Okinawa – Japonsko 2024

Okinawa, hlavný ostrov

Mapka znázorňujúca prvú časť našej dovolenky na hlavnom ostrove Okinawa

Kým sme čakali na kufre, vybrali sme sa opáčiť japonské hajzlíky. Nesklamali.

Slovensko má s Japonskom bezvízový styk, čo je fakt super. Pasové formality tak prebehli hladko.
Vo vstupnej hale som vybavil dátovú SIM-kartu. Presunuli sme sa pred letisko na autobusovú zastávku, na ktorej sme si počkali na shuttle bus, ktorý nás mal odviezť do požičovne OTS rent-a-car po auto.

V požičovni nás pekne a s úsmevom privítali, prešli sme si papiere, zaplatili a prevzali sme autíčko Nissan Note. Žiadne kreditky, žiadne odrby s dodatočným poistením, všetko jasné, zrozumiteľné a presne tak, ako som v apríli vyklikal na internete z domu.
Vybavené rýchlo, hladko a bez problémov.

V Japonsku sa jazdí vľavo, takže mi chvíľu trvalo preštelovať mozgové závity. Nebolo to však prvýkrát, čo som v takejto krajine šoféroval. Navyše Japonci jazdia veľmi ohľaduplne a defenzívne, žiadny stres.
V mestách a obciach je väčšinou 40-ka, občas 50-ka. Mimo mesta niekedy 60, ale väčšinou tiež 50. Na diaľnici 80 (!). Všetky autá benzínové, dymiace TDI a podobné zverstvá tu človek jednoducho nevidí. Väčšina áut hybridy, takže kľud, ticho a čistý vzduch. Esencia kľudu a pohody za volantom.

Píšuc tieto riadky, si v duchu hovorím, či sa niekde nestala chyba.
Národ ako Japonci, čo tomuto svetu naozaj aj niečo dali, je ich násobne viac ako nás, žijú v oveľa drsnejších prírodných podmienkach, tak takémuto národu to stačí.
Nepotrebujú sa naháňať 90-100-130-200 km/hod, myšičkovať, vytrubovať a dokazovať si kto má väčšieho.
Jednoducho ak sa chce a vie, niekde to naozaj funguje a dá sa to.
Koniec duchovného okienka.

Naložili sme batožinu a do navigácie zadali náš najbližší cieľ – American Village.
American Village je gýčovité zoskupenie obchodov, reštaurácií a zábavy, ako už sám názov napovedá, na americký spôsob. Korene je potrebné hľadať v minulosti, keďže Okinawa bola počas bojov 2. svetovej vojny miestom, kde sa americká armáda prvýkrát prebojovala na pevninu.
Do dnešných dní sú na Okinawe tisíce amerických vojakov a letecká vojenská základňa. Preto je na Okinawe, na rozdiel od ostatných častí Japonska, relatívne jednoduché dohovoriť sa po anglicky.
Okrem aktívnej americkej vojenskej posádky, na Okinawu z USA dosť často cestujú pozostalí a príbuzní obetí bojov 2. svetovej vojny.
V American Village donedávna fungovalo ruské koleso, ale kvôli zlému technickému stavu bolo rozobrané. Slaný morský a vlhký vzduch a časté tajfúny si na kovovej konštrukcii vybrali svoju daň.

American Village sme mali po ceste k hotelu, chceli sme niečo zjesť a teoreticky aj niečo nakúpiť, preto sme sa tu zastavili.
Z letiska sme sa podvečernou dopravnou špičkou po asi 45 minútach preštrikovali do Village, zaparkovali a vybrali sa na prieskum.

Úprimne, čakal som viac, ale aspoň sme sa slušne najedli. V American Village sme si nemohli dať nič iné, ako americké bagle, hranolky a Tánička mliečny šejk 🙂
Platili sme kartou, nemali sme žiadne jeny.

Na letisku sme zabudli a tu sme žiadnu zmenáreň nenašli. Chceli sme si zameniť nejakú hotovosť na jeny, ale nebolo kde. Inak s týmto sme sa potýkali počas celej dovolenky. Nejako sme my Európania naučení, že keď sme na dovolenke, zmenáreň je na každom rohu.

Kúpiť sme si nakoniec nekúpili nič, začalo sa stmievať a k hotelu to ešte bola asi polhodinka jazdy.
Sadli sme do auta a vyrazili. Cestou sme míňali početné FamilyMart a Lawson predajne.
Kto videl aspoň jeden diel Simpsonovcov, vie čo myslím 🙂

Zastavili sme pri jednom FamilyMarte a skôr ako sme si išli nakúpiť, stáli sme na parkovisku a neveriacky čumeli na asi najkrajší západ slnka, aký sme v živote videli.
Okinawa nám nachystala privítanie vskutku na jednotku s hviezdičkou.

Vo FamilyMarte sme nakúpili klasické večerné menu, pozitívne prekvapili príjemné ceny. A nie naposledy.
Naozaj si už ani nepamätám, kedy som naposledy (možno v Bulharsku pred 10 rokmi) nemusel v obchode a vlastne kdekoľvek počas letnej dovolenky riešiť ceny. Kde je čo lacnejšie, výhodnejšie a tak.
Či mi stačia 4 pivá, alebo si vezmem 6? Vzal som 8.
Auto odvezie 🙂

Tu jednoducho človek príde, kúpi čo chce a potrebuje, zaplatí a odíde bez strachu, že mu banka zablokuje kartu kvôli prekročenému limitu.

Ako základňu na prvé dve noci na Okinawe sme si vybrali Beach Resort Morimar
Hotel s výbornou polohou priamo na pláži, z izieb je parádny výhľad na more.
Mali sme veľký apartmán s obývačkou, kuchyňou, dve kúpeľne/WC, dve spálne a balkón.
Na recepcii sme vybavili formality a konečne sa zložili na izbe. Medzičasom sa úplne zotmelo.
Vybalili sme najnutnejšie veci a relaxovali pri pivku a čipsoch.

Aby som len všetko nechválil, dosť nás zaskočilo, že apartmán postrádal akékoľvek kuchynské vybavenie. Na jednej strane hosť dostane papuče + papuče zvlášť na WC, zubné kefky, mydlá, šampóny, kondicionér, župan, xy uterákov. To všetko je super.
Načo nám však bola regulárna kuchynská linka, šporák, rúra, ryžovar? K tomu iba pár sáčkov čaju, šálky a štyri poháre.
Hrnce, taniere, misky, príbor, nič tam nebolo. Ani ten čaj čo nám dali, sme si nemali ako zaliať, jednoducho nebolo v čom uvariť vodu.
Ešteže som si kúpil to pivko 🙂

Na druhú stranu, čo fungovalo perfektne a všade, to boli klimatizácie. V každom hoteli čo sme boli, aj v karavane, nám klíma bežala nonstop. Inak by sa nedalo existovať. V každej miestnosti a spálni bola klíma štandardom. Nastavenú sme ju mali na 25 °C a automatiku a nechytali sme sa toho.
Na každom jednom ubytku sme klímu nechávali zapnutú celý čas, aj v noci. Kvitoval som to, že sa po opustení a zamknutí izby nevypne, ako to býva štandardnom v našich končinách. Vždy keď sme sa na izbu vrátili, našli sme klímu zapnutú a miestnosť príjemne vychladenú na požadovanú teplotu.

Na Okinawe sme si interne po dohode zadefinovali tri stupne pocitového tepla:
1. teplo
2. teplo ako sviňa
3. kurevsky teplo

Ráno to býval väčšinou stupeň 1, počas dňa 2, resp. niečo medzi 2 a 3. Občas 3.
Preto bola klíma absolútna nutnosť všade kde to išlo, samozrejme aj v aute.

Po pár pivečkách sme sa konečne uložili do normálnych postelí a zaspali ako zarezaní.

Sobota 24. 8. 2024

Vyspali sme sa veľmi dobre a boli sme zvedaví na prvé japonské raňajky.
Tie som zabudol nafotiť.
Celkovo však japonské raňajky nie sú niečo, kvôli čomu by som sa tam rád vrátil 🙂
Príliš veľa všelijakých omáčkoidných gebuziniek a celkovo takých vecí, ktoré ani neviem pomenovať. Nikdy som to nevidel a nevedel som identifikovať z čoho je to a či je to surové, uvarené, alebo aké.
Ja keď som hladný, potrebujem sa najesť a nie experimentovať.
Našťastie vždy sa dalo vybrať aj z nám bližších požívatín, takže hladní sme určite neboli.

Niekde na začiatku som spomínal, že zo Šanghaja na Okinawu sme leteli asi ako jediní belosi.
Preto bolo vtipné, keď sme prišli na raňajky a vedľa sa ozvalo:
“Mámo, budeš ještě to kafe?”
Vole, to som fakt nečakal. Bratři a sestřy sa však po chvíli porúčali a už sme ich viac nevideli.
Mimochodom, kafe tam bolo slušné, parádny kávovar, zrnková káva, naozaj príjemné prekvapko.

Prvý konečne plnohodnotný dovolenkový deň na Okinawe, sme v kľudnom tempe chceli pozrieť dve pláže, pekné skalné útvary v mori, maják a ruiny bývalej pevnosti Zakimi Castle.
Počasie vyzeralo byť všelijaké (pozor, teplo však bolo stále, zatiaľ tak stupeň 1), okolo Okinawy sa točili mraky.
Naša pláž pod hotelom bola divoká a to doslova. Keď sme sa po nej prechádzali, ako o dušu pred nami utekali desiatky krabov pustovníkov aj so svojimi dočasnými domčekmi.
Videli sme aj niekoľko väčších kúskov, takmer ako kokosový orech.
Kým sme sa prechádzali po pláži, trochu spŕchlo.

Nirai beach bola prvá z pláží, na ktorej sme sa chceli okúpať.
Už som spomínal, že na Okinawe vrcholila sezóna medúz. Hlavne naša Tánička má s medúzami už dosť zážitkov a tak sme nič nenechali na náhodu. Kúpať sme sa plánovali iba na plážach, ktoré mali ochranné siete. Na prvý pohľad to možno degraduje zážitok z kúpania, ale bezpečnosť bola jednoducho na prvom mieste.
Ono tie štvorhranky fakt nie sú žiadna sranda, sú to zabijaci.

Nirai beach bola asi 10 minút autom od nášho hotela severným smerom.
Nad plážou stojí hotel, vedľa je niekoľko bezplatných parkovísk.
Odstavili sme naše autíčko a nedočkavo sa vydali k vode.
Odfotil som si zoradené autíčka typu N-box. Sú to malé hranaté krabičky. Malý motor, kolieska ako od fúrika, vnútri však veľmi praktické. Na cestách tam 7 áut z 10 jazdí práve tohto typu.
Kúpanie inak super, pekná pláž a na jej pravej strane sú zaujímavé skalné útvary.

Po nejakom čase nám začalo trochu pršať, tak sme vyliezli z vody, pobrali veci a schovali sa pod prístrešok pri WC a prezliekarni.
Kým sme sa prezliekli, dážď ustal.
V hoteli pri pláži sme sa na recepcii opýtali, že kde je tu najbližšia zmenáreň. Ukázali nám automat pri vchode, v ktorom sa dala zameniť hotovosť. Kurz nebol úplne najlepší, ale zamenili sme aspoň 50,-€ nech niečo máme.

Ďalšou zastávkou bol Cape Maeda a neďaleká Blue Cave – modrá jaskyňa.
Okolo Cape Maeda a Blue Cave je kopa koralov a členité skalnaté pobrežie. Tým pádom je to vyhľadávaná oblasť, kam sa chodí šnorchlovať a potápať.
Už nepršalo, ale more bolo rozbúrené a tak sa priamo do Blue Cave nedalo ísť šnorchlovať ani potápať. Napriek tomu tam bola kopa ľudí. Dosť sme sa divili, každú chvíľu sme míňali početné skupinky natiahnuté do neoprénov. Mnoho domov malo vo dvore zriadené potápacie centrá, pod prístreškami rozvešané neoprény a naukladané fľaše so stlačeným vzduchom.
Cape Maeda je pekný skalnatý cíp, je tam vyhliadka, platené parkovisko s kompletnou infraštruktúrou, posedenie, reštaurácia, potápacie centrum. Skrátka dá sa tam stráviť celý deň ak je more a počasie ok.

My sme odparkovali autíčko a trochu si to tam pobehali a nafotili si to.

Opäť sme sadli do autíčka a vydali sa opáčiť Cape Zanpa, ďalšiu skalnatú časť pobrežia vybiehajúcu do mora. Na konci stojí maják, na ktorý sa za symbolický poplatok dá vyjsť a popozerať si okolie zhora.
Hneď vedľa som mal vytipovanú reštauráciu, kde sme sa plánovali najesť a o pár metrov ďalej bola Zanpa Beach, na ktorej sme sa chceli okúpať.

Katka s Tomim ostali dole, ja som s Táničkou vybehol hore na maják a pofotil som si okolie.

Od majáku sme to mali kúsok do reštaurácie Cape Zanpa Drive-in. Mal som ju vytipovanú už z domu, podľa recenzií robia dobré burgre z kuracieho mäsa a domáce hranolky.
Zvonka nevyzerá vábne, ale vnútri bola útulná s príjemnou obsluhou.
Tánička si dala lievance s javorovým sirupom, banánmi a šľahačkou. Katka si dala len ich kuracie mäso a ja s Tomim burgre.
Boli sme spokojní, len Katke vadilo, že nemá kuracie prsia, ale stehno 🙂
Ako v každej reštaurácii v ktorej sme na Okinawe boli, k dispozícii bola zdarma voda, kečup, tatarka a vlastne všetky dochucovadlá.

Napriek plným bruchám, sme sa skočili vyčvachtať na neďalekú Zanpa Beach. Bol odliv a tak nevyzerala úplne ako z katalógu, ale kúpanie to bolo slušné.

Po kúpačke sme sa autom vyviezli do pekného areálu na kopci, na ktorom sú ruiny Zakimi Castle. Ide o pozostatky historickej pevnosti, ktorá kedysi strážila túto časť pobrežia. Je odtiaľ kruhový výhľad na všetky strany.
Počas 2. svetovej vojny tam Japonci dlho držali obranné pozície, boli však rozprášení a s nimi aj časť múrov. V roku 2000 boli múry opravené do dnešnej podoby.
Dá sa tam voľne poprechádzať, samozrejmosťou bolo veľkorysé parkovisko, toalety a upravený parčík.
Rástli tam parádne borovice a trávnik až neuveriteľne zelený, jeden by povedal, že je niekde v Írsku.
Cestou späť si Tomi všimol obrovského pavúka. Snažil som sa ho odfotiť, ale podarilo sa mi to iba odspodu. Takýchto pavúkov sme potom ešte všelikde inde videli viackrát.
Svoje o tom vedia aj v USA v Georgii, kde sa týmto zlatúšikom nadmieru darí.

Čas pokročil, na večeru sme si chceli kúpiť niečo z hotových jedál, čo sme videli vo FamilyMarte. Jeden bol neďaleko a tak sme sa tam cestou späť na náš hotel zastavili.
Fascinovalo ma to v Thajsku, tu snáď ešte viac. V ponuke mali toľko hotových jedál, že človeku až išli oči krížom. Stačilo si vybrať a doma ohriať. Alebo to ohriali priamo v predajni. Takmer každý deň sme si s Katkou hovorili, že je to výborné. Jedno lepšie ako druhé, fakt veľmi dobre pripravené jedlá.
A keď už aj Tánička povedala, že tu sú najlepšie cestoviny aké v živote jedla, tak asi na tom niečo bude 🙂
Cenovo to vychádzalo na približne 2,5 až 4 eurá za porciu naozaj skvelého a čerstvého jedla.

Večer na apartmáne sme boli svedkami dokonalej ukážky premenlivosti a krásy počasia na Okinawe.
Pod nami dole sa v mori kúpala rodinka. Potom prišiel lejak a samozrejme sa dokúpali.
Lejak rýchlo skončil a nad more sa presunula búrka s úžasnými bleskami. Toto sa odohrávalo rovno pred nami. Ale na pravej strane zatiaľ zapadalo slnko. Spolu to bolo nádherné divadlo.
Na pravej strane krásny západ slnka a rovno pred nosom búrka s bleskami.

Večer relax, pivko, čipsy a tak, klasika.

Nedeľa 25. 9. 2024

Prebudili sme sa do krásneho rána, posúďte sami.

Dokonca som aj raňajky stihol odfotiť.

Po dvoch nociach bol čas posunúť sa ďalej viac na sever ostrova, ubytovanie sme mali rezervované v kempe Woodpecker Nakijin.
Okrem presunu na nové ubytovanie, sme mali naplánovanú jednu z top atrakcií ostrova a to návštevu Okinawa Churaumi Aquarium.
To bolo od našej aktuálnej polohy vzdialené približne 65 km. Vybrali sme si dlhšiu, ale krajšiu cestu kopírujúc pobrežie. Trvalo nám to vyše 1,5 hodiny.
Cestou sme sa zastavili v obchode Big Express Motobu, Katka si chcela kúpiť klobúk, ale ponuka nebola žiadna.
Z parkoviska pri obchode som odfotil Sesoko bridge, most na ostrovček Sesoko. Tam sme skočili pozrieť ďalší deň.

Samotné akvárium leží vo veľmi peknom a rozsiahlom komplexe na pobreží. Okrem parkovísk pre autá, sú tam hotely, pláže, botanická záhrada, vlastivedné múzeum, delfínia show, skrátka s deckami sa tam dá vyblbnúť aj na deň-dva.

Auto sme odstavili v tieni na krytom, bezplatnom a poschodovom parkovisku. To, že tam boli čisté záchody a pitná voda, sme už pomaly brali ako samozrejmosť. Na dobré sa rýchlo zvyká…
Veľmi pekným areálom sme sa presunuli k akváriu. To je impozantné, okolo pekné výhľady, pár stánkov s občerstvením, posedenie. Celé je to veľmi citlivo zakomponované do okolia.
Fakt super.

Akvárium je naozaj perfektné. Kto má rád morský a hlavne podmorský svet a život, príde si na svoje. Hlavným ťahákom je žralok obrovský, konkrétne 8,8 m dlhý maznáčik. Je umiestnený v najväčšom akváriu komplexu s objemom 7,5 milióna litrov vody. Najväčšie sklo tohto akvária je 60 cm hrubé, 8,2 metra vysoké a 22,5 metra široké.
Spoločnosť mu robia nespočetné druhy rýb, rôzne raje, manty a iné žraloky. Skrátka stále je na čo pozerať, nonstop v pohybe.
Zážitok na celý život.

Fotil som do aleluja samozrejme, presne ako by človek očakával, veľmi pekne to bolo spravené.
Prešli sme si postupne rôzne typy útesu a koralu, od najplytších až po hlbočiny, kam denné svetlo nikdy nezavíta.

Hlavným ťahákom ako som už spomínal, bolo akvárium so žralokom obrovským. Z každej bočnej strany sa dalo popozerať, posedieť, skrátka užiť si dosýta. Strávili sme pri ňom najviac času pochopiteľne.

Prehliadka pokračovala expozíciou zaujímavostí morí a oceánov, napríklad tam bol exponát…
No, po česky je to krakatice, alebo oliheň. Po anglicky squid. Po slovensky kalamár, ale vraj správne je to chytľan obrovitý. V živote som to nepočul.

Alebo tam bol parádny exemplár žraloka Owstonovho. Žije v hĺbkach až do 960 metrov, ide o živú fosíliu, za milióny rokov sa nezmenil. Veľmi vzácny.

Ani neviem ako dlho sme tam boli, ale vyhladlo nám riadne.
Na konci expozície, ako to už býva na takýchto miestach, bola predajňa so suvenírmi. Deti si kúpili nejaké drobnosti a vyšli sme von, kde bolo pár stánkov s jedlom.

Tomi a Tánička si dali šišky so zmrzlinou a my s Katkou tortily. Posedeli sme v tieni a potom sme ešte pozreli kapustňáky – lamantíny a korytnačky. Tie mali samostatné “výbehy”.

Cestou späť k autu sme sa dohodli, že sa sem na ďalší deň vrátime, necháme auto na rovnakom parkovisku a pôjdeme sa okúpať na neďalekú Emerald beach.
K nášmu novému ubytovaniu to bolo len nejakých 15 minút autom. V Lawsone pár minút od kempu, sme si urobili krátku zastávku, dokúpili nejaké jedlo, pivko a tak.

V kempe sme na recepcii vyplnili formuláre. Keďže angličtina nebola silnou stránkou personálu tohto kempu, mali vymyslený kartičkový systém, pomocou ktorého sme dohodli raňajky a celkovo organizačné veci ohľadom ubytovania.

V karavane sme opäť krútili hlavami nad absenciou kuchynského vybavenia, rovnako ako v predchádzajúcom prípade – vybavená kuchyňa, ale nič k tomu. Katke sa nepáčilo, že sme mali minimum odkladacích priestorov. Pritom skriniek tam bolo do bludu, len boli všetky zablendované, nedali sa otvoriť. A bola na nich nalepená kartička, že skrinky sú zatvorené kvôli nášmu pohodliu, aby sme tam nepostrácali a nezabudli svoje veci 🙂
Inak bol kemp veľmi pekný, bazén pre deti akurát. Okolo nejaké ležadlá, terasa s krytým posedením, na streche hore parádna vyhliadka. Pod kempom bola nádherná divoká pláž, naozaj veľmi pekná.
Kto mal záujem, mohol si dohodnúť grilovanie. Ponúkali niekoľko druhov BBQ, od základu až po riadnu rodinnú porciu. Pri každom stole bol gril a večer to kuchár pekne nachystal aj s prílohami a všetkým čo k tomu patrí. Hostia si potom sami grilovali a hodovali.
Chvíľu sme rozmýšľali, že si to na ďalší deň dohodneme, ale nakoniec sme to nechali tak.

Strávili sme príjemný večer, vonku sme v noci popozerali hviezdnu oblohu, bola ukážková viditeľnosť.
Spali sme veľmi dobre.

Pondelok 26. 8. 2024

Raňajky boli na každý deň dohodnuté na presný čas, nemali veľkú kapacitu reštaurácie. Na výber bol japonský, alebo západný štýl. Japonské raňajky som poznal z obrázkov z recenzií, takže sme pre istotu vsadili na istotu a západný štýl. Predsa len, surové vajce sme nechceli riskovať.

Plán na dnešný deň bol jednoduchý. Chceli sme pobehať pár pláží a okúpať sa kde sa bude dať.
Prvou na rane bola pláž na Kouri island, malom ostrovčeku spojenom s Okinawou mostom.
Ďalšou bola pláž na ostrovčeku Sesoko, ktorý bol rovnako mostom spojený s Okinawou.
Treťou bola Emerald beach, spomínal som ju už, tá sa nachádza pri akváriu. Tú sme si nechali na koniec.

Cestou na Kouri island sme auto odstavili na vyhliadke, z ktorej je pekne vidieť ostrov Kouri a záliv s prístavom, kde kotvia trajekty zabezpečujúce prepravu medzi ostrovmi.
Na Kouri je Kouri Ocean Tower, vyhliadková veža, na ktorej je okrem vyhliadky aj múzeum a dá sa tam relaxovať. Nám sa tam nechcelo.
Pláž na Kouri je zaujímavá tým, že je hneď pod mostom, ktorý spája tento ostrovček s Okinawou.
Bohužiaľ keď som lustroval pláže kam by sme chceli ísť, zabudol som si poznačiť, že na tejto na Kouri nie sú šatne ani WC, je de facto bez vybavenia. Bola tam sieť proti medúzam, to som poznačené mal, ale zvyšok nie. Nechcelo sa nám tam kúpať, keďže sme sa nemali potom kde normálne prezliecť a ešte nás čakali ďalšie dve pláže. Takže som to tam len digitálne zvečnil a vybrali sme sa ďalej.

Ďalšou na rane bola Sesoko beach na rovnomennom ostrovčeku.
Na ostrovček sme prešli mostom, to je ten, čo som fotil v predchádzajúci deň, keď sme boli v Big Express Motobu zháňať klobúk pre Katku.

Parkovisko bolo platené a stálo na ňom dosť áut, taktiež na pláži a v mori bolo veľa ľudí. Plus trochu pofukovalo a boli vlny. Začali sa kopiť mraky, vyzeralo to tak, že každú chvíľu spŕchne.
Voda však bola super, dosť dlho sme sa kúpali.

Keď sme sa v šatni prezliekli a prichádzali k autu, začalo popŕchať.
Bol už čas obeda, vrátili sme sa na Okinawu a pri Big Express Motobu sme odparkovali auto a prebehli cez cestu do Lawsonu. Tam sme si kúpili obed, tradične nejaké hotové jedlá. Tomi si pochutnal najviac, mali tam výborné vyprážané kuracie prsia v pikantnej panáde.
Obed sme zjedli v aute a kým sme jedli, prestalo pršať.

Skočili sme pozrieť neďaleké veľké potraviny, boli úplne parádne. Na večer sme si tam kúpili nejaké drobnosti.

Poslednou plážou na dnešný deň bola Emerald beach. Auto sme nechali v tieni v nám už známom parkovisku pri akváriu. Emrald beach sa de facto skladá z troch samostatných pláží.
Zľava doprava – najprv ideálna pláž pre neplavcov a malé deti, ďalej stredná pláž je aktuálne zatvorená, nakoľko tam korytnačky kladú vajíčka.
Najväčšia pláž je na pravej strane, na tú sme išli my. Je určená pre verejnosť a dá sa tam veľmi slušne okúpať. Navyše sú tam urobené z betónu také akoby hríbiky, kde sa dá v tieni posedieť a nechať si tam odložené veci.
Vo vode sú z barelov vytvorené dva pontóny, na ktoré sa dá vyliezť a vegetiť na nich. Tomi s Táničkou si to užili.
Keď sme odchádzali, ešte na parkovisku, ale už za jazdy sme si všimli, že nám po čelnom skle pobehuje gekon 🙂

Katkina potreba klobúka bola stále aktuálna, navyše nám aj vyhladlo. V Google mapách som našiel nejaký shopping mall, bolo to neďaleko. Vydali sme sa teda pozrieť, či sa nejaký klobúk nájde.
Viac ako shopping to bol hotel, ale celkom veľký. Na prízemí bolo niekoľko obchodov s handrami a v jednom z nich si Katka klobúk konečne kúpila. Deti si tiež nakúpili nejaké suveníry.

Vedľa bol sympatický food court, kde si hlavne Tánička prišla na svoje. 30 cm dlhé hranolky jednoducho musela mať 🙂

Riadne vykúpaní sme sa vrátili do kempu, dali sušiť veci a zaliali si japonskú kávičku.
Zaujímavý systém, ale káva bola chutná.

Nasledujúci deň sme mal v pláne nejaký trekking, takže do večera sme už iba odpočívali a relaxovali 🙂

Utorok 27. 8. 2024

Dnes nás čakala najprv vyše hodiny trvajúca jazda autom, 60 km na najsevernejší cíp Okinawy – Cape Hedo.
Išli sme peknou cestou popri pobreží. Z hlavného ostrova Okinawa sme mostom prešli na ostrov Ygaji, aby sme hneď ďalším mostom prešli ostrovček Ojima a ďalším mostom sme sa vrátili späť na Okinawu a pokračovali popri mori ďalej na sever.
Predpoveď počasia na dnes bola všelijaká, hlavne to ovplyvňoval tajfún, ktorý smeroval na hlavnú časť Japonska, provinciu Kagoshima a ďalej na sever.
Bolo dosť veterno a oblačno, pršať mohlo začať kedykoľvek.

Cape Hedo som veľmi chcel vidieť, nakoľko sa tam z pravej strany stretáva Tichý oceán s Východočínskym morom na ľavej strane. Sú tam krásne útesy, výhľady a celkovo je to veľmi pekná časť ostrova.
Občas je tam dokonca vidieť morské korytnačky, na tie sme šťastie nemali.

Auto sme odstavili na parkovisku, okrem nás tam bolo len niekoľko iných áut.
Sú tam pekne upravené dve miesta, z ktorých sa dajú útesy pozorovať. Postupne sme si to prešli.
Musím povedať, že je to tam jednoducho neskutočné. Fakt niečo úžasné. Tie obrovské vlny, neuveriteľná sila. Len som stál a pozeral, Katka s deťmi už boli pri aute a ja som ešte stále stál na útese a pozeral na oceán.
Keby som na Okinawe nič iné nevidel, len toto, úplne by mi to stačilo.

Keby bolo keby… ale keby som si niekedy mohol vybrať v ktorej časti sveta žiť, určite by to bolo Tichomorie.

Zabudol som spomenúť, že celú severnú časť Okinawy tvorí Yanbaru National Park. Dnešok sme mali venovaný návšteve niekoľkým jeho častiam.
Z úžasného Cape Hedo sme sa autom presunuli doslova iba 5 minút k ďalšiemu skvostu ostrova a Národného parku Yanbaru, do oblasti Daisekirinzan.
Ide o priam až mystickú skalnatú kopcovitú oblasť, bohato zarastenú vegetáciou.

Autíčko sme opäť odstavili na parkovisku pri veľkorysom turistickom centre.
Funguje to tam tak, že si kúpite lístky a necháte sa odviezť autobusíkom do srdca rezervácie.
Tam si vyberiete ktorú z 4 trás absolvujete a späť sa necháte priviezť tým istým autobusíkom, alebo si to odšlapete pešo k autu po vlastných.

S nami sa v buse zviezla ešte jedna iná rodinka, asi Japonci. Vodič autobusu nám k dverám pristavil malé drevené schodíky, skoro som odpadol.
Počas jazdy, kým šoféroval, dal nám krátky výklad čo kde a ako. Cestou sme stretli malé divoké prasiatko, tie tam žijú a sú samozrejme chránené.

Okruhy sú farebne označené, najkratší je na 20 minút, my sme si vybrali najdlhší a tým pádom aj najväčší okruh, cca 45 minút to malo byť + potom ešte ďalších 30 minút k turistickému centru.
Nechceli sme ísť späť autobusom a urobili sme veľmi dobre.

Daisekirinzan je fakt pecka. Chodník je najprv vyslovene vychádzkový, vhodný aj pre imobilných a kočíky. Neskôr už nie, je to dosť makačka v tom teple, ale fakt to stojí za to. Človek sa ocitne doslova v džungli, kopa obrovských motýľov, nádherné stromy a tie skaly sú akoby naaranžované. Až sa nechce veriť, že je to všetko prírodný výtvor.
Veľmi sa nám tam s Katkou páčilo, deti trochu hundrali (teplo, stupeň 3), ale nakoniec uznali, že to bolo krásne.
Už som pochodil zopár rezervácií, ale toto bolo jedným slovom jedinečné a k ničomu čo som doteraz videl, sa to nedá prirovnať.

Ako som už spomínal, keď sme si prešli základný okruh, mohli sme sa k autu vrátiť autobusom. Išli sme však radšej pešo. Bolo to celkom príjemné, stále mierne dolu kopcom, v tieni a po mäkkom prírodnom chodníku.

Po pol hodinke sme sa vrátili k parkovisku a turistickému centru. V ňom bola na poschodí sympatická reštaurácia a luxusné záchody.
S prázdnymi mechúrmi a čistými rukami, sme zasadli do reštiky. Ja som si dal hustý ramen, ako som tušil, s Katkou sme sa z toho najedli obaja. Deti sa schladili ľadovou drťou.
Reštaurácia veľmi fajn, z okien výhľad na oceán. Super sa tam sedelo.
Po jedle sme ešte dole pozreli malú, ale zaujímavú expozíciu venovanú kameňom a horninám z danej oblasti.

Najedení a odpočinutí sme sa vydali k poslednému dnešnému cieľu, Hiji Falls – Hiji vodopádu.
Nie je to nejako extra vysoký vodopád – 26 metrov, ale je najväčší na hlavnom ostrove Okinawa.
Výšľap k nemu trvá približne 45 minút. Cestička vedie údolím popri rieke Hiji a v tom teple je to dosť záhul, o čom sme sa presvedčili sami 🙂

Najprv sme sa však museli k vodopádu dostať. Od Daisekirinzanu sme sa na hlavnú cestu popri mori vrátili trochu inak, ako sme k nemu prišli. Naskytli sa nám krásne výhľady. Len sme boli na úzkej ceste a nebolo veľmi kde odstaviť auto, tak sme to len tak narýchlo cvakli spoza skla v aute.

Hiji Falls sa nachádza vo veľmi peknom údolí rieky Hiji, aj v tomto prípade ide o súčasť Yanbaru National Parku.
Prichádzame autom a míňame veľké a úplne prázdne parkovisko P3, o chvíľu míňame veľké a prázdne parkovisko P2, až nakoniec dorazíme k hlavnému parkovisku P1. Nebolo veľké, ale bolo prázdne, okrem nás asi do 10 iných áut.
Stojí tam pekná chata, na prvý pohľad by si človek myslel, že je niekde v Slovenskom raji.
Do údolia k vodopádu sa platí vstupné, pri okienku nikto nebol a automat na lístky nefungoval. O chvíľu však dobehol správca a pokladník v jednej osobe. Nevedel vôbec po anglicky, ale mal v ruke elektronický prekladač. Nahovoril doň čo potreboval a pustil nám to po anglicky. Takto sme od neho kúpili lístky, povedal nám čo a ako, opýtal sa či máme dosť vody, lebo že treba veľa piť. Vody sme mali dosť.

Poprial pekný výlet a išli sme.
Hneď za chatou bola parádna lúka obkolesená stromami, riečka Hiji tiekla v tieni vedľa. Na zemi boli urobené vyvýšené drevené pódiá, rozmer cca 4×4 metre. Na tých sa dalo kempovať, človek je v rovine a nezašpiní sa od zeme.
Taktiež tam bol parádny altánok s grilmi na drevené uhlie a nerezovými umývadlami na umytie riadu po grilovačke. Mali tam aj kotlový gril Weber na drevené uhlie, kto chcel, môže si požičať.
Ďalej tam boli tri automaty na chladené nealko a samozrejme WC a studničky s pitnou vodou.
Akože fakt wau, radosť piknikovať. Pritom vstupné čo sme platili boli tuším 3,- € na dospelú osobu, deti o polovicu menej.

Samotný chodník k vodopádu začína nevinne. Najprv je to betón, neskôr už klasický lesný chodníček.
Po chvíľke sme míňali miesto pri rieke určené tým, ktorí sa chceli vo vode počľapkať. Hneď sme si spomenuli na Romanu Tabák.
Okrem tepla boli najväčším zaberákom schody, stovky schodov. Hore, dolu, hore, dolu…
Preto sa správca pýtal, či máme dosť vody 🙂
Raz sme prešli ponad rieku celkom zaujímavým mostom.
Príroda veľmi pekná, bohužiaľ sme však okrem jednej žaby, motýľov a pár pavúkov nevideli nič živé. Dúfal som v nejakého hada aspoň.

K vodopádu sme došli totálne mokrí od potu, hlavne ja teda. Ale aj Tánička bola spotená a to je už čo povedať 🙂
Samotný vodopád bol pekný, vody dosť. Posedeli sme chvíľu a odpočinuli si.

Na dnes sme už mali dosť 🙂 , vrátili sme sa do kempu, všetci sa osprchovali a dali sa dokopy. Na večeru sme skočili opäť do food courtu do mesta, tam kde tak Táničke chutili tie dlhé hranolky.
Dala si ich ešte raz, Tomi tiež a ešte si k tomu dal aj riadny rezeň.
Ja som ochutnal okinawskú mango zmrzlinu, bola super, len trochu nezvyk – podávali ju s teplou fazuľou.

Večer sme boli dosť unavení, zahrali sme karty a po pár pivečkách išli spať. V noci bola riadna búrka, karavanom pekne kývalo. Deti si nič nevšimli, spali ako zarezané 🙂

Streda 28. 8. 2024

Dnešný deň uzatváral prvú časť dovolenky na Okinawe. O 14:15 sme mali z Nahy odlet na ostrov Ishigaki.
Museli sme sa pobaliť, odhlásiť z ubytovania, natankovať a vrátiť auto.
Raňajky sme si na dnešok dohodli už na ôsmu, potom sme sa zbalili a naložili do auta.
O deviatej check-out a vyrazili sme na cestu späť do Nahy na letisko.

Chcel som však ešte aspoň na chvíľu pozrieť miesto, kde sa americké vojská počas 2. svetovej vojny prvýkrát vylodili na Okinawe. Mali sme to viacmenej po ceste.
Monument of the US Forces Landing Point sa nachádza vedľa pláže Tumaigushiku.
Vzhľadom na relatívne veľkú vzdialenosť a časovú náročnosť, sme prvýkrát vyskúšali diaľnicu na Okinawe. Fičali sme si rýchlosťou 80-90 km/hod, taký nezvyk zrazu 🙂
Diaľnica je platená, funguje podobne ako v Chorvátsku – pri vjazde mýtna brána s lístočkom a podľa prejdenej vzdialenosti sa pri výjazde platí požadovaný obnos.

Po asi 1,5 hodine sme odparkovali auto na parkovisku pri pláži Tumaigushiku. Vybavili sme hajzlíky a po pár minútach chôdze sme prišli k pamätníku, kde sa odohrali pohnuté udalosti.
Interne som si naordinoval symbolickú minútu ticha, stál som tam a pozeral okolo seba.

Pozemné boje o Okinawu trvali 82 dní, od 1. 4. do 21. 6. 1945.
Japonci ju veľmi dobre bránili. Odhaduje sa, že civilných obetí bolo 70-140 000.
Zo 120 000 japonských vojakov padlo v bojoch 110 000.
Američania stratili 72 000 vojakov.
Celkovo prišlo v bitke o Okinawu o život viac ľudí, ako v bitkách o Guadalcanal a Iwo Jimu dohromady.
Pôvodne bolo po dobití Okinawy na 1. novembra 1945 plánované vylodenie sa na hlavnú časť Japonska.
Americké velenie si uvedomovalo, že ak Japonci bránili Okinawu tak, že to stálo toľko životov ako som vyššie uviedol, koľko životov bude stáť dobitie zvyšku Japonska?
Následne padlo rozhodnutie.
Dni 6. a 9. augusta 1945, boli pre mnohých obyvateľov Hirošimy a Nagasaki tie posledné v ich živote.
Tuším som na tom mieste stál dlhšie ako jednu minútu.

Potom sme zbehli dolu k pláži. Bol odliv a tak nevyzerala úplne vábne, ale vraj je to veľmi pekné miesto, kam chodia hlavne domáci.
Opäť ma šokovalo parádne zázemie pre piknikuchtivých návštevníkov.
Čakal som všeličo, ale že na pláži bude erárna pípa na čapovanie piva, že si stačí len doniesť vlastný súdok, tak to som fakt nečakal.
Sen.

Neďaleko bol dosť veľký shopping, míňali sme ho cestu autom. Mali sme ešte odhadom hodinu času, tak sme sa tam zastavili a pozreli čo majú.
Tomi si kúpil parádnu košeľu a Tánička hebučkú čelenku 🙂

Vrátili sme sa na hlavnú a na najbližšej pumpe som natankoval plnú, aj keď k letisku to bolo ešte takmer 40 km.
Keď nám v požičovni vydávali auto, vraveli, aby sme pri odovzdaní auta ukázali účet z tankovania.
Pristavili sme auto na stanovisko, kde sa majú autá vrátiť. Nabehla tlupa tetušiek s kýbľami a handrami a šup už išli auto čistiť. Pracovník ktorému som vracal kľúče od auta, pozrel účet kde sme tankovali a hovoril mi, že je to veľmi ďaleko od letiska (pritom nádrž mala plný počet paličiek) a že máme ešte dotankovať na ich pumpe.
Vtedy mi svitlo, jasné, kvôli tomu chceli vidieť účet z tankovania. Aby vedeli, či je nádrž naozaj plná.
“Dotlačil” som toho 1,5 litra benzínu na vedľajšej pumpe (samozrejme predraženej) tak ako chceli a už bolo všetko ok 🙂

Na letisku sme dokráčali do terminálu pre domáce lety. Leteli sme japonskou spoločnosťou Japan Airlines.
Letenky na ostrov Ishigaki som kupoval v apríli. Tak ako som ich kúpil a došlo mi vtedy potvrdenie do mailu, tak sme aj odleteli. Žiadne zmeny, posúvanie, rušenie letov, skrátka nič. Zaplatené a hotovo.
Aký to nezvyk (áno, pozdravujem najmä teba, maďarský lietajúci ružový bordel).

Check-in na letisku prebehol typicky japonsky. Prišli sme k prepážkam, mali ich otvorených veľa, ani neviem koľko.
Všetko v japončine, stáli sme tam a pozerali na ten rozsypaný čaj na informačných tabuliach. Pracovníčka check-inu vyšla spoza pultíka, dokráčala k nám, poklonila sa, pozdravila a pozvala nás k sebe k pultu.
Tam sme absolvovali check-in, dala nám ešte nejaké info a išli sme ku gejtom.
Do odletu sme mali ešte 1,5 hodiny, tak sme sledovali čo sa okolo deje.
Opäť typicky japonské – pri iných gejtoch sme si všimli, že keď z lietadla vystúpila posádka, ako posledná samozrejme, tak sa všetci členovia posádky postavili pri gejte do radu a naraz sa poklonili a poďakovali cestujúcim.
To isté keď posádka nastupovala. Na gejte sa postavili do radu a poklonili sa cestujúcim.
To isté personál na ploche letiska. Po pushbacku, keď lietadlo nahodilo motory, pracovníci pozemnej obsluhy sa poklonili a mávali lietadlu kým sa nepohlo a nevyšlo k štartovacej dráhe.
Aby som len nechválil, lietadlo nám meškalo 40 minút 🙂

Do odletu tam bolo na čo pozerať, každú chvíľu štartovala, alebo pristávala nejaká stíhačka, väčšinou 4-5 naraz. Okrem stíhačiek sme videli aj vojenské prepravné lietadlá a nonstop hliadkujúce vrtuľníky.
Za tých 14 dní dovolenky som videl asi viac stíhačiek, ako za posledných 20 rokov života.

Odleteli sme s takmer hodinovým meškaním, ale vôbec nám to nevadilo.
Nemali sme sa kam ponáhľať a čakal nás let dlhý iba 45 minút.
Prvá tretina našej dovolenky sa skončila.