Neapol, Vezuv, Pompeje 2018

Začiatkom marca sme premiérovo otestovali linku EasyJetu Viedeň – Neapol. Nelyžujeme a tak sme chceli jarné prázdniny stráviť nejako zmysluplne. Kto by nepoznal Neapol, Vezuv a Pompeje? Prileteli sme v stredu večer, štvrtok-sobota sme strávili behaním po meste a okolí a v nedeľu poobede sme leteli späť domov.

Z letiska sa dá do mesta dostať iba autom/taxíkom, alebo autobusom. My sme mali dohodnutý odvoz na apartmán autom, čo bola pre nás ideálna možnosť. Inak jednoznačne odporúčam autobus spoločnosti Alibus. Lístky sa kupujú priamo u vodiča (5€/jazda/osoba). Bus stojí de facto v centre na Piazza Garibaldi, oproti železničnej stanici Napoli Centrale a konečnú má na móle v prístave.

Náš prvý výlet bol na jedinú činnú sopku kontinentálnej Európy, Vezuv. Väčšina turistov sa na Vezuv dostane prostredníctvom niektorej cestovnej kancelárie, tých je tam ako maku. Môj názor na cestovky je taký, že je to zbytočný, predražený a obmedzujúci medzičlánok v procese, takže ak je to čo i len trochu možné, ďakujem, neprosím. Absolvovať Vezuv na vlastnú päsť je totiž veľmi jednoduché.
Ste tak pánom svojho času a ako dobytok vás nenaháňa žiadny sprievodca, aby stihol ďalšiu várku. De facto z ktorejkoľvek časti Neapola nie je problém dostať sa na Piazza Garibaldi, resp. hlavnú stanicu Napoli Centrale. Keď sa človek ocitne na námestí, stačí ísť na jeho ľavý okraj (so stanicou za chrbtom) a zabočiť na ulicu Corso Giuseppe Garibaldi  vľavo. Po chvíli sa na ľavej strane objaví ďalšia stanica – Porta Nolana.
Na tejto stanici majú vlaky železnice Circumvesuviana začiatok trasy. Pompeje a Vezuv sú turisticky veľmi exponované, preto je vhodnejšie do vlaku nastúpiť na tejto stanici, ktorá je prvá. Vlak síce stojí aj na Napoli Centrale, čo je hneď ďalšia zastávka, ale tam nastupujú mraky turistov, no vy už pekne sedíte.

Na železničnej stanici je potrené zakúpiť si lístok na zastávku s krásnym názvom Pompei Scavi – Villa dei Misteri, ak si opýtate spiatočný, dostanete jeden lístok na každú jazdu. Inak je to rovnaká zastávka, na ktorej vystúpime aj pri návšteve Pompejí, o tom neskôr. Napravo od pokladní je turniket, kde si lístok označíte a dostanete sa na perón. Vlaky chodia cca každú hodinu a sú dosť ošarpané, jazda trvá cca 45 minút.

Doslova hneď oproti stanici cez cestu pri múre, je nenápadná autobusová zastávka. Na Vezuv premáva autobus MHD, prevádzkuje ho operátor EAV bus.
Za lístky na autobus sa platí priamo šoférovi. Za lístky (brali sme hneď spiatočné) sme mu platili až na úpätí sopky, kde odstavil bus na kraj cesty a všetkých si nás obehol. Cca 200m od konečnej autobusu, je búdka v ktorej je potrebné si zakúpiť vstupenky do národného parku. Bez nich vás nepustia na chodník vedúci priamo ku kráteru, platí sa za osoby vyššie ako 1,2m a to 10€. Samotná jazda autobusom ponúka krásne výhľady a trvá približne 50 min. Od konečnej pod kráterom je to pohodlným chodníkom k okraju krátera cca 25 min. vychádzkovým krokom. Je teda jednoduché naplánovať si časy tak, aby ste stihli autobus späť k vlaku.

Chodník je príjemný, žiadne blato, ale sopečný piesok a kamienky. Na jeho konci je malý bufet a predaj suvenírov. Hore sa chodník vinie južným okrajom krátera sopky. Na jednu stranu sú tak zaujímavé výhľady priamo do krátera a na druhú stranu na celý Neapolský záliv a samotný Neapol.

Na ďalší deň sme mali v pláne samotný Neapol. Konkrétne výlet na hrad Sant’Elmo, Museo di San Martino, ktoré sa nachádza v spodnej časti tohto hradu, motkanie sa po uličkách starého mesta a návštevy niekoľkých kostolov, či chrámov.

Priamo na pahorok Vomero, na ktorom je Sant’Elmo, sa dá dostať aj busom MHD, my sme však využili funicular. Je to rovnaký princíp pozemnej lanovky ako poznáme z Hrebienka. V meste sú tri pravidelné linky funicularu. Začiatok našej linky je na stanici Montesanto, cesta s jednou medzistanicou je dosť krátka. Vystúpili sme na konečnej Morghen.

Hrad a samotný areál v ktorom sa nachádza aj kláštor, je po pravej ruke, na ľavej strane sa postupne otvárajú krásne výhľady na Neapol, Neapolský záliv a to všetko s Vezuvom v pozadí. My sme išli najprv do múzea, ktoré je poniže hradu, potom sme cestou späť navštívili aj samotný hrad. Ten je zo 14. storočia, samotná expozícia je sterilná a vlastne okrem trochy moderného umenia v ňom nič nie je. Na tento hrad sa však väčšinou nechodí kvôli tomu čo je vnútri, ale kvôli výhľadom na mesto a okolie. Tie sú skutočne výnimočné a je potrebné kvôli tomu vyjsť výťahom na hornú vyhliadku, kde sa dá do sýtosti dívať a prechádzať po obvode hradného múra. Zaujímavý je aj hviezdicový pôdorys hradu.

Funicularom sme sa vrátili do mesta. Niekoľkými uličkami a cez parádny malý trh s morskými rybami, ovocím a zeleninou, sme sa dostali na Piazza del Gesù Nuovo, kde je hneď niekoľko skvostov. Na námestí stojí krásna Immacolata, ďalej kostol Gesù Nuovo, ktorý má nezvyčajnú fasádu – ako pozostatok bývalého paláca. Uzatvára to všetko kláštor Santa Chiara s rovnomenným kostolom. Kláštor má krásnu záhradu, dá sa tam za poplatok poprechádzať. Arkády sú vyzdobené maľovanými kachličkami.

Naše kroky viedli ďalej rôznymi uličkami, hlavne poVia dei Tribunali. Človek tak má možnosť do sýtosti si užiť prastaré centrum, nasať hutnú atmosféru mesta a kochať sa množstvom kostolov a temných zákutí. Postupne sme sa dostali až na Via Duomo, kde mal byť zlatý klinec dňa – Cattedrale Di Santa Maria Assunta, alebo len skrátene Duomo. Bohužiaľ som zabudol na to, že pre verejnosť je katedrála denne otvorená len do 13:30 hod. Nič sa nedalo robiť, možno nabudúce. Pár fotiek zvonka a došmotkali sme sa s poctivými 16km v nohách k metru a domov odpočívať.

Nasledujúci deň sme sa vydali už známou cestou vlakom do Pompejí, kde sme vystúpili na rovnakej zastávke ako v deň prvého výletu na Vezuv. Hlavný vchod Porta Marina, do vskutku rozsiahleho areálu vykopávok, sa nachádza iba niekoľko desiatok metrov od železničnej stanice po ľavej strane. Aj cez pracovný deň bol vlak doslova plný turistov. Opäť treba ignorovať pouličných predavačov, všetko je vnútri, tentoraz aj toalety a pitná voda zdarma na viacerých miestach areálu, vyznačené aj na mapke.

Historické Pompeje, údajne najlepšie a najviac zdokumentovaná pamiatka vytvorená človekom na Zemi. Mesto je obohnané hradbami v dĺžke viac ako 3km, rozloha mesta je približne 66 hektárov. V čase najväčšieho rozkvetu v ňom žilo takmer 20 000 ľudí. V roku 79 n.l. v popoludňajších hodinách, bolo mesto zničené erupciou sopky Vezuv. Mesto bolo zaliate a zaplavené až 6 metrov vysokou vrstvou popola a pemzy. Väčšina obyvateľov nestihla ujsť a boli pochovaní zaživa a udusení.

Odporúčam si pri vstupe vziať mapku areálu, ten je vskutku obrovský. My sme v ňom nachodili cca 8 km a videli sme asi väčšinu top pamiatok (okrem nevestinca). Postupne sme od vchodu Porta Marina prešli cez hlavnú Baziliku a postupne cez Via dell’Abbondanza cez rôzne objekty až po Amfiteáter, Teatro Piccolo, Teatro Grande, hlavné kúpele, dom Vettiovcov a Faunov dom pomaly späť na hlavné námestie Foro di Pompei. Emócie vzbudzujú odliatky tiel ľudí, ktoré boli nájdené v polohách tak, ako naposledy vydýchli. Pri vykopávkach boli nájdené dutiny v tvaroch zosnulých (telá sa medzičasom rozložili), tieto dutiny boli následne vyplnené sadrou a tak vznikli dokonalé odliatky dospelých, detí, domácich zvierat a podobne.

Za zmienku stojí, že v mnohých budovách sú zachované krásne fresky na stenách, občas aj podlahy – tie sú na niektorých miestach vykladané mozaikami. Taktiež ma fascinovalo, ako mali vymyslené a postavené kúpele, tie sa mi páčili asi najviac. Na to, že je mesto takmer 2000 rokov zničené, je veľmi zachovalé. Dokonca ulice sú dláždené pôvodnou dlažbou, v ktorej je vidieť vyjazdené koľaje od vozov. Návšteva Pompejí je jednoducho povinná jazda aj (ne)kultúrneho ignoranta.

Posledné ráno a deň v Neapole. Plán bol navštíviť okolie prístavu, kde je taktiež čo vidieť. Začali sme tým, že sme z metra L1 vystúpili na stanici Toledo. To je asi najznámejšia a najfotogenickejšia neapolská stanica metra. Linka metra L1 má pseudonym Metro umenia, niektoré stanice sú v štýle moderného umenia a práve stanica Toledo je toho najlepším príkladom. Po prehliadke stanice sme sa ešte zviezli na ďalšiu stanicu Municipio, kde sme dali neapolskému metru zbohom a zvyšok dňa po odchod na letisko, sme už iba labzovali pešo.

Z Piazza Municipio je to len kúsok k ďalšiemu z troch neapolských hradov – Castel Nuovo. Prešli sme sa okolo hradu a naše kroky viedli k neďalekému Palazzo Reale di NapoliKráľovskému palácu, ktorého súčasťou je zboku pristavené Teatro di San Carlo – najstarší operný dom v Európe. Oproti palácu sa nachádza Basilica Reale Pontificia San Francesco da PaolaBazilika svätého Františka z Pauly, ktorá nás výnimočne zaujala viac zvonka ako zvnútra. Z Piazza Plebiscito – námestia kde toto všetko stojí, sme sa po promenáde pri mori pomaly presúvali k tretiemu mestskému hradu – Castel dell’Ovo.

Bola nedeľa a krásny slnečný deň. Promenáda doslova praskala vo švíkoch. Mali sme pocit, že celý Neapol sa vyobliekal do sviatočného a vyrazil na promenádu. Bola to pasia sledovať domácich, celé rodiny a páry každého veku, ako sa družne debatujúc a držiac za ruky iba tak prechádzajú. Asi hodinku sme strávili pozorujúc toto divadlo a okolie, napríklad aj potápača, ktorý harpúnami v pobrežných vodách lovil sépie, chobotnice a zbieral slávky z dna. Tie hneď po výlove putovali na provizórny stolík jeho parťáka, ktorý ich okoloidúcim predával. Nič čerstvejšie ani nemôže byť.

Po obede v známom nákupnom centre Galleria Umberto I, sme sa presunuli k prístavu na Molo Angionio, odkiaľ nás Alibus odviezol na letisko k odletu.

Napriek tomu, že Neapol ako mesto, nemá príliš dobré meno (špina, migranti, vreckári, celková bezpečnosť atď.), jeho návštevu jednoznačne odporúčam. Platí tu to, čo v každom meste či štvrti s pochybnou povesťou – ak sa človek pohybuje v známych lokalitách,  neprovokuje (napr. nechodí v obtiahnutých rifliach s trčiacim iPhonom zo zadného vrecka), vyhýba sa tmavým, nočným a opusteným uličkám, skrátka ak používa zdravý rozum, dovolím si tvrdiť, že sa nemá čoho báť.

My sme toto všetko absolvovali v prvej polovici marca. Počasie bolo ideálne na chodenie po meste, v Pompejách, či na Vezuv. Bolo slnečno, občas mierne oblačno, teplota do 24°C. V lete, keď teploty atakujú 40°C, to však musí byť masaker. Na Vezuve hore je síce trochu chladnejšie, ale nie je tam žiadny tieň. Pompeje musia byť totálne rozpálené, tiež žiadne stromy a tieň, len múry domov. Ulice Neapola, tak to si ani neviem predstaviť, to musí byť za trest. Nevraviac, že mimo sezóny je všade výrazne, výrazne menej ľudí.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *