Santorini – koniec leta 2023

Na koniec leta sme pôvodne nemali v pláne nič, len variť kečup 🙂
Wizz však neostal nič dlžný svojej povesti.
Keď nám v júli behom 24 hodín pomenil a absolútne nezmyselne popresúval časy odletov a príletov na letenky 2024 čo sme mali zakúpené (Malaga, Madeira, Dammam), radšej sme ich všetky zrušili a zamenili za voucher s +20% hodnoty pôvodných leteniek. V zime si musím dať na cca 3 mesiace technickú prestávku, takže padlo rozhodnutie, že aspoň časť budgetu čo máme vo voucheroch, oplieskame už toto leto.

Ponuka letov Wizzu z Bratislavy je tragikomická: 1x macedónske Skopje a 1x Londýn.
Z Viedne toho majú celkom dosť, ale za augustové top premrštené ceny, ktoré odmietam akceptovať.
Už sme boli pomaly zmierení s tým, že sa nikam nejde, keď mi napadlo, reku opáčime aj hlavný uhorský vzdušný prístav.

Motyka vystrelila a našli sme vcelku rozumné (na august) letenky na Santorini.
V novembri máme z Budapešti letieť do Dubaja a tak sme si povedali, že aspoň otestujeme logistiku, aby sme vedeli na čo sa pripraviť.
Reného Martina mládenca príhody a skúsenosti.
S “lacným” cestovaním 🙂

Určite radšej by sme odlietali zo Schwechatu (z domu hodina autom), ako z letiska Ferenca Liszta v Budapešti (2:40 autom), ale čo už. Aspoň to parkovanie je v Budapešti oveľa lacnejšie.

Opäť raz sme tak museli zapojiť babku Mariku a dedka Stana, aby sa nám postarali o faunu a flóru našej ZOO. Ďakujeme 🙂

Na Santorini sme boli pred piatimi rokmi a bola to vynikajúca dovolenka. Vtedy nám klaplo úplne všetko, veľmi sme si to užili. Dosť sme ostrov pobehali a tak sme si tentoraz povedali, že budeme iba vegetiť na pláži, resp. v bazéne.
Oslovili sme mailom ubytovanie Aretousa Villas, kde sme boli pred piatimi rokmi tak spokojní s otázkou, čo nám ponúknu na našich 5 dní. Debbie s ktorou sme komunikovali pred 5 rokmi je na materskej, ale s jej bratom Jacobom sme sa veľmi rýchlo dohodli. Slovo dalo slovo a rezervovali sme si rodinný apartmán za veľmi férovú cenu. Tuším to vychádzalo o dobrých 30-40% lacnejšie ako cez Booking.
Bez bločka a v hotovosti to v Grécku funguje rovnako ako u nás 🙂

S Jacobom sme ešte dohodli transfer z letiska na ubytko, vyklikal som cez net Holiday parking pri letisku a maďarskú diaľničnú známku.
Tým celá príprava na dovolenku skončila.

Ako som už spomínal, letenky sme platili voucherom, celkovo boli v hodnote 350,-€.
Za jeden kufor do podpalubia chcel Wizz 190,-€ (!!!). Slovami klasika – chalani maďarskí, vám už musí dzigať.
Samozrejme sme sa na kufor vykašľali a leteli sme len s príručnými ruksačikmi.
Päť dní a v lete, nie je o čom.

V nedeľu doobeda som doviezol babku a dedka, dali sme obed a o druhej sadli do auta, smer maďarská M1 a letisko.

Jazda maďarskou diaľnicou je všetko, len nie príjemná. Okrem totálne nudnej krajiny okolo, je aj v nedeľu poobede cesta dosť plná rôzneho balkánskeho substrátu a tak som sa celý čas musel sústrediť viac ako mi bolo milé. Nevedeli sme sa dočkať, kedy odparkujeme pri letisku.
Po vyše 2,5 hodine, jednej cikpauze a nekonečnom budapeštianskom obchvate, sme konečne dorazili k letisku.
Na letisku sme chvíľu hľadali ako sa vlastne dostať na security ku gejtom, zmiatlo nás podľa mňa nejasné značenie Terminálu 1 a 2, skrátka nedávalo mi to nijak raz zmysel. Trochu sme sa tak zbytočne prešli medzi terminálmi, ale aspoň nabudúce budeme vedieť.

Odlietali sme z evidentne novej prístavby pre lowcost lety, samozrejme z úplne úplne posledného gejtu. Boarding začal presne, pár ľudí už čakalo v “ohrádke”, keď tu sa zrazu na tabuli zmenil náš odlet. Pozerám na displej, svieti tam Santorini, žmurknem a zrazu aha, Barcelona.
Nastal tak trochu zmätok, celé naše stádo sa muselo presunúť o dobrých 20 gejtov späť. Tí čo už boli v ohrádke, sa museli preštrikovať cez nás ostatných, priority sa pomiešalo s non priority, skrátka poctivý maďarský guláš.

Vďaka tejto vsuvke, sme odlietali s miernym meškaním. Môj jubilejný let číslo 100 si tak budem pamätať 🙂

Samotný let inak úplná pohoda, sedel som s Tomim, dva rady pred nami sedela Katka s Táničkou. Po dvoch hodinách sme už za tmy hladko pristáli a vcelku svižne sme schodíkmi zbehli k busom.

Na wecku som vypustil “Džina z lahve” a hybaj von pred budovu letiska hľadať odvoz. Po pár minútach sme našli chlapíka, ktorého sme mali vopred dohodnutého. Počkali sme ešte na jeden párik s asi trojmesačným kojencom, ešte ani hlavičku to dieťa nedržalo. Až potom sme, pohodlne usadení v kožených kreslách, vyrazili ako inak, tradične parádnym Mercedesom Sprinter.

Po pol hodine sme dorazili do letoviska Perissa a stáli pred našim ubytovaním. Zvítali sme sa s domácim pánom, formality sme odložili na druhý deň a ubytovali sa na apartmáne.
Ten bol podobne riešený ako pri našej prvej návšteve. Spodnú časť tvorí mini kuchynka, stôl a stoličky, kúpeľňa s wc a spálňa s východom na terasu. Točitými schodmi sa človek dostane do hornej časti, kde sú ďalšie dve postele. Deti sa uložili hore a my s Katkou dole.
Zložili sme tých pár vecí čo sme mali a vybehli sme do supermarketu po vodu, pivo a nejaké čipsy.

Večer sme trochu posedeli a zaľahli. Keďže tu nie je absolútne žiadny hmyz, dá sa celé noci spať pri otvorených oknách a klímu vôbec nie je nutné púšťať. Prvú noc sme to len nesmelo testovali, ale zvyšok dovolenky sme už nechávali celú noc naplno otvorené okná.

Keďže toto bola naozaj čisto odpočinková dovolenka, nejdem sa tu zbytočne rozpisovať a nudiť po jednotlivých dňoch. Vôbec nikde sme neboli, ale fakt nikde.
Denný program už ani nemohol byť jednoduchší.
Raňajky, more, bazén, na obed kebab/pizza, šlofík, bazén, večera, pivo 🙂

Každé raňajky sme vybavili kúpou pečiva v nonstop pekárni 5 minút od nás. Tá fungovala spoľahlivo aj pri našej prvej návšteve. Je fajn, že niektoré veci sa nemenia.

Kúpať k moru sme sa chodili na rovnaké miesto ako pred 5 rokmi. Za ten čas sa tu nezmenilo absolútne nič, tie isté ušmudlané uličky, supermarket, pekný kostolík, reštaurácie… všetko ako sme si pamätali.

Len tá pláž sa nám teraz zdala trochu užšia. Až neskôr sme si uvedomili, že domáci pridali 1-2 rady lehátok, takže teraz zasahovali až po hranicu príboja. V praxi to znamenalo, že ak si chcel človek ľahnúť na pláž a neplatiť za lehátko, mal trochu problém nájsť si miesto tak, aby ho nezalievala voda z vĺn.
Ubudlo tak miesta na piesku, to čo ostalo bolo viacmenej na drobných kamienkoch. Nič to, my naozaj nie sme veľmi plážové typy. Neviem si predstaviť byť na pláži dlhšie ako hodinu, max 1,5 hodiny.

More sa nám spočiatku zdalo na koniec augusta trochu chladné, ale rýchlo sme si zvykli a na naše pomery sme sa v ňom kúpali dosť dlho.

Pláž v Perisse je dosť dlhá a aby som jej nekrivdil, sú na nej miesta, kde je kopa voľného placu a žiadne lehátka. Dokonca aj tieň pod stromami na okraji pláže tam je. Len je na týchto miestach do vody zlý prístup – dosť veľké a nepríjemné klzké kamene a skaly. Bez topánok na kúpanie je to vyslovene nebezpečné. Preto sme skončili tak ako som už spomínal, na mieste kde sme boli počas prvej dovolenky.

Najobľúbenejšou časťou dňa, hlavne našich detí, bol samozrejme bazén. Ten nie je nejako veľký, ale pre našich dvoch kúpačov úplne postačuje a je tak akurát. My s Katkou sme väčšinou vegetili na ležadlách pod slnečníkmi.

Keď sme tu boli prvý krát, veľmi sme si obľúbili reštauráciu Aris. Nachádza sa neďaleko “našej” pekárne, smerom do centra Perissy. V reštaurácii obsluhovala a varila milá babka, hlavne Táničke sa veľmi páčila. Nakreslila jej vtedy obrázok a babka si ho vyvesila pri pokladni v reštaurácii. Aj som si to vtedy cvakol na pamiatku.
Katka tie fotky našla a vytlačila ich na A4. Kroky k našej prvej večeri po rokoch, tak samozrejme nemohli smerovať inde, ako do tejto reštaurácie. Naozaj úprimne sme sa potešili, že babka stále funguje a obsluhuje, predsa len bol Covid a aj bez toho… no je to naozaj babka 🙂
Dokonca si nás vraj aj pamätala.

U babky sme jedli celkovo 2x, inak sme si dávali kebab. Raz sme vyskúšali pizzeriu čo nám doporučil domáci a keďže chutila, v posledný deň pred odchodom sme si ju objednali cez donášku.

Po večeri sme sa vždy išli prejsť na promenádu k pláži. Tam sa tiež nič nezmenilo. Potešil pekný spln Mesiaca, mali sme šťastie na takzvaný Blue Moon – keď je v jednom kalendárnom mesiaci spln Mesiaca dva krát. Nemá to teda nič spoločné s jeho farbou.

Odlet domov sme mali o 18:20. Na poobednú štvrtú hodinu sme si dohodli transfer na letisko. Posledné ráno sme vybavili raňajky ako vždy, vegetili sme a pobalili sa.
Check-out o 11:00, veci sme si mohli zložiť v uzamykateľnom boxe od ktorého sme mali kľúčik.
Išli sme sa naposledy okúpať k moru.

Zvyšok dňa sme trávili v bazéne a na ležadlách. Cez donášku sme si objedali pizzu, to som už spomínal. Pred štvrtou sme sa definitívne nachystali a čakali na náš Mercedes. Ten dorazil presne.
Rozlúčili sme sa s milými domácimi, naložili ruksačiky a nastúpili do auta.

Pred piatimi rokmi bol odlet zo Santorini doslova horor. Kapacita letiska absolútne nestíhala, stáli sme vonku pred budovou letiska v mase ostatných cestujúcich. Do letiska sa nedalo normálne dostať, museli sme čakať, kým nás zriadenci v správnej chvíli naženú do jednej tlupy a tak nás postupne púšťali do letiska. Po odbavení sme museli s kufrom na opačnú strany budovy, vystáť si ďalší rad a až tak ho odovzdať. Pri gejtoch totálny chaos, mraky, ale fakt mraky ľudí, ako v preplnenom autobuse. Nedalo sa tam ani dýchať pomaly. Systém ohlasovania odletov úplný hardcore, stáli sme natlačení pri jednom gejte, ten zmenili a všetci sme sa museli nejako pretlačiť k inému gejtu…
Odlet zo Santorini bol asi najhorší zo všetkých odletov, aké sme doteraz zažili. Preto sme sa dosť obávali toho, čo bude nasledovať tentoraz.

Na naše veľké a príjemné prekvapenie sa žiadny masaker nekonal. Všetko prebehlo úplne štandardne, ako po masle. Úplná brnkačka. Zarazili iba záchody pri gejtoch. Nepochopím prečo na pánskych nemajú pisoáre, ale iba kabínky.
Asi sú už nachystaní na tú džender revolúciu a povedali si, že pre toľko pohlaví nemá význam robiť rozdiely a všade budú iba kabínky 🙂

Odlietali sme celkom načas, sedel som pri okne, Tánička vedľa mňa.

Bez pivečka bola cesta domov o poznanie nudnejšia a aj tie dve hodiny sa mi vliekli. Aspoň, že občas potešili výhľady z okna.

V Budapešti sme pristáli niečo po pol ôsmej večer, tesne po západe slnka.

Po prílete sme rýchlo vybavili wecká a kým sme prišli k autu, bola už úplná tma.
Večerná premávka na budapeštianskom obchvate dosť hektická, to isté sa dá povedať aj o M1. Kamiónov neuveriteľne veľa. Do toho opäť balkánci na svojich bavorákoch a medveďoch, takže po Győr bolo naozaj veselo.
Keď sme sa blížili k hraničnému priechodu Rajka, uvedomili sme si, že nemáme kľúče od domu 🙂
Pri odchode na dovolenku sme sa s babkou a dedkom rozlúčili a keďže sme nemuseli zamykať, jednoducho sme si ich nevzali.
Kto nemá v hlave, má v nádrži. Katka zavolala babke aby nás čakala a domov sme si tak chtiac-nechtiac dali miernu 9 km obchádzku cez Dúbravku. Doma sme boli nakoniec niečo pred jedenástou večer.

Ani táto záverečná nepríjemnosť nám nepokazila náladu a už vôbec nie celkový dojem z dovolenky.
Grécko a Santorini opäť nesklamali, domáci príjemní a milí ako vždy a všade v tejto krajine. Jedlo kapitola sama o sebe, more fajn, teplo bolo tak akurát. Ale je pravda, že bez auta a nejakých iných aktivít, by to už bola na viac dní nuda. Letisko v Budapešti a cestu tam sme úspešne otestovali.

Celé to bolo tak akurát – perfekt koniec leta 2023.