Kirgizsko 2024

Vďaka tureckému Pegasusu a jeho mega letenkovej januárovej akcii, som sa aj ja s bratrancami pridal k zástupu ďalších podobne postihnutých pacientov, aby sme aspoň na pár dní navštívili stredoázijské Kirgizsko.
Cena 134,- € za spiatočnú letenku bola z kategórie “ríša snov”.
Tomu sa jednoducho nedalo odolať.

Slovo dalo slovo a obratom sa ku mne pridal bratranec Robo, na druhý deň zmenil názor aj bratranec Pali.
(Ne)svätá trojica tak bola kompletná a ja som začal riešiť itinerár, ubytko, auto, skrátka všetky tie veci okolo takýchto výletov.
A dúfal som, že sa mi dovtedy poriadne zahojí môj čerstvo vymenený bedrový kĺb.
Zahojil sa 🙂

Štvrtok 16. 5. 2024

Odlet zo Schwechatu v štvrtok o 17:55 dával slušný manévrovací priestor a časovú rezervu, nemuseli sme stresovať a znásilňovať logistiku.
Chalani vcelku pohodlne a ako inak s meškaním 35 minút dorazili na bratislavskú Hlavnú šťanicu Tatranom z Košíc.
Cestou bohato využívali ponuku reštauračného vozňa.

Na stanici sme sa zvítali a trolejbusom č. 40 sme sa presunuli na Nivy. Chalani rýchlo vybavili obed, wecko a vo Flixbuse o 14:10 smer Schwechat sme obsadili zadnú trojku.
Na security sa pracovníkom nepáčil Robov a Paliho ruksak. Konkrétne, že mali drogériu po 1ks v objeme 100 ml vnútri v ruksaku a že to nevyložili von na pás. Môj ruksak im z neznámeho dôvodu nevadil, pritom som v ňom mal podpazušník a zubnú pastu, rovnako som to von nevyložil.
Svetlý okamih nastal, keď som premiérovo otestoval Vienna lounge. Kreditka od mBank zafungovala a tak som si šupol dva Heinekeny a nejaké to jedlo. Potešilo.

Chalani mali bohužiaľ kreditky, ktoré salónik neakceptuje, takže na mňa čakali pri gejtoch v bare pri chutnom čapáku za nechutných 6,- €.
Aby som nebol sviňa, po slabej polhodinke som sa k nim pridal, nech nečakajú sami 🙂

Tak ako som tušil, let do Istanbulu bol napráskaný do posledného miesta. Aj vďaka plechovke piva sa tie dve hodiny dali celkom v pohode vydržať.
Inak veľká pochvala Pegasusu, že online check-in ktorý som vyklikával z domu nás nerozsadil, ale nechal pekne pri sebe, na všetky lety.
Neviem dokedy im to takto vydrží, obávam sa, že čoskoro budú nasledovať politiku Ryanairu a Wizzu, ktorí rozsádzajú až s úchylným potešením každého kto nezaplatí.

Na istanbulskom letisku Sabihy Gokcen sme pristáli niečo po deviatej večer. Prekvapilo nás neturecky chladné počasie. Bus nás odviezol k terminálu.
Tu sme najprv vypustili prebytočné kvapaliny ako dôsledok filtrácie a látkovej výmeny po požití tekutých podporných prostriedkov. Jednoducho boli sme sa vyšťať.

Nočný let do Biškeku bol o 23:00, nejako extra veľa času sme tak nemali. Tranzit prebehol úplne bez problémov. Letisko bolo preplnené a riadne predražené, ale fakt že hej.
Voda zdarma nikde, záchodov málo, wifi len pre registrovaných (treba si vystáť riadnu frontu), skrátka rýchlo preč odtiaľto.
Ja som v mobile rozchodil aplikáciu od 5ber a zakúpené dáta na eSIM kartu, takže sme aspoň čo sa tohto týka boli vybavení.
Chalani si dali kebab vo fastfoode, ale fast to rozhodne nebolo, čakali sme reálne štvrť hodinu kým nám to dali. A food to bol tiež všelijaký, len nie chutný. Draho a nechutne.
Čo by človek chcel za 11,- € však?

Odleteli sme načas a dokonca nebolo ani úplne plné lietadlo. Pali si ukoristil pre seba celú trojku a my s Robom sme tak mali viac miesta.
Za čo Pegasus nechválim, je logika podávania jedla. Mnou vopred objednané raňajky (prílet do Biškeku o 7:00), mi dali hneď po nastúpaní do letovej hladiny. Pekný nezmysel podávať teplé raňajky pred polnocou. Radšej som si to ale nechal u seba a ráno zjedol studené, nechcel som, aby mi to ešte raz potom zohrievali.
Robil som nejaký ten čas v kuchyni a viem čo personál stvára s jedlom keď sa niekto sťažuje 🙂
Päťhodinový nočný let v lowcoste… no boli sme radi, že sme konečne ráno načas pristáli 🙂

Piatok 17. 5. 2024

Hlavný vzdušný prístav Biškeku Manas International Airport nás privítal sychravým, zamračeným a vcelku teplým počasím. Dážď bol na spadnutie, obrazne aj doslova.

Pasovkou sme prešli ešte v tranze a polospánku. S pečiatkou v pase a mútnym pohľadom sme sa vymotkali do vstupnej haly letiska. V zmenárni som zamenil 20,- € a nasertívne sme sa zbavili asertívnych taxikárov.
Vtip týždňa: Maršrutka je drahá (70 somov), poďte so mnou taxíkom (1500 somov) hahaha.

Na parkovisku pred letiskom sme lokalizovali stanovisko maršrutiek. Len čo sme tam došli, jedna s číslom 380 práve zaparkovala a mohli sme nastúpiť. 380-ka bola presne tá, ktorú sme potrebovali na odvoz do centra mesta.

Maršrutka sa pomaly zaplnila a vyrazili sme. Cesta trvala približne 40 minút, dosť ľudí sa ešte dnu natlačilo, ako sardinky.
Vystúpili sme na konečnej zastávke na hlavnom bulvári Čui (Chui Prospekt). O deviatej sme sa tu mali stretnúť s Almazom z požičovne Overland, mal nám doviezť auto.

Necelú hodinku sme využili na zbežný prieskum neďalekého bazáru Oš. Kto bol na nejakom skutočnom trhu na východ od našich hraníc tak vie, že tieto trhy vždy stoja za to.
Celé to malo len jednu a dosť podstatnú chybu – začalo regulárne pršať. Unavení a nevyspaní po dlhej ceste sme sa poniektorí museli dosť motivovať k prechádzkam po trhu 🙂

Blížila sa deviata hodina a tak sme sa rýchlym krokom presunuli na miesto stretnutia s Almazom. Už nás tam čakal s autom. Odviezli sme sa všetci k nášmu Golden Bishkek hotelu. Vybavili sme bleskovo formality, zaplatili depozit a výpožičné (200,- € depozit + 60,- €/deň za auto).
Almaz nám odovzdal Toyotu Land Cruiser a po posledných pokynoch nás opustil.

Na recepcii hotela sme do úschovy odovzdali ruksaky a navštívili hotelové WC. Check-in bol možný až po 13:00. Aspoň sme si zistili kedy sú modlitby v mešite, ktorú sme chceli ísť pozrieť.
Počas modlitby neveriaci psi dnu nesmú.

V potravinách vedľa hotela sme si kúpili vodu, pivo do rezervy a nejaké drobnosti. V susednej kaviarni sme si dali kávu a chvíľu posedeli.

Kým sme sa mohli ubytovať, potrebovali sme nejako zmysluplne stráviť čas. Rozhodli sme sa najprv ísť pozrieť Centrálnu mešitu v Biškeku. Je to jedna z najväčších mešít v strednej Ázii, údajne má komplex kapacitu 30000 ľudí. Kirgizsku ju venovala a financovala turecká vláda.
V roku 2018 ju bol slávnostne odovzdať do užívania sám slovutný Recep Tayyip Erdogan.

Sadli sme do auta a premiérovo sa vydali do rušnej premávky Biškeku. Stále pršalo.
Cestou sme na križovatke zbadali riadne bizarnú situáciu. Pokazený trolejbus, za volantom vodič, v trolejbuse cestujúci. Za pokazeným trolejbusom zastavil ďalší trolejbus a jeho vodič začal ten pokazený tlačiť preč z križovatky.
Legenda hovorí, že sú tam doteraz.

Toyotu sme odparkovali na parkovisku neďaleko a pešo sme došli k mešite. Trochu sme ju popozerali zvonka a nakoniec aj zdnu. Topánky sme si samozrejme vyzuli pred vchodom.
Vnútri boli iba asi piati veriaci, inak nikto iba my a ešte jeden strážnik.
Pekné je to tam.

Pri mešite sú malé stánky, v jednom z tandori pece práve vyťahovali čerstvo upečené samsy. Vyzerali výborne, voňali ešte lepšie, ale mäsová plnka bola pre naše chuťové poháriky dosť negustiózna.
Objedli sme cesto, mäsovú plnku sme vytriasli do trávy a zvyšné cesto dojedli.

Cestou k sídlisku Vostok 5 sme išli okolo budovy cirkusu. Bohužiaľ ju práve rekonštruujú, tak sa nedá ísť blízko a normálne to nafotiť, tak aspoň z diaľky.
Pozitívne bolo, že prestávalo pršať a dokonca sa začali v diaľke nesmelo vynárať hory.

Keď som lustroval čo v Biškeku pozrieť, náhodou som narazil na sídlisko Vostok 5. Prišlo mi to ako fajn nápad ísť si pozrieť klasické mestské sídlisko, kde žijú domáci a bokom od centra.
Zaujali ma tam zmenšeniny londýnskeho Big Bena a Eiffelovej veže.
Skrátka Vostok 🙂

Čas pomaly pokročil a mohli sme sa ísť ubytovať. Auto sme odstavili pri hoteli.
Boli sme však už aj hladní a tak sme skočili do neďalekého Pinta Pubu na pivko, výborný koňačik Biškek a dali sme si z ich obedového menu.

Výborná kuchyňa (Robko hovoril, že taký dobrý stroganoff ešte v živote nejedol), pivko len tak zasyčalo a koňačik tomu dal tú správnu atmosféru.

Veľmi príjemné posedenie. A samozrejme neostalo len pri jednom pivku a koňačiku 🙂

Okolo tretej sme sa konečne ubytovali a zložili veci na izbe. Poobedný šlofík a sprcha nás vrátili do hry a okolo piatej sme sa vydali na peší prieskum centra mesta.

Prešli sme pešo na neďaleký hlavný Čui bulvár na ktorom sa nachádza väčšina budov a vlastne všetkého čo v meste stojí za zmienku.
Prehliadku sme začali pri Mestskej radnici, následne sme prešli k Filharmónii pred ktorou je fontána a socha Manasa na koni. Podchodom sme sa presunuli na druhú stranu ulice a keďže ja som v Pinta Pube nič nejedol, dal som si v sympatickej táckarni výbornú taštičku oromo, plnenú strúhanými zemiakmi a cibuľou, bohato posypanou čili.
Cez cestu sme sa opäť presunuli na opačnú stranu pred kino Rossija. Plynulo potom k budove parlamentu a ešte ďalej na hlavné námestie mesta Ala Too.
Tu stojí za zmienku budova Štátneho historického múzea. Práve z neho vychádzala nejaká arabská návšteva papalášov.
Za budovou múzea je socha istého Uljanova, vo svete lepšie známeho ako Vladimíra Ijliča Lenina.

Príjemný bol Panfilov park, plný kolotočov a všetkého čo k tomu patrí. Celý park je vlastne lunaparkom. Dosť to tam žilo, atrakcie otvorené, bufety tiež a tak sme neodolali a dali si jednu jazdu na ruskom kolese.

Hneď vedľa je atleticko-futbalový štadión Dolena Omurzakova, prešli sme na tribúnu a chvíľu sledovali atlétov pri tréningu.

Vrátili sme sa k filharmónii, Pali tam hľadal kešku.
Tam to pekne žilo, kopec detí a hrali rôzne loptové hry. Najviac sa mi páčili moslimské dievčatá v tých ich habitoch ako hrali volejbal.
Kešku sme nenašli 🙂

Naše kolečko sme uzavreli v Pinta Pube, kde sme si po 20000 krokoch v nohách za celý deň dopriali zaslúženú odmenu v podobe orosených čapákov a výbornej večere.

Veľmi dlhý a náročný deň sme tak úspešne zavŕšili ako sa patrí. Unavení, ale spokojní sme okolo jedenástej večer padli do postelí.
Čakal nás ďalší náročný deň.

Sobota 18. 5. 2024

Spali sme celkom OK, ráno sme pred ôsmou naklusali na raňajky. Tie boli veľmi pestré, dosť bohaté a chutné.

Po deviatej sme sa pobalili a odhlásili z hotela. Vyrazili sme k prvej zastávke tripu, do približne 160 km vzdialeného kaňonu Kok Moynok.
Chvíľu trvalo kým sme sa vymotali z Biškeku, premávka bola dosť hustá. Celkom sa to však ukľudnilo keď sme sa dostali na hlavný ťah smerom k jazeru Yssyk Kul. Minuli sme dva hraničné prechody s Kazachstanom a dlhšiu dobu sme kopírovali tok rieky Čui. Takmer celú cestu sa po pravej strane tiahlo pohorie Ťanšan. To sme v prvý deň mohli vidieť až podvečer keď sme boli v meste na prechádzke.
Dosť sme boli prekvapení z častých policajných radarov a hliadok. Nepočítali sme to, ale za tie dva dni sme ich stretli možno aj 15. Našťastie nás nezastavili ani raz.

Ku kaňonu sa dá dostať celkom jednoducho, len treba na správnom mieste odbočiť z hlavného ťahu, prejsť mostom ponad rieku a stočiť to doprava do osady Kok Moynok Vtoroye.
Za osadou sme pokračovali poľnou cestou, až sme dorazili ku kaňonu Kok Moynok.
Je tam aj ďalší kaňon s označením číslo 2, ale ten je menší a pre nahustený program sme ho vynechali.

Na provizórnom parkovisku pri vchode do kaňonu stáli ešte asi dve ďalšie autá, z toho jeden mikrobus.
Odparkovali sme, natiahli sa trochu a vošli do kaňonu. Základná časť ktorú sme si prešli má 1 km, to myslím úplne stačí. Dá sa tam ešte poloziť a pochodiť dosýta po vedľajších cestičkách a loziť po skalách, ale na to sme nemali čas, vybavenie ani sme v tom nevideli zmysel.
Kaňon je veľmi pekný, jedinou vadou krásy je vedenie vysokého napätia ponad začiatok kaňonu. To kazí celkový dojem, ale ďalej vnútri kaňonu už výhľadom nič nebráni.

Každý sme si prešli kaňon v svojom tempe a nakoniec sme sa stretli pri aute. Osviežili sme sa a šup späť na cestu. Vrátili sme sa na hlavný ťah a pri meste Balykchy sme to stočili na juh a postupne sme začali kopírovať južný breh jazera Yssyk Kul.
Pri pamätníku venovanom hrdinom 2. svetovej vojny sme si spravili krátku foto pauzu.
Potešili fotogenické somáriky a zašli sme s autom až na breh jazera. Trochu sme to tam popozerali a opäť pokračovali ďalej.

Pokračovali sme ďalej. Obstojný asfalt striedali každú chvíľu rozostavané úseky v podobe štrkovo-hlinenej cesty dlhé stovky metrov a niekedy aj pár kilometrov.
V dedinke Kara Too sme si dali krátku pauzu. V miestnych obchodíkoch sme si kúpili samsy na rýchly obed (mäsová plnka opäť nechutila), pivo na večer a nejaké drobnosti ešte.

O niekoľko kilometrov ďalej sme stáli opäť, konkrétne na bizarnom mieste zvanom Komunistický islamský cintorín.
Kosák a kladivo je asi to posledné, čo by som chcel mať na hrobe 🙂

A opäť sadnúť do auta, ďalšia zastávka dedina Kaji Say. “Pýši” sa dvomi zaujímavosťami. Prvou je drôtený Lenin na kopci pri vjazde do dediny.
Druhou zaujímavosťou je areál bývalej uránovej bane. Fungovala len krátko počas komunizmu, pre slabú výťažnosť uránovej rudy ju však súdruhovia zatvorili.
Jazvy v podobe vybývaných bytoviek a samotného areálu tam sú samozrejme doteraz.
Tak sme si to išli pozrieť.

Celkom dlhý deň, čo? Ale ešte nekončíme.
Pomaly, ale isto sme sa blížili k poslednému bodu dnešného dňa, kaňonu s doslova rozprávkovým názvom – Skazka (rozprávka).
Z hlavnej cesty sme odbočili niekoľko kilometrov pred mestečkom Tosor. Po pár sto metroch poľnej cesty sme dorazili k rampe, zaplatili vstupné 50 somov na osobu a pokračovali ďalej.
Okolitá príroda dávala jasne najavo, že ideme správnym smerom. Po chvíli sme zaparkovali vedľa niekoľkých ďalších áut. Dokonca tam boli aj starší nemeckí manželia s obytným karavanom.
Na kirgizské pomery kopa turistov 🙂

V provizórnom stánku sme si kúpili magnetky. Predavač bol oblečený v tradičnom kirgizskom odeve a dlhú chvíľu si trávil streľbou z luku.
Celý kaňon je viac do kruhu ako do dĺžky. My sme si vyšli na najbližší skalný útvar, z neho boli pekné výhľady na všetky strany. To nám stačilo.
Rovnako ako v prvom kaňone Kok Moynok, aj tu sa dá donekonečna loziť po skalách a celé si to riadne užiť.
Nikto nič nekontroluje.

Skazka bola parádna, ale všetci traja sme sa zhodli na tom, že oveľa menej známy Kok Moynok je lepší.

Naposledy sme sadli do auta a presunuli sa do finálnej destinácie sobotného dňa, do Yurt Campu Tonya v neďalekom mestečku Tosor.
Cez Tosor prechádza hlavný južný ťah okolo jazera, okrem toho má do mriežky niekoľko na seba kolmých uličiek s rodinnými domami. Samozrejme bez asfaltu, len ujazdená hlina a kamene.
A chudoba všade kam človek pozrie.
Kemp sme našli aj napriek chýbajúcemu značeniu pre turistov. Bránu nám otvoril pán domáci. Auto sme odparkovali a veci zložili v jurte č. 1 ktorá nám bola pridelená.
Šéfko nám poukazoval kde čo v kempe je a s jeho manželkou som na ôsmu dohodol večeru.

Paliho sen bol okúpať sa v jazere a Robo sa rád pridal. O chvíľu sme už stepovali na brehu jazera a chalani sa išli hodiť do vody. Teplota vody 16 °C dávala tušiť, že to nebudú žiadne orgie 🙂
Inak jazero Yssyk Kul je druhé najväčšie horské jazero na svete, hneď po jazere Titicaca.
Dlhé je 182 km a maximálnu hĺbku má 668 metrov.
Zaujímavé je aj tým, že je slané. Nie veľmi, ale je.

V jurte sme sa osušili a dali sme si po pivečku. Chvíľu na to nás už volal domáci, že sa bude podávať večera.
Keď sme si sadli k stolu a doniesli nám jedlo, začalo vonku fúkať a pršať.
Dokonalé načasovanie 🙂
Na večeru sme mali tradičný plov a šalát, k tomu na pitie výborný domáci bylinkový čaj.
Chutilo, mne hlavne šalát.

Po jedle sme v daždi rýchlo prebehli do jurty. Ja som sa zmohol na jedno pivo a zalomil som. Do jurty trocha zatekalo, ale našťastie nie v miestach kde sme mali postele.
Inak celá oblasť je typická dokonalým tichom. To ticho bolo doslova ohlušujúce.
Nezvyk jednoducho.

Nedeľa 19. 5. 2024

Ráno už nebolo po daždi ani stopy, nesmelo sa črtal celkom pekný deň.
Okolo siedmej sme sa dali pomaly dokopy a niečo po ôsmej nám podávali raňajky.
Pali si ovsenú kašu nedal, čo domáci nevedeli pochopiť a zvyšok výletu sme sa z toho smiali.
Kto nezakušal kašu?
Okrem kaše boli volské oká, maslo, salám a pečivo. A opäť výborný bylinkový čajík.

Po raňajkách sme vyplatili ubytovanie, pani domáca ma na rozlúčku dokonca objala 🙂
A na Paliho hučala, že kašu treba kušať, že je zdravá a vymenovala mu čo všetko v nej je.

Na nedeľu sme toho nemali veľa, ale čakala nás riadna porcia kilometrov.
Z kempu sme sa vydali ďalej na západ do blízkeho údolia Barskoon.
Vedie priamo do pohoria Ťanšan, je dosť dlhé a evidentne ľadovcového pôvodu, ako aj samotné jazero Yssyk Kul. Svedčia o tom akoby voľne pohodené balvany v celom údolí.
Ako inak, vedie doň cesta s prirodzeným povrchom, žiadny asfalt.
Jazdu nám celú dobu spestrovali početné stáda koní, oviec a dobytka.

Dôvod našej návštevy údolia boli vodopády ktoré sa tam nachádzajú a pamätník Jurijovi Gagarinovi.
Teda kvôli nemu by sme tam nešli, nech je mu orbita ľahká, ale kvôli vodopádom áno 🙂

Vodopády je ľahké nájsť. Na úpätí lesa v ktorom sú, sa nachádza kemp a hneď vedľa cesty je aj Gagarinov pamätník.
Odparkovali sme auto, ja som sa prezul a intuitívne sme vyrazili po vyšliapanom chodníčku do lesa hore k vodopádom.
Po asi 15 minútach sme došli pod vodopád. Celú cestu s nami išiel aj pes, ktorý patrí chalanom čo si dole na parkovisku zarábajú vozením turistov na koňoch.
Pekné to bolo, aj slniečko konečne vyšlo. Pofotili sme si to, Pali išiel dole a ja s Robom sme chceli ísť pozrieť aj druhý vodopád. Ten je vyššie, terén sa dosť zhoršil a tak som to rýchlo vzdal.
Robo išiel ďalej, ale po asi 20 minútach to vzdal tiež a vrátil sa dole k autu, kde sme ho už čakali.

Od hotela z Biškeku až sem to bolo 350 km, dosiahli sme najvzdialenejší bod našej cesty.
Pozdravili sme Jurija, sadli do auta a vydali sa na cestu späť.

Ako inak, ešte sme mali pár zastávok v pláne. Jedna bola hneď neďaleko údolia z ktorého sme práve vyšli.
Konkrétne išlo o MIG 21 na vyhliadke, z ktorej pekne vidieť jazero Yssyk Kul.
Pali tam plánoval nájsť kešku. Bohužiaľ opäť bez úspechu, evidentne ju niekto šlohol.

Dlhý úsek po mesto Balykchy sme dali na jeden šup. Bruchá už boli prázdne, aj tankovať bolo treba.
Na kruháči pri vjazde do mesta bol SPAR a pri ňom sme odparkovali.
V SPARe som skoro odpadol, mali tam fantastickú táckareň, úplne dokonalú podľa mňa. Neuveriteľne koľko rôzneho jedla, všetko vyzeralo byť čerstvé. Tetušky nonstop niečo piekli, smažili a dokladali stále nové misy.
Dal som si dva druhy šalátu, jeden lepší ako druhý a k tomu kurací šašlik.
Chalani si tiež pochutnali, Pali mal dokonca kus bryndzovej pizze, vraj bola výborná 🙂

Po jedle sme si dali z automatu konečne normálne espresso a využili WC.
Super zastávka, odchádzal som úplne blažený.

Po skvelom a lacnom obede sme oproti na pumpe dotankovali a pokračovali cestou späť.
Posledná vec čo sme mali naplánovanú, bola veža Burana, práve k nej sme smerovali.
Dali sme si však ešte jednu krátku zastávku na peknej vyhliadke hneď pri hlavnej ceste.

Z vyhliadky sme už naozaj bez prestávky a svižne došli k mestu Tokmok a južne od neho sme o pol piatej poobede odparkovali auto pri archeologickom areáli Burany.
Burana je minaret z 11. storočia, pôvodne vysoký 45 metrov. Po zemetrasení sa jeho výška “ustálila” na súčasných 25 metrov.
V areáli sa okrem veže nachádza aj múzeum a staré pohrebisko. To je zaujímavé početnými náhrobnými kameňmi, takzvanými Bal-bal. Znázorňujú zosnulého, alebo protivníka, ktorý musí zosnulému slúžiť v posmrtnom živote.
Hore na vežu vedú úzke a dosť strmé schody. Osvetlenie žiadne, do toho iní zhora zostupujúci turisti, skrátka dosť chaos. Ale dali sme to nejako.

Vrátili sme sa do Tokmoku, v ktorom sme sa napojili na cestu smerom na juhozápad do Biškeku.
V Tokmoku som si ešte cvakol dvojča ruského kolesa z Černobyľu 🙁

Pri výjazde z Tokmoku sme sa zastavili na pár sekúnd pri stíhačke MIG 23.

Po ďalších 80 kilometroch sme bez problémov a zdržaní dorazili do Biškeku a dotankovali tátoša.
S Almazom som si počas cesty potvrdil, že auto odovzdáme pri Golden hoteli okolo 18:30.
Len čo sme pri hoteli zaparkovali a vystúpili z auta, dofičal Almaz na elektrickej kolobežke.
Načasovanie ako z učebnice. Alebo niekde striehol za rohom 🙂
Odovzdali sme auto, vrátil nám depozit a to všetko trvalo snáď dve minúty.
Takto sa to robí.

Na hoteli sme si veci zložili do izby a s recepčnou som dohodol ranný odvoz na letisko na nekresťanský čas 2:30. Rovno sme jej aj vyplatili 1000 somov za taxík a opakovane som sa ubezpečil, že si rozumieme čas odchodu. Istota je istota.
Rozumela správne 🙂

Kde inde ako v Pinta Pube sme mohli ukončiť náš výlet v Kirgizsku?
Opäť sme sa výborne najedli a všetko spláchli pár pivečkami a koňačikmi.
Pali si dal filet mignon, Robko grilovanú rybu so zeleninou a ja peľmene.
Geniálne.

Pred polnocou sme sa vrátili na izbu, aby sme si mohli pospať úžasné dve hodiny.
Recepčná nám iniciatívne zariadila budíček a o druhej klopala na izbu.
Trochu s ňou myklo, keď je rozospatý Robko v slipoch otvoril dvere.
Moslimské dievčatá asi nie sú na takéto pohľady navyknuté 🙂
Taxikár došiel presne načas, v delíriu sme nasadli a cestou na letisko kolektívne driemali.

Na letisku som mal trochu obavy z trojnásobnej security kontroly a pasovej kontroly, navyše sme museli riadne na check-in na prepážku. Nakoniec všetko išlo rýchlo a hladko a bez problémov.
Pri gejtoch sme posedeli, Pali sa udržiaval vo forme.

Let dlhý takmer 6,5 hodiny určite nepatril medzi tie na ktoré budem spomínať rád. Ale aspoň som sedel pri okne. Robko vedľa mňa v strede a Pali mal opäť šťastie na okno.

Na letisku v Istanbule otras, kopa ľudí, všetko a všade plné, sadnúť nebolo kam pomaly. Fakt asi jedno z najhorších letísk. Odlet sme mali s miernym meškaním, prílet do Viedne takmer presne načas o 12:40.

Na Schwechate sme kopli do vrtule, lebo Katka nás išla vyzdvihnúť autom a nechcel som aby tam musela krúžiť niekde ako družica. Pár minút sme na ňu pred halou počkali kým prišla.
Za volant som si sadol ja a odviezli sme chlapcov do Bratislavy na stanicu.
A výletu bol koniec.

Kirgizsko je veľmi ďaleko a tri plné dni na takúto veľkú krajinu určite nestačia, to je mi jasné.
Bohužiaľ sa nedalo ísť na dlhšie a som rád, že sme to absolvovali aspoň takto.
Napriek tomu, že sme mali málo času, videli a prešli sme toho myslím dosť. Nemali sme žiadne prestoje ani hluché miesta. Aj preto to bolo veľmi intenzívne a náročné.
Som veľmi rád, že všetko klaplo a videli sme všetko a trochu aj navyše toho, čo som naplánoval.

Človek občas potrebuje preplesk, aby videl v akých podmienkach žijú ľudia inde a že my sa tu máme nie že dobre, my sa tu máme priam fantasticky. A vôbec, ale vôbec si to nevážime.

Kirgizsko je krásna krajina s krásnymi ľuďmi. Tradície tam nie sú len pozlátko pre turistov, tradičným životom stále väčšina obyvateľstva žije.
Kuchyňa je výborná, poctivá a veľmi pestrá.
Skvelá destinácia pre poctivé, drsné, ale krásne výlety.