24 hodín v Litve

18. 10. 2024 piatok

Pobaltie sa mi doteraz vyhýbalo, vedel som však, že to jedného dňa príde.
Z ničoho nič sa vyskytla možnosť ukradnúť si pre seba jeden deň bez toho, aby bolo potrebné doma či v práci niečo komplikovane riešiť.
Spiatočná letenka Ryanairu z Bratislavy do litovského Kaunasu za 30,- €, dlhodobá predpoveď počasia na jednotku, doma všetko pod kontrolou, keďže Katka mala dovolenku… skrátka pekne to do seba zapadlo a mohol som ísť na sólo výlet s čistým svedomím.

Ranní ptáče dál doskáče v tento deň platilo dokonale.
Budík na 4:00, šup okniepiť sa a obliecť, sadnúť za volant a odviezť sa prázdnymi cestami na bratislavské letisko. Rozlúčka s Katkou, tá sa hneď vrátila domov do postele.
Ja som sa tak ocitol na letisku už o 4:40 a do odletu o 5:45 som ešte mal dosť času.
Na security opäť pípal môj kĺb a dôkladne ma prešmátrali. Salónik bol ešte zatvorený, tak som posedel v hale a čakal.
Večer som si pri check-ine všimol, že let bude zaplnený maximálne na 60%, automat mi pridelil 20A – okno. Do lietadla som nastupoval medzi poslednými a už počas boardingu bolo vidieť, že naozaj tento let zďaleka vypredaný nie je.
K svojmu miestu som ani nešiel a rovno som si sadol do exit rowu pekne na pravé krídlo k oknu.

Od zeme sme sa odlepili na minútu presne o 5:45. Let úplná pohoda, radosť takto cestovať.
Zjedol som svoje dva rožky, čo som si nachystal a sledoval ranné zore a neskôr východ slnka.
1:20 hodiny ubehlo ako voda a už sme pristávali na Kaunas International Airport.

Z lietadla sme veľmi rýchlo zbehli po schodíkoch dolu na plochu a prešli pešo pár metrov do kompaktného terminálu.

Na letisku som vybavil wecko a už som stál vonku na chodníku. Kráčal som asi 200 metrov na pravú stranu k plechovej búde, v ktorej sídlia požičovne áut.
Cez Discover Cars som mal na deviatu v požičovni Alamo zajednaný Volkswagen Taigo s manuálnou prevodovkou.

V požičovni samozrejme ani nohy, tak som si aspoň dal kávu z automatu. Po asi 10 minútach dobehla pracovníčka, s ktorou som vybavil formality a ešte asi 5 minút som musel čakať, kým mi jej kolega nachystá auto.
Sami od seba a bez nejakého doplatku mi dali Tiguan a dokonca s automatom. Upgrade parádny.
Auto síce bolo akože umyté, ale dosť lajdácky. Celé som si to aj s škrabancami nafotil a natočil pre istotu na mobil.
Presne o 9:00 (v Litve je +1 hodina oproti nášmu času) som mohol vyraziť na svoj naplánovaný okruh po Litve.

Tiguan potešil

Spároval som mobil s autom cez Android Auto a do navigácie navolil svoj prvý dnešný cieľ – 182 km a dve hodiny vzdialený hraničný prechod Litvy s Kaliningradom v obci Panemuné.

V Litve sa jazdí myslím celkom ok, aj keď to má niektoré svoje špecifiká.
Asi najväčší rozdiel oproti našim cestám je enormné množstvo stacionárnych a úsekových radarov. Úsekové radary merali na 2, 5, 7, ale aj 11 kilometrových úsekoch a fakt každú chvíľu.

Ďalšia nemilá vec bola kopa mŕtvej zrazenej zveri po cestách. Videl som srny, diviaky, jazveca, líšky, zajace… skrátka fakt toho bolo dosť veľa.

Inak sa mi ale išlo výborne, takto ráno a mojim smerom boli cesty a diaľnica poloprázdne.
Prvé 2/3 trasy som išiel na severozápad po diaľnici A1, z nej som odbočil na západ na E77.
Stál som iba raz, v kríkoch som sa bol vyčúrať.

Litovský vidiek je obzvlášť pri jesennom mäkkom svetle a farebných korunách stromov jednoducho krásny a doslova malebný. Obrobené polia, roztrúsené vidiecke usadlosti a farmy, pasúce sa kravy, až škandinávsky pôsobiace niektoré domy, naozaj veľmi pekné.

Svoj prvý dnešný cieľ – hranicu s Ruskou federáciou, konkrétne exklávou Kaliningrad, som dosiahol niečo po jedenástej.
Auto som odparkoval na vopred vytipovanom mieste na brehu rieky Nemen v pohraničnej dedine Panemuné, ktorá v tejto časti Litvy tvorí prirodzenú hranicu s exklávou Kaliningrad.
Samotný hraničný prechod som radšej nefotil.
Do exklávy aktuálne autami vjazd povolený nie je, dá sa tam ísť len pešo Mostom kráľovnej Lujzy.
Tomu zodpovedal aj ruch na hraničnom prechode, žiadny nebol.

Stál som v Litve a cez rieku pozeral na breh oproti, na ruské mesto Sovietsk v Kaliningrade.

Asi nič nevyjadruje moje pocity lepšie, ako tieto mrazivé slová:

Tři prsteny pro krále elfů pod nebem,
Sedm vládcům trpaslíků v síních z kamene,
Devět mužům: každý je k smrti odsouzen,
Jeden pro temného pána, jenž dlí na trůně
v zemi Mordor, kde se snoubí šero se šerem.
Jeden prsten vládne všem, Jeden jim všem káže,
Jeden všechny přivede, do temnoty sváže
v zemi Mordor, kde se snoubí šero se šerem.

J. R. R. Tolkien, Pán prstenů

Odpľul som si, napil sa vody a do navigácie zadal ďalšiu zastávku, mesto Klaipéda.
Toto tretie najväčšie litovské mesto (počet obyvateľov tesne pod 200 tisíc) a hlavný litovský prístav, som chcel navštíviť z jednoduchého dôvodu.
Mesto leží v Kuršskom zálive (nikdy nezamŕza) a oproti mestu pozdĺž celého pobrežia sa nachádza polostrov Kuršská kosa. Presne na ňu som chcel ísť.

O pol dvanástej som sa pohol z hranice a do Klaipédy som to mal 100 km a asi 1,5 hodiny vidieckymi cestami.
Slovami klasika, cestou jsem se kochal.
Fotil som väčšinou za jazdy, tak to na fotkách je aj vidieť.

Podľa navigácie som mal do Klaipédy príchod o 13:05. Celkom mi to vyhovovalo, keďže trajekt vyráža z prístavu vždy na celú. Bol som hladný a chcel som sa niekde najesť. Hovoril som si, že by som to mal stihnúť bez problémov tak, aby som naskočil na trajekt o 14:00.
Počas jazdy som do navigácie doplnil najbližšiu pobočku fastfoodu Hesburger.
Navigácia ma k nemu naviedla a už som sa videl, ako tlačím burger s hranolkami.
Chyba lávky, tesne predo mnou tam dorazil autobus plný malých školákov. Tí pred pokladňami urobili takú tlačenicu, že až. Bolo mi jasné, že toto nemám šancu stihnúť tak, aby som trajekt o druhej nezmeškal.
Nič sa nedalo robiť, Martinko ostal hladný.
Na wecku som vybavil potrebné a opäť sadol do auta.

O pol druhej som zaparkoval neďaleko terminálu trajektu. Do automatu na parkovisku som hodil 3,- € na 5 hodín, čo bolo síce zbytočne veľa, ale istota je istota.

Prešiel som sa okolo pevnosti, ktorú práve rekonštruujú a potom ďalej popri romantickom kanáli, ktorý tvorí ústie rieky Danė s kotviacimi loďkami.
Asi 100 metrov pred sebou som zbadal riadny kúdol dymu z jedného zo stánkov a v tom som začul nejakú sirénu. Hovorím si v duchu, či to nie je požiar. Chvalabohu nie 🙂
Sirény patrili neviem čomu a ten dym išiel zo stánku s údenými rybami. Predavač práve založil nový oheň a preto to tak dymilo.
Keď som hladný uvidel tie údené ryby, len som rýchlo kráčal ďalej.

Spiatočný lístok na trajekt za 1,70,- € som mal kúpený cez internet vopred ešte z domu.
V prístave som v turnikete z mobilu pípol QR kód lístka a sadol som si na lavičku a vyhrieval sa na slniečku. Postupne sa pritrúsili ďalší cestujúci a pár minút pred druhou hodinou sme sa nalodili.
Na trajekte som sa opäť posadil na slniečko a presne o druhej sme vyplávali na iba 5 minút dlhú krátku plavbu.

Kuršská kosa je 98 km dlhý piesočný polostrov začínajúci v Kaliningrade a ťahajúci sa smerom na sever pozdĺž pobrežia. Svojim tvarom a umiestnením tak vytvára prirodzenú bariéru medzi Baltským morom a pobrežím a keďže je to polostrov, vznikol tak Kuršský záliv.
Približne polovica kosy patrí Litve. Práve z Klaipédy sa na ňu dá dostať veľmi jednoducho a rýchlo a to trajektom do časti s názvom Smiltynė.

V Klaipéde sú dva terminály trajektov – starý a nový. Nový premáva niekoľkokrát za hodinu, avšak z prístavu na Kuršskej kose je to k samotnému pobrežiu Baltského mora o dosť ďalej ako v prípade plavby zo starého terminálu.
Preto som si vybral trajekt zo starého terminálu – po vystúpení z lode v Smiltynė je to na pláž slabých 15 minút pešo.
Potreboval som stihnúť spiatočný trajekt späť o hodinu neskôr, čiže 15:15.

Kuršská kosa je prírodná rezervácia a hlavne v lete je dosť navštevovaná turistami. Počas sezóny to tam žije, dajú sa napríklad požičať bicykle, alebo z nového terminálu trajektov sa dá na polostrov prepraviť aj s vlastným autom.
Celoročne po polostrove premávajú autobusy.
Severne od Smiltynė je takmer na samom konci polostrova Litovské námorné múzeum, podľa netu to vyzerá celkom pekne a zaujímavo.
Južne od Smiltynė, pri hranici s Kaliningradom, sa nachádza letovisko a kúpele Nida.
Okrem toho sú na polostrove parádne piesočné duny a hlavne nekonečná, naozaj desiatky kilometrov dlhá nádherná pláž.
Viem si tu pri mori predstaviť pár dní v sezóne.

Z prístavu som sa pešo vybral k pláži, chodník viedol cez krásny zmiešaný les plný húb.
Čím bližšie k moru som išiel, tým bolo okolo viac borovíc.
Poobedné slniečko, úplné ticho, parádny morský vzduch zmiešaný s borovicovým lesom, fakt skvelá prechádzka.
Došiel som k piesočnej dune a schodíkmi vybehol hore. Ten výhľad stál za to, naľavo aj napravo biela pláž a predo mnou Baltik, jednoducho krása.
Neviem to veľmi opísať, tak prikladám trochu viac fotiek. Fakt to malo skvelú, až magickú atmosféru a dúfam, že sa tam ešte niekedy budem môcť vrátiť aj s rodinou.

Motkal som sa po pláži a zároveň strážil čas, aby som nezmeškal spiatočný trajekt.
Pozitívne a ezotericky naladený som sa pomaly vrátil k prístavu.
Trajekt bol na spiatočnej plavbe riadne plný, ale opäť som sedel na dobrom mieste na slniečku.

Hladný som už bol riadne, ale ešte som sa na chvíľočku zastavil pri bývalej vojenskej lodi M52, ktorá je aktuálne ukotvená pri moste, ktorým som prechádzal ponad kanál.
Loď slúži ako múzeum, Litve ju formou grantu darovalo Nemecko.

Fakt by tu bolo čo pozerať, ale čas tlačil a o hlade ani nehovorím.
Sadol som do auta a šup rýchlo do najbližšej prevádzky siete Hesburger, vzdialenej iba 5 minút jazdy.
O pol štvrtej som zadelil riadny sendvič so slaninkou a hranolkami, na pitie som si dal minerálku.

Počty boli neúprosné, ak som chcel vidieť a mať niečo zo svojej poslednej zastávky výletu, musel som riadne kopnúť do vrtule.
Slnko dnes malo zapadnúť o 18:22, keď som sa z reštaurácie pohol, bolo 15:50. V reči čísel – ak všetko pôjde tak ako má, keď dorazím o šiestej večer do cieľa, budem mať približne 20 minút posledných slnečných lúčov a potom finito, tma.
Čakala ma teda porcia 190 km a vyše dve hodiny za volantom k Hore krížov, alebo litovsky Kryžių kalnas.
Ide o kresťanské pútnicke miesto, na miernom umelom pahorku sa tu nachádza údajne vyše 100 000 krížov. Informácie o počte krížov sa rôznia, asi ani nie je možné spočítať ich.
Každopádne je to fakt zaujímavé miesto a stojí za návštevu.

Presne o šiestej večer som zaparkoval na prázdnom parkovisku. S povážlivo zapadajúcim slnkom za chrbtom, som rýchlym krokom došiel na miesto. Bol som tam úplne sám, naozaj nikde ani nohy.
Inak cez deň je tam turistov dosť, chodia tam celé autobusy plné veriacich.
Ja som si to mohol takto sám pekne celé prejsť, do toho západ slnka, no pekné naozaj.
Opäť viac ako moje kostrbaté litánie povedia fotky.

Bolo niečo po pol siedmej, slnko definitívne dalo zbohom dnešnému dňu a mňa riadne tlačil mechúr.
Kríže nekríže, musel som si do vedľajších kríkov odskočiť, lebo ma skoro roztrhlo.

Keď som sa vracal k autu, na horizonte za stromami som zbadal nejakú vysvietenú kupolu. Hovoril som si, že potom doma pozriem do mapy, že čo to tam je.
Na moje veľké prekvapenie sa záhada rozlúštila veľmi rýchlo a sama.
Kým som došiel k autu a nastúpil, z kupoly sa vykľul Mesiac. Ale teda riadne veľký a krásne ho bolo vidieť.
Keby som mal normály foťák a teleobjektív, boli by z toho parádne fotky.

V aute som do navigačky zadal najbližší Lidl, ten sa nachádzal v 12 km vzdialenom 100 tisícovom meste Šiauliai, ktoré som mal po ceste. Po 10 minútach som odparkoval kočiar pri predajni a na večeru som si kúpil sendvič a pár pivečiek. V Litve, po škandinávskom vzore, je predaj alkoholu povolený iba do 20:00.

Všetko čo som si na dnešok naplánoval som stihol, síce s odretými ušami, ale stihol a to sa počíta.
Čakala ma už len posledná cesta dňa, 2 hodiny a 180 km späť do Kaunasu na penzión.
Išiel som najprv po okreskách, potom ešte po trochu horších okreskách a posledných 100 km po už známej diaľnici A1.
Tesne pred deviatou večer som odparkoval auto pred penziónom Home B&B, kde som mal cez Booking zajednanú izbu.
667 km za deň bola dosť slušná porcia a tak som sa aj cítil, dosť unavený 🙂

S recepčnou som bleskovo vybavil formality, vyplatil ubytko a konečne sa zložil na izbe.
Sprcha, sendvič, pivko, check-in na ranný let domov a šup spať.

19. 10. 2024 sobota

Ranný odlet do Bratislavy som mal o 8:45.
Budík som mal nastavený na šiestu. Pobalil som sa a sadol do auta.
Na neďalekej pumpe som dotankoval plnú a po 10 km som niečo pred siedmou parkoval pri požičovni na letisku. Kľúče od auta som hodil do schránky a v známom automate som si dal kávičku.

Na letisku v stánku mali magnetky, nezabudol som 🙂
Príjemne prekvapila security kontrola, môj kĺb nepípal.
Terminál v Kaunase je naozaj dosť malý, ale vcelku útulný. Všetko pokope na jednom mieste.

Na raňajky som si “doprial” zapekané panini a ešte jednu kávičku k tomu.

Let domov bol na rozdiel od včerajška takmer úplne plný. Check-in mi pridelil sedadlo 28D, takže som bol celkom spokojný, v uličke sedím rád. Navyše v mojej trojke bolo stredné sedadlo voľné a to vždy poteší.
Čo potešilo ešte viac, bol odlet presne na minútu o 8:45.

Po 1:20 hodine sme úplne hladučko pristáli v Bratislave.
Katka ma čakala pred letiskom a doma sme boli raz-dva.

Rýchla a veľmi výživná ochutnávka Pobaltia dopadla na výbornú.
Veľkú zásluhu na tom malo dokonalé jesenné počasie, naozaj krásne babie leto.
Videl som všetko čo som chcel. Baltské more je super, v kombinácii s lesmi a pieskovými dunami fakt nemá chybu.

Veľmi dúfam, že sa tam vrátim. Samozrejme na dlhšie a ideálne aj s rodinou.
Veľká škoda, že budúcu sobotu je z Bratislavy do Kaunasu posledný let.
Vyzerá to tak, že Ryanair túto linku zarezal.
Uvidíme, či navždy.