Po hradoch a zámkoch okolo Tribeča 2020

Vďaka súhre viacerých faktorov, sme už tretíkrát tento mesiac obuli túlavé topánky. Využili sme krásne počasie a lockdown ktorý zaviedlo Rakúsko – Katka počas sobôt nepracuje a celá rodinka tak môže labzovať spolu.
To, že je Slovensko krásne a bohaté na prírodné a kultúrne pamiatky je fakt a opätovne sme sa o tom presvedčili aj pri plánovaní tohto výletu. Stačilo si otvoriť Google mapy a trochu sa zapozerať. Hneď sa ponúkol neďaleký parádny okruh okolo pohoria Tribeč po hradoch a zámkoch s bonusom navyše – návštevou Zubrej zvernice v Topoľčiankach.

Plánovanie výletu tak zabralo necelú hodinku už aj s výberom nocľahu. Je to hanba, ale napríklad Nitru nepoznám vôbec, okrem Agrokomplexu som tam de facto nikde nebol. Som rád, že som resty aspoň trochu napravil.
Nižšie na mapke okruh nášho výletu. Plán bol pozrieť v sobotu Hrad Nitra, Kostol sv. Michala v Dražovciach, Chateau Appony (hlavne knižnicu ) v Oponiciach, Oponický hrad a okolo Tribeča do Zlatých Moraviec na hotel.
V nedeľu ráno na 9:00 vidieť kŕmenie zubrov v Zubrej zvernici v Topoľčiankach, Hrušovský hrad, rozhľadňu v Skýcove, Národný žrebčín v Topoľčiankach a Zámok Topoľčianky. A domov.

Pre istotu som pred víkendom telefonoval na Nitriansky hrad, do Chateau Appony a aj na zámok do Topoľčianok, aby som vedel v akom režime počas korony fungujú. A dobre som urobil, tieto dodatočné informácie mi pomohli doladiť časový harmonogram. Takže poďme postupne na to.

Deň 1 sobota

Ráno sme v kľude a bez stresu vyrazili o 8:30 z domu. Na sobotu sme mali jediný pevný čas, ktorý sme chceli stihnúť a to byť na 12:00 v Chateau Appony a absolvovať tak vstup na poludnie do Apponyiovskej knižnice.
Po 45 minútach sme pohodlne zaparkovali na veľkom parkovisku pri Nitra Aréne. Doslova pár metrov od parkoviska je začiatok chodníka na hradný kopec.
Po chvíli sme už stáli priamo pri Nitrianskom hrade. Počasie a výhľady na Nitru a Zobor výborné. Hradný komplex pozostáva z viacerých častí, ale je celkom malý. To mu však nič neuberá na zaujímavosti, práve naopak. Celý areál je krásne udržiavaný a rekonštruovaný. Nevideli sme tam žiadne hluché miesta. Je to naozaj veľmi pekné, klobúk dolu. Okrem samotného hradu sa tu dá pozrieť aj Katedrála sv. Emeráma, Diecézne múzeum, Diecéznu knižnicu, Katedrálnu vežu a kazematy. Keďže je korona, všetko okrem hradného nádvoria a katedrály je zatvorené – to sa dá vidieť bezplatne aj v týchto časoch.
Ale – a to som naozaj nečakal – keď som v štvrtok na hrad volal, bol som veľmi milo prekvapený ochotou a prístupom pracovníčky múzea. Povedala mi, že keď chceme, tak nás tam pustia a urobia nám normálny výklad a prehliadku. Že tam budeme sami lebo je korona a takto sa to dá urobiť. Už úplne šokovaný som bol, keď mi povedala, že by sme platili štandardné vstupné, 12€ dokopy za náš štyroch. Za luxusnú súkromnú prehliadku. Akože fakt paráda, tomu hovorím prozákaznícky prístup.
Možno to budem ľutovať, ale nakoniec sme túto neuveriteľnú ponuku neprijali a to z viacerých dôvodov. Hlavný bol ten, že sme toho mali v pláne celkom dosť a takáto prehliadka s výkladom by nám zabrala pol dňa. Za iných okolností by to však bola ponuka ktorá sa neodmieta. Keby išlo o výlet iba na samotný hrad a potom napríklad na Zobor.

Na hrade sme si pozreli nádvorie, gotickú priekopu a samozrejme Katedrálu sv. Emeráma. Tá je napriek kompaktným rozmerom veľmi pekná. Katka vyhlásila, že je to jeden z najkrajších kostolov, aké kedy videla – hlavne kvôli zaujímavému sfarbeniu interiéru červeno-ružovým kameňom.

Celé je to veľmi pekné, výhľady, všetko. Asi to nebude poslednýkrát čo to spomeniem, ale vďaka korone sme tam boli úplne sami a tak sme si to mohli dokonalo vychutnať. Nitriansky hrad na jednotku.

Návštevu Kostola svätého Michala archanjela v Dražovciach, som mal v pláne už roky. Románsky kostolík z polovice 11. storočia bol známy najmä z bývalej 50 korunáčky. Do Dražoviec sme kvôli stavebným prácam na ceste došli obchádzkou. Míňali sme novopostavenú automobilku Jaguar Land Rover. Kostolík je jednoducho prístupný krátkou lesnou cestičkou od parkoviska. Výhľady sú pekné, celkový dojem však kazí už spomenutá automobilka. Aj tu sme boli sami, až neskôr prišla ešte nejaká rodinka a jeden turista.

Z Dražoviec sme pokračovali po našom okruhu do neďalekých Oponíc. V Chateau Appony sme luxusne zaparkovali priamo v areáli kaštieľa. Bolo niečo po jedenástej a tak sme ešte mali dosť času kým začne prehliadka knižnice. Lístky sme zakúpili na recepcii hotela. Kvôli korone sú prehliadky obmedzené na maximálny počet 6 osôb.
Stretnúť sme sa tu mali so švagrovcami Gabikou a Ivanom, ktorí boli počas víkendu na chate. Chvíľu vyzeralo, že ani neprídu, keďže sa zamotali cestou na už spomínanej obchádzke pri Dražovciach. Nakoniec všetko dobre dopadlo a do Oponíc trafili 🙂
Pokiaľ prišli, čas sme trávili prechádzkou v peknom parku. Deti si našli parádny naklonený strom na ktorom vegetili. Ako inak, v parku sme boli úplne sami.
Kým sme my išli o 12:00 na prehliadku Apponyiovskej knižnice, Gabika s Ivom sa túlali po dedine a parku.

Samotná prehliadka knižnice trvala 45 minút a boli sme z nej úplne nadšení. Výborné bolo, že sme tam boli sami, iba my štyria a pani čo nám dávala výklad. Druhá vec je to, že knižnica a celý zámok má neuveriteľnú históriu a naozaj stojí za návštevu. Človeku sa až nechce veriť, čo všetko sa tam stalo a aké osudy mali majitelia kaštieľa. Spomeniem len, že tam na biliardovom stole tancovala aj Josephine Baker.
Zámok a knižnica je dnes v 100% stave, vyzerá to všetko ako nové. O to sa samozrejme nepostaral náš svojstojný štát, ale zahraničný investor. Keď sme videli fotky ruín, ako to tam vyzeralo ešte pred pár rokmi, je to doslova zázrak.
Kto chce vidieť a na vlastné oči sa presvedčiť, čoho všetkého je schopný náš holubičí národ, akí sme kultúrni a ako si vážime históriu… nech sa tam ide pozrieť. Hanba ma fackovala. V knižnici bola obilná sýpka a sklad zeleniny, normálne medzi 500 ročnými knihami sa sušila cibuľa, skladovala mrkva. Dedinčania si odtiaľ brali knihy a utierali si nimi zadky, lebo veď to je papier. Z 30 000 kníh ostalo iba 17 000. Zmizla Gutenbergova biblia a kopa iných vzácnych kníh nevyčísliteľnej hodnoty.
V 70. rokoch pálili nábytok z kaštieľa na nádvorí. A podobne… strašné niečo, strašné. Slovensko v kocke. Koľko je ďalších kaštieľov po našej krajine, ktoré také šťastie nemali a chátrajú doteraz…

Takže áno, toto naozaj stálo za to. Povinne by som tam hnal každého, nech si to pozrie a vypočuje. Samotný výklad a prehliadka boli vynikajúce. Pani čo nám dávala výklad a sprevádzala nás, tým doslova žije. Špičkové a dovolím si tvrdiť, že svetové.

Po slušnej porcii kultúry prišiel čas prevetrať kosti a kĺby. Priamo od kaštieľa sme po zelenej značke vyrazili k neďalekému Oponickému hradu. Vcelku príjemným chodníkom, sme po cca 45 minútach dorazili k hradu. Keďže bolo naozaj nádherné počasie a bezvetrie, tu už bolo o poznanie viac ľudí. Dokonca sa našli aj skupinky, ktoré si pri ohníkoch opekali špekáčiky. Okolím hradu sa tak vinuli príjemné vône, čo podčiarkovalo atmosféru kľudného a krásneho sobotného popoludnia.

Ako už na Slovensku býva pravidlom, o ruiny hradu sa nestará štát, ale občianske združenie dobrovoľníkov. Na hrade je tak pekne vidieť pomalým tempom prebiehajúce práce so snahou o uchovanie pamiatky pre ďalšie generácie. Opäť skvelé výhľady, pár fotiek a trochu sme sa občerstvili zásobami z domu.

Dolu k autám sme zbehli už o niečo rýchlejšie. Rozlúčili sme sa s Gabikou a Ivom a pokračovali ďalej.
V smere hodinových ručičiek okolo pohoria Tribeč, sme pomaly a komótne podvečernou krajinou, zamierili do Zlatých Moraviec. Týmito cestami sme išli prvýkrát v živote. Prešli sme Skýcovom aj Topoľčiankami, kam sme sa na druhý deň plánovali vrátiť.

Okolo piatej sme dorazili do Hotela Vion*** Zlaté Moravce, ktorý už má najlepšie časy za sebou. Ale je to stále slušný a hlavne čistý a počas našej návštevy aj tichý hotel. Na jednu noc a to čo sme potrebovali to stačilo až-až. Ubytovaní sme boli v dvoch dvojposteľových izbách vedľa seba na jednej chodbe. Opäť korona – v hoteli sme boli takmer sami. Vybalili sme sa a trochu sa dali dokopy.

Potom sme ešte naposledy v tento deň sadli do auta a skočili na nákup drobností do miestneho Tesca. Po návrate sme deti nechali na izbe – pozerali TV a Tomi si čítal v encyklopédii, ktorú dostal na narodeniny. My s Katkou sme v hotelovom bare pookriali pri kávičke a výbornom koňačiku. Kým sme vegetili, narýchlo som v mobile prebehol internety a našiel lokálnu pizzériu s donáškou. Ledva sme dopili, už bola pizza privezená, ešte horúca a úplne čerstvá. Padla nám všetkým náramne vhod, len sa po nej zaprášilo.
Toto je jedna z nevýhod cestovania v časoch korony – vnútra reštaurácií sú pozatvárané a stravovanie treba riešiť takto obskúrne. Večer trocha TV a okolo desiatej sme zalomili.

Deň 2 nedeľa

Podľa navigácie v Google mapách sa dal jednoducho vypočítať potrebný čas cesty do Zvernice v Topoľčiankach. Podľa toho sme si prispôsobili budíček, raňajky a checkout. Ráno bolo mrazivé, ale opäť krásne čisté nebo, bezvetrie a slnečno.

Bez problémov sme o pol deviatej zaparkovali pri vstupe do areálu zvernice. Po niekoľkých minútach chôdze sme sa ocitli pri samotnej zubrej obore. Areál je veľmi pekný a udržiavaný, na úrovni. V lete to musí byť tiež výborné. Opäť sme tam boli sami, až neskôr došla ešte jedna rodinka. Na viacerých miestach ohrady sú kŕmidlá, pri nich je urobená akoby galéria na ktorú sa dá po schodoch vyjsť hore. Odtiaľ je výhľad na oboru a zubry najlepší.
Najprv sa nič nedialo, ale po chvíli si Tomi v diaľke všimol prvé zubry, postupne sa priblížilo celé stádo. Potvorky vedeli presne, že sa blíži 9. hodina a že je to čas pravidelného kŕmenia (prebieha 2x denne, o 9:00 a poobedné o 14:00). V sezóne aj s výkladom, ale to je už spoplatnené.

Zubry sa nám predviedli v plnej kráse. Videli sme ako sa majestátne prechádzajú, ale aj súboje býkov, tiež ako sa roztopašne váľajú v prachu. Najkrajšie bolo keď sa celé stádo rozbehlo a dupotajúc okolo nás prebehlo. Zlaté boli aj malé teliatka, jedno sme videli ako pije mlieko od matky.

Presne o deviatej došiel mladý chalanisko a nasypal im kŕmenie. Pekne a pomaly sa kŕmili a napájali čerstvou vodou. Z nozdier im išli kúdole pary, keďže vzduch bol ešte mrazivý. Veľmi pekné divadlo.

Zubrom sme zakývali a vydali sa k poslednému, tretiemu hradu nášho výletu – k Hrušovskému hradu.

Medzi Skýcovom a Topoľčiankami je malá odbočka z hlavnej cesty, tam je aj parkovisko. Pohodlne sme po necelých 15 minútach dokráčali k hradu. Ten je o niečo väčší ako Oponický hrad z predchádzajúceho dňa. Hrušovský hrad je aj viac zachovalý a zrenovovaný. Práce pokračovali dokonca aj cez víkend, stretli sme tam jedného pána, ktorý makal aj takto v nedeľu doobeda.
Na hrade je pekne vyznačené smerovými šipkami kde sa čo nachádza. Navyše v jednej zo zrekonštruovaných častí hradu sa nachádza miestnosť, kde sedí milá pani a predáva tam suveníry. Hrad a rekonštrukčné práce sme podporili pár eurami, kúpili sme magnetku a deťom zošity do školy s obrázkom hradu na obale.
Veľmi sa nám na hrade páčilo, výhľady sú na všetky svetové strany ako sa patrí. Dokonca sa tam dá posedieť na luxusných drevených laviciach a vyhrievať sa na slniečku. To sme naozaj nečakali a bolo to príjemné. Jeden z najkrajších hradov aké som kedy videl. Okolo hradu sú pekné informačné tabule, altánok, kadibúdky, dokonca aj smetné koše. Dá sa tam opekať a stráviť fajn deň s rodinou.

Z Hrušovského hradu je to do Skýcova na skok. Tu sme mali v pláne vyliezť na vyhliadkovú vežu. Auto sme nechali pri miestnom cintoríne. Po 10 minútach prechádzky borovicovým lesíkom, sme sa ocitli na vrchole kopca na ktorom stojí parádna nová drevená vyhliadková veža. Z hora bol výhľad podľa očakávaní výborný, videli sme pekne aj Hrušovský hrad, kde sme pred chvíľou boli.
Späť k autu sme sa vrátili inou cestou – dolu sme išli po miestnej kalvárii.

Poslednou zastávkou nášho víkendového výletu boli Topoľčianky – zámok a národný žrebčín. Národný žrebčín je otvorený pre verejnosť, počas korony však nie. To som vedel, keďže som tam vopred volal pri plánovaní výletu. Žrebčín sme si pozreli aspoň zvonka.
Hneď vedľa sa nachádza majestátny Zámok Topoľčianky. Momentálne tiež zo známych dôvodov verejnosti neprístupný. Zámok má bohatú históriu, navštevoval ho aj T. G. Masaryk. Podobne ako Hrad Nitra, aj toto by za normálnych okolností bolo na pol dňa – takže niekedy inokedy. Úplne nám stačilo, že sme sa prešli po zámockom parku a okolí zámku.

Parkovali sme pri Hoteli HRADNÁ STRÁŽ. Pred reštauráciou majú vyložené posedenie, milá čašníčka nám doniesla podsedáky a deky. Dali sme si čaj, horúcu čokoládu a teplé jablkové pité. Padlo nám veľmi vhod, trochu si posedieť a zahriať sa aj zvnútra.

Tu, na terase hotelovej reštaurácie sme ukončili náš veľmi vydarený dvojdňový výlet. Všetko opäť klaplo podľa plánu a na 1*. Cestou domov sme sa ešte stavili na obed pod zlatými oblúkmi.
Niečo po druhej poobede sme boli doma a mohli tak zvyšok víkendu už iba vegetiť.