10. ročník Memoriálu Ladislava Sotáka – Martinské hole 2023

Jubilejný 10. ročník Memoriálu je za nami a som veľmi rád, že opäť môžem povedať – bolo naozaj výborne.
Pôvodne sme počítali s Banskou Štiavnicou, kde Apko absolvoval gymnázium, nakoniec sme sa však rozhodli zorganizovať naše stretnutie na Martinských holiach.

Tohtoročný zoznam účastníkov: Lucka, Pali s Jankou a Slavkom, Robo, Mišo, Kubo a ja s Tomim a Táničkou.
Spolu nás bolo 10 kúskov.

Martinské hole sme ako turisti s Apkom navštívili niekoľkokrát a vždy to bola naša obľúbená “túra”.
V piatok večer sme sa dopravili na Kmeťovu, najčastejšie v klasickej zostave – Oki, Pali, Paťo a ja.
Po večeri sme sa s Apkom vždy pomodlili a prečítal nám nejakú Dobšinského rozprávku a ako prídavok samozrejme nesmela chýbať rozprávka o medvedíkovi, ktorý kradol včelám med a skončil doštípaný v nemocnici.
K posteliam sme dostali nočník a išlo sa spať. Teda najprv sme vždy dosť vystrájali, ale nakoniec sme samozrejme zaspali. Ráno nás budila vôňa kakaa a hrianok s maslom a medom, niekedy to bol rožok s maslom a medom, alebo džemom.
Do hliníkovej nádobky nabaliť proviant, k tomu termosku s šípkovým čajom a šup na ranný rýchlik smer Vrútky. Vo vlaku sme si to vždy užili a stvárali sme tam nejaké vylomeniny. Z Vrútok sme sa do Martina k lanovke na Martinské hole presunuli autobusom. Sedačkovou lanovkou sme sa dopravili na Martinské hole a zakotvili v Chate Martinské hole.

Takto spätne si už veľmi nespomíname, čo sme v Martine robievali. Pamätáme si však, že sme tam boli asi aj v divadle na nejakom predstavení a pravdepodobne v Slovenskom národnom múzeu. Spali sme v turistickej ubytovni.

Spomienky na detstvo máme zahmlené, ale pozitívna energia stále pretrváva a to je podstatné.
Tento náš 10. ročník bol takým malým návratom v čase a na miesta kam sme chodievali.

Piatok 11. 8. 2023 – príchod na chatu a začiatok Memoriálu

Ako základňu sme si zvolili Penzión Ferrata, nachádzajúci sa v podhorí Lúčanskej Malej Fatry a zároveň na začiatku najstaršej ferraty na Slovensku. Tá je vyznačená červenou značkou a začína povyše penzióna, končí na Martinských holiach.

Penzión ponúka ubytovanie klasickým hotelovým štýlom v izbách hlavnej budovy a taktiež ponúka možnosť rezervovať jednu z mnohých chát. My sme si vybrali chatu a nemohli sme urobiť lepšie. Prízemie chaty tvorí predsieň, kúpeľňa, wc, veľká obývačka, slušne vybavená kuchyňa s jedálenským stolom a veľká krytá terasa. Na poschodí sme mali tri samostatné spálne a ďalšiu kúpeľňu a wc. Pre nás desiatich úplne ideálne. Ako bonus sme mali vonku kryté posedenie a gril, to sme však ani nestihli využiť.
Okolie veľmi pekné, udržiavané, neďaleko potôčik, lesy, naozaj paráda.

S deťmi sme dorazili prví pred pol treťou. Ešte pred ubytovaním sa, sme si pri odbočke k penziónu sadli do Pizza Koliby a dali si pizzu na neskorý obed. Pizza ok, čašníčka síce milá, ale pomalá.

Kým sme jedli, dorazila posádka číslo dva – Pali s Jankou, Slavkom a Luckou. Keďže oni cestou obedovali, iba sme prehodili pár slov a išli sa ubytovať.
Na moje veľké prekvapenie, keď sme o pol štvrtej s deťmi došli do penziónu, ešte neboli ubytovaní. Chyžné vraj nestíhajú.
Prvý dojem teda rozpačitý, situáciu zachránila aspoň kávička na účet podniku.

Kým som na recepcii vybavil formality a prevzal kľúče od chaty, všetko bolo nachystané.
Ubytovali sme sa a spojazdnili najdôležitejší element večera…

To už ako na zavolanie dorazila tretia posádka – Mišo, Kubo a Robo.
Boli sme kompletní.
Po rýchlom zvítaní, išli Pali s Jankou a Luckou na nákup proviantu, my ostatní sme kecali a popíjali pivko. Deti sa hrali a odpočívali 🙂
Počas zlatej hodinky som trochu polietal s dronom.

Na večeru sme si objednali donášku pizze z neďalekej koliby, ktorú sme s deťmi poobede testovali.

Celý večer veľmi príjemný, vlastne ako vždy na takýchto stretnutiach. Opäť len škoda, že sme neboli všetci…
Spať sa išlo postupne, niečo po polnoci sme to zapichli aj my poslední s Robkom a Luckou.

Sobota 12. 8. 2023 – Martinské hole

Ráno sme boli všetci do deviatej hore. Kúpeľne tak ranný nápor hravo zvládli.
Na raňajky si každý dal čo chcel, párky, toasty, nátierky. Kávička turecká aj koťogó.

Dohodli sme sa, že sa autami vyvezieme na Martinské hole – tam, kde sme ako deti chodievali s Apkom lanovkou. Tá je od roku 2005 odstavená a zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že sa opäť spojazdní.
Na chate patriacej Klubu slovenských turistov si dáme prípitok a tam uvidíme čo ďalej.

Keďže nás bolo desať, rozdelili sme sa do dvoch áut a pred pol desiatou sme vyrazili hore.
Cesta trvala vyše pol hodiny, takmer celý čas kľukato hore cez husté lesy, občas parádny výhľad na Martin a Veľkú Fatru.
Takmer som zabudol – v piatok aj sobotu sme mali ukážkové počasie, krásne jasno, na nebi len pár fotogenických obláčikov a takmer bezvetrie. Ideálny víkend na výlety do prírody.

Samotnú chatu na Martinských holiach si ja pamätám len veľmi matne, Pališ si ju dokonca nepamätal vôbec.

Dali sme si niekto frťana, niekto kofolu, alebo pivečko. Po spoločnej fotke sme sa dohodli, že žltou značkou vyjdeme hore k vysielaču Krížava, čo je vrchol na Martinských holiach.
S Palim sme sa smiali, že sme tu boli viackrát, ale hore ešte nikdy.

Dron si opäť trochu prevetral vrtuľky.

Hore sme šliapali približne 40 minút, možno trochu menej. Cesta viedla zo začiatku lesom, ale väčšinou potom po dosť rozbitej asfaltke. Míňali sme doslova celé lány čučoriedok. Zberačov bolo tiež dosť, asi 1:1 s turistami. Každú chvíľu sme míňali niekoho s plnými vedrami čučoriedok, to určite nebolo len pre vlastnú spotrebu. Najlepší bol riadne prerastený chlapec, akoby z oka vypadol Dudleymu Dursleymu (kto videl Harryho Pottera, ten vie 🙂 ), v ruke plný kýbel čučoriedok a okolo úst rozmazané fialové škvrny.

Cestou sme išli okolo sympatickej chaty Javorina.

Nejako som neštudoval dopravné značky, možno to je povolené. Tesne pred vrcholom sme uvideli dve zaparkované autá zberačov.
Tú českú EČV by som veru nechcel 🙂

Hore sme si sadli do trávy a užívali si parádne výhľady a počasie. Bolo naozaj veľmi príjemne a opäť bol čas vytiahnuť droníka.

Pali so Slavkom a Tomim odbehli uloviť kešku.

My ostatní sme vegetili a ja som trochu lietal s dronom.

Ako to už býva, zlatý klinec programu prišiel nečakanie a padol doslova z neba.
Kým som balil dron, popred nás presvišťal vetroň, ale teda tak, že som skoro odpadol. Priletel zľava zhora a úplne tesne ponad čučoriedky v plnej rýchlosti len tak pred nami prefičal a už ho nebolo.
Robo a Janka ho stihli cvaknúť, ja som mal mobil ešte spojený s ovládačom na dron, takže smola.
Robovu fotku som použil aj ako hlavnú fotku tohto článku.

Nečakané divadlo trvalo doslova pár sekúnd, ale určite na to nikto z nás nezabudne. Škoda len, že sme si to nestihli aj natočiť na video. Ale to by som asi už chcel veľa 🙂

Po tejto skvelej leteckej bodke, sme sa pomaly vydali späť na chatu. Už bolo jemne poobede a tak bolo načim žalúdky naplniť.

Napriek tomu, že na chate nemali nič vysmážané (deti smútili za hranolkami a vyprážaným syrom 🙂 ), bolo z čoho vyberať. Päť druhov polievok, strapačky, buchty na pare a ešte niekoľko sympatických jedál. Čo bolo podstatné, jedlá boli veľmi chutné, naozaj dobre sme sa najedli.
Napríklad ja som mal zemiakovú polievku na kyslo a bola fantastická.

Po jedle padlo rozhodnutie, že sa rozdelíme.

Lucka s deťmi, Robom a Mišom, si to strihli späť na penzión pešo po žltej značke. Trvalo im to okolo 2,5 hodiny.

Pali s Jankou išli svojim autom sami, cestou chceli pozrieť v lesoch nejaké huby. Síce nič nenašli, ale aspoň mali súkromie, keď sa bosí prechádzali po machu 🙂

Kubo, Slavko a ja sme išli druhým autom späť rovno na penzión.

Kubo so Slavkom na chate odpočívali, ja som si dal jedno točené a skočil som pozrieť huby do lesíka pri chate, hneď za potokom. Našiel som niekoľko krásnych suchohríbov, ale nechal som ich prírode.

Chvíľu na to došli Pali s Jankou a po hodnej chvíli aj turisti.

Do večere sme všetci vegetili, kecali a popíjali pivko. Deti sa hrali vonku, hádzali si lietajúci tanier a podobne.

Pali s Jankou dali piecť klobásky, špekáčiky a mäsko ktoré deň vopred namarinovali.

Po riadnej večeri sme si dali chvíľu pauzu a Janka dostala nápad, či si nepôjdeme do potoka ochladiť nohy. Išli sme tuším všetci.

Potom dostal nápad Pali.
Aby sme si dali v bare na recepcii penziónu malé čapované nefiltrované. Tak sme si dali.
Lucka radšej aperol, Janka a Tánička horúcu čokoládu.
Pali dostal nápad, ale Miško zobral peňaženku. Ďakujeme 🙂

Vysmiati a v dobrej nálade sme sa vrátili na chatu a postupne do polnoci sme popíjali pivko, kecali a nakoniec išli spať.
Ešte predtým sme sa však predbežne dohodli, že budúci rok budeme Memoriál smerovať na november a moje okrúhle narodky ak všetko bude ok.
V kolektíve sme sa uzniesli, že by sme mohli skúsiť nejaké lacné letenky niekam k moru.
Uvidíme čo život prinesie.

Nedeľa 13. 8. 2023 – všetko dobré raz skončí

Okrem neskorého check-inu v deň príchodu, nás trochu mrzel aj povinný skorý check-out. Chatu sme dostali horko-ťažko o pol štvrtej v piatok, ale v nedeľu sme ju museli odovzdať už do desiatej.
Tomu sme museli prispôsobiť nedeľný budíček, upratovanie a balenie.

Čuduj sa svete, všetko sme to stihli úplne presne do desiatej. Raňajky super, dojedli sme takmer všetko z večera a väčšinu zásob. Aj kávu sme stihli, aj umyť a uložiť všetky riady.
Na terase sme zúčtovali financie aby nikto neprišiel skrátka.

Ešte jedna nepríjemnosť tesne pred odchodom, Kubovi zmokli topánky v predsieni. Z kúpeľne na poschodí kvapkala cez podlahu voda presne do predsiene a na Kubove tenisky. Nevymyslíš.

Pípa odpojená a so sudom naložená v aute, všetko zbalené a tiež naložené.
Recepčná pozrela zbežne chatu či je všetko ok, bolo. Až na ten mokvajúci strop, ale to nebola naša vina.

Rozlúčili sme sa a mohli sme ísť. Každého čakala dlhá cesta domov.

Jeden z najlepších ročníkov Memoriálu bol za nami, aspoň podľa mňa.

Opäť ďakujem všetkým, v prvom rade za účasť a aktívnu pomoc pri realizácii.
Či už nákup proviantu a samotné varenie (Pali a Janka), Miško poskytol auto na výlet a zatiahol účet v bare na recepcii, Robko tradične DJ a bavič s dobrou náladou, Kubo šoféroval, Lucka umyla riady a venovala sa deťom počas túry… skrátka všetci ste boli super.
Ešte raz ďakujem.

Všetci ďakujeme (pra)babke tete Vierke za slané pagáčiky a babke Gabči za koláče, to vždy poteší a tiež za opatrovanie Viktorky počas víkendu.
Lucka by inak iba ťažko mohla prísť.

AHOJ o rok!

Na úplný záver krátke videjko čo som spáchal s dronom