Za írskymi tancami – Dubaj 2023

Dubaj nikdy nebol na zozname našich potenciálnych výletníckych cieľov. Tánička tancuje írske tance a chodíme s ňou po rôznych súťažiach. Tento rok prvý krát dostala možnosť kvalifikovať sa na budúcoročné majstrovstvá sveta. No a kvalifikačné Majstrovstvá Európy a Ázie sa konali kde inde…. ako v Dubaji.
Tak sa stalo, že sme spojili užitočné, spolu s krátkym výletom do tejto obskúrnej destinácie.

Vzhľadom na pevný termín súťaže a moju plánovanú operáciu, sa pri kúpe leteniek nedalo veľmi čarovať.
Aby toho nebolo málo, presne v rovnaký víkend sa v susednom Abu Dhabi konali preteky F1.
Jednoducho sme museli brať letenky aké boli, navyše bolo nutné doplatiť aj jeden kufor do podpalubia.
Pri pohľade na výsledný účet za letenky a ubytovanie to bolo poznať 🙂

Leteli sme Wizzom a ako vždy stalo sa to, čo Wizz robí de facto pri každom jednom zakúpenom lete. Pôvodný plán bol odlet z Viedne s večerným príletom do Abu Dhabi, následne presun busom do Dubaja. Späť sme mali odlietať z Dubaja do Viedne, prílet okolo ôsmej večer.
Štyri mesiace pred odletom Wizz zmenil časy odletov a príletov. Samozrejme tým najhorším možným spôsobom. Prílet do Abu Dhabí by sme mali v noci, čiže na hotel do Dubaja by sme došli až nadránom. Odlet do Viedne tiež posunuli tak, že by sme doleteli o 2:20, doma by sme boli okolo štvrtej ráno…
Dalo sa to bezplatne zmeniť na rozumné časy tak, že sme odlietali z Budapešti priamo do Dubaja – odpadol tak nepohodlný presun medzi Abu Dhabi a Dubajom. Späť sme leteli z Dubaja rovnako do Budapešti. Dokonca odlet z Pešti bol v dobrom čase, prílet späť o pol jedenástej večer, to už taká výhra nebola, ale čo už. Low cost – low comfort.

Štvrtok 23.11.2023

Ráno sa dovalili babka Marika s dedkom Stanom, ktorí nám už tradične došli postrážiť chyžu a zverinec. Podľa Google maps bola cesta na letisko v Budapešti na 2,5 hodiny.
Odlietali sme 12:35 a niečo po desiatej som už chcel mať auto zaparkované na Holiday Parkoló, rovnako ako pri výlete na Santorini.
O ôsmej sme štartovali Oťasa a vyrazili. Aktuálna dopravná situácia spôsobila, že nás Google ťahal cez slovenské dedinky. Dunaj a hranicu sme prekročili v Medveďove, za Győrom sme sa napojili na maďarskú M1 a viacmenej pohodlne sme dorazili k letisku.
Katku s deťmi a batožinou som vyložil pri odletoch, auto odstavil na parkovisku a vrátil sa za nimi pešo na letisko.

V Spare sme vybavili nejaké drobné nákupy, online check-in sme mali vyklikaný z domu, ale kufor bolo potrebné odovzdať na prepážke. Trvalo to pol hodiny.
Na security začalo všetko hladko, ale keď skenovali naše príručné ruksaky, dva sa im nezdali a dali ich bokom. Hovoríme si s Katkou, že čo sa im zase nepáči?
To nás už volala pracovníčka security, že nech sa páči, vybaľte ruksak. No a v Tomiho ruksaku, pekne na spodku boli…. dve kilové jednoručné činky.
Ten náš synátor, si do príručného ruksaku do Dubaja zabalil dve činky, že on chcel cvičiť 🙂 , to fakt nevymyslíš. Samozrejme činky išli do koša.
Ešte aj teraz sa na tom chechtám, ale Tomimu to bolo v tej chvíli veľmi ľúto.

Na vyše 5 hodinovom lete bolo veľmi pozitívne, že sme sedeli v dvoch trojkách vedľa seba v predposlednom rade – Katka s Táničkou v jednej a v druhej ja s Tomim. V oboch trojkách sme mali neobsadené jedno sedadlo, takže to bolo vcelku pohodlné. Lietadlo inak úplne plné.
Posledný rad bol celý voľný, čiže zozadu nás nikto neobťažoval. To však platilo len asi dve hodiny.
Niekde v strede lietadla prišlo jednej pani nevoľno, kriesili ju tam a dávali jej dýchať kyslík z fľaše.
Posádka cez reproduktory vyzývala cestujúcich, aby sa prihlásil nejaký lekár. Ako z filmu.
Dvaja chlapíci, čo sedeli s tou nešťastnou pani, boli presunutí práve na sedadlá za mňa a Tomiho.
Všetko dobre dopadlo, pani prežila a dokonca z lietadla odišla po vlastných.

Na Terminál 2 dubajského letiska sme doleteli načas okolo pol desiatej večer (v Dubaji sú +3 hodny oproti nášmu zimnému času). Sympatické bolo, že rodiny s deťmi púšťajú prednostne na pasovú kontrolu, takže sme do pár minút boli vybavení. Ďalšia sympatická vec – každému dospelému strčia bezplatne do pasu SIM kartu s 1GB dát, platí 24 hodín od aktivácie.
V zmenárni sme pre istotu zamenili 100€ na dirhamy, neskôr sme zistili, že úplne zbytočne. Všade, úplne všade sa dalo platiť kartami.
Pred letiskom sme sadli do taxíka, vodičovi som pre istotu ukázal vytlačené potvrdenie z Bookingu, kde si mohol prečítať názov hotela. Adresu zadal do navigácie a po asi 20 minútach sme už vystupovali pred hotelom.

Gateway hotel sa nachádza v pakistanskej štvrti na hranici nového Dubaja s Deirou, jednou z najstarších častí mesta. Tento hotel som vybral zámerne, určite som nechcel žiadnu zlatú klietku plnú Rusov.
Hotel mal všetko čo sme potrebovali – veľkú komfortnú izbu s plnohodnotnými posteľami (nie prístelky, ako to býva väčšinou), bazén, raňajky, wifi a dobré hodnotenia. To všetko za férovú cenu, vzhľadom na okolnosti, všakáno.
Nebol nejako ďaleko od letiska a tiež hotela Jumeirah, kde sa mala konať Táničkina súťaž.

Taxík sme zaplatili kartou, účet bol trochu vyšší, keďže z letiska štartujú s vyššou nástupnou sadzbou – 25 Dirhamov, inak bolo nástupné do taxíka vždy 5 Dirhamov (1€ = 4 Dirhamy).
Na recepcii všetko rýchlo a niečo po pol jedenástej večer sme konečne dorazili na izbu.
Tu nás čakala balená voda a tanier ovocia ako pozornosť hotela. Poteší.

Vybalili sme sa, okniepili a zaľahli do prekvapivo pohodlných postelí.

Piatok 24.11.2023

Okná izby sme mali zastreté ťažkými závesmi a tak nás ráno niečo po siedmej zobudil až budík.
Na desiatu hodinu sme mali zakúpené lístky na Burj Khalifu a tak sme nič nechceli nechať na náhodu.
Ako som písal, hotel je v pakistanskej štvrti. To znamená, že aj personál a hostia sú väčšinou Pakistanci, resp. Indovia, nevedeli sme to rozoznať 🙂 A kuchyňa je tiež pakistanská. Raňajky sa niesli v tomto duchu. To sme však vedeli a tak sme len boli zvedaví, či nám to bude chutiť.
Musím konštatovať, že my s Katkou sme sa najedli veľmi slušne, Tomi celkom ok a Tánička nic moc, ale čo už. Veľmi nám chutila výživná šošovicová polievka, aj nejaké rezance sme si dali, omeletku, skrátka fakt dobré. Len káva nula bodov. Zachránil to však výborný pomarančový džús, čerstvo vytlačený.

Ráno som na izbe rozchodil turistickú SIM kartu v mojom mobile a tak vybavení mobilným internetom, sme si po raňajkách vyklikali UBER taxi. Navoňaným a nalešteným Lexusom sme sa nechali odviezť k Dubai Mall – obrovskému shoppingu, cez ktorý sa vchádza do Burj Khalify.

Po asi 20 minútach jazdy v tieni mrakodrapov, sme vystúpili priamo pri vchode do Dubai Mall, najväčšom shoppingu v Emirátoch a druhom najväčšom shoppingu na svete.
Nachádza sa v ňom okrem iného aj jedno z najväčších akvárií na svete, najväčšia hudobná fontána na svete a korunuje to najvyššia stavba sveta – Burj Khalifa so svojimi 828 metrami.
Nedá sa netrafiť 🙂

Odhliadnuc od všetkého, keď som pred pár rokmi videl tento reklamný klip, tak som si povedal, že to má niečo do seba. A pozor prosím, toto nie sú digitálne triky, tá baba tam naozaj stála.

Pomotali sme sa shoppingom, hlavne pri akváriu sme sa zdržali, to je naozaj pecka. Potom sme vyšli k fontáne, pofotili Khalifu a pomaly bol čas nájsť vchod do mrakodrapu a začať prehliadku.

Keď padlo rozhodnutie, že do Dubaja ideme, toto bola jedna z mála vecí čo sme si povedali, že dáme – lístky na vyhliadku z Burj Khalifa.
V cene je viacero možností, resp. balíčkov, nám stačili tie najlacnejšie lístky za skromných 160,-€ pre nás štyroch. To zahŕňa výstup výťahom na 125. poschodie vo výške 456 metrov. Dá sa zbehnúť o jedno poschodie nižšie na otvorenú vyhliadkovú plošinu.

Prešli sme podobnou security kontrolou ako na letisku. Tentoraz všetko ok, žiadne činky sa nekonali 🙂
Vo fronte na výťah sme si počkali asi pol hodinky. Napriek tomu musím povedať, že synovia a dcéry púšte to majú zorganizované dobre, všetko hladko odsýpalo.
Do výťahu sme nastúpili z jednej strany a po minúte svižnej jazdy sme z druhej strany vystúpili na 125. poschodí. Cestou mi asi 2x zaľahlo v ušiach 🙂

Hore je to fajn, žiadna tlačenica ako by možno človek predpokladal. Dosť komfortne a pohodlne sa to dá obísť, výhľady sú naozaj v perimetri 360°
Nad mestom opar ako obyčajne, Burj Al Arab v diaľke bolo vidieť, ale len veľmi slabo. Kúpili sme si tu magnetku, všetko riadne pofotili a zbehli sme na plošinu o poschodie nižšie. Ani neviem ako dlho sme boli hore, možno 3/4 hodinky.

Druhá vec čo sme chceli v Dubaji vidieť, bol Dubai Frame – vyhliadková plošina v tvare obrazového rámu. Vysoké je to 150 metrov, jednou “nohou” rámu sa človek vyvezie hore, spojnicou dlhou 105 metrov sa prejde k druhej nohe, ktorou sa zvezie dole. Zo spojnice je super výhľad na nový Dubaj na jednej strane a na druhej strane na starý Dubaj. Preto som tam chcel ísť.
Pred shoppingom sme sadli do taxíka a nechali sa odviezť k rámu. Tu sme pri okienku kde sa predávali lístky zistili, že čakacia doba v rade na výťah sú 2 hodiny. Samozrejme sme sa na to vykašľali.
Operatívne sme zmenili plán a išli sme pozrieť vedľajší Zabeel park.

Samotný park nie je bohvie čo, ale je tam dosť lavičiek, pri vchode pitná voda, záchody a keďže Dubaj je v púšti, tak vzhľadom na to aj zelene celkom dosť. Bonus navyše – naozaj takmer žiadni ľudia. Videli sme snáď iba jednu rodinku v tieni paliem a možno 2-3 páriky, inak len personál.

Oproti rámu viedol ponad diaľnicu viadukt pre peších. Na druhej strane sme videli veľký Gifts Village – darčekový obchod a kúsok vedľa sympatickú reštauráciu. Bolo pol druhej a veru hladní sme už boli.
Z parku sme teda prešli viaduktom na druhú stranu a vbehli do obchodu.
Pri vchode nám každému dali fľašku vody zdarma a šup začali sme sa motkať v uličkách. Fakt parádny obchod, dosť dobré ceny a okrem globálnych značiek všetkého, tam mali skvelý výber lokálnych produktov. Kúpili sme rôzne pochutiny, čipsy, oriešky, ďatle v čokoláde plnené mandľami.

Nabalení sme sa presunuli do vedľajšej egyptskej reštaurácie Alfalah Alasli.
Tam sa nám veľmi páčilo, jednak po turistoch ani stopy, boli sme tam jediní bieli. Ale hlavne mám veľmi rád tento typ reštaurácií, dosť mi to pripomínalo rybaciu reštauráciu v Hurghade z minulého roka.
Tomi si dal hranolky s vysmážaným syrom, Tánička len hranolky, Katka kuraciu tikku a ja som si dal mäsovo-cibuľový tajin.
Ako predjedlo nám doniesli skvelú polievku, hummus, šaláty a arabský chlieb.
Čo budem hovoriť, najedli sme sa fantasticky, naozaj top. Len mi je ešte teraz ľúto, že sme tam nechali možno aj polovicu všetkého. Porcie obrovské, ale fakt že hej.

Napráskaní sme sa ledva dvihli a odgúľali na ulicu zohnať nejaký taxík. Po chvíľke sme jeden stopli. Taxikár mi nerozumel kam chceme ísť, tak som mu to rovno naťukal do navigácie a už sme sa viezli.
Na hoteli sme si dali poobedného šlofíka a okolo štvrtej sme sa vydali na strechu hotela opáčiť bazén.
Zriadenec nám dal každému osušku, deti boli okamžite vo vode a my s Katkou sme vegetili na ležadlách.
Po piatej slnko pomaly zapadalo a deťom už tiež vody stačilo.
Vrátili sme sa na izbu, dali kávu a zahrali karty.

Večer po úplnom zotmení, sme nechali deti na izbe a išli s Katkou von do uličiek opáčiť lokálnu atmosféru. Náš hotel sa nachádza v štvrti plnej obchodov s PC, mobilmi, tabletmi, skrátka výpočtová technika na 1000 spôsobov.
Do toho lokálne pekárne, mäsiarstvo, obchodíky, kaviarne, práčovne, parádny mix všetkého. A žiadni turisti, ale vôbec. Za celé 4 dni sme tu nevideli ani jedného turistu, ani jedného belocha, len domáci obyvatelia.
Pomotali sme sa uličkami, Tomimu sme kúpili slúchadlá k mobilu a skočili sme do parádneho supermarketu dokúpiť nejakú vodu, nealko a mlsky na nasledujúci náročný deň.
Spokojní sme sa vrátili na izbu. Tak nejako sa nám toto večerné lokálne miesto páčilo viac, ako naleštený dopoludňajší gýč v novom Dubaji.

Dosť skoro, už okolo desiatej večer sme zaľahli a porúčali sa do ríše snov.

Sobota 25.11.2023

V hoteli Jumeirah, kde sa súťaž konala, sme chceli byť už o 7:30. Katka musela predtým ešte Táničke urobiť vlasy a makeup, takže budíček bol už o šiestej.
Raňajky podávané v našom hoteli od 7:00 sme tak bohužiaľ nestíhali.

Niečo po siedmej sme už stáli na ulici a čakali na náš UBER, opäť to bol Lexus. Po obligátnych 20 minútach sme vystúpili pred Jumeirahom.
Hotel to bol fajn, len aj na arabské pomery bol neskutočne vychladený klímou, akože naozaj fest. Sedeli sme tam celý čas v dlhých gatiach a mikinách ako takí lolovia a aj tak nám bola kosa.

Samotná súťaž prebehla štandardne, dá sa povedať, že aj celkom načas. Dokonca vyhlasovanie výsledkov bolo skôr ako plánovali, takže z našej strany spokojnosť.
Veľká spokojnosť bola aj s Táničkiným výsledkom – skončila na skvelom 3. mieste a kvalifikovala sa na Majstrovstvá sveta 2024 do Glasgowa 🙂
Misia Dubaj tak bola splnená, veľmi sme sa tešili a boli na ňu hrdí.

Maximálne spokojní, ale už aj dosť hladní, sme sa po druhej poobede vymotali z hotela a opäť UBEROM, ale premiérovo Teslou, sme sa nechali odviezť späť na náš hotel.

Na izbe sme si len zložili veci a hybaj von do “našich” uličiek nájsť nejakú reštauráciu a niečo pod zub.
Našli sme si neďaleký fastfood, ale nebola to nejako dobrá voľba. Jedlo podpriemerné, aspoň to zachránila viac ako priaznivá cena a celkovo okolie a život okolo na ulici.

Pomaly sme sa vrátili na hotel, dali si kávu a s deťmi sme išli na strechu k bazénu. Klasicky do asi piatej sa kúpali a my s Katkou ležali a odpočívali.

Na izbe sme zahrali karty a okolo desiatej odpadli do postelí.

Nedeľa 26.11.2023

Na začiatku som spomínal patálie s Wizzom ohľadom leteniek na tento výlet. Nechceným výsledkom čachrov s odletmi bolo to, že sme späť odlietali už v nedeľu – o deň skôr, ako bolo pôvodne plánované.
Hotel sme mali od marca booknutý až do pondelka. Ešte doma som samozrejme hneď v auguste ako Wizz dodrbal letenky skúšal cez Booking zmeniť rezerváciu – skrátiť ju o jeden deň. Hovoril som si, že keď po nás chcú za 4 noci 570,-€, tak keď to skrátime na 3 noci do nedele, bude to okolo 500,-€ max.
No smiechu som sa nezdržal, za 3 noci chceli 680,-€…
Samozrejme sme teda nič nemenili, nechali si pôvodné 4 noci s tým, že aspoň budeme mať na nedeľu izbu až do odletu k dispozícii a nebudeme sa musieť niekde po meste motať aj s kufrom ako bezďáci.

Ráno sme z postelí vyliezli až okolo ôsmej. Raňajky sme si všetci vrámci svojich možností 🙂 vychutnali.
Okolo pol desiatej sme opäť UBEROM a do tretice Lexusom vyrazili na pláž.

Nešpekuloval som nejako, podľa Google máp som vytipoval Mercato beach a bol to dobrý tip.
Taxík sme navigovali k hotelu Mandarin Oriental Jumeira, kde noc stojí od 1000,-€.

Dorazili sme k hotelu a hneď vybehol livrejovaný panáčik, už nám dvere na aute otváral so slovami “Welcome sir”. Pekne sme poďakovali, otočili sa a z parkoviska plného najluxusnejších hyperšportov sme sa vybrali na spomínanú pláž, na ktorú je to asi 150 metrov. Ale najprv som si tie káry nafotil.

Pláž široká a dlhá, piesok fajn, more slušné, na koniec novembra až super, ľudí 5 a pol. Značka ideál.

Nejakú hodinku sme sa tam počvachtali, Tánička sa hrala v piesku a keď sme vyschli, resp. prezliekli sa, vydali sme sa k hlavnej ceste odchytiť nejaký taxík.
Plán bol, že opäť pozrieme Dubai Mall, o 13:00 sme chceli vidieť hrať a striekať fontánu a dať si tam niekde obed.

V taxíku som po sebe nechal trochu vlhké sedadlo, lebo plavky som nemal ešte celkom suché. Taxikár si to nevšimol chvalabohu. V shoppingu sme sa chvíľu motkali, hlavami sme krútili pri regulárnom ľadovom klzisku, kde v strede normálne snežilo.
Pozreli sme aj pekný vodopád a Tánička nejaké drobnosti ešte. Deti sa najedli v Mekáči, my s Katkou sme si povedali, že počkáme až keď skončí fontána.
Tú sme stihli úplne presne na minútu – o jednej začala hrať a spievať. Bolo to pekné, večer so svetlami je to určite o nejaký ten level lepšie.
Potom sme si aj my s Katkou dali obed, konkrétne berlínsky kebab 🙂

Okolo druhej sme sadli do taxíka a vrátili sa na hotel.
Dali sme si s Katkou chvíľu šlofíka, deti vegetili v posteliach. Potom s nimi Katka skočila do obchodu kúpiť niečo pod zub na cestu a ja som zatiaľ vyklikal cez appku check-in.
Popri kávičke sme všetko zabalili a o piatej na recepcii ohlásili check-out.

Odlet sme mali plánovaný na 19:40, na letisko sme dorazili v dobrom čase a mali k dobru obligátne niečo vyše dve hodiny. Vo fronte na check-in prepážku sme si postáli presne pol hodiny. Odovzdali sme kufor a dostali sme palubné lístky. Napriek online check-inu, si je v Dubaji vždy potrebné na prepážke fyzicky vyzdvihnúť palubné lístky.

Terminál 2 dubajského letiska je taká väčšia stodola, nič extra. Dokonca im tam nefunguje ani priority boarding. Pekne načas sme nastúpili do lietadla. Bohužiaľ sa neopakovala situácia z príletu, sedeli sme natlačení v komplet obsadenej trojke. Aspoň opäť cez uličku vedľa seba. Katka s Tomim a ja s Táničkou.

Po asi dvoch hodinách letu, si Katka sadla ku mne a Tánička sa presunula na jej miesto. Za nami totiž exhiboval hyperaktívny nevychovaný maďarský prcek. Nevedel normálne po tichu povedať jednu vetu, každú začínal krikom. Už dlho sme nezažili tak protivné decko, fakt otras. Keď konečne aj on po asi troch hodinách zalomil, vydýchlo si snáď pol lietadla.
K 6 hodinovému letu inak nič čo by stálo za zmienku, radšej rýchlo zabudnúť 🙂
Je to naozaj dosť trápenie v týchto maďarských lietajúcich dobytčákoch.

Wizz však nakoniec splnil to, o čo od začiatku išlo. Bezpečne a načas nás previezol z bodu A do bodu B, nič viac a nič menej. A to sa počíta.
O 22:30 sme pristáli v Budapešti a vymákli voľné okienko na pasovej kontrole. Za nami sa dovalil zvyšok lietadla a k tomu ešte asi dve ďalšie lietadlá.
Tak ako pri prílete, len v opačnom garde sme poriešili odjazd z letiska. Katka s deťmi a batožinou čakali v hale, kým ja som odbehol po auto a vrátil sa po nich. Trvalo to dosť dlho, napriek pokročilej nočnej hodine bola zápcha k rampe pri výjazde z parkoviska a ešte väčšia pri príjazde k terminálu.
Všetko nakoniec klaplo, naložili sme sa a vydali na cestu domov.

Po necelých 3 hodinách nonstop jazdy v daždi a snehu, sme bezpečne dorazili domov. Bolo pol tretej, keď sme odpadli do postelí.
Keby sme leteli do Viedne, ešte len teraz by sme pristávali. Brrr…

No a čo k samotnému Dubaju? Ako som spomínal, nebola to naša vysnívaná destinácia a to isté platí aj po tejto krátkej návšteve. Teda okrem starej časti, tá bola super.
Nemôžem si pomôcť, ale celý Dubaj a ten cirkus okolo neho, príde mi to obrazne aj doslova ako prostredník v podobe najvyššej budovy sveta vztýčený celému svetu. My na to máme a pozerajte sa.
Obrovské akvaparky, krytá zjazdovka, klzisko so snehom, fontána, umelé ostrovy, stovky letov denne, mrakodrapy…, musí to byť neskutočná energetická náročnosť a enviromentálna záťaž udržať to celé v prevádzke.
Ak nebudeme musieť, určite sa tam dobrovoľne nevrátime.