Phi Phi a Krabi – Thajsko 2025

Počas jarných prázdnin 2023 sme k všeobecnej spokojnosti prvýkrát s deťmi absolvovali Thajsko.
Na Phi Phi sa nám veľmi páčilo, vtedy sme tam však strávili len dve noci.
Keď minulé leto Turkish hodil do pľacu prijateľné letenky, dlho sme s Katkou neváhali.
Pre tohtoročné jarňáky sme naplánovali opäť Phi Phi – na 4 noci a premiérovo Krabi, tiež na 4 noci. Poslednú noc bolo nutné obetovať na cestu späť – prespali sme pred odletom neďaleko letiska v Bangkoku.

Toľko pekný plán. Realita až taká chrumkavá nebola, ale k tomu sa dostaneme postupne.

Na dovolenku sme sa s Katkou tešili, malo to byť už naše štvrté Thajsko. Úvodom som spomínal, že na Phi Phi sa nám pred dvomi rokmi veľmi páčilo a tak sme boli radi, že si to tam zopakujeme, plus pridáme Krabi, kde sme ešte neboli.
Pred deťmi sme to tajili až do polročného vysvedčenia, potom sme im to na jednej nedeľnej rodinnej porade oznámili a tiež mali samozrejme veľkú radosť.

Pre záznam uvádzam ako sme to naplánovali:
Odlet v štvrtok 20. 2. 2025 o 10:00 z Viedne do Istanbulu, tam len 75 minút čas na prestup na let Istanbul – Bangkok. Dosť málo času na prestup, ale Turkish sú predsa prémioví a tak sme dúfali, že vedia čo robia.
Ako sa ukázalo, nie až tak úplne…
Následne prílet do Bangkoku v piatok 4:40 ráno.
Potom o 8:05 odlet s AirAsia z Bangkoku na Phuket.
Zobrať taxi z letiska do prístavu a loďou na Phi Phi.
Na Phi Phi sme mali naplánovaný príchod poobede v piatok, samotný pobyt mal trvať 4 noci, teda do utorka.
V utorok doobeda presun loďou na Krabi, tam tiež 4 noci, čiže pobyt do soboty.
V sobotu poobede let z Krabi do Bangkoku. Vzhľadom na odlet domov z Bangkoku už o 6:20 v nedeľu ráno, sme poslednú noc chceli prespať neďaleko letiska.
V Istanbule čas 4 hodiny na posledný segment letu z Istanbulu do Viedne.
Prílet do Viedne 18:05 v nedeľu 2. 3. 2025 večer a finito.
Koniec jarných prázdnin 🙂

Ako obyčajne, aj tentoraz nám domácnosť strážili babka Marika a dedko Stano. Zvládli to bez problémov a sme im za to veľmi vďační 🙂

Štvrtok 20. 2. 2025

Parkovanie pri Schwechate nie je úplne lacná záležitosť, ale nakoniec opäť vyhrala pohodlnosť.
Hecli sme sa a bookli Parkplatz C.
Takto na dlhšie výlety s kuframi a deťmi mi to stále príde ako najlepšia alternatíva.
Niečo po siedmej ráno som Katku s deťmi a našimi dvomi kuframi vysadil na C-čku pri vchode do podzemnej chodby k terminálu a auto som odparkoval na celkom rozumné miesto, nie veľmi ďaleko.
Dobehol som k rodinke, ktorá na mňa čakala v závetrí tunela. O pár minút neskôr sme už stáli v rade na check-in.
Nechcem sa chváliť, ale niečo ma vopred osvietilo a našepkávalo mi, aby som Turkishu až tak neveril, že ten krátky prestup v Istanbule stihneme bez problémov.
Okrem toho, že som týždne pred dovolenkou pravidelne kontroloval Flightradar24 a overoval si ako stíhajú naše lety (stíhali), sme si k letenkám dokúpili sedadlá v prednej časti kabíny.
Aby sme v prípade, že budeme mať málo času na prestup, ušetrili cenné minúty pri vystupovaní z lietadla. Urobili sme naozaj veľmi dobre.

Na prepážke sme odovzdali kufre a s boarding pasmi v ruke sme sa presunuli cez security (zase som pípal) ku gejtom.
Deti sme nechali sedieť samé neďaleko salónika.
S Katkou sme po dlhšej dobe opätovne opáčili letiskový salónik, kde som po takmer dvoch mesiacoch slávnostne ukončil svoj suchý „január“ 🙂

Viedenský letiskový salónik má stále veľmi slušnú úroveň, to sa musí uznať. Dal som si croissant, výberovú šunku, rôzne druhy syra… no fakt mňamka.
Katka zadelila vajíčka a k tomu nejaké prílohy, tiež bola spokojná.
Spokojnosť nás však hneď prešla, keď pri našom lete začali na odletovej tabuli znepokojivo naskakovať minúty meškania.
Rýchla kontrola na Flightradare kuvičie zvesti potvrdila. Náš let bude meškať, už o tom nebolo žiadnych pochýb, len bola otázka, že ako dlho.
Akosi nás prešla chuť na ďalšie degustácie a vrátili sme sa k deťom. So sklonenými hlavami sme zaujali pri našom gejte strategickú polohu a netrpezlivo čakali, ako to celé dopadne.

Naše lietadlo doletelo s riadnou sekerou, ale keď sme ho videli rolovať po dráhe, trochu nám odľahlo. Ešte stále môžeme ten prestup v Istanbule stihnúť, vraveli sme si.
Hneď nato ostalo lietadlo bezprizorne stáť na ploche ďalších dlhých 10 minút, keď sa konečne presunulo na finálnu stojánku niekam do prdele medzi lowcosty.
Čiže žiadny rýchly výstup/nástup tunelom, ale zdĺhavo po schodíkoch a autobusmi.
Keď sa darí, tak sa darí.

Zároveň sme dostali info, že ráno mali v Istanbule snehovú búrku a preto naše lietadlo meškalo.

Leteli sme pohodlnou A330-kou, palubný servis slušný, jedlo a pitie tiež fajn. Rodinka sa najviac tešila zo stoviek filmov v zábavnom systéme.
Mňa najviac potešili tri online kamery, ktorými som mohol sledovať na displeji pred sebou štart, celý let aj pristátie, akoby to bola počítačová hra.

Po necelých dvoch hodinách, sme pristáli s meškaním 1 hodina a 5 minút.
Na prestup sme tak reálne mali 10 minút.
Pristáli sme na gejte F, odlet do Bangkoku sme mali z gejtu A.
Čiže na úplne, ale úplne opačnom konci letiska.
Kto už bol na letisku v Istanbule vie, že je to NAOZAJ veľké letisko.
Schwechat je oproti tomu reklamní letáček nevalné úrovně.

Keď sa naše lietadlo dotklo zeme a ešte ani nezišlo z pristávacej dráhy, zo zadnej časti lietadla sa začali tlačiť dvaja cestujúci, tiež Slováci. Letuška ich rázne okríkla, že musia ostať pripútaní.
Oni na to, že nestíhajú prestup do Bangkoku, ale usadili sa. No, takých je nás tu viac, hovorili sme si.
Aspoň sme to odparkovali k tunelu a tak sme z lietadla vybehli medzi prvými. Ešteže sme si kúpili tie miesta v prednej časti, bazmek.
Našťastie nás zriadenci pustili bez nejakých dodatočných kontrol rovno ku gejtom a šprintovali sme stovky a stovky metrov k nášmu gejtu.
Celú cestu na mňa z obrazoviek pri našom lete červeným blikala hláška „Last Call“.
Konečne celí spotení, upachtení a udýchaní, sme dorazili k správnemu gejtu.
Čakali nás znudení agenti, ktorým sme ukázali boarding pasy a nastúpili sme do pristaveného autobusu.
Okrem nás a spomínaných dvoch Slovákov, ešte dobehli dva ďalšie páriky.

Behom doslova asi dvoch minút, sa mi ešte v buse podarilo pripojiť na letiskovú wifi a cez WhatsApp som si potvrdil s našim šoférom na Phukete, ktorý nás mal z letiska odviezť do prístavu, že všetko platí.

Do A330-ky sme dorazili 5 minút po plánovanom odlete, čiže na nás počkali. Hurá.
Ako sme rolovali k štartu, míňali sme veľké odhrnuté kopy ranného snehu, fakt ho tam mali dosť.

Piatok 21. 2. 2025

Samotný 9 hodinový let bol fajn, aj sme pojedli, aj pozreli nejaký ten film, aj sme pospali. Pristátie načas a pasovka prebehla úplne bez problémov.
Tie začali pri páse s batožinami.

Malo nám to byť jasné, my sme v Istanbule prebehli z lietadla do lietadla dokopy za 15 minút.
Ledva sme si sadli a zapli sa, už sme leteli. Jednoducho fyzicky nemohli stihnúť preložiť aj naše kufre.
Pri páse sme tak stáli ako trúby dlhé minúty a keď bolo jasné, že sa kufrov nedočkáme, namierili sme si to k prepážke, kde straty batožín riešia. Hneď po nás tam došiel aj český párik, ktorý s nami absolvoval šprint v Istanbule. Holka bola tehotná, hysterická, bola to ich svadobná cesta a mali to cez cestovku.
Nikto nič negarantuje, aj oni si museli stratenú batožinu poriešiť sami, cestovka-necestovka.
Snáď to u nich potom dopadlo dobre a líbánky si moc užili 🙂

Vypísali sme tlačivo a opakovane sa uistili, či agent rozumie tomu, že adresa a názov nášho hotela na najbližšie dni je – Phi Phi Villa Resort SHA Extra Plus na ostrove Phi Phi.
Pozitívne bolo aspoň to, že agent bagážnik už mal info, že naše kufre nestihli preložiť a že priletia o 3 hodiny ďalším spojom.
To však už budeme sedieť v lietadle smer Phuket, čiže sme sa museli spoliehať na neviditeľnú ruku systému Bangkok Flight Services.

Odľahčení o kufre a zaťažení starosťou, či ich stihnú doručiť, sme konečne opustili príletovú časť letiska.
V nám už dobre známej zmenárni pri stanici Airport Rail Link na prízemí letiska, sme zamenili euráše na thajské bahty.
Presunuli sme sa do odletovej haly a spojazdnil som si eSIM kartu v mobile.
Spojení so svetom sme vybavili check-in a cez security kontrolu sa presunuli k odletovému gejtu.
S našim vodičom na Phukete, som doriešil posledné detaily ohľadom miesta stretnutia po prílete.

Žiadna zrada sa nekonala, AirAsia opäť na jednotku. Načas a bez problémov sme nastúpili a odleteli. Niečo vyše hodinový let prebehol úplne hladko.

Na Phi Phi sa najjednoduchšie dá dostať loďou z Phuketu, alebo z Krabi. Konkrétne pre našu cestu na Phi Phi nám viac vyhovoval ranný let z Bangkoku na Phuket, ten na Krabi bol o dosť drahší.
Následne sme mali vopred z domu zakúpený transfer z letiska do prístavu a lístky na loď na Phi Phi.
Podľa inštrukcií od šoféra čo som mal, sme vyšli pred vchod do letiska a tam sme v typickom zmätku a chaose našli naše meno na ceduli a prihlásili sa spojke, ktorá si nás odfotila a poslala info vodičovi.
Ten o niekoľko minút dorazil a odviezol nás do prístavu Rassada Pier. Cesta trvala hodinu.

V prístave sme boli okolo pol jedenástej a za doplatok sme stihli rýchlu loď už o 11:00. Bola drahšia, ale nemuseli sme na facinu sedieť v prístave a čakať 2,5 hodiny na našu loď.

Rýchlou loďou je to z Rassada Pier na Phukete na ostrov Phi Phi presne hodina.
Už o 12:00 sme vystupovali z lode na Phi Phi.
Hurá.

Na Phi Phi všetko po starom. V prístave kopa lodí a ľudí, more krásne, rybičky v húfoch.
Zaplatili sme po 20 bahtov na osobu poplatok za vstup na ostrov (lebo je to súčasť národného parku) a keďže sme boli bez kufrov, tak naľahko a rýchlo sme po móle prešli na breh.

K hotelu sme to mali pešibusom slabých 15 minút. Išli sme na istotu, vedel som ktorým smerom sa máme vydať.
O pol jednej sme už boli ubytovaní. Dostali sme dva pekné a nové bungalovy tak, ako som chcel – vedľa seba. V jednom boli deti a v druhom my s Katkou.

Hotel mal výbornú polohu, krásnu udržiavanú tropickú záhradu, bazén, cez chodník privátna pláž s ležadlami. V okolí reštaurácie, priamo v hoteli malý supermarket.
Lokalita tichá a pritom pár minút pešo od centra ostrova.
Naozaj veľmi fajn, určite dobrá voľba.

Tomi si v hotelovom supermarkete hneď kúpil plavky a už bol v bazéne a neskôr aj mori. Katka s Táničkou skočili pozrieť okolité obchodíky, ale na Táničku sa im nepodarilo kúpiť plavky.
Tak sme po dlhej ceste len odpočívali pri bazéne.

Počas popoludnia som si s bagážnikmi vymenil niekoľko mailov. Vraj sú naše kufre už v Krabi a v sobotu prídu loďou, znela posledná informácia. Neveril som.

Na večeru sme zašli do nášho obľúbeného marketu, kde je viacero reštaurácií. Tomi so dal svoje najobľúbenejšie jedlo na svete, rezne na špajdli.
My s Katkou niečo thajské, ale zhodli sme sa, že už aj lepšie bolo. Tánička klasika, hranolky 🙂

Po večeri sme sa prešli k severnej pláži a potom uličkami pomaly domov.
Unavení sme boli riadne, ledva som vypil pivko-dve a okolo desiatej sme zalomili.

Sobota 22. 2. 2025

Konečne prvý plnohodnotný deň dovolenky.
Spali sme dobre a už okolo ôsmej sme sa došmotkali na raňajky. Tie sa podávali na poschodí v hlavnej budove hotela. Dole pod schodmi sa bolo potrebné vyzuť.

Podľa recenzií a aj takto po osobnej skúsenosti potvrdzujem, že raňajky boli fajn. Vždy niečo thajské a k tomu taký ten rozumný kontinentálny základ + dosť zeleniny a ovocia.
S Katkou nás najviac potešili tie ich kokónovité omeletky. Na požiadanie dali do základu čo človek chcel a tak pripravili omeletu.
Len slaninka chýbala, keďže náš hotel bol prevádzkovaný moslimami 🙂

Hneď po raňajkách sme okolo pol deviatej skočili do nášho supermarketu, kde som si kúpil tričko a plavky. Pekné oranžové so sloníkom.
Tánička a Katka si tiež kúpili plavky.
Natreli sme sa a šup k bazénu.

Ledva som si párkrát odpil z pivka, keď dorazili naše kufre.
Slovami klasika, bola to radosť iná. Bola to radosť veľká.
Oni nás fakt našli a ten šikovný chalanisko pekne až do bungalovu dotiahol oba naše kufre.

Celé dopoludnie sme vegetili pri bazéne a v mori. Poobede sme si dali krátkeho šlofíka a po kávičke sme sa pešo vydali na susednú Long Beach.
Long Beach sme navštívili aj pred dvomi rokmi. Vtedy sme sa tam dali odviezť loďkou. Teraz sme tam išli po vlastných. Trvalo to okolo 20 minút, viacmenej stále popri mori. Prešli sme cez viacero menších plážičiek, až sme nakoniec dorazili na začiatok Long Beach.
Tá je naozaj long a je to jedna z naj pláží, na akých sme kedy boli.

Deti si vzali okuliare, ja aj šnorchel a nové plutvy, ktoré som chcel otestovať. Rovnako som otestoval outdoorovú kameru.

Kúpanie to bolo výborné. Bohužiaľ však Katke začali črevné problémy, ktorých sa definitívne zbavila až po našom návrate domov z dovolenky.
A azúro skončilo, ledva som stihol urobiť pár fotiek, zatiahlo sa a viacmenej zamračené bolo až do pondelka poobedia.

Po nejakom čase keď sme už mali dosť, sme sa vrátili späť. Na večeru sme zašli na rovnaké miesto ako včera, len do inej reštaurácie. Resp. každý jedol niečo iné a v inom podniku.
Tánička si dala len roti, Katka mala super thajské kari, Tomi rezne na špajdli, ale z iného stánku ako naposledy.
Ja som hladný nebol.

Deti sme odprevadili kúsok cesty domov a nechali sme ich samých nech sa vrátia na hotel.
My s Katkou sme ešte zašli pozrieť severnú pláž. Večer to tam vždy riadne žije, samá párty, ohňové show a podobne.
Večer sme dali po pivku a išli spať. Ráno nás čakal program.

Na videu nižšie nie je nič extra zaujímavé, je to kľudná večerná prechádzka uličkami Phi Phi – pre predstavu, že aké je to tam.

Nedeľa 23. 2. 2025

Na juhovýchodnom – teda od nás na najvzdialenejšom konci Long Beach, je asi 200 metrov od brehu skalnatý útes – Shark Point. Práve tento útes som mal v merku už pred dvomi rokmi, ale fakt sa to nedalo vtedy stihnúť.
Ako už z názvu vyplýva, dajú sa tam vidieť žraloky a kopa iných rybičiek. To som si nemohol nechať ujsť.
Teraz som to stihnúť musel, aj keby neviem čo bolo.
K Shark Pointu sa dá dostať dvomi spôsobmi. Prvý a najjednoduchší je loďou – dohodne sa s lodivodom v prístave čas a cena a ide sa na vec.
Druhý, ktorý som zvolil ja v toto nedeľné ráno, je doplávať k nemu z brehu.
To je síce zdarma, ale je potrebné prekonať úsek, cez ktorý sa preháňa dosť lodí a tak to môže byť trochu nebezpečné, plus občas silný prúd, vlny, vietor, príliv, odliv…

S Katkou sme sa dohodli na kompromise. Na Long Beach sa necháme odviezť loďou a k útesu to doplávam sám. Späť by sme išli pešo ak bude dobrý čas. Ak by sa to nejako natiahlo, tak by sme si aj na cestu späť vzali loďku.
Deťom sme dali info a nechali ich spať.

O pol siedmej ráno sme naskočili na loďku a nechali sa k Long Beach odviezť. Včera sa popoludní zatiahlo, ale dnes ráno začalo optimisticky, slnko vyšlo a bolo veľmi pekne.
Ideálny čas na šnorchlovanie.

Na pláži som si obul plutvy, nasadil okuliare, Katku nechal na brehu a s kamerkou v ruke som sa šupol do vody. Viditeľnosť bola veľmi dobrá, v mori kopec rybičiek, všetko super.
Dokonca sa mi celkom rýchlo podarilo preplávať cez úsek, ktorým sa preháňajú lode. Po pár minútach som bol pri útese a začal som sa rozkukávať.
Kde nič, tu nič, zrazu som jemne štrajchol ľavou rukou o skalu vo vode. Z prostredníka na ľavej ruke sa mi začala valiť krv.
Skrátka idiot.
Nič sa nedalo robiť, žraloky čiernohroté síce nie sú žiadni zabijaci, ale riskovať som to fakt nechcel.
Skôr ako som čo i len jedného zbadal, musel som sa potupne vrátiť na breh.

Na brehu som si provizórne ofačoval prst a keďže sme logicky mali dosť času, pomaly sme sa pešo vydali späť za deťmi a na raňajky.
Cestou sa Katka trochu okúpala na Love Beach, mali sme celú pláž len pre seba.

Prvý pokus o šnorchlovanie so žralokmi teda dopadol neslávne.
Keď sme sa vrátili na našu pláž, dohodli sme si na ďalší deň Shark Point loďkou, za 700 bahtov nás tam odvezie a počká hodinu kým budem šnorchlovať.

Po raňajkách sme sa opäť šupli k bazénu. Počasie ráno vyzeralo výborne, ale ešte kým sme sa s Katkou vrátili, už sa opäť zaťahovalo. Pôvodne sme chceli vyjsť na View Point a pozrieť sa na ostrov zhora, tak ako pred dvomi rokmi. Je to veľmi pekné. Počasie však bolo proti.
Pred obedom sa spustil totálny lejak.

Po nejakom čase dážď ustal a Katka vybehla do reštaurácie oproti cez chodník po roti, to sme mali na obed.

Večer bolo oblačno, ale už nepršalo. S deťmi sme zašli do „mesta“ na večeru a zmrzlinu. Strihli sme si to trochu inou cestou, menej turistickou. Tá je oveľa menej atraktívna a miestami pôsobí až hrôzostrašne.

S deťmi sme si dali vopred vyhliadnutú pizzu a potom si konečne dopriali rolovanú zmrzlinu.

V našom hoteli pri recepcii sme mali taký malý stánok, akože cestovku. Tam sme dohodli a vyplatili utorkový presun loďou z Phi Phi na Krabi.
Večer klasika, karty a spať.

Pondelok 24. 2. 2025

Ráno oblačná obloha, trochu vietor… na šnorchlovanie o dosť horšie ako v predchádzajúci deň. Čo sa dalo robiť, keby som nebol lolo, nemuseli sme to riešiť.

Na pláži nás pobavili krpaté deti utekajúce do školy na vyučovanie, škola im stojí priamo na pláži.

V dohodnutý čas o 7:30 sme naskočili na loďku a po 10 minútach zakotvili pri útese. Nebo oceľové, vietor sa ešte viac dvihol, no „paráda“.

Pod vodou však vládol iný svet. Toto šnorchlovanie bolo jedno z najlepších, aké som v živote zažil.
Prišlo mi to až neuveriteľné, koľko rôznych druhov rýb tam plávalo a v naozaj veľkých množstvách.
Motkal som sa okolo útesu asi 5 minút, keď som konečne zbadal to, kvôli čomu som to celé absolvoval – žraloka.
Tešil som sa ako malý chlapec. O chvíľu druhý, tretí, štvrtý, piaty…. skrátka fakt ich tam bolo dosť a bol to obrovský zážitok. Do toho stále kopa iných rybičiek, jednoducho takmer dokonalé.
Pozorovať žraloky vo svojom prirodzenom prostredí, kde majú dostatok potravy, vidieť ako sa im darí, s akou ľahkosťou sa pohybujú vo vode – doslova na voľnobeh, tak to bolo pre mňa privilégium.
Bol som tam úplne sám a veľmi som si to užíval.
Chýbalo už len trochu lepšieho svetla, ale čo už, bol som nesmierne vďačný aj za toto.
Kamerku som každú chvíľu zapínal a dosť som si toho natočil.
Každému, kto chce vidieť žraloky vo voľnej prírode, Phi Phi veľmi doporučujem.
Geniálne.

Na ukážku prikladám jedno videjko:

Po približne trištvrte hodine som sa maximálne spokojný a šťastný vyštveral späť na loď a plní endorfínov (Katka z toho, že som prežil 🙂 a ja z toho, čo som videl) sme sa vrátili na pevninu.

Kým som sa ja okniepil a vyvesil mokré veci, Katka zmobilizovala detičky a išli sme na raňajky.
Počasie sa definitívne pokazilo a až do poobedia striedavo pršalo, lialo, pršalo, chvíľu nič a potom zase dážď.
Celý deň sme relaxovali. Neďaleko recepcie boli pod strechou pohodlné gauče a kreslá a na nich sme strávili pol dňa. Čítali sme knihy, popíjali pivko, skrátka veget.
Deti sa boli okúpať v bazéne, my s Katkou sme už do vody nešli.

Na poslednú večeru sme išli opäť do obľúbeného marketu a opäť to nebolo úplne ono – každému doniesli niečo iné. Katke moje jedlo a mne úplne niekoho cudzieho.
Kým sme si to všimli, už sme mali odjedené a tak sme už len mávli rukou.

Večer sme pobalili základ a ráno po raňajkách zvyšok.

Utorok 25. 2. 2025

Kufre sme ráno v dohodnutý čas nechali na recepcii – v cene lístka na loď, sme mali transfer kufrov do prístavu = nemuseli sme ich my lopotne ťahať štvrť hodiny.
Check-out bez problémov a naposledy sme sa obzreli za týmto krásnym miestom, kde sme strávili ostatné štyri dni.

Naľahko sme sa presunuli do prístavu a sadli si pri móle na lavičky.
V dohodnutý čas došli naše kufre a chalanisko bol taký zlatý, že nám ich káričkou odviezol až takmer k lodi.

Nastúpili sme do vŕzgajúcej drevenej kocábky a v prednej časti podpalubia zaujali pohodlné miesta.
Plavba mala trvať približne dve hodiny.
Vyplávali sme načas.

Zbohom Phi Phi, teraz už asi naozaj definitívne.

Míňali sme všetky nám známe miesta a popri Shark Pointe sme to stočili na sever.
Dostali sme sa na otvorené more a to, že sa počasie v posledné dni pokazilo bolo cítiť aj na veľkých vlnách. Loďka sa kývala zo strany na stranu a riadne vŕzgala. Statočne však odolávala, až sme po slabej hodine míňali Chicken Island a susedný ostrov Ko Poda.

My sme mali vystúpiť v Nopharat Pier, kúsok od nášho letoviska Ao Nang. Najprv sme mali krátku medzizastávku na Railay Beach. Naša loď pri nej ostala stáť na otvorenom mori a párkrát zatrúbila.
Z pláže doplávali klasické long-tail boaty a do nich prestúpilo niekoľko cestujúcich aj s kuframi.

Pobrežie Krabi a okolité ostrovčeky je naozaj krásne. Typické je svojimi skalnými útvarmi, kolmo stojacimi priamo z vody, alebo parádnymi plážami, ktoré obkolesujú tieto skalné útvary.
To je hlavný dôvod, prečo je Krabi veľmi populárne a prečo sme tam išli aj my.

Od Railay Beach to do prístavu bolo už len asi 20 minút plavby.
Zakotvili sme a vytrepali sa aj s kuframi na breh.
Čo mám na Thajsku naozaj veľmi rád je to, ako majú vymyslené a zorganizované všetky takéto presuny.
Jednoducho pre nich nič nie je problém. Všetko klape ako hodinky. Na jednom mieste sa dohodnem a zaplatím, o zvyšok sa nestarám. Komplet z bodu A do bodu B, C, D… skrátka ako sa dohodne, všetko vybavia.
Okrem toho, že sme v cene lístka na loď mali – čo je logické – cestu loďou, tak nám odniesli kufre z hotela až takmer na loď, to som už spomínal. Ale v cene lístka sme mali aj prepravu z prístavu priamo do nášho rezortu. Fakt super a výborná služba.

S kuframi sme teda prešli po móle a po niekoľkých desiatkach metrov sme zbadali pick-up s logom lodnej spoločnosti, ktorá nás prepravovala. Šofér si nás spočítal, zapísal si na aký hotel ideme, naložil kufre na strechu a my sme nastúpili na korbu.
O 15 minút neskôr sme vystupovali pri našom hoteli.

Na najbližšie štyri noci mal byť našim domovom Green View Village Resort – SHA Plus.
Rezort bol od mora ďalej, asi 20 minút pešo. Tento handicap však kompenzoval prijateľným spôsobom – hostia mali v cene bezplatnú kyvadlovú dopravu k pláži a späť v hodinovom takte.

Samotný rezort už ako z názvu vyplýva – a ten naozaj neklamal, bol green. Teda zelený a to doslova, pretože bol utopený v tropickej záhrade. Bolo to jednoducho krásne.
Kopec rôznych kvetov, paliem, kríkov, všetko nádherné, plné života, svieže a zelené. Do toho citlivo zakomponované chatky a bazén. Trefa do čierneho.

Ubytovali sme sa v starších a ošúchaných, ale úplne postačujúcich susedných chatkách, deti spolu a Katka so mnou.

Jedlo sme vybavili v neďalekej 7-Eleven na hlavnej ulici (dali sme si zapiecť toasty), plus sme si tam kúpili nejaké pivko, čipsy, vodu… skrátka klasické dovolenkové menu.
Pri pokladni v rade som zvečnil dvoch ladyboys.

Zvyšok dňa sme trávili pri bazéne a relaxom. Tomimu sa bazén najprv páčil, ale potom už menej. Vadila mu vraj prílišná chémia vo vode.
Na večeru sme zašli do blízkej reštaurácie, ktorá sa nám pozdávala – vytipovali sme si ju na obed, keď sme išli do 7-Eleven.
Všetkým nám tu chutilo. Aj Tánička si hranolky s kečupom a majonézou pochvaľovala 🙂

Večer sme to nejako dlho neťahali, dali sme pár partií žolíka a išli spať.

Streda 26. 2. 2025

Ráno sme vybavili raňajky a o deviatej sme sa nechali shuttle busom zviezť dolu k pláži.
Kým deti s Katkou sedeli v shuttle buse, skočil som na recepciu omrknúť aktuálnu ponuku výletov po okolí. Mali sme v pláne ísť na poldenný výlet, takzvaný 4 island’s trip = výlet na 4 ostrovy.
V cene transfer z hotela do prístavu, samotný výlet, obed + voda počas celého výletu a samozrejme transfer po skončení výletu späť na hotel.
Keď sme prvý deň stáli na recepcii, tak sme si tie výlety prezerali a cena za jeden bola 1500,- bahtov na osobu. Dnes som sa ráno pýtal recepčnej, že ktorý výlet mi odporúča. Ona na to, že tento – majú akciu a zľavu 50%, čiže 750 bahtov na osobu.
Nebolo o čom, hneď som to dohodol na piatok a zabehol za Katkou k pick-upu po peniaze.
Skôr ako som to vyplatil, ešte som si overil, či v tom nie je nejaký háčik. Chvalabohu nebol, všetko platilo ako za plnú cenu, len akurát sme mali šťastie na takúto akciu.
Good deal.

Dnešný deň sme mali v pláne začať prechádzkou popri Ao Nang beach až k jej južnému koncu.
Tam začína takzvaný Monkey Trail – opičí chodník. Je to približne 20 minútová záležitosť pozostávajúca z kombinácie drevených mostíkov, schodov a terénu. Chodník kopíruje pobrežie, najprv stúpa, potom časť pokračuje po vrstevnici a ku koncu prudko klesá k Pai Plong Beach, kde končí. Obtiažnosť celkom mierna.
Ako už z názvu vyplýva, pri troche šťastia by sme mali popri chodníku vidieť opice.

Vystúpili sme z pick-upu a pomaly sa prešli popri Ao Nang beach. Pláž veľmi vábne nevyzerá, celkový dojem kazí hlavne množstvo napadaného lístia takmer po celej dĺžke pláže.
Na konci pláže sme plynulo prešli cez otvorený párty klub až k začiatku Monkey Trail.
Takto ráno tu nejakí ľudia boli, ale ešte celkom málo, čo bolo fajn.
Opice sme na chodníku žiadne nevideli, ale aspoň výhľady boli celkom pekné.
Na konci trailu sme sa zapísali strážnikovi do zošita. Pai Plong Beach je súkromná, nachádza sa na nej luxnusný rezort. Preto sa všetci čo prídu musia zapísať pri príchode a pri odchode odškrtnúť čas odchodu.
Platiť sa nič nemusí.

Oproti vedľajšej Ao Nang, je Pai Plong Beach úplne iný level. Jednak bolo dopoludnie a ešte málo ľudí, ale hlavne kombinácia kulisy v podobe vysokých skál a bujnej smaragdovej zelene obkolesujúcej krásnu pláž a čistého zeleného mora, tvorili nádherný kompaktný celok.
Jednoducho fakt pecka, veľmi dobré kúpanie. Plus dalo sa pohodlne ležať v tieni pod palmami, to je tiež bonus navyše.

S deťmi som si to vo vode dosť užil, Katka sa bohužiaľ kúpať nemohla. Všetko zlé je na niečo dobré. Ako tak ležala pod palmou, všimla si na neďalekých stromoch nejaký pohyb a tak našla opice. Na chodníku sme ich nevideli, ale aspoň takto na kokosovej palme vedľa pláže áno.
Úplne hore sa držala a odpočívala celá rodinka.

Katke sa tie opice podarilo natočiť, video prikladám:

Najkrajší výhľad a pohľad na Pai Plong Beach bol samozrejme od mora a tak som to kamerkou natočil. Pekne vidieť krásnu zelenú vodu v ktorej sme boli de facto sami.

Od tejto pláže som nemal nejako veľké očakávania, ale bolo to veľmi príjemné prekvapenie a určite jedno z najlepších miest na kúpanie, čo sme v Thajsku zažili. Keby sme na Krabi boli dlhšie, bez váhania by sme sa tu opakovane vracali.

Ešte možno dlhujem vysvetlenie, aby nebol zmätok v miestnych názvoch.
Krabi je jednou zo 76 provincií na ktoré je Thajsko rozdelené. Do provincie Krabi patrí okrem iného viacero ostrovov, napríklad aj súostrovie Phi Phi na ktorom sme boli, ale aj ďalší turistický ostrov Ko Lanta. Na pevnine zaberá Krabi tiež dosť veľkú časť a jednou z nich je Ao Nang – letovisko na ktorom práve sme.
Keď teda niekto povie, že bol v Thajsku na dovolenke v Krabi, je to dosť široký pojem. Vo všeobecnosti sa tým však myslí práve časť, na ktorej sme my.
Ak je niekto na Phi Phi, povie, že je na Phi Phi, nepovie, že je na Krabi (aj keď de iure Phi Phi súčasť Krabi je). Alebo keď je niekto na Ko Lante, povie, že je na Lante, nepovie, že je na Krabi.
Ale keď je niekto na Ao Nang, tak povie, že je na Krabi 🙂

Späť sme sa vrátili už známym chodníkom Monkey Trail. Oproti nám kráčalo dosť veľa turistov, takže potvrdilo sa to známe, že ak si chce človek užiť trochu súkromia a kľudu, treba ísť ráno.

Na Ao Nang sme využili WC a chvíľu rozmýšľali, že si dáme nejaké drinky, ale nakoniec sme si len urobili pár fotiek a vydali sa na 20 minútovú cestu domov.

Cesta domov nám nakoniec trvala dlhšie, zastavili sme sa na obed. Tánička si dala klasické roti a my už ani neviem čo, nepamätám si. Tuším niečo v placke.

Na hoteli sme dali sušiť veci a zadelili poobednú siestu. O tri hodiny neskôr a po káve sme sa k moru zviezli ešte raz, ale už len Tomi, Katka a ja. Táničke sa nechcelo a tak na izbe odpočívala.
Katka sa stále nekúpala, ale my s Tomim sme chceli vyskúšať našu Ao Nang Beach.
Bol však odliv a tak to bolo úplne o ničom. Jednak bola voda ďaleko od brehu a navyše úplne nízka, ledva po pás. Ale tak aspoň sme skúsili.
Načasovali sme si to tak, aby sme sa späť mohli po hodine odviezť našim hotelovým pick-upom.

Ranné kúpanie na jednotku s hviezdičkou, poobedné na 4- 🙂

Na večeru sme zašli do indickej reštaurácie neďaleko nášho rezortu. Tánička si dala indickú pizzu, Tomi rezne a Katka fried rice s kuraťom. Ja som si nič nedal, len som Táničke pomohol s pizzou.
Najviac bol spokojný Tomi, tie rezne fakt nemali chybu. Krehké, šťavnaté a chrumkavé. Jedna báseň.

Doma klasika – karty, pivko a spať.

Štvrtok 27. 2. 2025

Na dnešok sme to mali naplánované podobne ako v predchádzajúci deň. Doobeda pláž a poobede veget.
Railay Beach je hlavným ťahákom regiónu a práve na ňu sme chceli ísť.
Nachádza sa na južnom cípe oblasti Ao Nang a skladá sa z dvoch častí – západnej a východnej.
Západná časť je krásna dlhá piesočná pláž, okolo skalnaté útvary a kopa zelene. Východná časť je dosť o ničom, jednak sú tam vlny z otvoreného mora, málo piesku, dosť mangrovníkov a fúka tam.
Plus sa v oblasti nachádzajú rôzne krasové útvary, jaskyne a lezecké steny. Je to obľúbené miesto horolezcov.
Na Railay Beach sa dá dostať iba loďou.
Shuttle bus nás po raňajkách vysadil tak ako včera, už o deviatej pri pláži Ao Nang.
V okienku v stánku na rohu ulice sme si kúpili lístky na loď (200 bahtov na osobu spiatočný).
Funguje to tak, že sme lístky na cestu tam (spiatočné sú inej farby, tie sme si nechali na cestu späť) odovzdali „manažérovi“ pri pláži. Ten nás nasmeroval k menšej tlupe ostatných cestujúcich a keď sa nás nazbieral minimálny počet (odhadujem to na 8-10 ľudí), tak menežeris pískol na lodníka, ktorý bol práve na rade a ten si nás odviedol k svojej lodi.
Výborný a efektívny systém. Platí sa jasná a vopred deklarovaná suma, samotná preprava loďami je organizovaná a jednotlivé lode plávajú vyťažené.
Naskákali sme na loď, lodivod nahodil motor a vyrazili sme na približne 10 minútovú plavbu k Railay Beach. Míňali sme včerajšiu Pai Plong Beach.

Na Railay som chcel najprv polietať trochu dronom, čo sa aj podarilo.
Potom sme sa zložili do tieňa a konečne sa všetci okúpali, aj Katka.

Z dronových videí som vytvoril takéto niečo:

Tak ako včera, aj tu platilo, že ráno bolo ľudí málo, ale k obedu sa pláž zaplnila dosť a keď sme odchádzali, už to tu bolo až nepríjemne preplnené.
Bohužiaľ ako aj inde v Thajsku, ak je nejaká oblasť atraktívna, skôr či neskôr sa to zmení na masový mlynček na peniaze a atrakcia sa stane obeťou vlastného úspechu.
Skôr ako sme odišli, nechali sme deti odpočívať na deke v tieni a s Katkou sme sa vydali preskúmať východnú časť Railay.
Prešli sme uličkou s kopou reštaurácií, horolezeckých potrieb, cestoviek a klasického turistického smogu.
Východná časť bola fakt dosť o ničom, ale aspoň sme to videli, keď sme už tu, všakáno.
Cestou späť k deťom sme kúpili na obed každému roti a nám aj po jednom pivku.

Po pivku a jedle sme sa pobalili a lokalizovali skupinku menežeris pre lodnú prepravu.
Po chvíli sa nás nazbieralo osem a tak sme mohli naskákať do jednej z mnohých lodí, čakajúcich na svoju fúru.
Bolo ukážkové slnečné počasie a tak spiatočná plavba bola priam scénická. Naozaj tie skaly majú niečo do seba, je to veľmi pekné a fotogenické pobrežie.

Po priam až vyhliadkovej plavbe sme vystúpili na pláži Ao Nang a keďže bolo pol jednej, na shuttle by sme museli čakať minimálne pol hodiny a to sa nám nechcelo.
V mekáči sme si dali zmrzlinu a po strane ulice, ktorá bola tieni, sme si to k nášmu rezortu prešli po svojich.

Cestou sme sa nasmiali pri pobočke jedného z thajských mobilných operátorov 🙂

Na hoteli sme sa okniepili, dali sušiť veci a zahájili poobednú siestu.
Večer sa Katka s Táničkou zviezli shuttle busom dolu k pláži a cestou späť shoppovali. My s Tomim sme vegetili a odpočívali.

Piatok 28. 2. 2025

Ráno začalo ako zo zlého sna a nočnou morou každého rodiča.
Tánička okolo siedmej zaklopala na našu chatku so slovami – Tomi grcal.
Do píííííp, …vafix.

Chudák do toho dostal aj hnačku, ale riadnu teda.
Začala mu stúpať teplota, neskôr z toho bola horúčka.
Predpokladáme, že dostal úžeh. Včerajší pekný deň na Railay si vybral svoju daň.

Pred deviatou sme mali dohodnutý transfer na náš 4 island trip. Tomi sa na ten výlet tešil najviac zo všetkých. Bolo jasné, že z výletu pre polovicu nášho osadenstva nič nebude.
Raňajky sme odbavili narýchlo a Tomimu sme vzali dve suché hrianky a jeden banán.
S Táničkou som sa pobalil a Katka s Tomim ostali na izbe.

Opäť sa ukázal thajský prístup k turistom.
Po raňajkách Katka zašla na recepciu s tým, že bohužiaľ syn ochorel a tak z výletu nič nebude pre neho a pre ňu, lebo ho musí strážiť.
Bez mihnutia oka Katke vrátili peniaze za oboch, nechali si len 200 bahtov, ktoré boli za jedlo – to už bolo nahlásené a nedalo sa zrušiť. A ešte sa ospravedlňovali.
Nech sa mi potom nikto nediví, že do Thajska chodím tak rád. Oni to jednoducho s turistami vedia.

S Táničkou sme pred deviatou nastúpili do pick-upu, ktorý po nás došiel. S nami ešte išiel jeden poľský párik. Cestou k prístavu sme v iných hoteloch vyzdvihli ďalšie dva páriky.

S masovými výletmi loďami máme všelijaké skúsenosti, občas aj dosť zlé.
Toto však chvalabohu nebol ten prípad. Určite to za tie peniaze stálo a nebyť toho, že Tomi ostal indisponovaný na izbe a Katka s ním, bol by to jeden fakt parádny deň.
Jednoducho som si to nemohol naplno užiť s vedomím, že polovica mojej rodiny trpí v posteli.

Výlet sme absolvovali na väčšej long-tail boat. Výborné bolo, že loď nebola zaplnená ani z polovice.
Mali sme tak dosť miesta a nekonala sa žiadna tlačenica.
Obsadenie bolo klasicky internacionálne, len na počudovanie viacero synov a dcér Alaha, asi tri moslimské páriky. Saudská Arábia a nejaký Blízky východ ak si dobre pamätám.

Prvou zastávkou bola východná časť Railay Beach. Tam sme vystúpili z lode a mali sme asi 45 minút čas, čo bolo tak akurát.
Už plavba k tejto časti Railay bola nádherná, akože tie skaly a more fakt nemajú chybu.

S Táničkou sme sa prešli po chodníku okolo parádnych stalaktitov k Princes Cave – jaskyni s drevenými pipíkmi. Plus je tam malá pláž, ale bola preplnená a tak sme si len posedeli a pozerali okolo, Tánička na chvíľu vyskúšala vodu.
Cestou späť som jej v mini markete kúpil Magnum.

Naskákali sme späť do lode a vydali sa na otvorené more k Chicken Island. Hádzalo to s nami, vlny boli dosť veľké. Jeden zo sprievodcov mi hovoril, že už je to dobré, že deň-dva späť to bol brutal, veľmi veľké vlny.
Chicken Island má meno podľa skalnatého výčnelku pripomínajúceho hlavu kuraťa, alebo sliepky.
Na jeho záveternej strane je hlboké a chránené miesto, kde je obyčajne slušné šnorchlovanie. Tam sme mali namierené. Kvôli vlnám však bola voda dosť zakalená od piesku a viditeľnosť pod vodou nebola zďaleka ideálna. Rybičiek tam však bolo dosť veľa.
Ja som šnorchloval a Tánička skákala z lode do vody, dosť ju to bavilo. Ostatní členovia zájazdu ju chválili, že je šikovná.

Po 40 minútach sme ostrov oboplávali a na jeho severnej strane pristáli na piesočnej pláži, ktorá spája dva mini pidi ostrovčeky s názvom Tub Islands.
Tub Islands sú dva naozaj malilinké ostrovčeky, počas odlivu sa z jedného na druhý dá prejsť suchou nohou, taktiež sa pri odlive z nich dá prejsť suchou nohou na Chicken Island.
Je to tam pekné a zaujímavé vzhľadom na tieto skutočnosti.
My sme pristáli v čase prílivu, takže na Chicken Island sa po piesku dostať nedalo.
Pôvodne som dúfal, že si tu budem môcť zalietať s dronom, ale je to tam zakázané. Aj nejakí strážnici tam boli a tak som nechcel riskovať.

Práve na toto mini súostrovie sa Tomi tešil, ale bohužiaľ mu to nevyšlo, čo už.

Na jednom z Tub Islands sa dá v tieni posedieť a je tam aj mini bufáč. Bohužiaľ bez piva, tak som sedel na sucho 🙂
Bola to celkom masovka, veľa lodí aj ľudí, ale po nejakých 20 minútach sa to trochu uvoľnilo a tak celkový dojem bol potom lepší.

Poslednou zastávkou tripu bol ostrov Ko Poda. Tam sme sa mali zdržať 2 hodiny. Pristáli sme na veľkej pieskovej pláži a vyskákali z lode.
Ostrov má kopu možností na sedenie, sú tam vybudované piknikové lavičky a stoly. Taktiež nechýba WC a celkovo fajn zázemie. Všetko to bolo v tieni stromov, takže sa tam príjemne vegetilo.
Na obed sme mali ryžu, dusenú zeleninu na šťave a kuracie krídelká. Bolo to veľmi dobré.
Po obede sme si mohli robiť čo sme chceli.

Trochu sme sa s Táničkou poprechádzali a kým som ju čakal ako bola na WC, uvidel som na vedľajšom strome parádne vtáky.
Neskôr som vygooglil, že sa jedná o zoborožca bielolíceho. Bolo ich tam asi päť a veselo vyjedali ovocie zo stromu.

Tánička následne odpočívala v tieni v altánku a ja som sa bol okúpať v mori.

Po dvoch hodinách na ostrove sme naposledy naskočili na loď a vydali sa na 25 minútovú plavbu späť do Ao Nangu.
Niečo po tretej sme pristáli a prestúpili na pick-up. Okolo pol štvrtej sme vystupovali doma pred hotelom.
Výlet to bol fajn, len ako som už spomínal – bez Tomiho a Katky som si to veľmi neužil.

Tomáško medzičasom stále hnačkoval a mal horúčku. Okrem malého banánu od raňajok (ktorý išiel hneď von), len pil trochu vody. Nič nejedol, až večer trochu slaných keksíkov a pár dúškov vlažnej coly.

Večer sme sa s Katkou a Táničkou prešli k mešite na hlavnú ulicu. Tam si Tánička dala na večeru zemiakovú špirálu, Katka kebab a ja taštičky plnené mäsom a zeleninou.

Večer spala pre istotu Katka s Tomim a ja s Táničkou. Chvalabohu noc prešla bez nehody.

Sobota 1. 3. 2025

Tomi sa ráno cítil o poznanie lepšie, ale bol stále slabý. Na raňajky zjedol jednu suchú hrianku a to bolo všetko.
Let z Krabi do Bangkoku sme mali o 16:05. Na hoteli a na izbách sme mohli ostať až do 12:00, čo nám v našej situácii padlo veľmi vhod.
Po raňajkách sme sa finálne pobalili, deti odpočívali na izbe a my s Katkou sme zašli k bazénu.
Ja som ležal v tieni a vegetil, Katka sa opaľovala.

O dvanástej sme odovzdali karty od izby a zaujali miesto na kreslách pri recepcii.
Taxík sme mali objednaný na 13:00.

Taxikár došiel presne, hotelu sme dali zbohom a naložili sme sa do auta.
Cesta na letisko bola veľmi pekná, Krabi má čo ponúknuť aj vo vnútrozemí, tie skalné útvary a veže sú fakt parádne.
Viac ako pekná krajinka a okolie ma však zaujímalo, či Tomi zvládne cestu autom. Našťastie bol celkom ok.

Na letisku sme vybavili check-in a odovzdali kufre. Katka si kúpila výborne vyzerajúci sendvič a s chuťou ho zjedla, bohužiaľ to bolo na najbližšieho 1,5 dňa posledné jedlo, čo mala.

K samotnému letu nemám veľmi čo napísať, len že prebehol úplne nudne a to je len dobre.
Pristáli sme niečo po piatej, načas.

Na 18:30 sme mali dohodnutý transfer z letiska do hotela, takže sme mali dosť času.
Kufre chvalabohu došli s nami, nekonala sa žiadna dráma.
Na dohodnutom mieste sme našli kartu s našim menom a podobne ako tomu bolo na Phukete v prvý deň dovolenky, aj tu sme sa nahlásili agentke a tá kontaktovala vodiča.
Katke vôbec nebolo dobre, na pohode nepridal ťažký vzduch v letiskovej hale.

Shuttle bus – dodávka Toyota, došiel načas. Po asi 20 minútovej jazde sme vystúpili pri hoteli.
Hotel Oriole Residence sme si zvolili hlavne pre relatívnu blízkosť k letisku, ale hlavne pre dobré hodnotenia. Na Bookingu má hodnotenie 8,5 z 10, čo je slušné.
Ja som po našej jednej noci dal hotelu hodnotenie 1,0 čiže najhoršie ako sa dalo.

Hotel má niekoľko poschodí a dosť veľa izieb. Rodinné izby nemajú, tak som rezervoval dve dvojposteľové izby. Nedali nám ich vedľa seba, ale rozhodené na chodbe – aspoň sme boli na jednom poschodí.

Na recepcii som s recepčným dohodol ranný transfer na letisko.
Hovorím mu, že chcem dohodnúť transfer na 3:30 ráno – jasné, žiadny problém vraví.
2x som sa uisťoval, či mi rozumie, že 3:30 ráno, 2x odpoveď, že áno.
Dokonca napísal na papier 3:30 A.M., že či je to ok a ja, že áno 3:30 ráno.
Následne sa ho pýtam poslednýkrát – 100% o 3:30 ráno? Áno, odpovedá.

OK teda, transfer by sme mali.

Došli sme na izby a keď sme zložili kufre, Katke došlo totálne zle.
Ostala úplne vyšťavená ležať v posteli.
Tomi bol s ňou, ten sa už cítil celkom dobre, ale stále poslušne nič nejedol, len trochu pil.

My s Táničkou sme si objednali cez Wolt pizzu, dole vo vchode som si kúpil dve pivá v automate a vyzdvihol pizzu. Tá bola slabý podpriemer, ale hladní sme boli, tak sa zjedla celá.

Nedeľa 2. 3. 2025

Vstávali sme veľmi skoro, tak sme to nenaťahovali a išli spať.
Spať sa však veľmi nedalo, hotel je kvôli svojej blízkosti pri letisku využívaný ako letiskový hotel – konieckoncov aj my sme si ho zvolili z tohto dôvodu.

Dvere od izieb sa otvárali kartou – každé otvorenie dverí je jedno pípnutie.
Dvere mali mechanizmus „Brano – zavírá samo“, ale ten nefungoval úplne správne a tak sa dvere nikdy nedovreli = ostali mierne pootvorené.
V tej sekunde sa však spustil alarm, aby hosť vedel, že nemá zatvorené dvere od izby = každé jedno otvorenie izby zaznelo pípnutie kartou a takmer vždy sa spustil alarm v danej izbe ohlasujúci, že dvere nie sú zatvorené.
Na chodbe boli dva výťahy. Každé otvorenie dverí a každé privolanie výťahu = pípnutie.
Poschodia spájalo otvorené schodisko, ktorým sa prenášal všetok zvuk – pípanie dverí, alarm nezavretých dverí, pípanie výťahu, hluk a vrava hostí, klepotanie koliesok na kufroch… skrátka totálny hluk a pípanie takmer nonstop.
Ráno sme mali budík na 3:05, vstali sme a dali sa dokopy. Katke nebolo stále dobre, ale držala sa nejako.
O 3:30 sme prišli na recepciu, bol tam iný recepčný ako večer pri našom príchode.
Hovorím mu, dobré ráno, máme na 3:30 transfer na letisko. On na to, že dobré ráno, áno.

O 5 minút sa ho pýtam, že kde je transfer.
A on mi vraví, že oni objednávajú transfer vždy len na celú, že príde o 4:00.
To sú presne tie momenty, kedy človek len tak stojí a hovorí si, že kurva toto snáď ani možné nie je.
Fakt som mal vtedy chuť chytiť ho pod krk a oplieskať mu hlavu o pult.
Na kieho oného sa s nimi dohadujem ako retard, ešte mi to napíše na papier a potvrdí, že 100% áno, 3:30.
A potom toto.

No nič, nádych, výdych a kľud Martinko, kašli na to. Stačí, že Tomi nie je OK a Katka ledva žije.
Zapol som v mobile aplikáciu Grab, vyklikal taxík a o 5 minút neskôr sme sa viezli starým Nissanom na letisko.

Cesta domov je vždy najnudnejšia a najotravnejšia časť dovolenky. Presne tak tomu bolo aj teraz.
Moja už 16. návšteva letiska v Bangkoku tak prebehla bez problémov.
Na letisku sa nič, čo by stálo za zmienku, neudialo.
Odleteli sme načas, let dlhý 11 hodín sme prežili bez ujmy, Katka počas celej cesty radšej nič nejedla.

V Istanbule sme mali okno 4 hodiny, takže na pohodu a pomaly sme sa presunuli k nášmu gejtu a tam sa usadili.
S Táničkou som obehol pár butikov, chcela si nafotiť značkové kabelky 🙂
Kým si ich len fotí…

Posledný let do Viedne bol tiež načas, okolo 17:30 sme pristáli. Kufre doleteli a tak sme svižne prešli cez pasovku a k autu na parkovisku a o siedmej večer sme to odparkovali doma.

Thajsko určite nesklamalo ani štvrtýkrát. Je veľmi pestré, rozmanité a naozaj ponúka neskutočne veľa možností. Stačí si len dobre vybrať a (až na výnimky) skvelí, ochotní a úslužní Thajčania sa veľmi radi postarajú o zvyšok.
Stále to nie je cenovo žiadna tragédia, aj keď už určite neplatí, že Thajsko je lacné ako kedysi.
Ale to už asi neplatí nikde inde.
Let tam bola naháňačka, ale chvalabohu sme to stihli.
Phi Phi paráda a videl som žraloky, len nevyšlo úplne počasie počas dvoch dní a deň sme boli bez kufrov.
Krabi veľmi pekné, aj keď hlavná pláž Ao Nang nie je bohviečo. Okolité pláže sú však naozaj pecka a jednoducho dostupné. Navyše je Krabi oveľa lacnejšie ako Phi Phi, takže spokojnosť.
Bohužiaľ tu však Tomi ochorel a Katkine tráviace problémy počas celej dovolenky vyvrcholili v posledný večer pred odletom.

Na naše pomery sme si toho vyžrali počas dovolenky nezvyčajne veľa, ostáva nám len dúfať, že nabudúce to bude lepšie – a že hlavne budeme zdraví.