Zapraszamy – Krakov 2024

Hurá, začali ďalšie letné prázdniny.
Aj nejaký program by sa zišlo deťom vymyslieť, hovoríme si doma.
Šup s nimi k babke Gabči na šaľeny vychod 🙂 .
A my s Katkou sme tak mohli absolvovať ďalší výletík, chichi.
Vybrali sme sa opáčiť našich severných susedov. Po 16 rokoch sme opäť zašli do Krakova.

Pôvodne sme chceli niečo minúť z kreditu, ktorý máme už nejaký ten piatok vo Wizze, ale bohužiaľ z toho čo bolo v ponuke, sme si nič zmysluplné nedokázali vybrať. Opäť…
Kredit tak ostal nedotknutý a my sme museli pustiť žilou po 30,- € na osobu za spiatočné letenky Viedeň – Krakov Ryanairom.

Utorok 2. 7. 2024

Pohodlný odletový čas o 12:05 nám dovolil v kľude a bez stresu absolvovať domáce ranné práce.
Autom sme sa odviezli na Orange Parking (super cena 19,- €/deň) a o 9:30 sme už vyťahovali kreditky vo Vienna Lounge. Katka premiérovo.

Posedeli sme fajne, naozaj je to tam na úrovni. Keď na tabuli pri našom lete zasvietil oznam “Gate Open” a aj podľa Flightradaru už bolo naše lietadlo na zemi, pomaly sme sa dvihli a presunuli ku gejtu.

Pri gejte klasický obrázok, pracovník letiska keď si myslel, že ho už nik nevidí, tak sa na invalidnom vozíku ktorým išiel po imobilného pasažiera, zviezol dolu briežkom 🙂

Podarilo sa mi heknúť sedačky 3F a 4F, čiže sme obaja sedeli pekne za sebou pri okne.
Tesne pred štartom, sme museli dať prednosť práve pristávajúcej A380 od Emirates.

Po štarte sme leteli ponad Dunaj a rakúsku A1, neskôr sme kopírovali tok rieky Morava, preleteli sme ponad Bialsko a po necelých 45 minútach sme pristáli na medzinárodnom krakovskom letisku Jána Pavla II. – Balice.

Na ploche letiska sme míňali 8. základňu transportného letectva Vzdušných síl Poľskej republiky.

Vystupovali sme rukávom a keďže sme boli v predných radoch, trvalo to len pár minút.
Napriek tomu však zriadenci stihli vyložiť komplet batožinu.
Podobne ako vo Viedni s invalidným vozíkom pri odlete, aj tu si personál pomohol, tentoraz to však bola jazda na páse pre batožinu 🙂 .

O tom, že je Poľsko modernou európskou krajinou 3. tisícročia a eurofondy padli do správnych rúk a nie na účty v Belize, sme sa nonstop presviedčali celé dva dni.
Kde sú tie časy, keď bol Poliak len poľutovaniahodným chudobným susedom zo severu?
Nenávratne preč.
Vlaky, nástupištia, mosty, diaľnice… to je neuveriteľné, čo všetko Poliaci stihli vybudovať za posledných pár rokov.
A my zatiaľ hrdo, odborne, slušne, ale hlavne svojstojne budujeme jednu poondiatu diaľnicu z Bratislavy do Košíc. Sú predsa dôležitejšie veci, napríklad rušenie Špeciálnej prokuratúry, medvede, RTVS, doživotná renta pre Ficokota, kaviarenskí liberálni progresívci, kopanie do EÚ, NATO, spojencov a vlastne do všetkého čo je aspoň trochu príčetné. Pchanie sa do riti Putinovi, Orbánovi a iným kreténom.
Babráci, diletanti a neschopáci sme.
Trochu som sa opustil… poďme späť do poľskej reality. Prišli sme si predsa užiť pekný výlet.
A bol naozaj veľmi pekný.

Letisko moderné, parádne prepojené s mestom priamym vlakovým spojením. Stačí prejsť pár metrov skleneným mostom a človek stojí na peróne.
Lístky na vlak je možné kúpiť v stánku, automatoch a tiež priamo vo vlaku.
Od roku 2014 vedie priamo z letiska zmodernizovaná linka cez centrum Krakova až do Wieliczky, jednoducho paráda.

Po asi 20 minútach sme vystúpili na stanici Kraków Główny. To je ďalšia vec, o ktorej môže taká Bratislava len snívať.

Parádna hlavná stanica prepojená s veľkým nákupným centrom, v podzemí samozrejme napojená na električkovú trať.
U nás opäť len debaty… najnovšie minister Ráž ml. spomenul Stupavu, že by tam mohla byť nová hlavná stanica. To už nie je ani vtipné, táto naša paródia na štát.
No nič, nekazme si výlet porovnávaním a spomienkami na vlasť.

Zo stanice sme to mali asi 10 minút pešo k nášmu hotelu Lavender. Príjemný, pohodlný a dobre vybavený hotelík s výbornými raňajkami. Pešo dobre dostupný ako som spomínal zo stanice, aj do centra to bolo kúsok. Okolo kopa reštaurácií, všadeprítomné Žabky, skrátka super hotel ako základňa k návšteve mesta.

Na izbe sme sa dlho nezdržali. Zložili sme veci, trochu sa natiahli a hybaj do mesta.
Bolo veľmi pekne, blížila sa zlatá hodinka a tak sme si povedali, že tento prvý podvečer sa len budeme prechádzať a pofotíme si mesto “zvonka”.
Ďalší celý deň venujeme prehliadke kostolov “zvnútra”, keďže predpoveď hlásila zatiahnuté nebo.

Mňa už aj hlad trochu chytal, v Žabke vedľa hotela som si zadelil klasický vopcháčik, dobre padol 🙂

Centrum sme si nechávali nakoniec, začali sme bočnými uličkami.
Keďže sme sa pohybovali neďaleko absolútneho centra mesta, aj bočné uličky prekypovali životom. Kopa podnikov, kaviarní, dvorov v ktorých boli skryté ďalšie reštaurácie a terasy.
Veľmi príjemné a pohodové.

Katke som chcel ukázať nejaký klasický mliečny bar. Mliečne bary si počas komunizmu získali veľkú popularitu. Podávali jednoduché, lacné a domáce jedlá. Mnohé fungujú dodnes, niekde viac, inde menej poplatné dnešnej dobe a turistom. Každopádne určite doporučujem nejaké vyskúšať ak je človek v Poľsku, dá sa tam stále výborne a lacno najesť.

Po asi 20 minútach prechádzania sa, sme vošli do jedného z mnohých dvorov a zasadli na útulnú terasku podniku Pan Naleśnik, čiže Pán Palacinka. Naleśniki sú poľské palacinky, robia ich na sladko aj slano.
My sme si dali výbornú kávičku a keďže Katkine americano bolo dosť horúce, ja som stihol vypiť aj jedno pivko.

Sedelo sa skvelo, ale museli sme pokračovať ďalej.
Míňali sme chutne vyzerajúci street food. Burgre, ázijská kuchyňa, jedno lepšie ako druhé.

Postupne sme sa dostali na Rynek Główny, Hlavný Trh. Toto centrálne námestie starého mesta asi netreba zvlášť predstavovať. Nachádza sa tu ikonická budova starého trhu, radničná veža, Bazilika sv. Márie, kostol sv. Vojtecha, kopa múzeí, pamätníkov. A samozrejme reštaurácie a rôzne iné turistické pasce.

Odtiaľto sme išli nenáhlivo ďalej smerom k hradu Wawel.

Na hradný kopec a nádvorie Kráľovského hradu Wawel sme došli južnou Bernardínskou bránou.
Popozerali sme výhľady na Vislu, hradné nádvorie a budovu hradu s katedrálou. Bolo naozaj veľmi pekne a čo potešilo tiež, tak aj turistov bolo málo.
Okrem samotnej katedrály, sa mi najviac páčili kvety v záhonoch. Veľmi pekný kvitnúci mix.

Severnou bránou Wazów sme Wawel opustili a pomaly sa vydali na cestu späť, len trochu inými uličkami.
Prešli sme okolo arcidiecézneho semináru aj arcidiecézneho múzea Karola Wojtylu, až sme sa opäť dostali takmer do centra starého mesta.

Ja som mal vopcháčik pri odchode z hotela, ale Katka už bola hladná a tak nám mliečny bar, na ktorý sme náhodou natrafili, padol veľmi vhod.
Katka si dala kuraciu vysmážanú šišku so zemiakmi a mix šalátov, mne stačil žurek, bol famózny.

Jáj, tak dobre sa nám v mliečaku sedelo. Ale nakoniec sme sa dvihnúť museli a aj sme tak urobili.
Ešte predtým sme opáčili ich WC. Mali sme aj celkom šťastie, ako sme ďalší deň zistili. WC je v mliečaku skôr rarita ako istota. Jednoducho väčšinou sú mliečne bary bez toaliet, čo je dosť škoda.
Ulice boli zaplnené tak akurát, prechádzalo sa príjemne. Cez Rynek sme sa presunuli k severnej bráne starého mesta, k Floriánskej bráne.

Na rohu pri vstupe do starého mesta bola cukráreň. Katka si chcela dať sicílsku brioche – briošku plnenú zmrzlinou, ktorú mali na tabuli v menu. Bohužiaľ ju však nemali a tak sme si nič nedali.

Okolo barbakanu, popri pomníku bitke pri Grunwalde (doporučujem prečítať zaujímavý článok na Wiki) na námestí Jána Matejku, sme sa postupne došmotkali späť k hotelu.
V Žabke sme si ešte kúpili pár pivečiek a nejaké čipsy na večer.

Na izbe klasika sprcha a veget v posteli. Bavili sme sa na simultánnom poľskom dabingu – v telke dávali Agenta bez minulosti (Jason Bourne).

Dobranoc i słodkich snów!

Streda 3. 7. 2024

Na našom hoteli bolo skvelé aj to, že check-out bol možný až do 12:00. Odlet sme mali večer o 20:45, čiže sme sa nemuseli ráno naháňať, aby sme stihli všetko čo sme chceli vidieť.
Práve naopak, dopriali sme si pekne lenivé ráno a dôkladné raňajky 🙂

Na izbe sme si ešte v posteli odpočinuli a o pol jedenástej sa odhlásili z ubytovania.
Plán sme nemali, len sme sa chceli opäť prejsť po starom meste a tentoraz aj popozerať kostoly, ktorých je v Krakove naozaj dosť.
Prešli sme okolo nenápadného Spolku Slovákov v Poľsku, k prvému kostolu dňa – Bazilike sv. Floriána.

Zvonka som ju nefotil, je na obrázku vyššie v poslednej utorkovej galérii, keď sme sa už vracali večer späť na hotel.

Už známymi uličkami a Matejkovým námestím, sme sa presunuli na Rynek Główny. Turistov bolo o poznanie viac ako v predchádzajúci deň.

V Žabke sme si kúpili nealko a chvíľu sme posedeli na ulici na lavičke. Popri mliečaku, kde sme včera večerali, sme došli ku Kostolu sv. Petra a Pavla.

Kostol pekný a čo sa nám páčilo, vnútri pri vchode nás milá slečna upozornila, že je možné ísť si bezplatne pozrieť aj podzemie.

Susedný kostol sv. Andreja sme zvnútra nepozreli, ani už neviem prečo.

Odtiaľ sme to mali už len kúsok na Wawel, cestou sme si všímali pekné detaily.

Vo Wawelskej katedrále je zakázané fotiť (ale párkrát som to tam cvakol aj tak) a platí sa tam vstupné 5,40,- €. V cene lístka je okrem prehliadky katedrály aj vstup do podzemia a možnosť výstupu na vežu – zvonicu, kde sa nachádza zvon Žigmund vážiaci 11 ton.

Keď sme boli v Krakove prvýkrát, do katedrály sme nešli. Teraz sme si vraveli s Katkou, že už musíme.
Akože fakt, aj ten najväčší barbar a kultúrny ignorant, musí po zhliadnutí tohto skvostu uznať, že je to niečo úžasné. Na každom metri kus slávnej poľskej histórie.

Prešli sme si časť katedrály a pokračovali výstupom na Žigmundovu vežu, v ktorej je už vyše 500 rokov umiestnený zvon Žigmund. Vyrobiť ho dal ako inak, Žigmund. Konkrétne Žigmund I. Starý. Zvon dodnes funguje, počuť ho však len počas sviatkov a iných občasných príležitostiach.
V zvonici sa už fotiť môže.

Samotný výstup hore bol dosť stiesnený. Občas sa bolo potrebné prepchať pomedzi stáročné drevené trámy cez naozaj malé otvory.
Pozitívne hodnotím, že hore sa ide jedným schodiskom a dole iným, čiže turisti sa navzájom nekrižujú, ale pekne postupujú jedným smerom.
Z hornej časti zvonice je aj výhľad na mesto, ale iba jedným smerom a dosť obmedzený, ale tak aspoň vďaka aj za to.

Katedrála bola miestom korunovácie mnohých poľských kráľov a kráľovien, viacerí z nich sú tam pochovaní – konkrétne šestnásti. Hrobky si je možné pozrieť v podzemí katedrály.
Pochovaní sú tam aj iní poľskí velikáni, námatkovo Tadeusz Kościuszko, Adam Mickiewicz, Józef Piłsudski, Władysław Sikorski, ale aj bývalý prezident Lech Kaczyński s manželku Mariou.
Je to tam silné. Moje pocity po návšteve asi najlepšie vystihujú dve slová: bázeň a pokora.

Mimochodom, keď som bol v roku 1987 v pionierskom tábore v Mýte pod Ďumbierom, boli sme tam spolu s Poliakmi. Spravili z nás zmiešané oddiely, náš sa volal Kościuszkovci.
Celotáborovú súťaž vyhral práve náš oddiel.
Aj na to som si teraz, po 37 rokoch, spomenul pri jeho hrobe.

Z podzemia sme pokračovali na pravom krídle katedrály prehliadkou jednotlivých kaplniek, jedna krajšia ako druhá.
Po Chráme sv. Petra vo Vatikáne, je toto asi druhá sakrálna stavba v mojom rebríčku “kostolov”, čo som pochodil.

Pokračovali sme presne opačným smerom ako včera, Bernardínskou bránou sme Wawel opustili a vydali sa k rieke Visla.

Prešli sme ďalej, do židovskej štvrti Kazimierz.

Cestou sme sa bavili na vtipnej poľštine.
Prekladať asi netreba 🙂

Opäť sme natrafili na krásny kostol, tentoraz románsky gotický Kostol sv. Kataríny. Tak som s mojou Katarínou zašiel dovnútra, aj sa nám už žiadalo trochu posedieť.

Hneď vedľa kostola bol odparkovaný krásny Opel Ascona, tiež v dokonalom stave ako ranný Žuk.

Z bočných uličiek sme sa opäť nasmerovali do centra štvrti Kazimierz, k Etnografickému múzeu na námestí Wolnica.

Hneď vedľa je ďalší kostol, nádherná Bazilika Božieho tela. Už ani neviem koľký kostol dnešného dňa, ale jednoznačne stál za to. Vnútorná výzdoba bola jednoducho prekrásna.

Už by sme aj niečo zjedli, teda hlavne Katka. Motkali sme sa ďalej uličkami, prešli sme okolo Technického múzea.

Aj okolo starého depa.

Až sme došli k Starej synagóge a pamätníku krakovským obetiam holokaustu. Ale nejako sme nevedeli nájsť správnu reštauráciu, ktorá by nás oslovila.

Chceli sme sa najesť v niečom lokálnom, ideálne v nejakom mliečaku. Turistické reštaurácie s generickým menu nás vôbec nelákali.
Podľa Google máp som lokalizoval neďaleký mliečak na križovatke bulvárov Józefa Dietla a Starowiślna.
Bohužiaľ keď sme tam došli, tak WC mali mimo prevádzky. Určite sme si chceli umyť ruky a cvrknúť si po hodinách chodenia.
Smola teda, museli sme hľadať ďalej. Ďalší mliečak bol pri železničnej stanici Kraków Grzegórzki.
Kopli sme do vrtule, ale opäť smola. V tomto mliečaku pre zmenu nemali záchody vôbec.
Cestou sme však išli okolo ošúchanej, príjemne ostalgicky prispatej reštaurácie s reklamou na pivo Okocim.
Ta šme še tam okocili, konečne 🙂
Aj záchody mali, aj ceny normálne a klasické poľské menu.
Katka si dala mäsové pierogi, ale ja som bol ešte stále plný od raňajok. Len som trochu ochutnal, boli fakt výborné. Pritom taká blbosť.
Po asi 30 rokoch som si v podniku objednal na pitie Fantu a potom rovno ešte jednu 🙂

Bez náhlenia sme dali tejto sympatickej reštaurácii zbohom a pomaly sa vrátili do centra starého mesta.
Do cesty nám vkročil posledný dnešný chrám duše, Dominikánska bazilika Najsvätejšej Trojice v Krakove.
Bohužiaľ som si ju zabudol odfotiť zvonku. Akurát mi volala Tánička 🙂

Poslednýkrát sme sa vrátili na Rynek Główny a Katka ešte zbehla na chvíľu do Baziliky sv. Márie. Ja som tam nešiel, na dverách mali oznam, že je vstup zakázaný. Katka tam síce vošla, ale ďaleko sa nedostala, hneď za dverami boli mreže a do baziliky sa de facto nedalo ísť.

Čas už pomaly pokročil a aj keď sme ho mali stále dosť, predsa len sme sa už vydali smerom k stanici.
Nachodené sme mali riadne, odhadujem to na poctivých 12-14 kilometrov po meste a kostoloch.

Napravo od budovy starej stanice stojí pomník Ryszarda Kuklińskiego. Je to zaujímavá postavička nedávnej histórie. Mnohí ho považujú za najvýznamnejšieho škodcu komunizmu, od roku 1971 spolupracoval ako špión s CIA. Ešte predtým však ako vysokopostavený funkcionár participoval na vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR v roku 1968.
Už ako špión, tesne pred vyhlásením vojnového stavu Jaruzelským, sa mu za pomoci CIA podarilo spolu s rodinou ujsť do USA, kde žil pod zmenenou identitou.
V neprítomnosti ho Jaruzelského mašinéria odsúdila k trestu smrti.
Umrel na Floride v roku 2004, ešte predtým však stihol Poľsko navštíviť. Trest smrti mu bol po skončení Jaruzelského režimu zrušený.

Na stanici sme si chceli kúpiť niečo na jedenie do ruky, ale toľko sme vyberali, až sme si nakoniec povedali, že to necháme tak a kúpime si voľačo na letisku.

Na letisko sme okolo siedmej večer došli pohodlne vlakom. Mali sme stále kopu času, odlet bol až 20:45. Ešte sme však nevedeli, že nám to bude hodinu meškať, cholera.
Nič to, aspoň sme po dlhom a únavnom dni a chodení konečne sedeli a vegetili. Ja som si čítal a Katka lúštila krížovky. Pod zub sme si nakoniec kúpili mierne predražené bagety, ale boli aspoň dobré.
Ešte pred odchodom z hotelovej izby, som opäť hekol sedenie v lietadle, obom nám systém “náhodou” pridelil exit row.
Do lietadla sme tak nastupovali úplne ako poslední. Keďže ja som mal celú trojku sám pre seba, Katka si sadla ku mne.

Dosť sme sa bavili na arabskom pištoľníkovi, ktorý sedel pri okne v našom rade cez uličku.
Lietadlo už pomaly vchádzalo na štartovaciu dráhu (!), keď si cez gombík zavolal letušku a tá dosť nechápala, keď jej povedal, že si prosí kávu 🙂
Tak mu povedala, že palubný servis začne 10-15 minút po štarte.
Fakt niektorých ľudí nepochopím. Samozrejme, že si potom už žiadnu kávu neobjednal truľo.
A ešte aj stratil ľavý AirPod niekde pod sedadlom. Karma.

45 minútový let aj vďaka luxusnému miestu na nohy prebehol úplne parádne. Niekde za Trenčínom sme začali pomaly klesať a s hodinovým meškaním sme pristáli na Schwechate.

Katka zavolala vodičovi Orange Parkingu, ktorý po asi 12 minútach dorazil na dohodnuté miesto.
Náladu trochu kazila spotená hysterická Moraváčka s dvomi deťmi a manželom, ktorá sa dobýjala do mikrobusu hlava-nehlava. Fakt som na takéto egocentrické tepše alergický. Myslia si, že keď majú decko, svet sa krúti len okolo nich.
Vodič má bod k dobru, vôbec si ju nevšímal a robil si svoje.

Vyplatili sme parkovné a presne o 00:15 sme hladko dorazili domov.
Na dobrú noc sme si dali po jednom pivečku a zaľahli spánkom spravodlivých.

Čo dodať záverom? Krakov je svetový.
Keď sme boli s Katkou pred 16 rokmi v Krakove prvýkrát, bral som to len ako ďalšie pekné mesto.
Prišli sme tam autom rovno z Osvienčimu, dosť psychicky vyčerpaní. Pochopiteľne…
Mesto sme si prešli, páčilo sa nám, ale ako som už spomenul. Len ďalšie pekné mesto.
Po Osvienčime sa tešiť a ochkať nad peknými budovami, no nejako to nešlo.
Na druhý deň sme išli do Vieličky a to bola úplná paráda.
Za tri dni sme tak videli Osvienčim, Krakov aj Vieličku.
Na Krakov treba čas, kľud a veľa chodenia. Je naozaj veľmi pekný a myslím, že tak ako sme to mali teraz s Katkou – prvý deň len chodenie uličkami a fotenie, druhý deň viac do hĺbky a popozerať kostoly, že takto je to najlepšie.
Jeden deň je určite málo, dva sú minimum.
Keď si k tomu človek pripočíta rozumné a dostupné lety z Viedne, stále celkom priaznivé ceny, výbornú kuchyňu a už viackrát spomínanú infraštruktúru povedal by som až rakúskeho typu, je to jedna skvelá destinácia na naozaj parádnu poznávačku.