáli asi 15 minút, prešli sme mostom ponad rieku Sávu a na bosnianskej strane hranice sme boli vybavení do pár minút.

Z domu som mal v Gradiške vytipovanú Restaurant & Cafe Stanica, hneď pri ceste.
Došli sme v dosť zlom čase, vnútri bolo takmer úplne plno a dosť nafajčené.
Áno, už sme na Balkáne 🙂
Na terase bol voľný jediný stôl, svietilo naň však slnko a bolo teplo. Sadli sme si tam a dúfali, že sa časom uvoľní iný stôl niekde v tieni.
Katka si objednala fazuľovicu, Tomi kurací rezeň a my s Táničkou sme si rozdelili jednu pizzu.
Stôl v tieni sa uvoľnil a tak sme sa k nemu presunuli.

Miestnou menou je Bosniansko-hercegovinská konvertibilná marka, v skratke BAM.
Kurzové prepočty by, pevne verím, zvládol aj náš aktuálny guvernér NBS, nie je to nič zložité:
1 Euro = 2 BAM
Domáci eurá berú všade, netreba si tak veľmi robiť ťažkú hlavu zamieňaním v zmenárňach. Výdavok je samozrejme po prepočte kurzom už v miestnej mene.
Čašníka sme sa pre istotu opýtali, či môžeme platiť eurami, samozrejme to nebol žiadny problém.
Fazuľovica bola famózna, Tomiho rezeň tiež a naša pizza úplná topka. Najedli sme sa vynikajúco.

S Katkou sme si dali po jednom pive, ja len malé šoférske – je to tam legálne.
Zaplatili sme a výborne najedení pokračovali v ceste smer mesto Banja Luka.
Do Banji Luky, druhého najväčšieho mesta krajiny, vedie od hraníc jedna z nie mnohých diaľnic krajiny. Funguje podobne ako v Chorvátsku, mýto sa platí na mýtnych bránach.
Po asi 30 km sme došli do Banji Luky a mestom iba prefrčali. Čakal nás posledný a najkrajší úsek, cesta údolím rieky Vrbas, de facto až do nášho cieľa, mestečka Jajce.

Necelých 70 km údolím je jedna vyhliadková jazda. Mali sme krásne počasie, slnko už bolo nižšie a tak farby stromov, oblohy a vody v rieke boli príjemne mäkké a teplé.
Cesta sa kľukatila popri rieke, občas skalnaté tunely, mosty. V jednej časti sme vystúpili až hore na rímsu údolia. Tam tvorila rieka Vrbas krásny meander a odstavili sme auto na kraji cesty.

Tesne pred mestom Jajce, sme pri ceste natrafili na zaujímavú betónovú novostavbu Kostola sv. Jána Krstiteľa v Podmilačje. Nahradil starý pôvodný kostol, ktorý bol v roku 1993 zničený počas balkánskej vojny.

Po niekoľkých ďalších kilometroch sme dorazili do cieľa dnešného dňa, mesta Jajce. Mestečko s približne 11000 obyvateľmi leží v peknom zelenom údolí na sútoku riek Pliva a Vrbas.
Dominantou mesta sú pozostatky starého hradu na kopci v centre mesta a samozrejme nádherný vodopád na rieke Pliva priamo v meste.
Jajce bolo založené v 14. storočí a bolo to hlavné mesto vtedajšieho Bosnianskeho kráľovstva.

O pol ôsmej večer sme zaparkovali pred našim apartmánom a zvítali sa s milou domácou Vesnou.
Vesna je učiteľka dejepisu a tak nám hneď ako nás ubytovala v apartmáne, v krátkosti porozprávala niečo o meste. Angličtina jej išla slabšie, ale zdatne jej sekundoval malý syn Martin, ktorý vedel anglicky na svoj vek pekne.

Vybalili sme pakšamenty a trochu sa dali dokopy. Keďže bol naozaj veľmi pekný a príjemný večer, deti sme nechali odpočívať a s Katkou sme sa vybrali na krátky prieskum mesta.
Bývali sme priamo pod hradbami hradu, asi 5 minút od centra, len sme zbehli dolu ulicou a už sme tam boli.

Ak by som mal mestečko Jajce zhodnotiť jediným slovom, použil by som slovo príjemné.
Obzvlášť spolu s priam až ideálnym letným večerom. Za necelú hodinku sme si prešli kompaktným centrom, ktoré pozostáva v podstate len z jednej ulice s početnými kaviarňami, cukrárňami a zmrzlinárňami.
Na terasách podnikov bolo plno, všade strapce ľudí a bolo živo.
Z hlavnej ulice sme cez pekný most s kvetinovou výzdobou prešli k vodopádu. Ten je naozaj parádny.
Napriek tomu, že v meste sedelo v podnikoch dosť ľudí, nikde nebola žiadna tlačenica a nemal som pocit nejakého turistického pretlaku.
Jednoducho príjemné.

Večer sme trochu posedeli v obývačke a spať sa išlo dosť skoro, boli sme unavení.

Pondelok 21. 7. 2025 – Jajce a Plivsko jazero

Vyspatí do ružova sme sa ráno nemali kam náhliť. Na balkóne sme vypili kávičku a okolo deviatej sa vybrali do mesta.

V pláne sme mali najprv vybaviť raňajky, potom pozrieť hrad na kopci a zgúľať sa do mesta k vodopádom. Ešte skôr ako vystúpia teploty do nepríjemných výšok, sme sa chceli vrátiť na apartmán.

V banke sme zamenili peniaze a vo vedľajšej pekárni kúpili na raňajky bureky, buchty a Tomimu praclík.
Zjedli sme to sediac na lavičke na korze.

Peknou starou uličkou sme sa vybrali hore na hrad. Deti vstupné platiť nemuseli, my s Katkou áno, ale ceny boli symbolické.
Z hradu je pekný kruhový výhľad na celé mesto a okolité kopce. Okrem nás tam boli už iba dve rodinky, inak nikto. Trochu som polietal s dronom a posedeli sme v tieni na nádvorí hradu.

Späť do centra sme sa vrátili z inej strany, okolo mestského múzea a ruiny stredovekého Kostola sv. Márie a mestských katakomb.

Na osvieženie sme si dali zmrzlinu, zmrzlináreň som vybral ja.
A bola to asi najhoršia zmrzlina za posledných x rokov čo sme mali. Fakt otras, svoju som ani nedojedol, išla do koša.
Aspoň sme posedeli na moste ponad Plivu. Tomi tam uvidel hada, veselo plávajúc vo vode.

Pri vodopáde som opäť lietal s dronom a Katka s deťmi obehli stánky so suvenírmi. Kúpili sme magnetku, Tánička si kúpila tričko a Tomi šál.

Slnko už riadne pripekalo a tak sme sa pred ním išli schovať do nášho apartmánu. Tam sme relaxovali a niečo po jednej sme zbehli späť dolu do mesta na obed.
Našli sme si mini reštauráciu a dali si nejaké mäsá, kebab a Tánička hranolky.

Po obede sme sa vrátili na apartmán a zadelili siestu.
Okolo štvrtej sme sadli do auta a vydali sa opáčiť 10 minút vzdialené Plivsko jazero.
Je to sústava viacerých vodných plôch, ktoré sú zaujímavé tým, že sa z jedného jazera do druhého prelieva voda ponad travertínové terasy. Spolu s kulisou kopcov okolo a množstvom zelene, to vytvára doslova čarovné a nádherné prostredie.
U nás by z toho bola prírodná rezervácia, tu na Balkáne si z toho urobili parádne prírodné kúpanie.
Celú pravú stranu jazier lemuje cesta, hlavne zo začiatku dosť zaprataná autami. My sme sa presunuli trochu ďalej a odparkovali.
Pár metrov od cesty bolo ďalšie lákadlo, ktorým sú staré drevené mlyny.
Mlyny sú zaujímavé tým, že sú postavené na už spomínanom travertínovom podklade, stoja na drevených koloch. Pod nimi voľne tečúca voda v minulosti poháňala lopatky a tie roztáčali mlynský kameň.
Kombinácia tečúcej vody, zelene a starých drevených mlynov je jednoducho rozkošná.

Trochu sme sa okolo poprechádzali a keď sme natrafili na nový a bezpečne vyzerajúci skokanský mostík do vody, deti sa vyzliekli do plaviek a hybaj skákať do vody.
Ja som opäť trochu lietal s dronom.
Keď mali decká dosť, preplávali na druhú stranu jazera k pláži a tam sme sa stretli.
Tiež som sa dal do plaviek a vliezol do vody. Kokos studená bola ako šľak, trochu som sa osviežil a vyliezol von.
Deťom tým, že skákali do vody a liezli hore na mostík, zima vôbec nebola.

Za stieračom auta sme si našli pokutu za parkovanie, nevšimol som si, že sa tam platí.
Parkovací automat bol dobrých 100 metrov povyše.
Báčik v oranžovej veste, čo nám pokutu za stierač strčil, sa v tej chvíli objavil akoby zázrakom pri nás a tak sme to uzavreli 10 eurami a v dobrej nálade sa rozlúčili.
Máš eurá, nemáš problema 🙂

Po peknom výlete sme sa vrátili na ubytko a dali sušiť mokré veci.
Na večeru sme opäť zbehli do mesta, podľa recenzií sme si našli dobrú pizzériu.
Pizza bola naozaj skvelá.

Dopoludňajší trapas so zmrzlinou sme sa rozhodli napraviť a tentoraz to bola trefa do čierneho.
Pravá balkánska zmrzlina, veľmi dobrá a dokonca lacnejšia ako tá nepodarená z rána.

Po peknom a pestrom dni sme sa spokojne vrátili na apartmán, zahrali karty a porúčali sa do perín.

Utorok 22. 7. 2025 – krajina kráterov, jaskyňa, presun do Národného parku Una a iné

Ako inak, na raňajky sme si dali burek, s Katkou sme si rozdelili na polovicu jeden syrový a druhý špenátový. Deti dostali šišky.
Pobalili sme sa, naložili auto, rozlúčili s domácou pani a opustili toto milé návykovo-relaxačné mestečko.
Mali sme však ešte jeden rest a to tzv. Chodník lásky. Nachádza sa na Plivskom jazere, ale hneď na začiatku. Včera sme ho minuli autom a vlastne tam ani nebolo kde zaparkovať.
Dnes ráno keď sme tam došli, okrem nás tam boli snáď len dve-tri iné autá.
Postrážil som si parkovanie, ale do 11:00 sa zaň platiť nemusí.

Ako som už spomínal, voda sa z jazera do ďalšieho prelieva mnohými potôčikmi a mini vodopádikmi po travertínových terasách/kaskádach. Chodník lásky je drevená konštrukcia práve ponad jednu takúto kaskádu. Je to voľne prístupné a extrémne fotogenické.

Skôr ako sme k nemu došli, pomotali sme sa v tieni pod stromami pri vode. Vyplašili sme spiace kačičky, uvideli plávajúceho hada vo vode a kopec rýb.

Opäť som trochu polietal s dronom, naposledy sme sa prešli pri jazere, sadli do auta a vyrazili na cestu.

Čakala nás hodinu a necelých 60 kilometrov dlhá cesta k starému partizánskemu vlaku, ktorý stojí na koľajnici odstavený pri ceste a len si tak hrdzavie a zarastá náletovými drevinami.
Táto časť Bosny a Hercegoviny je riedko obývaná, zalesnená, hornatá, v údoliach zelené lúky a polia. Občas nejaká rieka.
Cesty sú celkom dobré, kľukaté a kto rád jazdí, príde si na svoje.
Stále je kam pozerať, naozaj krajina je veľmi pekná. Ale hlavne tu absentuje hustá premávka. Iba občas sme stretli nejaké auto.

Pri vláčiku sme to odstavili, urobil som jednu fotku a slnko sa ako na povel schovalo za mraky. Polietal som trochu s dronom a potom sme si v neďalekej reštaurácii dali s Katkou dobrú kávu a baby si odskočili na wecko.
Na parkovisku stál jednotkový VW Golf, to sa dnes už len tak nevidí.

Po asi polhodine jazdy sme zostúpili z kopcov a došli na veľkú otvorenú pláň. Tá je naozaj neobyčajná – nachádzajú sa na nej stovky kráterov prírodného pôvodu. Zhora pri pohľade cez Google Maps, to vyzerá doslova ako po bombardovaní.
Táto oblasť nemá oficiálny názov, ja som si ju interne nazval Krajina kráterov.
Asfalt skončil a začala pravá bosenská šotolina – kamenistá a prašná cesta.
Zastavili sme sa pri Kostole sv. Petra a Pavla. Stojí tam osamotený v krajine a je ho vidieť z diaľky. Urobili sme narýchlo pár fotiek a išli ďalej, lietali tam obrovské ovady, veľké ako naše sršne.
Po šotolinke sme sa presunuli ďalej a našli si pekný úsek s krátermi. Katka si sadla za volant a ja som s dronom lietal a pritom natočil naše auto. Potom som trochu polietal ponad krátery.
Ovadosršne chvalabohu dali pokoj.
Krajina kráterov je veľmi zvláštna a všeobecne sa o nej nevie, takmer nikto tam nechodí.
Sebecky poviem, že to je takto dobre. Kým je tam šotolina a nie asfalt, aj to tak ostane.

Nasledovali ďalšie desiatky kilometrov šotolinou, krátery pomaly skončili a opäť sa ráz krajiny zmenil na kopcovitú a zalesnenú. A opäť sa budem opakovať – veľmi peknú.
Každému kto rád šoféruje a má auto čo niečo znesie, túto oblasť veľmi doporučujem.
Príde si na svoje, on aj auto 🙂

Bolo už popoludní a hlad sa ozýval stále viac. Do cesty nám ako na zavolanie vstúpilo mestečko Drvar. Pri autobusovej stanici som to na chvíľu odstavil a podľa Google Maps lokalizoval neďalekú pizzeriu.
O tri minúty sme už parkovali pred reštauráciou a pohodlne sa usadili.
V Drvare sme si dali jednoznačne najlepšiu bosniansku pizzu a to boli aj tie predtým naozaj výborné.

Po skvelom obede, sme sa z Drvaru presunuli k jednému zo zlatých klincov nášho výletu, k „tajomnej“ jaskyni.
Natrafil som na ňu náhodou, keď som si zisťoval, čo stojí za to vidieť na Balkáne.
Každý kto naozaj chce, si bez problémov zistí, kde jaskyňa je a určite tam trafí.
Tak ako sme to urobili aj my.

Jaskyňu v minulosti plánovali oficiálne sprístupniť. Dosť sa tam investovalo – prístupová cesta je asfaltka, dolu k jaskyni vedú betónové schody, vnútri sú urobené chodníky, tiež z betónu. Drevené mostíky a schody v samotnej jaskyni už pomaly dožívajú, sú zničené, zhnité a polámané. Preto sme sa ani my nedostali úplne na koniec jaskyne, ale aj to čo sme videli, nám bohato stačilo.

Posledné dva kilometre prístupovej cesty vedú lesom po naozaj úzkej ceste, z oboch strán auto švihajú konáre kríkov. Ak by išlo niečo oproti, tak dosť smola, nasledovalo by zdĺhavé a náročné cúvanie.
Odparkovali sme auto na provizórnom parkovisku. Stáli tam ďalšie tri autá, ako inak, z Čiech 🙂
Z domu sme si doniesli čelovky a baterky a na seba hodili mikiny.
Zostúpili sme do jaskyne, zapli naše baterôčky a vydali sa na prieskum.

Jaskyňa je parádna, naozaj dosť veľká a veľmi sa nám to tam páčilo. Katka chvíľu stresovala 🙂 , ale potom si zvykla a tiež sa jej to nakoniec páčilo.

Cestou z jaskyne k autu hore po schodoch, pocitovo rástla teplota doslova každým schodom.
Mikiny museli hneď dole.
Sadli sme do auta a vydali sa na posledný dnešný úsek, približne hodinu vzdialenú dedinku Martin Brod v Národnom parku Una.
Viackrát sme cestou stáli, dokonca som si raz aj trochu polietal s dronom, ale končila mi baterka a tak z toho nakoniec nič nebolo.
Krajina, kopce a údolia, tým všetkým sa jednoducho nedalo len tak prefrčať bez zastavenia.
Obloha sa dosť zatiahla, bolo oblačno a niekde v diaľke búrka, len nás to stále nejako obchádzalo tak, že sme nezmokli.

O piatej podvečer sme dorazili do nášho dnešného cieľa, do dedinky Martin Brod a pred reštauráciu s ubytovaním Zore.
Keď som 5 dní dozadu riešil kde budeme na výlete spať, v tejto oblasti Bosny a Hercegoviny mi Booking nič neponúkol .
Sadol som si ku Google Maps a kurzorom hľadal nejaké ubytovania. Natrafil som na Zore, ale okrem bosnianskeho telefónneho čísla tam iný kontakt nemali.
Napísal som im SMS, že vtedy a vtedy chceme prísť, sme rodina s dvomi deťmi a že chceme u nich prespať, ideálne aj s raňajkami.
Odpísali mi, že to za 20,-€ na osobu možné je. Potvrdil som to obratom a dúfal, že dohoda platí 🙂

Pod reštauráciou je malé parkovisko – neďaleko sú miestne vodopády a ľudia tak musia auto odparkovať práve tu. Prišla k nám manažérka parkingu po peniažky, ale keď som jej povedal, že spíme tutok povyše v Zore, tak len kývla rukou, že jasné a no problem.

Okolo sliepok sme vybehli hore do reštaurácie a našli personál v družnej debate. Ukázal som im SMS komunikáciu v mobile a opýtal sa, či je to ok.
Áno, ok pritakali. A už nás viedli hore po schodoch do nášho „apartmánu“.
Výborne, dohoda platila 🙂

Boli sme tam úplne sami, mali sme kúpeľňu a dve samostatné spálne plus balkón.
Ubytovanie dosť staré a v zlom stave, ani jedny dvere sa nedali zatvoriť, také boli krivé.
Malo to ten pravý balkánsky šmrnc, veľmi sa mi tam páčilo.

Zišli sme do auta po batožinu a vtom začalo pršať. Načasovanie dokonalé, doslova na minútu.
Spolu s nami to pred dažďom stihli aj dve (ako inak) české rodinky, tie sa do reštiky došli iba najesť.

Vybalili sme potrebné veci, deti nechali na izbe a zbehli sme s Katkou dolu na terasu na zaslúžené pivko.
Letný dážď ustal asi po polhodine a opäť vyšlo slnko.

Vyčasilo sa a bola by škoda premrhať takýto pekný večer sedením na pive.
Vybrali sme sa s Katkou pozrieť neďaleké malé vodopády a neskôr aj veľký vodopád.
Naša ubytko-reštaurácia ležala strategicky asi 200 metrov od mosta ponad rieku Una. Mostom sa pár rokov dozadu dalo prejsť aj autom, ale vzmáhajúci sa turizmus a nezbední vodiči sa zaslúžili o to, že most bol zatarasený a už je určený iba pre peších.
Prešli sme k mostu, urobili pár fotiek a pokračovali ďalej cestou pomedzi domčeky. Za prvou zatáčkou nás privítal malý vodopád. Je to fakt pekné a hlavne sa mi páči, že okolo stoja klasické domy a ľudia v nich bývajú. Len im doslova pod oknami tečie riečka a padá vodopádik.
Tu jedna babka predáva z dvora šišky s džemom a čokoládou, tu ďalšia babka domáce ovocie, tu sa dá kúpiť rakija, tu altánok kde sa dá posedieť.
U nás by z toho bol opäť sterilný skanzen prinajlepšom.

Vrátili sme sa späť cez most a namierili si to k hlavnej atrakcii dedinky Martin Brod – k veľkému vodopádu.
Donedávna bol prístupný voľne, teraz je na začiatku chodníčka k vodopádu drevená búdka a v nej sa platí vstupné 5 mariek na osobu.
Tete čo tam sedela ukazujem, že tu vedľa v Zore bývame, či musíme platiť, ale že zajtra pôjdeme ráno aj s deťmi a to už zaplatím. Jasné, no problema a pustila nás.
Nemám problém s platením za niečo, čo sa platiť má, ale zas nechce sa mi platiť 2x za to isté behom de facto necelých 24 hodín.
Došli sme k vodopádu a fakt to za to stálo. Obzvlášť počas zlatej hodinky takto večer, to bolo jednoducho nádherné.

Ani si nepamätám, kedy a či vôbec sme zažili za jediný deň toľko pekných a pritom úplne odlišných vecí.
Ráno Chodník lásky, potom hrdzavý vláčik, krajinu kráterov, parádnu jaskyňu a teraz toto.
Do toho skvelé jedlo, milí ľudia, takmer žiadni turisti, ľudové ceny. Krajina ako z katalógu, počasie ako lusk aj s tým večerným dáždikom.
Jednoducho fakt dokonalý deň.

Opäť sme si sadli na terasu našej reštaurácie a objednali si večeru.
Ja som sa tešil na pstruha (neďaleko ich lovia) a konečne som si ho aj dal.
Bol famózny.

Po skvelej večeri sme si na terase zahrali karty a dali pár pivečiek.
Keď sme už takmer za tmy platili, strčili nám do rúk ešte dve pivá a deťom poslali dve plechovky Fanty, že to je na ich účet.
Ako som hovoril, dokonalý deň.

Streda 23. 7. 2025 – pešo okolo jazera Una a presun do Chorvátska

Ráno nás skoro budil kohút a potom sliepky, ale ešte sme zalomili a nakoniec sme sa vyspali celkom dobre.
Raňajky sme mali dohodnuté na 8:30 a presne o tomto čase sme zbehli dolu.
Najedli sme sa riadne, dostali sme pestrú zmes hlavne domácich produktov, každý si niečo našiel a boli sme spokojní.

Po raňajkách sme zniesli veci z izby do auta a išli vyplatiť nocľah.
Na naše veľké prekvapenie po nás chceli iba 50,-€, pozorný čitateľ si určite pamätá, že v SMS to bolo 20 na osobu.
Štart dňa tak dopadol nad očakávanie dobre.

S deťmi sme vyrazili rovnako ako večer predtým sami s Katkou – najprv k malému vodopádu.
Odtiaľ sme sa vrátili späť k odbočke na veľký vodopád. Tam už sedela iná tetuška ako včera večer, tej sme zaplatili vstupné a prešli sa k vodopádu.
Lietal som s dronom a potom sme sa vydali takzvaným Martiným chodníkom (od ženského mena Marta), ktorý vedie popri jazere, cez lúky a do kopca až na vyhliadku nad údolím.
Aj tu som trochu polietal.

Martin chodník na vyhliadke oficiálne končí, ale ďalej pokračuje neoficiálny chodník až k železničnému mostu dolu cez rieku.
Terén bol celý čas celkom ok, len posledných asi 150 metrov bolo dosť strmých smerom dolu, ale všetko dobre dopadlo. Z lesa sme vyliezli doslova takmer na moste.
Železničná trať údolím rieky Una je odstavená, vlaky po nej nepremávajú. Trať vychádza z tunela priamo na most a z mosta na opačnej strane vedie opäť do ďalšieho tunela.
Rovnobežne s železničným mostom je postavený provizórny most balkánskeho štýlu pre autá a peších.
Práve keď sme vyšli z lesa, prešiel po moste starý Golf. To bolo mimochodom jediné stretnutie s inou ľudskou dušou počas celej tejto rannej vychádzky.
Inak sme nestretli vôbec nikoho.
Asi 120 metrov (áno, tak blízko) od mosta proti prúdu rieky, vedie štátna hranica s Chorvátskom.

Trochu som prevetral drona a po opačnej strane rieky sme sa vydali späť smerom do dediny.
Išli sme okolo jazera a jeho vody spolu s ranným slnkom vytvorili nádherné farebné divadlo.
Pomaly sme túto rannú prechádzku ukončili tam, kde sme začali – pri malom vodopáde, len sme k nemu prišli z opačnej strany ako ráno.

Poslednýkrát sme pešo prešli cez most ponad Unu a naposledy sa ešte chvíľu kochali jej krásou.

V Zore baby skočili na WC, definitívne sme otočili list a vydali sa ďalej.
Google Maps ma navigovali na podozrivo blízky hraničný prechod. Moje tušenie sa potvrdilo, ťahalo nás to do hory po lesnej ceste a do zákazu vjazdu.
Bolo jasné, že tadeto nepôjdeme, nechcel som riskovať nejaký prúser niekde v horách s pohraničníkmi.
Navolil som v mapách normálnu cestu, čakalo nás do Privlaky v Chorvátsku asi 200 km.
Z Martinovho Brodu sme vyrazili najprv na sever do mesta Ripač, tam sme to stočili cez rieku Unu trochu na západ a šup cez hranice do Chorvátska a smerom na juh k moru.

200 kilometrov nie je veľa, ale cestami ako sme išli my, to trvalo dosť dlho.
Dosť nás prekvapilo, že dediny na chorvátskej strane a celkovo aj cesty a okolie vyzeralo horšie a chudobnejšie ako v Bosne a Hercegovine.
Povedal by som to tak, že v Bosne a Hercegovine ľudia na vidieku stále žijú, starajú sa a udržiavajú to.
V Chorvátsku sme naopak mali pocit, že vidiek vymiera a tým pádom chátra.

Neviem už kde presne sme to stáli, ale bol čas obeda a boli sme hladní.
Natrafili sme vo väčšej chorvátskej dedine na sympatickú reštauráciu pri ceste. Odstavili sme auto a naobedovali sa.
Katka s Táničkou si klasicky dali pizzu, Tomi rezeň a ja som si dal guláš s kolienkami.
Bolo to výborné, obsluha super a milá, ale tie chorvátske ceny v eurách nás hneď vrátili do reality 🙂

O štvrtej poobede sme dorazili do Privlaky na náš apartmán.
Nest Accommodation bola dosť drahá, ale perfektná trefa do čierneho.
Uvedomujem si, že sa tu dosť často rozplývam priam až v superlatívoch a je to už asi otravné, ale inak sa nedá ani v tomto prípade.
Ja mám na dovolenku v Chorvátsku svoj názor a ani teraz som ho príliš nezmenil.
ALE – toto ubytovanie znesie aj tie najprísnejšie nároky aj nadpriemerne náročného dovolenkára.
Celý komplex je premyslený do detailu. Od parkovania, cez členenie areálu, nádhernú kvitnúcu záhradu, mnoho, naozaj mnoho tieňa, dostatok ležadiel, slnečníkov. Rôzne kútiky kde sa dá zašiť.
Bazén jednoducho dokonalý – 19 metrov (to je na Chorvátsko absolútny luxus), čistý a super udržiavaný.
Jacuzzi k dispozícii. Punc tomu všetkému dáva letná kuchyňa s parádnym grilom a krbom, chladničkou a kuchynským vybavením, aké pomaly ani doma nemáme.
Fakt úplne super.

Samotný apartmán sme mali s obývačkou + dve spálne a balkón. Veľmi pekný, čistý a tiež výborne vybavený. Klíma, žalúzie na oknách, dokonca na balkóne aj markíza.
Akože wau, fakt to za tie peniaze stálo a každému to môžem s čistým svedomím doporučiť.

Majiteľka nás privítala, ukázala čo a ako a previedla nás areálom.
Vyložili sme auto, vybalili tie najzákladnejšie veci a šup hneď k bazénu a relaxovať.

Večer sme sa prešli k asi 12 minút vzdialenej „mestskej“ pláži v Privlake. Ja by som sa tu nekúpal ani omylom, evidentne však stovky iných ľudí môj názor nezaujíma (to je len dobre) a veselo si užívali túto paródiu na more.

Okrem zábavnej fretky na vôdzke (patriaca slovenskej rodinke), tu nič nestálo za pozornosť a tak sme sa po chvíli vydali na cestu späť, keď tu zrazu niečo v kríkoch pri ceste zašuchotalo.
Aha, korytnačka. A po chvíli o 50 metrov ďalej ďalšia.

Už ani neviem čo sme si dali na večeru, ale viem, že sme hrali karty, čítali a vegetili.

Štvrtok 24. 7. 2025 – veget pri mori a bazéne Vol. 1

Spalo sa fajn, po obligátnej kávičke sme zbehli do letnej kuchyne a urobili si raňajky.
Dalo by sa aj na izbe, ale v záhrade na vzduchu a pri bazéne to bolo predsa len o niečo atraktívnejšie.

Výhodou Privlaky je, že hneď vedľa leží ostrov Vir. Na ostrov sa dá dostať pohodlne autom cez most, je to naozaj len pár minút jazdy.
Na Vire som mal vytipovaných niekoľko pláží, podľa recenzií vraj dobrých.
Aj v okolí Privlaky je viacero pláží, dokonca aj pieskových. Len na nich nie je tieň a vypekať na slnku sa nám fakt nechcelo. Ďalším faktorom bolo parkovné – na viacerých sa platí 10,-€ na deň, je jedno či je človek na pláži hodinu, alebo celý deň, stále je to 10,-€.
My nie sme plážové typy a 10,-€ viem využiť aj inak.

Plaža Sapavac na ostrove Vir spĺňala naše teoretické požiadavky – bezplatné parkovisko, tieň a dobré hodnotenia.
Auto sme odstavili na neďalekom parkovisku a prešli k pláži. Na prvý pohľad neohúrila, ale more bolo pokojné, ľudí zatiaľ málo a tak sme sa zložili pod vysokými borovicami.
Katka s deťmi nabehli do mora a ja som lietal s dronom. Potom som si dal jedno pivko.
Aj dosť ďaleko od brehu bola voda len po pás, takže na nejaké veľké kúpanie to nebolo.
Voda bola čistá, nebola studená, ale celkovo to malo viac taký ten jazerný nádych.
Pokúpali sme sa poctivo a po asi 1,5 hodine sme sa presunuli ďalej.

Ďalšou v poradí mala byť pláž Duboka draga. Nachádza sa na severozápadnom okraji ostrova.
Vedie k nej de facto jediná cesta, avšak keď sme sa vymotali z dediniek a mali sme odbočiť na prístupovú cestu, trónila na jej začiatku značka zákaz vjazdu.
Ok, nechcú tam turistov, tak tam nejdeme. To, že iní značku ignorujú neriešim. A že tam teda chodí ľudí dosť, je jasné aj podľa toho, že takmer každý deň na túto pláž pribúdajú na Google Maps nové recenzie.

Otočili sme sa a vyrazili na ďalšiu pláž, pre zmenu na juhozápadnom okraji ostrova. Rovnako aj tam vedie jediná cesta.
A hádajte čo? Áno, aj tam stála stoporená novučičká značka zákaz vjazdu.
Nemienim riskovať pokutu, viem si živo predstaviť dychtivého chorvátskeho policajta vyskakujúcieho z kríkov a loviaceho nezbedných turistov z Čehoslovačka.
Ešte skôr ako som to stočil doľava na šotolinu, veselo okolo nás do zákazu vjazdu prefrčali tri autá so slovenskými eš-pé-zet.
Po niekoľkých stovkách metrov sme došli do malinkej mariny, teda prístavu.
Kotvilo tam pár lodičiek a vedľa móla sa kúpala jedna rodinka.

Katka s deťmi šupli do mora a ja som chvíľu lietal, potom som sa išiel okúpať aj ja.
More bolo úplne fantastické, ešte nikdy v živote sa mi tak dobre v Chorvátsku v mori nekúpalo.
Prístup do vody bol klasicky po šutroch, ale po pár metroch už človek stál na dne na luxusnom bielom piesku, fakt skoro ako v Karibiku.
Veľmi fajn kúpanie. Keď som lietal s dronom, všimol som si trochu ďalej ďalšiu pláž podobného typu, len tam toho piesku na dne bolo oveľa viac. Povedali sme si, že na ďalší deň pôjdeme priamo tam a hotovo.

Výborne okúpaní sme sa v najväčšom slnku už ďalej neškvarili, ale prezliekli sa do suchého a cestou späť na apartmán, sme skočili do supermarketu na nákup.
Kúpili sme si špagety, paradajkovú omáčku, čevapi nachystané na grilovanie a ešte pár drobností.

Na apartmáne sme z cestovín, polovice balenia čevapov, cibule, cesnaku a paradajkovej omáčky, vyčarovali úplne parádne „boloňské“ špagety.
Fakt sme si výborne pochutnali.
Po obede siesta a potom už iba relax pri bazéne.

Piatok 25. 7. 2025 – veget pri mori a bazéne Vol. 2

Program na dnešok bol jasný. Po raňajkách celé dopoludnie kúpanie na pláži, ktorú sme si vytipovali a po obede veget pri bazéne.
Veď sme na dovolenke predsa 🙂

Naložili sme potrebné pakšamenty a vyrazili do už známej lokality, opäť na ostrov Vir.
Prístupové cesty k „našej“ pláži boli dve, ja som si samozrejme vybral tú nesprávnu 🙂
Resp. takto, ona správna bola, len asi odhadom pred týždňom, súdiac podľa čerstvých stôp v teréne, ju niekto asi 300 metrov od pláže jednoducho na hulváta zatarasil kopou stavebnej sute priamo na strede cesty.
Keby som sa vybral tou druhou cestou, autom by sme došli priamo k pláži.
Tak ako ďalších päť áut, ktoré tam už stáli, keď sme tých posledných 300 metrov došli pešo.

Výhodou tejto pláže boli mini plôšky v tieni, dalo sa tak luxusne ležať pod stromami.
Rozložili sme si pod jedným takým stromčekom veci a nabehli do vody.
Bola ešte lepšia ako včera, naozaj topka.
Trochu ma vyrušovali dva obstarožné slovenské páry neďaleko, bolo ich počuť na celú pláž.
Inak to bolo naozaj perfektné kúpanie.

Chvíľu som aj poležal pod stromom, výborne sa tam ležalo. Otvoril som si jedno pivko a vegetil.
Po nejakej pol hodine došla väčšia česká rodina a potom ďalšia, nasáčkovali sa neďaleko a pohoda pomaly a isto končila.
Tie ich reči, to fakt nevymyslíš. Oni tam riešili čo je v letákoch u nich v Brne, či je lacnejší Kaufland, Makro, Lidl, Tesco a podobne. NONSTOP.
Dopil som teda pivko a radšej sa vrátil do vody.
Keď slnko vystúpilo na oblohu už dosť vysoko, bolo to znamenie, aby sme sa brali preč.
V tichosti a kľude sme sa pobalili a keď sme odchádzali, tak som ich pozdravil – „na shledanou“.
Skoro im zabehlo, Katka išla posledná a počula ich ako si hovoria – „to byli Češi, to byli Češi“.

A to je asi v kocke hlavný dôvod, prečo veľmi dovolenkovať v Chorvátsku nemusím.
Na každom kroku počúvať tie blbé reči, to sa jednoducho nedá nepočuť a nepočúvať.
Akože chápem, sme ľudia a je ľudské, že komunikujeme a rozprávame sa.
Ale PREČO nás musí byť počuť všade naokolo, PREČO sa nemôžeme rozprávať ticho a tak, aby to NEMUSELI počuť všetci okolo?
Nič to, aj s touto drobnou príhodou platí, že to bolo jedno fan-tas-tic-ké kúpanie, na ktoré veľmi rád spomínam.
A najlacnejší je Lidl.

Na obed sme sa zastavili vo fast foode v centrálnej časti Viru. Za klasické smažené polotovary a jednu 0,75 litrovú vodu sme tam nechali bratu 48,-€.

Na apartmáne siesta a po kávičke bazén a veget.

Na večeru sme si chceli grilovať, mali sme nakúpené drevené uhlie, pikantné fašírečky a ostali nám čevapi z predchádzajúceho dňa.
Chutilo všetkým, má to niečo do seba na takom grile kuchtiť.

Večer kocky, karty a spať.

Sobota 26. 7. 2025 – mestečko Nin a veget pri bazéne Vol. 3

Predpoveď počasia sadla na 100%.
Zobudili sme sa do rána po nočnom daždi. Slnko vychádzalo len dosť neochotne, ale predsa.
Toasty na raňajky sme si opäť pripravili v letnej kuchyni, tam sme si dali aj kávu.
Dopoludnia sme zašli pozrieť neďaleké mestečko Nin.

Nin je malé mesto, má len približne 1500 obyvateľov. Je to však najstaršie kráľovské chorvátske mesto.
Nachádzajú sa na ňom významné rímske pamiatky a celkovo je to tam dosť popretkávané históriou.
Samotné mestečko leží na ostrove na ktorý vedú dva mosty.
My sme auto pri jednom z nich odparkovali a prešli sa kamenným mostom do mesta.

Centrum je kompaktné s typickými stredomorskými kamennými domami. Pochodili sme uličky, polietal som s dronom a deti s Katkou si dali zmrzlinu.

Cestou na apartmán sme sa zastavili v supermarkete dokúpiť potrebné drobnosti.
Povedali sme si, že grilovať budeme už na obed a večeru vybavíme niečim jednoduchým z kategórie „co dům dal“.
Predpoveď počasia totiž sľubovala na večer a noc dážď a búrky.
Grilovaný obed dopadol výborne a do podvečera sme už iba vylihovali pri bazéne a kúpali sa.
Keď sa začalo zaťahovať, vrátili sme sa na apartmán a zvyšok večera sme trávili oddychom.
Pobalili sme základné veci, aby sme ráno neboli v strese. Majiteľka nám vravela, že môžeme na apartmáne ostať dokedy chceme, že sa nemusíme ráno ponáhľať.

Katka si potom do večera čítala, deti klasika mobily a ja som na mobile finalizoval a strihal video z bosniansko-hercegovinskej časti dovolenky.
Večer došla riadna búrka a lejak, pršalo s prestávkami až do rána.

Nedeľa 27. 7. 2025 – hajde domov

Nastala tá chvíľa, chvíľa z celej dovolenky najhoršia. Návrat domov.
Napriek tomu, že sme to nesilili a nikam sa nehnali, už o deviatej sme boli komplet pobalení, auto naložené a lúčili sme sa s majiteľkou.
Sadli sme do auta a zakývali naposledy tomuto skvelému ubytovaniu.
Čakala nás 8 hodín dlhá cesta, približne 700 kilometrov.
Predpoveď počasia sľubovala od centrálnej časti Chorvátska dážď, dokonca s výstrahami.
A tak aj bolo, od desiatej nám takmer nonstop lialo asi 2,5 hodiny.
Išlo sa všelijako, ale aspoň sa išlo. Klasicky pred Záhrebom sme na mýtnici Lučko stáli v kolóne asi 15 minút. Potom to už bolo celkom ok.
Niekde okolo mýtnice Goričan, samozrejme ešte pre hranicami s Maďarskom, sme dotankovali plnú.
V Maďarsku sme stáli iba raz na wecko, inak dym a čára až domov, kam sme po ôsmich hodinách šťastlivo dorazili.

Kto dočítal až sem asi pochopil, že naša horúcou ihlou ušitá dovolenka dopadla nad očakávania dobre.
Bosna a Hercegovina je nevybrúsený diamant. Krajina nádherná, plná nevšedných prírodných krás, slobodná, otvorená, voľná a veľmi vďačná.
Krajina kde peňaženka netrpí, žalúdok si príde na svoje a človek sa jednoducho nenudí.
Už teraz viem, že sa tam vrátime.

Chorvátsko bola z núdze cnosť. Keď sme už boli v Bosne a Hercegovine, ponúkalo sa to úplne prirodzene samo – aby sme sa tam išli okúpať.
Mali sme šťastie na výborné a teplé more, ubytovanie ani nehovorím.
Takže aj Chorvátsko vyšlo na jednotku. Určite sa tam nebudem o rok ponáhľať, ale uznávam, že keď všetko klapne, dá sa aj tam stráviť výborná dovolenka.

Hvala!

Nižšie môj pokus o výtvor s pohyblivými obrázkami toho naj z Bosny a Hercegoviny.