Chata Gen. M.R. Štefánika, Ďumbier, Chopok 2020

Krátky report z dvojdňového výletu do Nízkych Tatier.

Občas, keď sa stretne viacero faktorov, vypáli to nečakane a na jednotku. Tak tomu bolo aj v druhý novembrový víkend.

Od bratranca Robka som v piatok poobede dostal provokačné fotky z výstupu na Štefáničku.
To, že jesenné počasie býva na horách nádherné, je známa vec. Hlavne keď sa k nemu pridá inverzia v nížinách a dolinách pod nimi. Navnadený fotkami, som otvoril internety a utvrdil sa v tom, že počasie má byť celý víkend dokonalé. Deti mali prázdniny kvôli 2. kolu testovania, nám zo zeleného okresu platili certifikáty ešte z predchádzajúceho víkendu. A tak, keď ma chatár, ktorému som volal v piatok o 19:30 večer ubezpečil, že budeme sami na izbe a že na chate je málo ľudí, neváhal som ani sekundu a bolo rozhodnuté.

V sobotu doobeda sme sa pobalili a vyrazili smerom Nízke Tatry, parkovisko Trangoška. Plán bol nasledovný: poobede príchod na parkovisko a pešo cez dolinu potoka Bystrianka a okolo Jaskyne Mŕtvych Netopierov na chatu Gen. M.R. Štefánika. Ubytovanie sa, večera a nocľah. V nedeľu po raňajkách smer Ďumbier a po hrebeni ďalej na Chopok. Z Chopku späť dolu lanovkou. Plán jednoduchý, šliapanie už o dosť náročnejšie, ale hlavne deti to zvládli absolútne bez problémov.

V mapke nižšie sa dá hýbať myšou. Štart je parkovisko Trangoška, 2 – Chata M.R. Štefánika, 3 – Ďumbier, 4 – Chopok. Cieľ je Srdiečko, tam sme však ako som už vyššie spomínal, išli lanovkou a nie pešo.

Parkovisko Trangoška bolo tak plné, že nebolo voľné ani jediné miesto. Po asi 5 minútach však nejaké auto odišlo a mohli sme slušne zaparkovať. Prezuli a prezliekli sme sa do turistického, nahodili ruksaky a vydali sa na cestu. Prvých 20 minút sme nestretli ani živú dušu. Potom to však začalo. Ako na 1. mája, takmer nonstop nejakí zostupujúci ľudia, mnohí so psami (dokonca aj trojnohý) a našli sa aj niekoľkomesačné bábätká zavesené v tých hipsterských šatkách. Celkom bizár prehliadka, hlavne psích outfitov.
Chodník vedie nonstop do kopca, prvé 2/3 – asi po Jaskyňu Mŕtvych Netopierov miernejšie, posledná tretina je už dosť strmá. Navyše je chodník v tejto poslednej časti totálne rozblatený, takže bolo potrebné dávať riadny pozor.
Po pravej ruke je celú cestu v podstate nudný les, ľavá strana je zaujímavejšia, nakoľko ju lemuje masív Nizkych Tatier a čím je človek vyššie, tým sú aj krajšie výhľady.

Po dvoch hodinách sme dorazili k chate. Tu to podľa očakávania dosť žilo. Pestrá zmes kynológie, drobizgu, insta bitches, ale aby som nekrivdil, aj normálnych turistov bolo dosť.

Počasie stále parádne, len sme sa museli viac obliecť, nakoľko slnko zapadalo a ochladilo sa. V chate je reštaurácia s krbom a posedením – tá je v týchto korona časoch určená pre ubytovaných hostí. Okienko bufetu smerom von na terasu je pre ostatných turistov.
Veci sme zatiaľ zložili na terase a dali sme si na privítanie čaj (deti) a pivo s Horcom. Aj keď mi je jasné, že všetko do poslednej zápalky je potrebné na chatu vyniesť na chrbte horského nosiča, niektoré ceny ma dosť šokovali. To, že Urpiner čapujú za 3,5€ chápem, ale napríklad pýtať 2,5€ za 4 dcl čaju (už zarobený, naberaný žufaňou z veľkého hrnca). Alebo 4€ za suchý langoš, síce čerstvý, ale…
No nič, vysokohorská prirážka sa tak nevolá pre nič za nič, všakáno.

Dosť bolo lamentovania. Posilnení a napojení sme sa motkali okolo chaty. Úmerne tomu, ako sa blížila zlatá hodinka, bolo na chate stále menej ľudí a okolie bolo viac fotogenické. Predpoveď počasia naozaj vyšla.

Po západe slnka sme sa ubytovali a nahlásili čo chceme na večeru a raňajky. Zvyšný čas do večere sme trávili spoločenskými hrami pri krbe a požívaním (ne)alkoholických nápojov. Fun fact – chlapík pri vedľajšom stole sa volal… Štefánik.
Na večeru sme si dali špagety, buchty na pare a kuracie na prírodno. Miesto dezertu sme sa poobliekali a vyšli pred chatu von. Takú nočnú oblohu som videl… ani neviem kedy. Už len kvôli tomu sa tu oplatí nocovať. Fantázia.
Potom ešte partia kociek a človečka a šup na izbu a spať.

Okolo siedmej ráno, sme postupne povyliezali z postelí a okniepili sa. Raňajky sme mali dohodnuté na ôsmu – krupica, praženica, saláma/syr/maslo, potešilo, že čaj bol v cene 🙂
Tak sa stalo, že po naplnení základných telesných a fyziologických potrieb podľa Maslowovej pyramídy, sme mohli vyraziť v ústrety nového dňa.

Začiatok chodníka na Ďumbier vedie mierne do kopca, neskôr chodník často prechádza cez masívne kamenné polia a stále viac stúpa. Asi po hodine sme došli na Krúpovo sedlo, kde cesta naľavo pokračuje na Chopok, my sme však zabočil napravo na Ďumbier. Tu sa už človek de facto dostáva na hrebeň Nízkych Tatier a tak sa na viacerých miestach otvárajú nádherné výhľady do Liptovskej kotliny a na Západné a Vysoké Tatry. Mali sme šťastie aj na niekoľko kamzíkov, čomu sa hlavne deti veľmi potešili.

Na Ďumbieri trochu fúkalo a keďže sme boli spotení, nechceli sme riskovať prechladnutie. Zdržali sme sa tam max 20 minút. Výhľady skvelé, naozaj.

Po dlhom stúpaní, nám klesanie späť do Krúpovho sedla padlo vhod, aj keď sme si uvedomovali, že všetko čo teraz naklesáme, sa nám o chvíľu cestou hore na Chopok vráti späť. Po asi dvoch hodinách sme došli na Chopok, kde sme sa ale dlho nezdržali. Už sme tu raz boli všetci, dokonca ja s Tomim dvakrát – z Demänovskej doliny. Niečo sme nafotili a lanovkou sme sa zviezli dolu. Od spodnej stanice sme to mali k nášmu autu ešte asi 15 minút. Celkovo nám to trvalo z chaty až k autu 4:45 hodiny a za oba dni sme nastúpali 1221 výškových metrov.

Na Štefáničke a Ďumbieri som bol druhý krát. Prvý krát to bolo na Memoriáli Ladislava Sotáka v roku 2014, ktorý spolu s bratrancami organizujeme každý rok. Už vtedy som sníval, že by som sa tu chcel vrátiť, ale spolu s deťmi. To sa mi konečne po 6 rokoch splnilo, čomu som veľmi rád.
Dá sa povedať, že tento výlet je nízkotatranská klasika, ale keď praje počasie, tak ako nám, je to extra klasa.
Možno sa nám podarí aj zimný výstup na chatu. To je však oveľa náročnejšie, avšak odmena v podobe nezabudnuteľnej sánkovačky by za to mala stáť. Uvidíme.