Arménsko 2025

Môj najobľúbenejší vtip s Rádiom Jerevan:

Otázka na Rádio Jerevan:
„Je pravda, že v Moskve rozdávajú na Červenom námestí Mercedesy?“
Odpoveď:
„Samozrejme. Nie je to však v Moskve, ale v Petrohrade. Nie je to na Červenom námestí, ale na Nevskom prospekte. A nerozdávajú tam Mercedesy, ale kradnú bicykle.“

Arménsko, jednu z najstarších krajín sveta, som mal v hľadáčiku už niekoľko rokov. Dokonca tesne pred koronou už boli kúpené letenky, ale tak vieme ako to vtedy všetko dopadlo.
Ako sa hovorí – na dobré si treba počkať. Počkal som a oplatilo sa.

Interaktívna mapka nášho výletu:

Prvý deň: Letisko Zvartnots – Hotel Metropol Jerevan
Druhý deň: Hotel Metropol Jerevan – Charentsova archa – Kláštor Geghard – Symfónia kameňov – Garni – ROT54 rádioteleskopické observatórium – lietadlo TU134 Hrazdan – mesto Hrazdan – Jazero Sevan Dom spisovateľov – Kláštor Sevanavank – Vell Grey Hotel Martuni
Tretí deň: Vell Grey Hotel Martuni – Selim Pass – Orbelian Caravanserai – Kláštor Tanahat – Kláštor Noravank – Armash bociany – Kláštor Khor Virap – Grace Forum Hotel Jerevan
Štvrtý deň: Grace Forum Hotel Jerevan – Letisko Zvartnots

Nestáva sa to vždy, tentoraz nám všetko čo sme mali naplánované klaplo. Poďme však pekne poporiadku.
Parťákom na tento výlet bol bratranec Pali z mojich rodných Košíc.
Odlietali sme v štvrtok o 6:05 ráno. Logicky sa tak k nám na západ musel nejako presunúť už v stredu.
O štvrtej poobede som ho vyzdvihol na trnavskej železničnej stanici.

K nám domov sme si to strihli cez Galantu. Pali chcel pozrieť predajňu Zajo, ale nič nekúpil – buď jeho veľkosť už nemali, alebo ešte nový tovar nedostali.
Ale aspoň sme mohli omrknúť majiteľov Rolls-Royce.
Takto sa posielajú firmy do konkurzu, do psej matere!

Okolo šiestej večer sme dorazili k nám domov, pokecali sme a decentne si pripili na nadchádzajúci výlet.
Konieckoncov budík na 3:10 ráno veľa manévrovacieho priestoru nedával.

Štvrtok 3. 4. 2025

Nemilosrdný budík nadránom zazvonil a rýchlo sme sa s Katkou okniepili. Pali vstal skôr, musel absolvovať všetky svoje ranné rituály 🙂
O pol štvrtej sme už sedeli v aute a prázdnymi cestami uháňali smer Schwechat.
Po temer kolízii s jednou líškou a 45 minútach cesty, sme Katke zamávali na rozlúčku. Sadla za volant auta a vrátila sa domov.
Na security som obligátne pípal, ale inak prebehlo všetko rýchlo. O pol piatej som tak mohol napochodovať do práve otvoreného salónika. Pali sa zatiaľ túlal letiskom.

Nechcel som Paliho nechávať dlho samého, o piatej sme sa stretli na dohodnutom mieste a prešli pasovou kontrolou k nášmu gejtu.

Sedel som v 3. rade na F-ku, teda pri okne. Pali sedel v rade za mnou, ale na sedadle E, čiže v strede.
Odlet načas, celú cestu bolo oblačno a tak výhľady nic moc.

Po necelej 3,5 hodine sme pri klesaní na pristátie podleteli oblaky a hurá – uvideli sme bájny Ararat.

Ak má človek šťastie na dobré počasie a pohybuje sa v Jerevane, alebo v západnej časti Arménska, výhľady na tento majestátny stratovulkán sa mu ponúkajú takmer nonstop.
Naozaj je to nevšedná hora a už len kvôli pohľadu na Ararat sa návšteva Arménska oplatí.
Noe vedel, kam so svojou archou pristáť 🙂

Celkovo je celý región bohatý na rôzne udalosti a plný pohnutých dejín, krívd a tragických nespravodlivostí.
Vezmime si len taký Ararat – kedysi patril Arménsku. Po I. svetovej vojne ho však Lenin daroval Turecku.
Arménom ostali oči pre plač a na Ararat sa môžu už len smutne pozerať.
Všetko na čo siahne boľševik, doserie.

Arménsko susedí so štyrmi krajinami – s Tureckom na západe, na severe s Gruzínskom, na východe s Azerbajdžanom a na juhu s Iránom.
Aby toho nebolo málo, na svojom území majú Arméni najväčšiu exklávu na svete – Nachičevan, ktorá patrí Azerbajdžanu. Tá však s Azerbajdžanom nie je fyzicky spojená ani kúskom zeme, je úplne izolovaná.
S Tureckom majú Arméni veľmi zlé vzťahy, pozemné hraničné prechody sú uzavreté. Osmani vyvraždili počas I. svetovej vojny 1,5 milióna Arménov a doteraz sa neospravedlnili.
S Azerbajdžanom sú Arméni trvalo vo vojnovom konflikte kvôli Náhornému Karabachu – rovnako ako v prípade Turecka, aj s Azerbajdžanom sú všetky pozemné hraničné prechody uzavreté a nepriepustné.
S Gruzínskom a Iránom má Arménsko hranice otvorené.

No nič, späť k výletu.
Pristáli sme okolo 11:30 miestneho času (časové pásmo +2 hodiny oproti nášmu času) a vďaka našim sedadlám v prednej časti lietadla, sme boli na pasovke celkom rýchlo.

Po asi 15 minútach sme úspešne absolvovali pasovú kontrolu a keďže sa nám nepodarilo rozbehať v mobiloch eSIM od Airala, kúpili sme si v kiosku fyzické dátové SIM-karty.
Obsluha nám ich hneď aj nainštalovala a do 10 minút sme boli online.

Kým som v zmenárni zamenil eurá na arménske dramy ( v tom čase cca 1€ = 422 dramov), Pali si bol po dlhom lete zapáliť pred budovou letiska.
V požičovni Sixt, kde sme mali rezervované auto, som vybavil papierovačky a s pracovníkom sme sa presunuli na parkovisko k nášmu tátošovi. Renault Logan oplieskaný z každej strany nám veľa nadšenia nespôsobil, ale ako som predpokladal, na arménske cesty to bola dobrá voľba.

Z letiska sme si to namierili priamo k nášmu Metropol Hotelu. Vybral som ho strategicky – bol v širšom centre, ale hlavne doslova cez cestu oproti Noy Factory – destilérke, kde sa vyrába svetoznámy arménsky koňak a brandy. Tam sme mali na 15:00 dohodnutú prehliadku fabriky spojenú s degustáciou.
Ale nepredbiehajme.

Presne ako sme sa dohodli, Pali šoféroval a ja som navigoval.
Arménske cesty a hlavne vodiči, nútia byť šoféra neustále v strehu, jemne povedané.
Jednoducho je to tam na cestách dosť peklo, hlavne v Jerevane.
Asfalt chvíľami výborný, zrazu diera ako sviňa. Cesta asi pôvodne štvorprúdová, ale čiary? Načo.
Šoféri jazdia ako blázni, vytrubujú, smerovky zabudni, obiehajú všade a vždy, tlačia sa. Skrátka totálne eldorádo.

Vozový park a celkový prvý dojem asi ako u nás v 90. rokoch – veľké rozdiely mesto vs. vidiek.
Extrémne drahé autá ako 8 valcové bi-turbá G-čka v Brabus úprave, najväčšie 8 valcové Lexusy a Landcruisery, fakt ako by ich tam rozdávali zdarma.
Vďaka politike štátu – oslobodené od DPH a cla, je na arménskych cestách veľa elektromobilov. Nebola tak núdza počas jednej prechádzky uvidieť niekoľko Porsche Taycanov, kopu Tesiel, čínskych BYD, Li a podobne.
Do toho vraky sovietskych Lád, Žigulákov, Nív, Volg a dokonca sa občas našli aj Moskviče.
Buchanky na každom kroku, akoby sa stále vyrábali (veď sa aj vyrábajú, ako som neskôr zistil).
Staré Kamazy, Zily, Gazíky, jednoducho Grétkina nočná mora z Armenian street.
Vyzeralo to tam na cestách ako vrakovisko Európy, ale aj Ázie. Nebola núdza o autá s volantom vpravo.

Po slabej polhodine sme tátoša odparkovali vedľa hotela, ale veci sme si nechali v aute. Ubytovať sme sa chceli až po prehliadke v Noy destilérke.

Bolo už poobede a tak sme sa vybrali na menší prieskum okolia a niečo zajesť. Mal som vytipované lokálne bistro s domácou kuchyňou.
Išli sme k nemu pešo asi 15 minút. Najprv okolo pekne zrekonštruovanej budovy múzea a radnice v jednom, potom cez námestie a rovnomenný bulvár arménskeho revolucionára Alexandra Miasnikiana a krížom cez Anglický park, pomedzi taliansku a francúzsku ambasádu a planetárium, až k nášmu bistru Elie’s Lahmajun.

Lahmajun je niečo ako pizza, len cesto je tenšie. Plnka býva väčšinou mleté baranie mäso a bylinky. To si dal Pali. Ja som konečne po veľmi dlhej dobe dal klasické chačapuri so syrom a vajíčkom.

Bol som veľmi spokojný, Pali až taký nadšený nebol, hlavne čo sa veľkosti porcie týka.
Hneď v tomto prvom arménskom podniku kde sme jedli, sme sa stretli s typickým znakom lokálnych reštaurácií – nemali pivo. Fakt by jedno bodlo a tak sme sa vydali na prieskum okolia, ale takmer sme nenašli žiadny pub, alebo reštauráciu, kde by sa dalo posedieť a dať si čapáka.

Nakoniec sme skončili v posh Yerevan Tavern asi 250 metrov vedľa, kde pivo mali.
Pali si k tomu dal aj kebab, keďže lahmajun mu nestačil 🙂
Čašníci sa tam snažili, zavesili nám mikiny na vešiaky, na buzitašky nám doniesli extra malý stolček, obskakovali nás hore-dole, ale ten čapák tam bol dosť o ničom a drahý.

Čas pokročil a tak sme sa museli dvihnúť a presunúť k Noy Factory.
Pár minút pred treťou sme vošli do vestibulu fabriky, kde sa už zbierali aj ostatní návštevníci na prehliadku. Dokopy nás bolo približne 15.
Presne načas došla sprievodkyňa, predstavila sa, dohodli sme kto má aký druh degustácie a komentovaná prehliadka v dĺžke 1 hodina začala.
Noy Factory je bývalá pevnosť, vnútorný areál je tak dokola obklopený zástavbou.

Prešli sme cez nádvorie a sprievodkyňa nám dala výklad – najprv niečo o histórii a vzniku fabriky a potom o aktuálnom majiteľovi.
Tým je slovutný veľkopodnikateľ a bývalý majster sveta v arm wrestlingu Gagik Tsarukyan.
Skrátka klasický, určite bezúhonný vostočný privatizér.
Neskôr v prvej časti múzea venovanej výrobe vína pohovorila o tejto časti histórie a tiež o tom, že víno už aktuálne nedorábajú.
Plynulo sme sa presunuli k expozícii týkajúcej sa brandy a koňaku a potom na horné poschodie, venované pôvodnému zakladateľovi Nikolajovi Šustovovi.

Najviac sme však boli zvedaví na podzemné priestory a samozrejme na ochutnávku.
Z budovy múzea sme prešli areálom k vedľajšej budove, z ktorej bol vstup do podzemia.

Ak si správne pamätám, zostúpili sme na -2. poschodie. Mali tam aj výťah, ale ten je len pre 7 ľudí, takže sme to radšej dali schodami po svojich.
Dole nás ovanul klasický pivničný puch, vlhko a chlad – kto pozná malokarpatské pivnice, akoby bol doma.
Už sme sa nevedeli dočkať prvej degustácie, vraj to bolo 80 ročné víno. Pochybujem, ale chutilo výborne.

Sudov tam naozaj majú dosť, veľmi slušné zásoby. Pri vchode boli naukladané sudy, ktoré venoval majiteľ destilérky VIP osobnostiam.
Zaujímavosťou bola stará podzemná chodba jedným smerom vedúca tuším až niekam do mesta. Viedla z nej odbočka ústiaca údajne pod USA ambasádou. Samozrejme sprístupnené sú len začiatočné metre týchto chodieb, ďalej sa dostať nedá a pod ambasádou je betónový múr.

Po zaujímavej pivnici nás čakal posledný bod programu – degustácia destilátov. V balíčku ktorý sme mali (ako väčšina návštevníkov) zakúpený, sme mali okrem už degustovaného vína, v cene aj dva druhy koňaku – 5 ročný a 10 ročný. Plus malé občerstvenie vo forme ovocia a mini čokoládky.
S Palim sme sa zhodli, že kirgizský koňak Biškek nám chutil viac a ja dodávam, že aj ukrajinská Tavria bola lepšia.
Neskôr sme konštatovali, že aj konkurenčný Ararat.

Každopádne za v prepočte 12€ na osobu to neboli vyhodené peniaze. Prehliadka fajn, majú to tam pekné a určite tá hodina za to stála.

Pri odchode z fabriky sme míňali podnikovú predajňu, ale vzhľadom na to, že nás Noy koňak ako taký veľmi neoslovil, nekúpili sme tam nič.

Prešli sme k autu, vzali si z kufra ruksaky a konečne sa ubytovali na hoteli.
Izbu sme dostali s výhľadom do dvora, ale aspoň bola dosť veľká a bolo tam ticho.

Naordinovali sme si hodinového šlofíka, predsa len, vstávali sme pred vyše 15 hodinami a čo to sme už nachodili.
Dobre nám potom padla kávička, ktorú sme si zaliali na izbe z kanvice.

Niečo po piatej sme sa vymotkali z izby a namierili si to do podvečerných ulíc.
Musel som obdivovať brutalistickú socialistickú architektúru v podobe budovy Kina Rossia, postavená bola v 70. rokoch. Bývalé krajiny ZSSR sú takýmito budovami posiate a koho zaujíma tento architektonický štýl, príde si tu na svoje.

Hneď oproti cez cestu stojí jedna z najväčších cirkevných stavieb v kaukazskom regióne – Katedrála sv. Gregora Iluminátora, patriaca Arménskej apoštolskej cirkvi. Katedrála bola postavená na prelome milénia.

Keďže už nie sme najmladší a nohy treba šetriť, zviezli sme sa jerevanským metrom dve stanice.
Vedľa Kina Rossia sme vošli do podzemia stanice Zoravar Andranik. V okienku sme kúpili žetón na jazdu a eskalátorom sfárali ku koľajisku.
Jerevanské metro disponuje len jednou traťou a tak je jeho reálne využitie pre turistu dosť obmedzené. Stačí to akurát na to, čo sme potrebovali my – ušetriť nohy na dve zastávky.
Vystúpili sme na stanici Yeritasardakan, ktorej nadzemná časť je ďalšou krásnou ukážkou budovateľského štýlu socialistický realizmus, resp. brutalizmus.

Na stanici Yeritasardakan sme vystúpili z jediného hlavného dôvodu a tým bola návšteva neďalekého Cascade Complex, resp. po našom Komplex Kaskáda.
Kaskáda bola vybudovaná v štýle Art Deco koncom 80. rokov minulého storočia. Začiatkom milénia bola zrekonštruovaná. Celkový umelecký a stavebný zámer však stále nie je dokončený – horná časť je oplotené spiace stavenisko plné betónu a roxorov.
Malo tam byť múzeum, ale asi došli peniažky.

Kaskáda je jednoznačne top lákadlo Jerevanu, keď už nič iné, tak toto treba vidieť.
Tvorí ju 572 schodov, oddelené sú piatimi terasami.
Vnútri jazdí eskalátor, komu sa nechce šlapať po vlastných, môže sa zviezť.
Vnútro, ale aj vonkajší priestor je vyzdobený moderným umením – sú tam rôzne sochy, plastiky, skulptúry a podobne. Často ide o svetových autorov.
V letných mesiacoch sú spustené početné fontány a dotvárajú tak príjemnú atmosféru.
Kaskáda je postavená tak, že čím vyššie sa človek nachádza, tým má krajší výhľad na Jerevan a hlavne na Ararat v pozadí.
Fakt je to veľmi pekné a v prípade dobrého počasia, je posedenie hore na múriku obľúbenou a vyhľadávanou voľnočasovou aktivitou domácich aj turistov.

Bolo pekne, ale hore trochu fúkalo a tak sme tam nechceli vysedávať a prechladnúť.
Zošli sme dole a začali sa obzerať po nejakej reštaurácii, kde by sa dalo posedieť, najesť a dať si pár pív, ideálne čapovaných.
Ako som na začiatku spomínal, je dosť problém nájsť v Jerevane reštauráciu tohto typu.
Väčšinou sme natrafili na ich domácu kuchyňu, ktorá je síce skvelá, ale čapáka tam človek nenašiel.
Alebo sme našli snobskú záhradnú reštauráciu kde čapovali, ale 6€ za Paulaner sme jednoducho neakceptovali.
Viem o jednom pube v meste, kde majú ponuku remeselných pív, ale to sme tiež nechceli, lebo je to tam predražené a plné Rusov.
Od začiatku trojdňovej špeciálnej operácie ich do Arménska ušlo pred mobilizáciu niekoľko 10 tisíc.
Samozrejme na radosť domácich – ceny všetkého (bývanie, potraviny…) išli hlavne v Jerevane dosť hore.

Tak sa stalo, že sme po vlastných a už za úplnej tmy došli tam, kde sme začali – ku Kinu Rossia.
Vo vedľajšom Carrefoure sme si kúpili pár plechoviek piva a ploskačku 5 ročného Araratu.

Cestou z Carrefouru do hotela, si Pali v arménskom fastfoode kúpil kebab do ruky, lebo už bol dosť hladný.
Mne sa nejako nežiadalo, nemal som chuť na jedlo.

V zmrzlinárni okolo ktorej sme išli, sme boli svedkami gratulácie – asi kamarát alebo kolega, gratuloval zmrzlinárovi k nejakému sviatku. Riadne vostočné bozkávanie nevynechali 🙂

Pracovníci technických služieb kopali nejaký kanál neďaleko nášho hotela, ich Buchanku som si musel zväčniť.
Až pri písaní týchto zápisiek som prišiel na to, že Buchanky sa stále vyrábajú a dokonca majú na Slovensku svojho dílera. To už musí byť fakt riadny masochista, čo si to dobrovoľne kúpi.
Aj keď uznávam, že v čase svojho vzniku v roku 1961 (!!!) to bolo v teréne neprekonateľné posúvadlo, ale v dnešnej dobe…

Pred hotelom sme sa ešte na chvíľu zastavili a cvakli si destilérku Ararat – väčšieho a vo svete známejšieho konkuretna Noy Factory.
O pár minút sme na izbe uznali, že koňak robia lepší ako v Noy.

Na izbe sme sa konečne zložili a s riadnou porciou kilometrov v nohách sme si dali zaslúžené pivká a okoštovali Ararat.

Potom už len sprcha, umyť klofáky a spať.

Piatok 4. 4. 2025

V Arménsku sa aj v hoteloch bežne podávajú raňajky až po deviatej. Preto som bol veľmi rád, že v našom hoteli sme mohli na raňajky naklusať už od 7:30.
Najedli sme sa výborne, veľmi som bol spokojný. Ideálna kombinácia klasiky s lokálnymi špecialitami. Chutné, pestré a výživné. Základ dňa na 1*.

Okolo ôsmej sme sa odhlásili z hotela a sadli do nášho rumunského šípa s francúzskym kosoštvorcom na kapote. Črtal sa pekný a jasný slnečný deň.
Vyrazili sme na východ od Jerevanu. De facto na jednej trase, sme mali naplánované štyri zastávky. Najďalej, približne 40 km od hotela, bol kláštorný komplex Geghard, cestou späť prírodné divadlo menom Symfónia kameňov, potom antická pamiatka Garni a konečne Charentsova archa – oblúk, pamätník venovaný arménskemu básnikovi Charentsovi.
Keďže sa všetky tieto naše prvé body záujmu nachádzali na jednej ceste, o poradí v akom ich navštívime sme sa rozhodovali operatívne.

Najprv sme sa však z Jerevanu museli nejako dostať. Chvalabohu sme išli von z mesta, čiže proti zápche, aj tak to bolo dosť výživné.

Po niekoľkých kilometroch za Jerevanom, sme to odstavili prvýkrát. Nenápadný Charentsov oblúk sa nachádza vo výške 1500 m n. m. na pravej strane od cesty na miernom briežku. Pod ním je neveľké odstavné parkovisko.
Bábušky si už rozkladali svoje stánky so suvenírmi. Prišli sme vo veľmi vhodnom čase, ešte tam okrem predajcov suvenírov nikto nebol.
Táto pamiatka je v podstate dosť nezaujímavá, ničím nevyniká. Okrem jednej veci – výhľadu na Ararat.
Pamätník je postavený na takom mieste, že je z neho absolútne luxusný výhľad na Ararat a krajinu okolo.
Mali sme dosť šťastie, že počasie prialo. Mohlo to byť aj lepšie, ale bol som vďačný aj za takéto výhľady.

Po chvíli sme sadli do tátoša a namierili to ku Garni. Dorazili sme presne o deviatej, mimo sezónu je otvorené až od desiatej. Nič to, pozrieme cestou späť a vyrazili sme tak k neďalekej Symfónii kameňov.

Viacmenej dobré úseky cesty striedali horšie, ale stále to bolo pekné a bolo kam pozerať.
Míňali sme klasické dedinky, dobytok, ovce, ovocné sady.

Symfónia kameňov – čadičový organ, je nádherný prírodný výtvor v malebnom údolí riečky Azat.
Toto fakt treba vidieť.
Keďže sme na miestne pomery došli skoro ráno, boli sme tam úplne sami.
Nebol problém zaparkovať, neskôr cez deň sa tam tvoria riadne zápchy a keď sa tam nasáčkujú veľké autobusy s turistami, to je len potom zábava.

Pri vstupe sme zaplatili symbolické vstupné a pešo si prešli približne kilometrové údolie a kochali sa prírodnými výtvormi.

Rovnakou cestou sme sa vrátili späť na „hlavnú“, odbočili vpravo a po nejakom čase sme došli do malebného údolia Azat, na konci ktorého je v skalách vytesaný kláštor Geghard.
Kláštor píše svoju históriu od 4. storočia, hlavná kaplnka bola postavená neskôr, v roku 1215.
Údolie Azat a kláštor Geghard sú zapísané v zozname svetového dedičstva UNESCO.
A právom.
Na ešte stále poloprázdnom parkovisku sme odstavili auto a prešli popri suveníroch do areálu kláštora. Celé je to pekne zrekonštruované, resp. stále v rekonštrukcii. Už sa budem opakovať, ale tým, že sme prišli skoro ráno, turistov tam bolo doslova iba pár.
Nebudem sa veľmi rozpisovať a komplikovane opisovať aké je to pekné, lepšie poslúžia priložené fotky.

Popozerali sme, pofotili a kúpili pekné magnetky.
Mali sme dobrý medzičas, ale ešte toho bolo veľa na dnešný deň v pláne, takže hybaj späť po ceste ktorou sme prišli, ku Garni.
Niečo po desiatej sme odparkovali vedľa areálu v Garni, kde sa nachádza jediná antická stavba so stĺporadím na území Arménska a celého bývalého Sovietskeho zväzu.
Ide o chrám postavený v iónskom štýle z 1. storočia nášho letopočtu. Už niečo pamätá…

Stavba stojí na skvelom mieste, bývalí arménski králi ju používali ako letné sídlo.
Okolie je upravené a čo sa mi páčilo, neboli tam vysadené sterilné okrasné dreviny, ale klasické ovocné stromy. Práve kvitli a všade lietalo veľa včiel. Vyzeralo to tam naozaj pekne.

Zaplatili sme vstupné a vošli do areálu. Tu už bolo turistov viac, ale nič tragické.
Okrem toho, že sme si to pekne celé prešli, Pali našiel kešku a tak bol spokojný.

To by som nebol ja, keby som si nevymyslel nejakú chobotinu.
Z celého Arménska som sa najviac tešil a bol zvedavý na ROT54, čiže rádio-optický teleskop s priemerom 54 metrov.
Ide o podľa mňa na svoju dobu fantastickú stavbu a je zázrak, že sa také niečo dá vidieť na vlastné oči. Dokonca vzhľadom na okolnosti a svoj vek, je v celkom schopnom technickom stave.
U nás by to určite dávno skončilo v zberných surovinách, dig more.

Začalo to v roku 1964, keď arménsky fyzik a vedec Paris Herouni, predstavil svoj projekt ROT54 šedej eminencii sovietskeho vesmírneho programu Sergejovi Koroljovovi.
Sergej projekt posvätil a pretlačil cez politbyro.
Stavba prebiehala v rokoch 1975 – 1985. Teleskop bol v prevádzke len v rokoch 1986 – 1990.
Po rozpade ZSSR mali Arméni čo robiť so svojou samostatnosťou, Náhorným Karabachom a podobne. Logicky tak na takéto panské huncútstva peniaze nezostali.
Po čase sa však nejaké peniaze zo zahraničia našli a teleskop bol čiastočne zmodernizovaný a opätovne uvedený do prevádzky, keď ho v roku 2012 definitívne odstavili.
Tak ako ho odstavili, tam chátra doteraz.

Z Garni nás čakala cesta dlhá 75 km, čiastočne sme zo severu lízli Jerevan a potom viacmenej vidieckymi cestami sme došli do dediny Byurakan, kde je stále funkčné observatórium. Niekoľko lesklých kopúl sme videli od cesty.

Po pár ďalších kilometroch sme prešli dedinku Orgov a za ňou sme konečne dorazili k poslednej prekážke – zatvorenej bráne.
Celý areál je strážený a oficiálne je doň zákaz vstupu. Vedel som však, že vrátnici sa dajú podplatiť a že s tým väčšinou nerobia problémy.

Odstavili sme auto, vystúpili a hneď sa ukázal vartáš.
Reku, bumážka jesť? Ja reku, že ňet.
Ale máme ďengy 🙂 hovorím.
Za 2000 dramov na osobu (5,-€) nás bez problémov pustil, vysmiaty otvoril bránu a aj s autom sme vošli do areálu.
Ten je dosť veľký, takže fakt super, že sme tam mohli autom.
Zaparkovali sme pri hlavnom ťaháku – samotnom ROT54 a odstavili auto.
Akože toto bola naozaj pecka, úplne perfektné. Pozreli sme radar a potom sme vošli do riadiaceho centra.
Ako trubka som navrhol, že poďme cez okno – z boku budovy bolo otvorené. Aj som si prdel zaprášil.
Potom sme duraci zistili, že hlavný vchod je dokorán otvorený 🙂

Veľmi spokojný som bol, sadli sme do auta a pomaly sa z tohto bizarného miesta pobrali preč.
Vďačne som zakýval vrátnikovi a ten nás vypustil von.

Výdatné raňajky pomaly prestávali účinkovať, ale ešte sme mali pred sebou 80 km a takmer 1,5 hodiny cesty k ďalšej dnešnej zastávke. Jedlo muselo počkať.
Ale ja som sa aspoň napiť mohol a tak sme v Byurakane na chvíľu zastavili pri potravinách a kúpil som si pivko.

Hodný kus cesty sme sa museli vrátiť späť a na diaľnici H1 sme zamierili na sever, smer mesto Hrazdan.
Tesne pred mestom sa nachádza vodný rezervoár a pri ňom ďalšia haluz.
Odstavené dopravné lietadlo TU-134.
Lietadlo používalo arménske civilné letectvo, vyrobené bolo v roku 1970. Slúžilo do roku 1983, keď ho počas letu niekde nad Abcházskom zasiahla silná búrka.
Lietadlu sa bezpečne podarilo pristáť. Keďže však bolo počas inkriminovaného incidentu prekročené výrobcom povolené preťaženie, stroj musel byť vyradený zo služby.
Túčko niekoľko rokov slúžilo ako trenažér na jerevanskom letisku (nacvičovali sa na ňom požiarne poplachy) a neskôr bolo premiestnené sem, k vodnej nádrži.

Ja som na TU-134 absolvoval svoj prvý let v živote. Mal som vtedy 6 rokov a letel som s otcom z Prahy zo svadby (Myslivečkovci pozdravujem 🙂 ) domov do Košíc.

Už sme fakt boli hladní. V Hrazdane sme o pár minút odstavili auto vedľa dnes už nefunkčnej budovy autobusovej stanice. Opäť krásna ukážka socialistického realizmu.
Vedľa bol bufet, ale vyzeral, že je zatvorený. Ako tak doň pozeráme, vyšla „manažérka“ a pýta sa či chceme jesť. Jasné, že áno.
Usadila nás dnu, všetko vypnuté, ani elektrinu nemali. Ale dohodli sme, že si dáme grilované mäso, pivo, kolu a nejaký lavaš k tomu.
Sedeli a čakali sme dlhých 25 minút, voňalo to z toho grilu, že až.
Manažérkin manžel odbehol kúpiť do potravín pivo a potom mi ho doniesli 🙂
Mňa však dostihlo volanie divočiny. Ani na záchode nešla elektrina, svietil som si mobilom.
Nemali ani hajzlovú dosku, tak som sedel na studenej keramike.
Ani dvere sa nedali zavrieť, asi na 1,5 cm ostali otvorené, videl a počul som cez škáru všetko o čom sa bavila kuchárka s „manažérkou“.
Keď musíš, tak musíš.
Voda však išla, mydlo a papier mali tiež…

Čakanie sa oplatilo, mäso bolo vynikajúce, fakt perfiš.

Pred sebou sme mali posledný dielik zo skladačky dnešného výletu.
Našim cieľom bolo pol hodiny a necelých 25 km vzdialené jazero Sevan, konkrétne poloostrov, na ktorom sa nachádza ikonický Dom spisovateľov a hneď nad ním známy kláštorný komplex Sevanavank.

Začnem poloostrovom – pôvodne to bol ostrov, avšak istý Stalin, občianskym menom Džugašvili spôsobil, že kvôli jeho megalomanským plánom (poľnohospodárstvo, vodná elektráreň) klesla hladina jazera o 20 metrov.
Z ostrova sa tak stal dnešný poloostrov.
Jazero Sevan je 2x väčšie ako Balaton, so svojimi 1262 km2 je najväčším jazerom celého kaukazského regiónu a s nadmorskou výškou 1900 m n. m. (pre porovnanie – Štrbské pleso je v nadmorskej výške 1346 m n. m.) je to jedno z najvyššie položených jazier Euroázie.
Voda je čistá a priezračná až do hĺbky 11 metrov, maximálna hĺbka jazera je 28 metrov.
Včlenené je medzi horské chrbty Malého Kaukazu a Arménsku vysočinu.
Ani v lete to na kúpanie veľmi nie je 🙂

Okolo štvrtej sme dorazili k jazeru a odparkovali auto pod Domom spisovateľov.
Dom spisovateľov tvoria dve samostatné budovy – penzión a salónik.
Práve salónik, typický svojim nezameniteľným tvarom a konštrukciou, ktorú podopiera jedna betónová noha bolo to, čo sme si chceli pozrieť.
Penzión už na prvý pohľad vyzerá inak ako salónik, napriek tomu, že bol navrhnutý rovnakými architektmi.
V rokoch 1932-35 bol postavený penzión, dva roky nato poslal báťuška Stalin (asi za odmenu) architektov Kocharova a Mazmanyana na 15 rokov na rekondičný pobyt na Sibír.
Po Stalinovej smrti boli architekti rehabilitovaní. Kocharov dostal ponuku a využil ju dokonalo – podľa jeho návrhu bol v rokoch 1963-65 postavený salónik v avantgardnom štýle.
Dnes je využitie salónika nejasné, okolie aj samotná budova sú dosť zanedbané a chátrajú.
Penzión bolo možné do minulého roka využiť ako hotel, ponúkal ho Booking.
Aktuálne to už možné nie je.

Autom sme sa vrátili asi 500 metrov späť a odstavili ho na parkovisku pod kláštorom Sevanavank z 9. storočia.
Tu to už vyzeralo ako pri klasickej púťovej turistickej atrakcii – kopa áut, autobusov, turistov a samozrejme stánky s jedlom a suvenírmi na každom kroku.
Ku kláštoru sme vyšliapali riadnu porciu schodov strmo do kopca. Ešte aj tu sme cestou hore míňali stánky so suvenírmi, obrazmi (riadne gýče) a inými „ľudovými“ výtvormi.

Hore nás však čakal naozaj pekný pohľad na kláštor a ešte krajší výhľad na jazero Sevan, Dom spisovateľov, zasnežený Malý Kaukaz v diaľke a celkovo interesantné okolie.

Palimu sa podarilo nájsť pri kláštore ďalšiu kešku.
Slnko sa chýlilo k večeru, k hotelu v mestečku Martuni na brehu jazera sme to mali na hodinu a 70 km.
Cestou sme sa zastavili v meste Sevan, je trochu väčšie a ako som predpokladal, rýchlo a ľahko sme našli slušný obchod s potravinami, kde sme si dokúpili všetko potrebné.
Takto podvečer to v meste celkom žilo, všade kopa áut a ľudí. Zaparkovali sme rýchlo a nabehli do obchodu.

Posledný úsek cesty bol príjemný. Mäkké večerné svetlo, prázdne cesty, dobrý asfalt, jednoducho pohoda a dobrý pocit z celého dňa. Stihli sme všetko zo zoznamu a realita predčila očakávania.

Cestou sa mi ozvala recepčná z hotela Vell Grey v Martuni, že kedy prídeme.
Odpísal som jej, že každú chvíľu a keď sme dorazili, hneď dobehla a ubytovala nás.
Martuni je smutné, ošúchané, ospalé a zaprášené mestečko pri jazere Sevan. Ako cieľ dnešnej etapy som ho zvolil kvôli svojej polohe – mali sme ho po ceste a ráno sme mohli vyraziť priamo z mesta smerom horský priesmyk.
Dobre nám poslúžilo na jednu noc.

Izba bola dosť malá, navyše sme mali spojenú manželskú posteľ. Žiadna výhra.
Zachraňovala to cena 12€ na osobu.
Recepčná nám poradila, kde sa dá slušne najesť.
Trochu sme sa na izbe okniepili a vyrazili sme opáčiť doporučenú reštauráciu.
Po vcelku bezútešnej asi 15 minútovej prechádzke, sme dorazili do reštaurácie.
Išlo o typickú arménsku táckareň, dokonca mali fľaškové pivo.
Ja som nebol hladný, dal som si jedného lahváča. Pali si dal úplne luxusnú šavarmu.

Večer na izbe už len sprcha a spať, boli sme dosť unavení.
Fakt to bol výživný deň.

Sobota 5. 4. 2025

Nebudem klamať, už som spal aj lepšie. Aspoň sme nemali chuť na vylihovanie v posteli.
Kým Pali absolvoval svoje ranné rituály, ja som si zalial čaj a zjedol k nemu čokoládový croissant, ktorý som si kúpil večer v potravinách v Sevane.
Recepčnej som napísal, že odchádzame a že nechávam kľúč od izby na jej stolíku. Odpísala mi, že ok.

O ôsmej sme už sedeli v aute a namierili sme si to na juh cez pohorie Vardenis.
Prešli sme Martuni, inak fakt dosť depresívne mesto a z nadmorskej výšky 1900 sme pol hodiny plynulo stúpali až do výšky 2410 m n. m.

Tesne po prekročení tohto najvyššieho miesta v Selimovom priesmyku, sme dorazili k prvej dnešnej zastávke – Orbelianovmu karavanserailu.

Orbelianov karavanserail z roku 1332 je najzachovalejšou budovou tohto typu na území Arménska. Slúžil obchodným cestujúcim a ich zvieratám ako hostinec a útočisko počas ciest za obchodmi.
Ako inak, boli sme tam sami.

Už dlho sme nemali žiadny kláštor, však?
Takže šup, sadnúť do auta a ideme ďalej napraviť to.
Peknou krajinou sme sa viezli približne 45 kilometrov.
Prešli sme cez mesto s ľubozvučným a zvukomalebným názvom Yeghegnadzor.
Za ním sme opäť stúpali a po vyslovene katastrofálnej ceste, akože fakt otras, sme došli ku kláštoru Tanahat z 8. storočia.

Tento kláštor som do itinerára zapísal preto, lebo je totálne od ruky. Nechodia tam takmer žiadni turisti, okolo nič nieje. Iba božský kľud, ticho a kláštor.
Na samote bez lesa.

Po tejto spirituálnej vsuvke, sme sa vrátili do mesta Yeghegnadzor, kde sme si dali krátku foto pauzu.
V tomto meste sa nachádza ruské koleso, ktorého dvojča malo menej šťastia.
Je v ukrajinskej Pripjati pri Černobyle. Stihol som ho pozrieť pár mesiacov pred začiatkom špeciálnej operácie.

Pár metrov od auta som zbadal malé potraviny. Kúpil som si obyčajný arménsky smotanový nanuk, máčaný v čokoláde. Teda to bolo niečo, čistá smotana, žiadne stužené tuky a margaríny ako u nás (fuj Magnum).

Čo sme už dlho nevideli? Kláštor predsa.
Z Yeghegnadzoru sme to mali k jednému z najznámejších arménskych kláštorov – Noravanku, asi pol hodinku.
Noravank je kláštor z 12. storočia a určite stojí za návštevu. Už len cesta k nemu je parádna, vedie krásnym skalnatým údolím. Keby mi niekto povedal, že sme v Arizone, aj uverím.

Zaujímavosťou kláštora je, že je v ňom pochovaný princ Orbelian, ktorý dal postaviť karavanserail v ktorom sme boli ráno.
Keďže ide o známu a relatívne dobre dostupnú pamiatku aj z Jerevanu, o turistov tu núdza nie je.
Pre najlepšiu fotku si je potrebné vyšliapať po chodníku hore na výbežok nad kláštorom.
Keby bolo trochu lepšie svetlo, bolo by to priam dokonalé.

Pri spiatočnej ceste sme sa na chvíľu zastavili pri Magellanovej jaskyni netopierov. Vyzeralo to tam zaujímavo, ale na prehliadku by sme museli dlhšie čakať a nechcelo sa nám tráviť hodinu v jaskyni a liepať sa tam po rebríkoch. Ide o jaskyňu tzv. na divoko, čiže je to dosť fyzicky namáhavé.
Mne stačilo vyjsť tam hore po schodoch, Pali dole fajčil 🙂

Posledným kláštorom a zastávkou na našom zozname bol Khor Virap. Od našej aktuálnej polohy približne 1,5 hodiny a 85 km vzdialený.
Mali sme dobrý čas, takže sme sa cestou chceli niekde najesť.
Bolo zamračené a celkovo slabé svetlo, takže krajina okolo vyzerala dosť fádne a sivo.
Prechádzali sme vcelku pustými oblasťami, zaujímavý bol úsek cesty, ktorý po oboch stranách lemovali vykopané vojenské zákopy a bunkre so strieľňami.
Holt hranica s Azerbajdžanom, presnejšie s Nachičevanom, bola od cesty len čo by kameňom dohodil.

Trochu som toho počasia ľutoval, pretože keď sme vchádzali na kruháč v mestečku Yeraskh, bola by to s arménskou vlajkou a Araratom v pozadí pekná fotka.
Ararat bolo vidieť veľmi málo.

Náladu nám zdvihlo hneď ďalšie mestečko Armash. Toľko bocianích hniezd pokope som v živote nevidel.
Neuveriteľné.

Cestou sme míňali trochu väčšie mesto Ararat. Tam sme v jednej z bočných uličiek odstavili auto a v bistre/mäsiarstve sme si dali na obed kebab.
Bol jednoduchý, ale veľmi dobrý. Len mäso, koriander, cibuľa, kečup a majonéza.
Tetuška ich finálne balila, tatko griloval na grile a výsledok bol na jednotku.

Kláštor Khor Virap je asi len 1 km od tureckej hranice. Okrem toho je 30 km od Jerevanu a tak každý turista ak nejde inde, sem určite áno.
Okrem toho tu domáci radi robia svadobné fotografie. Aj my sme cestou ku kláštoru stretli skromnú kolónu svadobčanov v zložení 1x Rolls-Royce, 1x S-klasse Mercedes, 2x G-čko Mercedes.
Nejaké trápne socky na Audi A8, BMW a podobne sme ani nepočítali 🙂

Každopádne Khor Virap ma lákal len kvôli jednej veci a to kvôli Araratu, ktorý tvorí to najlepšie pozadie, aké len môže byť. Samozrejme treba na to vhodné počasie a my sme ho mali dosť na figu.
Ararat sa nám však aspoň na chvíľu ukázal a presne v správnej chvíli.
Ku kláštoru sme nešli, len sme zastali obďaleč a cvakli si to z diaľky.

Čakal nás posledný presun dňa a to cesta do hotela Grace Forum SPA v Jerevane.
Cestou sme sa opäť bavili na tvorivosti, šikovnosti a v podstate zúfalstve domácich čo sa týka úprav áut.
Fakt čo tam človek vidí na cestách, je ako z Mad Maxa niekedy.

Hotel sa nachádzal v širšom centre mesta, auto sme mohli zaparkovať na fajn miesto hneď vedľa vchodu.
Bohužiaľ sme opäť nafasovali izbu s letiskom, ale aspoň dosť širokým.
Zložili sme sa a na hodinu si dali obligátnu siestu, dobre nám padla.

Neskôr sme sa opäť dali dokopy a vyrazili na poslednú večeru. Podarilo sa mi nájsť sľubný podnik v rozumnej vzdialenosti a mali by mať čapované pivo. Hurá.

Cestou z hotela sme pozreli futbalový stánok domácich a tiež sme nemohli vynechať jedinú mešitu na území Arménska, Modrú mešitu.

Asi 5 minút od mešity je pub Boršč, kam sme mali namierené. Bola to trefa do čierneho.
Koncept podniku je rusko-ukrajinský, čiže ponuka jedál je z tohto regiónu a naozaj mali aj čapované pivo.
Sadli sme si a ako predjedlo sme si objednali 3 druhy slaninky, čierny chlieb a samozrejme čapáky.
Slaninka bola super, len ja bez žlčníka môžem také len veľmi opatrne.
Palimu to vôbec nevadilo 🙂
Zachutilo mu tak, že po slaninke si objednal pelmene s hubami plnené mäsom. Potom ruský boršč a ako dezert palacinkovú tortu.
Do toho slivovička a pivko.
Ja len pivko.

Ako je zrejmé, večera dopadla nad očakávanie výborne. Fakt to bol jeden super podnik, či už obsluha, alebo jedlo a pitie, bez chybičky.

Okolo deviatej sme sa dvihli a hneď vedľa na ulici vbehli do potravín, ale takých trochu luxusnejších.
Paliho tam upútal výstavný pult so zákuskami. Darmo, jedna palacinková torta nestačí.
Tak si kúpil niečo ako marlenku, len z bielej čokolády. A k tomu sáčok pražených pistácií.

Na izbe sme posedeli len chvíľu, fakt sme boli dosť uťahaní a niekto aj trochu prejedený 🙂

Nedeľa 6. 4. 2025

Luxusný čas odletu o 12:15 znamenal hlavne to, že sme sa ráno nemuseli nikam ponáhľať.
Normálne sme sa zobudili a dali do prevádzkyschopného stavu.
Raňajky boli priemerné, s tými prvými v Jerevane sa nedali ani porovnať.

Niečo po deviatej sme sa odhlásili z hotela a na miestne pomery ospalou rannou premávkou zamierili na letisko vrátiť auto. Cestou sme samozrejme dotankovali plnú nádrž.

Vrátenie auta prebehlo rýchlo, dokonca mi obratom uvoľnili depozit na kreditke.

Check-in a všetky kontroly bez problémov. Pri gejte som sa usadil a čítal knižku. Pali nakúpil nejaké suveníry a keďže hotelovým raňajkám veľa nedal, aj sa najedol.
Sedel som v zadnej časti lietadla, ale pri okne. Pali v strede lietadla, tiež dostal okno.

Nad Budapešťou sme začali klesať, celý úsek od Pešti po Komárno bolo celkom pekne vidieť Dunaj a hranicu so Slovenskom.

Vo Viedni sme pristáli okolo 13:45, automatické vstupné brány fungovali a tak sme sa okrem wecka nijako nezdržali.
O pár minút sme boli vonku, kde nás už čakala Katka.
Paliho sme odviezli na Hlavnú šťanicu v Bratislave a my s Katkou sme išli domov.

Výlet do Arménska vyšiel na jednotku. Už som to spomínal, videli sme všetko čo bolo v pláne a aj niečo navyše. Počasie prvé dva dni výborné, v sobotu bolo zatiahnuté, ale Ararat sa ukázal v pravej chvíli, keď sme boli pri kláštore Khor Virap.
Celé to bolo dosť z rýchlika, niekde by som sa rád zdržal dlhšie. Napríklad pri kláštore Geghard a určite pri jazere Sevan.
Arménsko toho okrem skutočne unikátnych kláštorov ponúka oveľa viac. Či už výhľady na Ararat, skvelú kuchyňu, koňak, autentické dedinky, zaujímavú architektúru z dôb socializmu, alebo technické unikáty ako ROT54.
Príjemným bonusom je väčšinou minimum turistov.
Juh krajiny, kam sme vôbec nešli, je zalesnený a oveľa viac zelenší, ako časť Arménska, ktorú sme videli teraz.
Ak sa bude opakovať vhodná konštelácia v podobe rozumných leteniek, ročného obdobia a rodinný/pracovný kalendár nebudú proti, určite si to tam rád zopakujem.