Okinawa – Japonsko 2024

Ishigaki

Leteli sme ponad viacero pekných ostrovov a ostrovčekov. V lietadle sme dostali na pitie chladený čaj, inak nič.

Keď si človek dá do Googla heslo “okinawa beaches“, viacero naj pláží čo vybehnú vo vyhľadávaní, sa nachádza práve na Ishigaki, alebo na ostatných okolitých ostrovoch.
Ishigaki je hlavným a druhým najväčším ostrovom súostrovia Iriomote. Najväčším ostrovom je vedľajší Iriomote island. Na začiatku som spomínal, že z Ishigaki je to bližšie na Taiwan, ako k hlavnej ostrovnej časti Japonska. Preto sa na Ishigaki dá doletieť aj priamo z Taiwanu, resp. z Južnej Kórei, alebo Číny.
Nie je potrebné zachádzať si na Okinawu, ak chce človek letieť priamo na Ishigaki.
Pri plánovaní dovolenky som si povedal, že sa tu chcem pozrieť.

Auto sme mali z rovnakej požičovne OTS ako na Okinawe. Z letiska nás tam odviezol sympatický shuttle bus.
Formality opäť vybavené raz-dva, dostali sme hybrid Toyota Aqua. Je to niečo podobné ako Yaris, ale zvnútra trochu väčšie, ale len trochu.

Bolo už po piatej a my sme celý deň poriadne nejedli. Autom sme sa odviezli do centra mesta Ishigaki a v najbližšom mekáči sme sa napráskali 🙂
Fakt sa nám nechcelo niečo iné hľadať, išli sme na istotu.

Vo vedľajších potravinách sme vybavili proviant na večer a nejakú vodu do rezervy.
Hotel sme mali neďaleko centra, pár minút autom. Comfort Hotel Ishigaki je nový hotel, na dohľad od pláže, asi 5 minút pešo. Z jednej strany vedie hlavná cesta a z druhej je golfové ihrisko a susedný hotel, potom už pláž a more.
Check-in sme poriešili cez automat na recepcii. Vyzeralo to ako veľká kopírka, naskenovali sme tam pasy, vyklikali pár doplňujúcich informácií a z mašiny nám vyliezli kartičky k izbe.

Vedľa recepcie bola časť, kde sa podávajú raňajky a následne počas dňa občerstvenie. Nealko, káva, čaj a nejaké zmrzlinky pre deti.

Keď som riešil rezervácie ubytovania, tak som si pri tomto hoteli nejako neuvedomil, že síce izba má dve veľké postele, ale veľké sú možno tak pre Japoncov. Pre nás boli jednoducho malé.
Tak sa stalo, že sme sa v izbe dosť tlačili. Katka s Táničkou spali na jednej posteli, ja sám na druhej a Tomi na rozkladacom gauči. Aspoňže ten sme na izbe mali.
Inak opäť bol trochu problém uložiť veci, iba jedna skriňa nám jednoducho nestačila. Kufre sme šupli pod postele.

Pri západe slnka sme sa išli prejsť na neďalekú pláž. Tá mala ochrannú sieť proti medúzam, čo bolo fajn a aj preto sme si zvolili toto ubytko.
Večer na izbe klasika a zapli sme si aj TV. Dosť sa tam riešil tajfún, hlavnú časť Japonska zasiahol riadne a napáchal veľké škody.
Neskôr dávali reportáž z Ukrajiny, asi 45 minútovú. Človek by si myslel, že to v ďalekom Japonsku nie je téma, ale evidentne je.

Štvrtok 29. 8. 2024

Síce ako sardinky, ale vyspali sme sa dobre.
Raňajky štandard, ničím neohúrili, mali však fajné mleté mäso v nejakej omáčke a s tou ich ryžou to bolo veľmi chutné. K tomu som si dával každý deň najemno strúhanú kapustu a na ňu dressing, tie mali tiež výborné.

A prisahám, keď sme odchádzali z raňajok, oproti nám kráčal “biely” párik, keď tu sa ozvalo:
“Hele zlato, koukej, tady je kafe zdarma.”

Dopoludnia sme mali v pláne okúpať sa na neďalekej pláži. Vedeli sme, že je to taký priemer, navyše bol odliv, ale voda vždy poteší. Bola to jednoznačne asi najslabšia pláž celej dovolenky.
Holt niekto je víťaz a niekto musí byť porazený, nemôže byť všetko len super chrumkavé :-).
Vlastne som si ju zabudol cez deň odfotiť, mám len fotku z predchádzajúceho večera.
Kúpali sme sa celé dopoludnie.

V najväčšom úpeku sme autom skočili do mesta do prístavu. Chceli sme si overiť a na nasledujúci deň ideálne aj dohodnúť nejakú loď na jeden zo susedných ostrovov.
Na 9:30 sme si rezervovali lístky na loď na najbližší ostrovček Taketomi.
V obchodíku v prístave som si kúpil jedno tričko.

Hlavná vec, kvôli ktorej som na Ishigaki chcel ísť, bola Kabira Bay, veľmi fotogenické miesto na severnej centrálnej časti ostrova. Je tam nádherná pláž z bieleho jemného piesku, do toho tyrkysová voda, fakt pecka. Len musí byť príliv, pri odlive to nie je ono.
Na dnešný deň mal byť príliv skoro ráno, alebo druhý vrcholil o pol siedmej večer. To by však bolo už málo svetla.
Zvolili sme kompromis, prídeme tam okolo pol štvrtej. To ešte bude svetla dosť a voda už bude stúpať.
A dúfali sme, že slnko bude svietiť a že nebude pod mrakom.

Ku Kabira Bay to bolo autom asi 40 minút. Z toho 20 minút predo mnou išiel nejaký domorodec 35 km/hod rýchlosťou, prisahám občas aj menej. Predbehnúť sa nedalo, toto bola fakt skúška nervov.
Za normálnych okolností by som to neriešil, ale mraky sa v diaľke krútili všelijako a bol som nervózny z toho, že prídeme na pláž a akurát sa zatiahne.
Nakoniec sme to stihli, tesne, ale stihli. Asi po pol hodine ako sme na Kabira Bay dorazili, sa naozaj zatiahlo.
Opäť sme raz mali šťastie.

Na japonské pomery je to tam dosť komerčné. Parkovisko plné autobusov s turistami a kopa áut na platenom parkovisku. Stánky s občerstvením, pár reštaurácií.
Výhľad však naozaj spektakulárny, navyše pekne v tieni, krásne stromy, malý parčík. Veľmi pekné to tam bolo.
Samozrejme sme zbehli aj k vode, tá nemala chybu.

Doslova 5 minút autom, krížom cez výbežok ostrova na ktorom sme boli, je Sukuji Beach.
Cesta k nej viedla nádherným lesom, veľmi pekná a tiež fotogenická.
Na veľkom parkovisku sme boli tretie auto, inak nikde nikto. K pláži sa išlo cez borovicový lesík, stromy siahali takmer k pláži. Veľká výhoda tejto pláže – tieň.
Zázemie staršie a dosť ošúchané, ale bolo tam všetko, na čo sme si v Japonsku tak rýchlo zvykli.
Zložili sme veci v tieni starej borovice a šup do vody. Aj táto pláž mala sieť proti medúzam.
Hladina úplne kľudná, doslova ako v jazere. Voda čistá, ale taká teplá, že až. Nemali sme teplomer, ale voda musela mať vyše 30 °C, fakt som mali pocit, že vajíčka budú pomaly na hniličko.
Ešte nikdy sme nezažili takú teplú vodu, reálne ako v termálnych kúpeľoch.
Jedno šťastie, že došiel obrovský mrak a boli sme v tieni, inak by sme z vody museli vyliezť.
Druhé šťastie, bol príliv a tak sme sporadicky vo vode natrafili na chladnejší prúd vody prichádzajúci od mora. Ako malé deti sme tam po sebe každú chvíľu kričali, že poď sem, mám studenú 🙂

Napriek všetkému, kúpali sme sa dosť dlho. Jednak sme tam boli takmer sami a bol tam úplný kľud, pohoda a veľmi pekne.

Čas pokročil a ja som čakal práve na to. Cestou domov som si chcel pri západe slnka odfotiť jeden mangrovník, prezývaný mangrovník samotár.
Stojí pár metrov od brehu, hneď vedľa cesty, ktorá vedie popri pobreží.
Keďže je zaznačený na Google mapách, vie o tom dosť ľudí. Veď aj ja som sa o tom dozvedel takto.
Vedel som, že tam býva občas tlačenica, hlavne je problém bezpečne zaparkovať auto.
Prišli sme s dostatočnou časovou rezervou a obsadili sme autom najlepšie miesto. Ono to ani nie je oficiálne parkovisko, len taká mini odstavná plocha pre maximálne dve autá. Problém je, že je na vyvýšenom meste nad vodou a tým pádom aj nad mangrovníkom.
Ja ako syn fotografa viem, že pre dobrú fotku je potrebné občas niečo obetovať.
Tentoraz mi to za to naozaj stálo. Prešiel som približne 100 metrov popri ceste ďalej, cez betónový okraj cesty som sa prekotil k vode a po členky vo vode som sa popred iné mangrovníky predral na mini plážičku, ktorá je pod parkoviskom na ktorom sme odparkovali auto.
Ako som sa tam predieral, plážička doslova ožila, desiatky a desiatky krabov utekalo kade ľahšie.
Zaujal som strategicky najvýhodnejšie miesto a dobrú 3/4 hodinu som čakal.
Katka s deťmi sedeli v aute, občas sa zhora boli na mňa pozrieť, že ako sa mám 🙂
Nazbieralo sa tam dosť ľudí, urobili sme dobre, že sme tak skoro došli a zaparkovali.
Západ slnka vyšiel výborne, mám však podozrenie, že predchádzajúci deň to bolo lepšie.
Nevadí, bol som aj s takýmto výsledkom spokojný.

Cestou späť sme už potme skočili do FamilyMartu a kúpili si naše obľúbené hotovky na večeru.
Na chodbe pri izbe sme si to v mikrovlnke ohriali a s chuťou sa najedli.
Barbari ako sa patrí 🙂

Piatok 30. 8. 2024

Ráno na pohodu, raňajočky, kávička a pobalili sme sa.
Na Taketomi nie je bankomat a nikde sa tam nedá platiť kartou. Mysleli sme na to vopred a v štvrtok sme z bankomatu v prístave vytiahli nejakú hotovosť.
Okolo 8:45 sme zaparkovali pri prístave a v pobočke plavebnej spoločnosti sme vyplatili dohodnuté lístky na trajekt.
Bolo ešte len ráno a teplota už prekročila stupeň číslo 2.

Plavba loďou trvá krátko, necelých 20 minút. Naša loďka už bola zakotvená pri móle, nalodili sme sa a počkali na zvyšok cestujúcich. Odplávali sme načas.

Taketomi je naozaj pidi ostrovček. Žije tu okolo 260 obyvateľov, rozlohu má približne 2×4 km.
Načo sme tam vlastne išli?
Okolo ostrova je koralový útes a je súčasťou národného parku.
Atrakciou pre turistov sú vozy ťahané vodnými byvolmi. To ma až tak netankovalo.
Čo sa mi však páčilo, bola typická architektúra tradičných príbytkov domácich. Pekné kamenné múriky okolo domčekov s charakteristickými strechami. Na strechách sošky Shisa, podobné levom. Tí majú za úlohu chrániť príbytky pred zlými duchmi.
Pekné prírodné cestičky medzi domami, dosť veľa zelene a veľmi pokojná atmosféra.

Najlepší spôsob ako si ostrov Taketomi popozerať, je bicykel.
Vedľa prístavu je požičovňa bicyklov a keďže som vedel, že nie sme prvá loď tohto dňa, bol som mierne nervózny, či sa nám nejaké bicykle ujdú.
Zbytočne.

Na základné pobehanie ostrova stačia 2 hodiny, je to tak akurát. Presne toľko času sme mali, kým nám mal odplávať trajekt späť na Ishigaki. Výhodou lístkov ktoré sme mali kúpené bolo, že ranný odchod na Taketomi sme mali presne v dohodnutý čas, ale späť sme mohli ísť kedykoľvek. Keby sme z nejakého dôvodu nestihli trajekt o 11:50, kľudne sme sa mohli vrátiť ďalším o hodinu.

Približne o 9:50 sme sa vygúľali z lode a zamierili rezkým krokom k požičovni bicyklov.
Žiadna dráma sa nekonala, bolo ich tam dosť voľných. Vybrali sme si štyri a zaplatili za dve hodiny – platí sa za každú hodinu. Dostali sme do ruky peknú mapku ostrova s vyznačenými “atrakciami”.
V prípade, že človek preplatí, tak mu “neminuté” bez slova vrátia, ak prešvihne lehotu ktorú mal predplatenú, doplatí zvyšný čas. Vo výsledku zákazník zaplatí vždy iba za skutočne využitý čas.
Čo pozitívne nebolo, bola teplota. Reálne stupeň 3+++
Zhodli sme sa, že to bol asi najteplejší deň dovolenky.

Z požičovne sme si to strihli rovno hore kopcom (kokos to teplo…) do hlavnej dediny.
Cestou sme si v studničke dočapovali do fliaš vodu.
Dedinka naozaj veľmi pekná a keby bolo o 20 °C menej, bolo by to úplne dokonalé 🙂

V dedine sme sa pomotkali uličkami, stretli sme aj voz ťahaný vodným byvolom.
Pri jednom múriku našiel Tomi peknú retiazku s krížikom. Asi chirurgická oceľ.
Na strategickom mieste je v dedinke vyhliadková vežička, z ktorej je pekný výhľad okolo, ale bola zamknutá. Nič to, vedľa bol bufet na prízemí v rodinnom dome, dalo sa vyjsť hore na strechu, kde bola vyhliadková plošina.
Nikto nič nepýtal, nebolo potrebné si niečo kúpiť. Stačilo pozdraviť a vyjsť hore na strechu.

Odtiaľ sme ďalšími uličkami smerom na západ postupne zošli k dlhému mólu k moru. Opäť odliv, ale voda pekná, rybičky, kraby, bolo tam čo pozrieť.

Od móla sme sa vrátili na cestu a pokračovali juhozápadným smerom k najznámejšej pláži ostrova, Kondoi Beach. Tá je brutálna, oslnivo biela, krásna voda. Len ten odliv zase…
Kúpačka tam musí byť parádna, ale v takom teple len ráno, alebo až po piatej poobede.
Opäť sme si doplnili vodu a postupne sa vydali späť do hlavnej dedinky.
Tomi nechtiac prešiel bicyklom jaštericu, chudina.

V dedinke sme v bufete deťom kúpili zmrzlinu, ja som si dal mango ľadovú drť. Len to zasyčalo.
Tak som sa potil, že až. Normálne mi z klobúka tiekol pot súvislým cícerom na zem.

Časovo sme na tom boli výborne, s miernou rezervou sme vrátili bicykle a pár minút počkali pri móle na našu lodičku.
Došla načas, vyšťavení, ale spokojní sme sa veľmi vďačne nalodili.

Poobede sme odpočívali v hoteli. Večer sme nechali Tomiho vegetiť na izbe, s Katkou a Táničkou sme išli pešo do mesta. Tánička chcela shopovať a ja som si chcel kúpiť GoPro kameru. Dúfal som, že v Japonsku bude lacnejšia a bude to “duty free”.

Kameru sme našli, ale cenovo to nebol žiadne terno, tak som nič nekúpil. Vrátil som sa na hotel a baby pokračovali v nakupovaní. Tánička sa vrátila veľmi spokojná 🙂
Ja som na izbe testoval japonské pivečká, Tomi žhavil hotelovú wifinu.

Sobota 31. 8. 2024

Spiatočný let na Okinawu sme mali o 12:20.
Ráno v kľude a bez náhlenia raňajočky, kávička a potom balenie.
O desiatej sme sa vysťahovali, naložili Toyotku a po 20 minútach sme na pumpe pri letisku dotankovali nádrž auta doplna.
Vrátenie auta formalita, trvalo vyslovene pár minút a dokonca shuttle bus došiel takmer okamžite.

Na letisku sme chvíľu posedeli, dali sme si po jednom pivečku a kúpili magnetky.
Odovzdali sme kufre na check-ine a pri gejte sme si dali ešte po jednom pivečku.
Let načas a potešili veľmi pekné výhľady.
V lietadle sme dostali chladený čaj a deti džús 🙂

Druhá tretina dovolenky skončila.