Predĺžený víkend na Balkáne – Skopje a Priština 2024

Po dlhšej dobe sa nám podarilo absolvovať rodinný výlet v kompletnom zložení.
“Vďaka” politike Wizz-u sme mali nasporené v kreditoch a aby nám neprepadli, museli sme vziať nejaké letenky, ideálne z Bratislavy. Voľba padla na Skopje v Severnom Macedónsku.
Inšpirácií čo tam vidieť a ako stráviť v tomto regióne pár dní, je na nete neúrekom. S plánovaním programu som tým pádom nemal problém.
Plán na plné tri dni bol nasledovný – v sobotu po rannom prílete pozrieť kopec Vodno, ktorý je nad Skopje ľahko prístupný lanovkou a poobede pobehať kompaktné centrum mesta.
V nedeľu sme chceli navštíviť susedné Kosovo a jeho hlavné mesto Prištinu, no a v pondelok dopoludnia výlet do Kaňonu Matka pri Skopje, poobede veget.
Domov v utorok skoro ráno.

Sobota 8. 6. 2024

Odlet sme mali v sobotu ráno o 8:10 z hlavného vzdušného prístavu našej republiky.
Pre babku Mariku a dedka Stana som tak išiel už v piatok večer. Ako obyčajne mali počas našej neprítomnosti na starosti náš zverinec. Veľká vďaka za pomoc 🙂

Bolt sme si zavolali o šiestej ráno, po 20 minútach sme už vystupovali pred letiskom.
Vnútri všetko po starom, vzduchoprázdno.
Môj nový bedrový kĺb po viedenskom Schwechate pípal na security aj tu v Bratislave 🙂

S Katkou sme ako správni rodičia roka nechali deti samé sedieť v hale a my sme si odskočili do salónika na panini, kávičku a prípitok na začiatok výletu 🙂

Takmer úplne plný Wizzík letel načas a dokonca nás ani pri check-ine nerozsadilo.
Sedeli sme v 11. rade na B, C a cez uličku D a E, takže pohoda.

Hladký let niečo cez hodinu úplná nuda a to je asi len dobre 🙂

V Skopje sme pristáli niečo pred pol desiatou. Letisková hala čo sa veľkosti týka, vyzerá podobne ako v Bratislave. Len s tým rozdielom, že v Skopje majú nástupné “choboty”.
Schodíky či autobusy sa tak nekonali.

Z lietadla sme vystúpili rýchlo, pasovka tiež odsýpala. Podobne ako pri výlete v Kirgizsku, aj tu som dáta v mobile riešil cez appku 5ber, takže sme boli hneď online.
V zmenárni sme na začiatok vymenili 50,-€ za macedónske denáre, nech máme čo do zvončeka hádzať.
Bolo pol desiatej ráno a pred letiskom už balkánske slnko riadne pripekalo (celý výlet sme mali každý deň teplotu nad 30° C).

Mali sme výborný nápad a to, že hneď z letiska sa dáme odviezť taxíkom na Sredno Vodno – spodnú stanicu lanovky vedúcu na vrchol kopca Vodno.
Vodno sa týči nad Skopje a de facto z každej časti mesta je vidieť vrchol, na ktorom sa týči jeho dominanta – Millenium Cross, Kríž milénia.
Neďaleko je už roky rozostavaná AEC Telekomunikačná veža, tá bude snáď jedného dňa dokončená a bude to paráda.

S taxikárom na starej E-classe s vyše 550 000 km na tachometri, sme sa dohodli na 30,- €. Počas jazdy sme s ním rovno poriešili aj pondelkový výlet do Kaňonu Matka za 50,- € s tým, že nás tam o deviatej odvezie a po dvoch hodinách privezie späť do mesta.

Vystúpili sme na záchytnom parkovisku pri spodnej stanici lanovky. Okolo je niekoľko stánkov a bufetov. Bolo veľmi pekne, teplo a víkend, takže aj nejakí ľudia sa tu tmolili a samozrejme cyklisti.
Hore premávajú kabínkové lanovky. Detský spiatočný lístok stál v prepočte cca 70 centov a dospelácky 1,70,- €.
Vrchol Vodna je vo výške 1066 metrov nad morom. Myslel som, že tam bude pofukovať a teplota klesne. No nefúkalo a teplota neklesla 🙂

Na kopci sme sa poprechádzali a popozerali si to dookola, viditeľnosť bola napriek oparu celkom dobrá. Skopje pod nami ako na dlani, okolo iné kopčeky, veľmi pekné.
V bufete sme posedeli pol hodinku, deti si dali zmrzlinu a my s Katkou pivko.

Lanovkou sme sa zviezli späť dole. Na parkovisku postávalo viacero taxikárov. Jeden sa nás hneď ujal a natlačili sme sa do totálne vybrakovaného a vylágrovaného Seatu Toledo.
Taxikár bol ale veľmi milý, predstavil sa nám ako Obama :-). Že v Macedónsku kto nemá prezývku, akoby ani neexistoval. Kedysi pracoval na letisku v Dortmunde, takže sa s ním dalo aj nemecky trochen pošprechovať.
Odviezť sme sa dali do úplného centra, k Námestiu Macedónska. Vo vedľajšej ulici Nikolu Vapčarova sme mali rezervovaný Square Vanilla Apartment.
Bolo takmer presne poludnie, niečo po dvanástej. Podľa pokynov sme našli kľúče od bytu, ale byt ešte nebol po predchádzajúcich hosťoch uprataný. Nechali sme naše ruksaky na gauči a s domácim dohodli, že sa vrátime po 14:00 a že dovtedy bude byt uprataný.

Centrum mesta je kompaktné a je to pešia zóna. Vybrali sme sa na prieskum.
Najprv po Macedónskej ulici, kde sme pozreli pamätný dom venovaný Matke Tereze, slávnej rodáčke Skopje. Nie je to dom kde sa narodila – ten sa nezachoval, ide iba o pamiatku na jej počesť, aj s menšou expozíciou.

Začal sa ozývať hlad, hľadali sme nejakú reštauráciu, kde by sa dalo posedieť na terase. Podľa recenzií slušná reštaurácia 7 Scara, kde sme nakoniec zakotvili, podľa nás nebola bohviečo.
Najesť sme sa síce najedli a nebolo to zlé, ale už by sme tam znovu nešli.

Kým sme hľadali reštauráciu, míňali sme lákavo vyzerajúce zmrzlinárne. Deti si po obede samozrejme zmrzku chceli dať. Tánička si dala točenú a bola výborná. Tomi si dal klasickú kopčekovú, tiež bola fajn.

Deti na lavičke dojedli zmrku a pomaly sme sa vracali smerom k Macedónskej ulici.

Na jej konci sa nachádza v budove bývalej železničnej stanice Múzeum mesta Skopje.
Bývalej preto, lebo mesto zasiahlo 26. 7. 1963 o 5:17 ráno silné zemetrasenie. Zničených bolo takmer 80% mesta a zahynulo vyše 1000 obyvateľov.
Priečelie vtedy novej železničnej stanice ostalo stáť a hodiny na fasáde sa zastavili v čase zemetrasenia. Aktuálne je železničná stanica na inom mieste a táto bývalá bola zrekonštruovaná do dnešnej podoby ako múzeum.

Nakúpiť proviant sme sa cestou späť na apartmán zastavili v Gradski Trgovski Centar – alebo inak aj GTC.
Chvíľu sme však ešte postáli na križovatke pred obchodným centrom, kde stojí macedónska Archa víťazstva, jedna z ďalších architektonických bizarností mesta.

GTC bolo otvorené v roku 1973. Na tú dobu to bola veľká vec a skvelé je, že koncept aj po vyše 50 rokoch stále funguje. Je tam množstvo obchodov a ľudí.

V potravinách sme kúpili klasické kombo voda-pivo-čipsy a zložili sme sa na izbe. Už bola uprataná.
S Katkou sme si dali kávu a trochu sa natiahli.
Podvečer sme s Táničkou išli do mesta. Tomi ostal na izbe, mal natiahnutý stehenný sval a tak odpočíval 🙂

Vďaka geniálnej polohe apartmánu, nám stačilo prejsť doslova pár metrov a boli sme v absolútnom centre Skopje – na Námestí Macedónska.
V strede námestia stojí fontána a monument Alexandra III. (Veľkého) Macedónskeho. Obluda vysoká 24,5 metra stála 8 miliónov eur (!!!). Takto sa to robí do psej matere.
Jeho otec Filip II. Macedónsky má 29 metrov vysokú sochu hneď vedľa za riekou.
Z námestia sa ako lúče rozbiehajú do strán rôzne ulice, na jednej z nich sme bývali. Macedónskou ulicou sme sa prešli na obed.
Teraz večer sme sa vydali opačným smerom – cez Kamenný most ponad rieku Vardar pozrieť hradby bývalej pevnosti Kale nad Skopje a potom do tureckej a tým pádom moslimskej časti mesta Old bazar, Starý bazár.

Po niekoľkých minútach sme dorazili k vchodu do areálu pevnosti. Vstup je zdarma, otvorené do 18:30, takže sme mali ešte vyše pol hodiny času a to bohato stačilo.
Napriek podvečeru bolo stále veľmi teplo a bezvetrie. Vody sme mali chvalabohu dosť 🙂

Popozerali sme si to tam a pomaly sa vydali späť do uličiek Starého bazáru. Cestou sme ešte na chvíľu skočili omrknúť neďalekú mešitu Mustafu Pashu.
Dnu do mešity sme nešli, ja som mal krátke gate a Katka tiež. Na nádvorí bola fontána/umyváreň, v ktorej si Tánička umyla nohy.
Prebiehal tam nejaký moslimský obrad – rodičia s deťmi. Chalani boli oblečení ako princovia, celí v sviatočnom. Mali aj svojho fotografa, ktorý ich fotil o 106.

Z mešity sme len zbehli o uličku nižšie a už sme boli v tureckej časti. Na začiatku sme si všimli pekný historicky pôsobiaci domček, z jeho nádvoria práve vychádzali nejakí turisti.
Vôbec sme nevedeli o čo ide, ale vošli sme dnu. Párkrát som to tam cvakol, pekne to bolo upravené.
Až neskôr doma sme si uvedomili, že na tom nádvorí bol hrob slávneho Goce Delčeva, podobizeň ktorého sme už dnes videli nastriekanú na múre v meste.
Ja trúbka som to cvakol tak “inteligentne”, že jeho hrob ani nemám v zábere, len kúsok… čo už.
Tánička si kúpila nejaké drobnosti do vlasov a my s Katkou sme si dali pivo na terase v jednej z reštaurácií.

Synátora sme mali doma samého, tak sme náš výlet nechceli zbytočne naťahovať. Cez Most civilizácií sme sa pomaly presunuli naspäť do našej časti mesta a v GTC sme ešte kúpili v potravinách pár drobností.

Tomi nás už čakal, všetko bolo ok. Na večeru sme si dali len nejaké zdravé chrúmanie – soletky, čipsy a oriešky. Nemali sme veľmi hlad.

Deti zaspali celkom rýchlo, my s Katkou sme chvíľu posedeli a po jedenástej sme išli do hajan aj my.

Nedeľa 16. 6. 2024

Ráno sme to nemuseli veľmi hrotiť, baby vstali okolo pol ôsmej a ja s Tomim až okolo pol deviatej.
Dali sme sa dokopy, zamkli byt a na neďalekom stanovisku taxíkov sme si vzali taxík smer autobusová stanica.
Ako som už spomínal, Skopje bolo de facto zničené zemetrasením a týkalo sa to aj železničnej stanice.
V roku 1981 otvorili na inom mieste nové transportné centrum – kombináciu železničnej a autobusovej stanice. V spodnej časti je autobusová stanica a vrchná časť, ktorú tvorí 2 km dlhý betónový most, tvorí železničná stanica s 10 koľajami. Tie sú tam v tomto počte de facto úplne zbytočne, macedónska železničná doprava je takpovediac takmer mŕtva.

Na stanici sme zistili, že autobus do kosovskej Prištiny nám ide až 10:10, čiže o 1,5 hodiny.
Tak nejako sme s tým počítali, kúpili sme si lístky na bus a keďže sme ešte neraňajkovali, našli sme si staničné bistro, v ktorom mali bureky a nejaké buchty.

Pred desiatou sme sa presunuli na nástupište autobusov, náš tam už stál. Sadli sme si a čakali na odjazd. mikrobus Mercedes už voľačo pamätal, ale dalo sa.
Postupne sa dostavili aj ostatní cestujúci, nakoniec sme boli plní.

Šoférovi sme k ostatným cestujúcim doplnili do formulára na jednej A4 naše mená a čísla pasov, potreboval to pre hraničné kontroly na výstupe z Macedónska, resp. pri vstupe do Kosova.
Kým sme sa vymotali z mesta a dorazili k hranici, prešlo snáď iba 15-20 minút.

Komplet prechod cez hranice nám zabral presne 31 minút.
Na kosovskej strane sme sa hneď napojili na rýchlostnú cestu R6 a ňou sme dorazili do Prištiny.
Z cesty som nechápal, fakt parádne postavená. Kilometre a kilometre estakád, krásny rovný povrch.
Úplný luxus. Počuješ ma naša D1?

Do Prištiny, hlavného mesta Kosova, sme dorazili po dvanástej, takmer na pravé poludnie.
Kosovo je podľa Slovenska stále de iure súčasť Srbska. V roku 2008 vyhlásilo jednostranne nezávislosť od Srbska – podľa Srbska ide o autonómnu časť Srbska.
Kosovo administratívne spravuje OSN a bezpečnosť zastrešuje misia KFOR.

Celkovo na nás pôsobila Priština dokonca trochu viac rozvinutá ako Skopje, ak si teda odmyslíme tú kopu fontán a nezmyselných sôch.

Na Prištinu sme nemali veľa času. Na stanici v okienku nám povedali, že autobus do Skopje nám ide o tretej a potom až o šiestej večer – to už bolo neskoro. Mali sme tak k dispozícii len 3 hodiny čistého času.
Keďže v Kosove je oficiálnou menou euro, s tým problém nebol a nemuseli sme si nič zamieňať.
Pred stanicou sme chytili prvý taxík a za 7,- € sme sa nechali odviezť do centra mesta, ku Katedrále blahoslavenej Matky Terezy v Prištine.

Ide o novostavbu, stále však nie je dokončená jedna z jej dvoch veží. Prvá veža dokončená je a čo je skvelé, má parádnu vyhliadku. Za 1,50,- € sme sa hore vyviezli výťahom a mohli si užiť luxusné výhľady na celé mesto, hlavne však na jednu budovu, kvôli ktorej som vlastne do Prištiny chcel ísť.
Tou budovou je budova kosovskej Národnej knižnice. Jednoducho fakt nemá páru, nikde inde sa nič také nedá vidieť.

Ako veľa vecí na Balkáne, aj táto knižnica má pohnutý osud. V roku 1999 v nej dokonca sídlilo jedno z veliteľstiev Juhoslovanskej armády. Zmizlo vtedy okolo 100 000 albánskych kníh, nenávratne.

Výhodou takýchto mierne obskúrnych destinácií je, že turistov tu človek veľa nestretne. Okrem nás boli na vyhliadke len nejakí domáci a jeden nemecky hovoriaci pár.

Výťahom sme sa zviezli dole a pozreli sme interiér katedrály. Na balkánske pomery pekný, čistý a jednoduchý dizajn.

Prešli sme bulvárom Georgea Busha na opačnú stranu ku knižnici. Vzhľadom na víkend bola zatvorená, pozreli sme ju aspoň zvonka.

Času nebolo na rozdávanie, aj teplo bolo, aj hladní sme boli, takže sme veľmi rýchlo rozhodli, že sa nebudeme motať v najväčšom slnku po uliciach a hľadať nejakú klasickú reštauráciu.
Doslova pod nosom sme mali fastfood Heb’s, niečo medz KFC a McDonald’s.
Hlavne Tánička bola spokojná, mozzarellové tyčinky jej veľmi chutili 🙂

Po jedle sme skočili na wecko a vo vedľajších potravinách sme dokúpili vodu na cestu.

Takmer ľudoprázdnym bulvárom Billa Clintona, sme sa vychádzkovým krokom vydali späť k autobusovej stanici. Odhadoval som to tak, že tam ešte budeme mať cca 40 minút do odchodu autobusu a že pohodlne stíhame jedno orosené v bufete.
Cestou sme samozrejme nemohli vynechať 3 metre vysokú sochu Billa Clintona. Dali mu ju postaviť kosovskí Albánci ako výraz vďaky za jeho podporu pri ich boji za nezávislosť od Srbska.
Nie iba kvôli bombardovaniu Belehradu je USA v Srbsku fuj a v Kosove mňam.
Skrátka Balkán.

Môj odhad bol správny, na autobuske sme mali čas a s Katkou sme si dali dvojeurové tretinkové pivko.
Na cestu som si v stánku kúpil ešte jedného plecháča, fakt bolo teplo 🙂
S rovnakým mikrobusom a šoférom, sme presne o 15:00 vyštartovali do Skopje. Tentoraz sme boli poloprázdni. Na hraniciach to išlo oveľa rýchlejšie, po 15 minútach sme už boli na macedónskej strane a po ďalších 15 minútach sme vystupovali v Skopje.
Vystúpili sme však skôr, nemuseli sme tak brať z autobusovej stanice taxík na cestu domov.
Pohodlne, po asi 10 minútach sme prišli priamo do tureckej štvrti Old bazar.
Cestou sme míňali fakt otrasnú sochu, blee.

Kým si deti dali na 2x zmrzlinu, my sme s Katkou posedeli na terase jedného podniku a dali sme si čapáka.

Výlet do Kosova dopadol výborne, hlavne z tepla unavení, sme sa na izbe zložili a dali si poobednú siestu.

Večer sme opäť vyšli do ulíc a opäť do tureckej štvrti na opačný breh rieky Vardar.
O poznanie prázdnejšie nedeľné uličky v niektorých častiach doslova zívali prázdnotou.
Mali sme vyhliadnutú jednu tureckú reštauráciu, keďže v nej robili pide.
Ja som si nič neobjednal, vedel som, že po Táničke bude musieť niekto dojedať 🙂
Dal som si len výbornú tureckú kávičku.

Dobre najedení, sme sa ešte trochu prešli po meste. Na apartmáne klasika večer sprcha a na dobrú noc pár pivečiek.

Pondelok 10. 6. 2024

Ráno sme s Katkou zabehli do GTC kúpiť raňajky. Je tam viacero pekární, vyberať bolo z čoho. Ja som si dal klasický burek so syrom, Katka nejakú slanú buchtu a deťom sme kúpili parádne croissanty plnené čokoládou a poliate čokoládou.
Po kávičke sme sa pobalili na výlet do kaňonu Matka. Taxikár mal prísť na 9:00, ešte deň vopred sme si to potvrdili cez WhatsApp.

Nebolo ešte ani 3/4 na deväť a už mi volal, že čaká dole.
Kaňon je vzdialený približne 20 km, cesta dosť upchatými ulicami trvala okolo pol hodiny. Keď sme vyšli z mesta, cesty už boli voľné.
Doviezol nás priamo pred vstup do kaňonu a dohodli sme čas vyzdvihnutia – mali sme 2 hodiny.

Kaňon Matka je dlhý cca 35 km, vyhĺbila ho rieka Treska. V roku 1938 bol kaňon sčasti zaplavený, mala to na svedomí vybudovaná priehrada Svätý Andrej. Vzniklo tak najstaršie umelé jazero Macedónska.
Súčasťou priehrady je aj vodná elektráreň, zásobujúca okolité obce a mesto Skopje.
Celá oblasť je turisticky veľmi exponovaná. Taxikár nás chválil, že sme si ako návštevný deň zvolili pondelok a nie víkend, kedy je to tam dosť plné.

Na začiatku kaňonu je niekoľko bufetov a kúsok ďalej veľmi pekný hotel a reštaurácia Kaňon Matka a tiež kláštor, alebo skôr kaplnka sv. Andreja.
Viacero firiem tu prenajíma kajaky a organizuje vyhliadkové plavby. V rámci plavby sa dá pozrieť aj jaskyňa Vrelo, najhlbšia sladkovodná jaskyňa na svete.
Presne to robí 99% turistov, prídu na začiatok, sadnú na loďku a plavia sa.

My sme boli to zvyšné 1%. Pešo sme si prešli časť kaňonu po parádnom chodníku. Striedavo vedie lesíkom, skalnou stenou, tunelmi vysekanými v skalách, alebo po skalných rímsach.
Stretli sme minimum turistov, takže sme si to mohli pekne vychutnať.

Vychádzku sme si načasovali tak, aby sme na konci mali pol hodinky a mohli si dať pivko na terase hotela s pekným výhľadom na kaňon. Bohužiaľ čapované nemali a na predražené tretinkové lahváče sme nemali chuť.
Taxikár čakal na dohodnutom mieste a odviezol nás späť do mesta.
Dohodli sme s ním aj ranný odvoz na letisko o 4:00.

Na apartmáne sme podojedali nejaké zvyšky a dali si poobedného šlofíka.

Pred poslednou večerou som sa ešte chcel prejsť k budove Hlavnej pošty v Skopje.
Ide o nádhernú ukážku juhoslovanského brutalizmu. Otvorená bola v roku 1981, neskôr ju poničil požiar, následky vidieť v zadnej časti doteraz.
Fascinujúca budova, vidieť ju pekne aj z pevnosti Kale, na ktorej sme boli v prvý večer.

Od pošty sme prešli na druhú stranu rieky a popri Národnom divadle, Múzeu holokaustu a Múzeu macedónskeho odboja sme sa opäť a naposledy ponorili do uličiek Old bazaru.
Mali sme vyhliadnutú jednu reštauráciu, kde sa nám páčilo vonkajšie posedenie.
Katka si dala mix mäsa, Tánička hranolky a Tomi hranolky so syrom. Ja šopský šalát a tavče gravče (zapekaná fazuľa, macedónske národné jedlo) na ktoré som mal zálusk už od prvého dňa.

Tánička mi odjedla zo šalátu a Katke z klobások, Tomi si tiež dal od Katky nejaké mäsko.
Moja fazuľa bola výborná, aj ostatným chutilo.

Po večeri sme sa naposledy prešli uličkami Old bazaru, deti skočili na chvíľu do herne.
Potom sme sa vrátili na apartmán.
O ôsmej došiel domáci Viktor, aby sme sa vyrovnali.

Pobalili sme sa a zaľahli spať. Budík sme mali na 3:30.

Ráno sme vyskočili ako rybičky, rýchlo sa dali dokopy a zbehli dolu, kde nás už čakal náš taxikár.

O 20 minút neskôr a 25,-€ ľahší, sme vystúpili na letisku. Tam prebehlo všetko v absolútnom poriadku, kĺb pípal aj tu 🙂
Let nuda, v Bratislave sme pristáli o 7:25. Expresne sme sa dostali von z lietadla, zavolali Bolt a nemý ukrajinský taxikár na Priuse nás odviezol domov.
O 8:00 som už zapínal pracovný notebook.

Výlet super, ako obyčajne výživný a chvalabohu opäť klaplo všetko. Videli sme, čo sme chceli.
Balkán nesklamal, je to svojrázny región so svojráznymi obyvateľmi. Veci tam fungujú, dohody platili, jednanie férové.
Kedykoľvek si to rád zopakujem. Bureky a tavče gravče chutia najlepšie tam 🙂