Malta 2025

Presne po mesiaci od nášho ostatného výletu do Grécka, sme v kompletnom zložení absolvovali ďalší rodinný eurovíkend, tentoraz sme naše kosti ohriali premiérovo na Malte.
Tomi chcel Maltu vidieť už dávno a tak nám padol vhod konkurenčný boj Ryanairu a Wizzu na bratislavskom letisku – jednosmerná letenka za 17,-€, k tomu dobré časy odletov a príletov a bolo rozhodnuté. Pôvodne sme mali odlietať už v piatok, ale Ryanair piatkovú rotáciu zrušil a tak sa konečná podoba výletu utriasla na tri dni.
O našu zverinu sa nám postarala skvelá szomszéd Silvia, köszönöm szépen 🙂

Takto sme pobehali Maltu:

Sobota 29. 11. 2025

Auto sme aj tentoraz nechali na letiskovom parkovisku a keďže náš odlet bol o 7:40, po dlhšej dobe sme spolu s Katkou stíhali opáčiť vynovený letiskový salónik.
Ako správni rodičia, sme deti nechali žhaviť letiskovú wifi pri gejte a niečo po šiestej sme si už nakladali raňajky a nalievali prípitok v Pearl Lounge.

Párečky padli vhod, potešilo úplne čerstvé dopekané pečivko a pozitívne prekvapila naozaj výborná káva.

Ryanair nás rozsadil ako už býva pravidlom. Let bol plný odhadom na 80% a tak sa Katke podarilo sedieť spolu s deťmi v prednej časti lietadla. Ja som sedel pri okne v 12. rade.
Boarding bol kompletný už o 7:10, napriek tomu sme čakali dobrých 20 minút na mieste a potom sme sa ešte zdržali pri de-icingu. Vo výsledku sme pri odlete meškali asi 10 minút.

Vyhliadkový let sa nekonal, bolo takmer celý čas zatiahnuté. Pozitívne však bolo, že nad Sicíliou sa nebo vcelku vyčistilo a oči potešil pohľad na majestátnu Etnu.

Už nad Sicíliou sme začali pomaly klesať k pristátiu a po necelých dvoch hodinách letu sme dosadli na slnkom zaliatu Maltu. Aký to rozdiel oproti ránu keď sme odlietali 🙂

Malta nie je veľký ostrov, cesty sú nahusto a autobusová doprava funguje veľmi dobre. Bolt a Uber si konkurujú a tak sú ich ceny celkom priaznivé. My sme si vybrali tretiu možnosť ako ostrov pobehať, požičali sme si auto.
Po prílete a obligátnom WC, sme prešli do budovy vedľa terminálu, kde sme lokalizovali našu požičovňu Hertz. Po povinných papierovačkách sme vyfasovali nový Hyundai I20.
Malta získala v roku 1964 nezávislosť od Spojeného kráľovstva, stále je však členom Commonwealthu.
Pozostatkom minulosti ostrova je to, že sa tu jazdí vľavo. V takýchto krajinách vždy objednávam auto s automatickou prevodovkou.
Auto sme si celé nafotili a natočili kvôli poškodeniam, ak by nám niečo chceli prišiť po vrátení a do navigácie som zadal prvý cieľ – vyhliadku na útesy Dingli.

Hlavné cestné ťahy sú fajn, ale vedľajšie cesty sú veľmi úzke, kľukaté a na pohode nepridávajú ani vysoké kamenné múry po oboch stranách cesty. Človek má niekedy pocit, že sa vezie v bobovej dráhe, alebo koryte nejakého kanála.
Google maps nás takmer celý čas tvrdohlavo viedli práve takýmito úzkymi (ne)cestami.
K vyhliadke na útesy Dingli vedie hlavná cesta z hornej časti, ale nás navigácia ťahala zo spodnej časti totálne úzkymi cestami.
Bolo jasné, že nie sme na tej správnej „turistickej“ ceste, ale ceste určenej pre domácich, ktorí tam majú svoje pozemky. Odstavil som auto pri múriku a prešli sme sa asi desať minút k vyhliadke. Už z diaľky sme videli viacero turistov v hornej časti vyhliadky, my sme došli zdola.
Malo to však svoju výhodu, útesy bolo zdola vidieť lepšie ako zhora. Vybehli sme aj hore, tam nás ochotný sympatický pánko zo Slovenska odfotil.
Mal som so sebou aj dron, ale dosť fúkalo a tak som to radšej ani neskúšal.

Slušne vyfúkaní sme sa vrátili k autu a pokračovali ďalej. Historické mesto Mdina (Tiché mesto) je jedno z najnavštevovanejších miest na Malte. Ide o kompaktný samostatný útvar obohnaný múrmi, kedysi samostatné mesto, teraz ho obklopuje novšie mesto Rabat.
V Mdine sú bežné autá zakázané, parkovať sa musí niekde v Rabate. Nevraveli sme si prvýkrát, že počas sezóny musí byť na Malte totálny masaker, čo sa týka dopravy autami.
Na konci novembra a v sobotu doobeda, sme sa v Rabate motkali v kolóne, hlavné parkovisko som obkrúžil dvakrát, beznádejne plné.
Po ceste pri vjazde do Rabatu som však registroval ešte jedno parkovisko a tak sme sa trochu vrátili a podarilo sa nám tam zaparkovať. V sezóne bez šance, jednoducho tam človek cez deň nezaparkuje nikde.
Kúpili sme si magnetku a poprechádzali sa uličkami Mdiny. Z múrov je pekný výhľad na zvyšok ostrova. Do každého čo i len trochu zaujímavejšieho kostola, či nedajbože chrámu na Malte, sa platí vstupné a to až na výnimky odmietam. Katedrálu svätého Pavla sme tak videli len zvonka.
Do Mdiny sme vošli po kamennom moste cez hlavnú bránu, vyšli sme z bočnej strany priamo do obranného valu, prešli sa ním a na opačnej strane po schodoch vybehli v Rabate.

V stánku si Tomi dal horúcu šišku s džemom a Tánička pistáciový croissant a vrátili sme sa k autu.
Z Mdiny sme si to strihli ku (Martinka z Turca Kittsee prepáči) gýčovej dedinke Pepka námorníka, Popeye Village.
Ide o tematický lunapark, ktorý vznikol na mieste, kde sa v roku 1980 natáčal megaprepadák muzikál Pepek námorník (jedno z mála koprodukčných spojení Paramountu a Disneyho).
Toto veľdielo s hodnotením na ČSFD 48% nezachránil ani Robin Williams, ktorému sekundovala Shelley Duvall (jej najznámejšia úloha bola asi v Osvietení) som nevidel a ani sa nechystám.
Nič to nemení na fakte, že keď sme už tu, tak sme sa zastavili na vyhliadke na útese nad týmito bývalými filmovými kulisami a omrkli to. Mali sme to po ceste.

Lunapark bol otvorený a dokonca tam bolo aj dosť turistov, súdiac podľa hlasnej hudby a vravy, čo bolo počuť aj na diaľku.
Ďalšou štáciou bola plážička v rovnomennej zátoke – Paradise Bay.
Na tento výlet som si so sebou vzal aj plavky, uterák a šľapky. Dúfal som, že sa poslednýkrát v roku okúpem v mori. Ako som už na začiatku spomínal, dosť fúkalo a tu v Paradise Bay fúkalo ako šľak, bolo jasné, že dnes z kúpania nič nebude.
Keď sme zaparkovali na parkovisku a zbehli po schodíkoch dolu k pláži, o to viac nás prekvapil lokálny Aquaman, práve sa brodiaci z mora von.
V ruke harpúna a čerstvo ulovená chobotnica, šikovný chalanisko.

Toto bola naša posledná zastávka tohto dňa predtým, ako sme sa nalodili na trajekt z prístavu Cirkewwa na Malte, do prístavu Mgarr (kto vymýšľal tie názvy?) na susednom ostrove Gozo.
Z Paradise Bay to bolo do prístavu pár minút. Mali sme šťastie, vôbec sme nemuseli čakať a rovno sme sa s autom nalodili do trajektu.
Hneď ako sme zaparkovali auto na miesto, vráta sa za nami zatvorili a trajekt vyplával.
Trajekty z Malty na Gozo premávajú každých 45 minút. Plavba z Malty sa neplatí, vždy sa platí len spiatočná z Goza na Maltu.
Vybehli sme hore na palubu, s Katkou sme si dali kávu, trochu sa prešli po vonku, ale fakt dosť fúkalo.
Po necelých 15 minútach sme už pristávali na Goze, rýchlovka.

Keď trajekt zakotvil, raz-dva sme boli vonku a mali sme to namierené k útesom Sanap.
Navigácia nás však viedla ešte horšími cestami ako na Malte k tým prvým útesom a to malo za následok, že sme sa na to po nejakom čase vykašlali. Auto som odparkoval na mieste, kde bolo trochu viac miesta a útesy som odfotil aspoň z diaľky. Stále dosť fúkalo, vytiahol som však dron a riskol pár záberov zo vzduchu. Dron mal čo robiť, ale nakoniec pristál šťastlivo 🙂
K útesom Sanap by sme museli ísť od auta pešo ešte hodnú chvíľu a to sa nám v tom vetre vôbec nechcelo.

Po tejto rozpačitej a nie veľmi úspešnej zastávke sme si povedali, že na dnes už stačilo.
Ubytovanie sme mali na opačnej strane ostrova, v malej dedinke Marsalforn. Cestou tam sme prechádzali hlavným mestom ostrova Gozo, Victoriou. Vo Victorii sme sa zastavili v Lidli a nakúpili proviant na večer.
Domáci mi počas dňa poslal kód od schránky s kľúčmi od apartmánu. Zaparkovali sme bez problémov na ulici pod apartmánom a odomkli si.
Tu nás čakalo nemilé poznanie a to fakt, že tam bola kosa ako v tanku.
Čo z toho, že sme mali dve samostatné spálne, obrovskú obývačku a kuchyňu, tri balkóny, veľkorysú kúpeľňu, výhľad na more… keď bolo vnútri pocitovo prinajlepšom 18°C.
Navyše klimatizácie boli len dve – v každej spálni jedna, v obývačke sa nedalo ničím prikúriť a tým pádom sa tam nedalo existovať. Ak sme teda nechceli sedieť v kreslách v mikinách, bundách a obutí.
Bonus navyše bol spôsob ako zapnúť klimatizácie – na mince. Po vhodení 2,-€ do elektromera spínač cvakol a hurá, mohli sme si klímy v spálňach zapnúť, približne na päť hodín.
Nasraný som bol dosť, fakt keď človek vstáva skoro ráno a celý deň sa v podstate nezastaví, tak toto je to posledné, čo chce riešiť. Chvíľu som rozmýšľal, že sa na to vykašleme a pôjdeme inde. Platiť sme mali až ráno v hotovosti domácemu.
Nakoniec sme to nejako predýchali, navyše deti sa už zabalili do perín v svojich posteliach a spokojne vegetili.
S Katkou sme si dali po jednom pive (mali sme tam takú zimu, že sme ani nemuseli zapínať chladničku a pivko sa dalo normálne piť) a posledné denné lúče sme využili na prechádzku pri mori.

Vonku fúkalo stále viac a ďakoval som prozreteľnosti, že som si na tento výlet vzal aj bundu. Pôvodne som plánoval ísť len v mikine, keďže predpoveď počasia avizovala 18-19°C a slniečko.
Vietor je ale hráč, s ktorým treba na ostrovoch vždy pre istotu počítať.
Tu fúkalo tak, že som chvíľami ledva udržal mobil, aby som nemal rozmazanú fotku.
Marsalforn je známy tým, že popri mori sú vybudované a stále v prevádzke súkromné odsoľovacie panvy. Keby tak nefúkalo, bola by to veľmi príjemná prechádzka.

Pomotkali sme sa popri panvách, popozerali riadne silné vlny ako sa rozbíjajú o skalnaté pobrežie a pri spiatočnej ceste sme zabehli do reštaurácie Horizon, ktorú sme mali neďaleko nášho apartmánu.
Vzali sme si na izbu jeden vytlačený jedálny lístok a vrátili sa k deťom.

S deťmi sme dohodli akú pizzu objednať, vrátili sme sa do reštaurácie a objednali dve pizze.
Keď sme sa s nimi vracali na apartmán, fúkalo tak, že mi pizza skoro vyletela z rúk.
Po večeri sme vegetili v už vyhriatych spálňach, hrali karty a dali si pár pív. Skrátka klasika.
Len ísť na wecko a do kúpeľne po tej studenej dlažbe a v studenej chodbe, bolo ako za trest.

Nedeľa 30. 11. 2025

Deti spali v noci dobre, Katka vcelku tiež, ja som sa budil. Okolo pol siedmej som hodil do hodín ešte jedno euro a zapol obe klímy.
Prvá adventná nedeľa začala 🙂

Ráno som bol dohodnutý s domácim Raphaelom na ôsmu. Nechceli sme sa v tej zime zdržiavať dlhšie, ako bolo nutné. Len sme si s Katkou zaliali kávu a keď sme ju dopili, došiel domáci, s ktorým som vybavil platbu.
Musím uznať, že bol milý, aj nám dal nejaké tipy čo pozrieť. Zaplatili sme mu a keďže sme už boli zbalení, sadli sme do auta a vyrazili v ústrety novému dňu.
Prvou zastávkou na programe bola zátoka s plážičkou Wied il-Għasri neďaleko nášho apartmánu. Autom sme šli po ceste tak ako na prechádzke včera večer s Katkou, okolo soľných paniev. O chvíľu sme dorazili na odbočku k zátoke a odparkovali sme auto.
Po pár minútach sme stáli na hornom okraji rímsy okolo zátoky. Baby zbehli dole k pláži a s Tomim som sa prešiel popri okraji rímsy až k moru. Bolo pod mrakom, ale slnko občas vykuklo. Urobil som niekoľko fotiek, vrátili sme sa k dievčatám a späť k autu.

Kľukatou cestou sme sa od mora vyšplhali do dedinky Żebbuġ, kde takto v nedeľu ráno nebolo v uliciach takmer ani nohy. Na chvíľku som odstavil auto na námestíčku a párkrát cvakol foťákom.

Pokračovali sme do Victorie, hlavného mesta ostrova Gozo. Na centrálnom parkovisku vedľa autobusovej stanice sa nám dokonca na prvýkrát podarilo zaparkovať, ešte bolo pár miest voľných.
Ulice boli poloprázdne.
Do Victorie sme prišli hlavne kvôli pevnosti Citadela, ktorá sa týči nad mestom. Ale pekne postupne, najprv sme sa museli naraňajkovať. Túto základnú ľudskú potrebu sme viac ako dobre naplnili v sympatickej kaviarni na neďalekom rohu.

Tánička si dala palacinky s pistáciovou náplňou (mňam), Tomi klasické toasty šunka-syr, Katka buchtu so syrom a šunkou a ja omeletu s lososom a špenátom. K tomu dve výborné kávy a účet 22,-€.
Akože fakt dosť dobré.

Veľmi peknými ulicami sme sa prešli k vchodu do Citadely. Cestou sme míňali budovu divadla a radnicu na Námestí nezávislosti.

Miesto na ktorom stojí pevnosť Citadela, je obývané od doby bronzovej. Do dnešnej podoby sa začalo formovať v 15. storočí. Vstup do areálu je bezplatný, platí sa zvlášť ak je záujem o múzeum a prehliadku interiéru. To sme samozrejme odignorovali.
Bolo pekné slnečné dopoludnie, vietor konečne prestal a tak to bola príjemná prechádzka.
Výhľady z pevnosti na celý ostrov Gozo sú veľmi pekné, krajina je upravená, políčka obrobené, skrátka vidieť, že domáci sa starajú.

Keďže sme mali dobrý čas a počasie bolo fajn, predtým ako sme definitívne opustili ostrov Gozo, sme sa rozhodli pozrieť pekný prírodný útvar – Dwejra Inland Sea, alebo inak Blue Hole.
Ako už z názvu vyplýva, ide o akési vnútrozemské more, resp. niečo ako lagúnu vo vnútrozemí.
Útes je na jednom mieste penetrovaný jaskyňou na úrovni hladiny mora a tým sa otvoril priestor morskej vode, ktorá zaplavila časť pevniny. Šikovní domáci rybári to využili a na brehu okolo takto dokonalo chránenej lagúny si postavili domčeky so suchými dokmi pre svoje rybárske člny.
Zhora z vyhliadky je na toto miesto pekný výhľad, plus samotné morské pobrežie naokolo so svojimi skalami a útesmi tvoria fotogenicky vďačnú lokalitu.
Trochu som nad lagúnou polietal s dronom, potom sme sa prešli po skalnatom pobreží a tam som tiež lietal.
Zhora bolo v lagúne vidieť dvoch kúpačov, neskôr sme prišli na to, že to boli potápači v neoprénoch.
Kým som na seba naťahoval plavky, Katka ma s deťmi čakala na brehu.
Voda mala odhadom 21°C, takže posledná tohtoročná kúpačka sa predsa len podarila.

Hore na parkovisku stála štýlová stará Toyota – pojazdná zmrzlináreň. Keďže ja som si doprial posledné kúpanie, deťom sme dopriali poslednú zmrzlinu tohto roka.
Sadli sme do auta a krížom cez ostrov sa presunuli k trajektu. Na okienku sme zaplatili a postavili sa do organizovanej fronty. Trajekt bol pristavený a po asi desiatich minútach nás začali postupne púšťať.
Nalodili sme sa a počas plavby vypili kávu.

Na Malte nás čakali mokré cesty, nad ostrovom bolo vidieť oblaky a v diaľke ešte pršalo.
Na zvyšok dňa sme mali jednoduchý plán – chceli sme pozrieť hlavné mesto Vallettu a potom už iba presun do dediny Marsaxlokk, kde sme mali booknuté ubytko.
Cestou do Valletty sme míňali jednu z najznámejších a najväčšiu pláž na Malte – Għadira Bay.

Vo Vallette sme nechceli vymýšľať, dali sme to čisto na náhodu a intuíciu. Zaparkovali sme v centre v krytej a platenej MCP garáži. Išli sme za nosom do úplného centra na pešiu zónu na ulici Republiky.
Ulice pekné, upravené, vyzdobené na adventnú nôtu. Vianočný stromček pred novou budovou parlamentu parádny. Ľudí v uliciach dosť, ale tak akurát.
Pred budovou súdu sme sa zastavili pri pamätníku maltskej novinárky Daphne Caruanovej Galiziovej.
V roku 2017 bol na ňu spáchaný atentát – jej auto explodovalo. Podobnosť s vraždou Jána a Martiny u nás je až desivá. Koho to zaujíma, môže si o tom prečítať napríklad tu.
V mekáči sme dali rýchly obed, Katka jedla až neskôr. Keď sme odchádzali z Valletty, dala si v stánku na ulici arancinu.

Keď sme prešli okolo budovy súdu, pomaly sme to stočili kolmo na ulicu Republiky ku Katedrále sv. Pavla a poza ňu sme plynulo došli k zálivu. Otvoril sa nám výhľad na pevnosť Manoel na rovnomennom ostrove a susedné mestá Sliema a Gżira. Viacmenej popri zálive sme sa vracali späť a tam, kde sme prechádzku centrom Valletty začali, sme ju aj skončili – pri schodoch vedľa budovy parlamentu.

V automate sme zaplatili parkovné a namierili si to do nášho dnešného cieľa, dediny Marsaxlokk.
Marsaxlokk je známy hlavne svojimi vyhlásenými rybími trhmi. Tie sa konajú každú nedeľu dopoludnia, priamo na promenáde v prístave. Rybí trh sme bohužiaľ nestíhali, ale to mi bolo jasné, už keď som doma špekuloval, že čo vlastne na Malte pozrieme.
S ubytkom som komunikoval cez WhatsApp, v dohodnutý čas sme zaparkovali na ulici pri apartmáne a počkali chvíľu na domácu.
Keď prišla, ukázala nám byt a porúčala sa. Na apartmáne sa nám veľmi páčilo, bol to asi jeden z najlepších apartmánov, aké sme kedy za tie roky mali. Deti si obsadili každé svoju spálňu a my s Katkou sme sa zložili v našej spálni.
V parádnej kuchyni som spojazdnil kávovar a dali sme si s Katkou kávu. Potom sme nechali deti odpočívať a vybrali sa do centra Marsaxlokku vzdialeného odhadom 300 metrov.
Na promenáde vedľa kostola začínali vianočné trhy a chystal sa na vystúpenie symfonický orchester. Parádne to tu žilo, kopa ľudí, vláčik zdarma, stánky, skrátka atmoška. Do toho krásne počasie a mäkké svetlo zlatej hodinky. Rýchlo sme si našli na promenáde lavičku pri vode a trochu som polietal s dronom.
Potom sme sa prešli okolo prístavu, našli si voľný stôl v jednom z mnohých barov a pri posledných lúčoch popoludňajšieho slnka, sme posedeli a dali si po jednom točenom.
Koniec výletu na jednotku s hviezdičkou, veľmi fajn sa tam sedelo.

Keď slnko začalo zachádzať za obzor, pobrali sme sa späť. Na chvíľu sme sa pristavili na vianočných trhoch, kde orchester dolaďoval posledné detaily pred vystúpením. Vypočuli sme si dve cover verzie (asi) lokálnej speváčky, išlo jej to dosť dobre.
Cestou domov sme išli okľukou, zašli sme do Sparu po drobnosti a pár pív na večer.
Pred Sparom som ešte chvíľu lietal s dronom, lebo za kopcom bolo vidieť krásne nebo po zapadajúcom slnku.

Večer na ubytku klasika, vyklikal som check-in, dali si pár pivečiek a keďže bola nedeľa, pozreli sme Pečie celé Slovensko cez Magio v mobile 🙂

Pondelok 1. 12. 2025

Odlet sme mali plánovaný na 11:35 a tak sme ráno mohli pospať celkom dlho.
Kým som sa s deťmi okniepil, Katka skočila do pekárne po raňajky.
Pred deviatou sme sa naložili do auta a cestou k letisku natankovali nádrž doplna. Skoro som padol na zadok, liter benzínu stál na Malte 1,32,-€. Naša útrata tak po dvoch dňoch jazdenia činila necelých 13,-€.

V požičovni prebehlo vrátenie auta expresne, pracovník letmo pozrel auto či je všetko ok, podpísal som formulár a bolo to.
Na letisku všetko fajn, kúpili sme pár drobností a perfektne načas sme odleteli. S Tomim sme sedeli v zadnej časti lietadla, ja pri okne. Katka s Táničkou sedeli vpredu.
Po štarte sme sa natočili tak, že bolo krásne vidieť celú Maltu, leteli sme ďalej ponad Comino, Gozo a po chvíli sme opäť míňali Sicíliu a bafkajúcu Etnu.

V Bratislave sme dosadli po dvoch hodinách kľudného letu, na parkovisku nás čakalo auto a po ďalšej necelej polhodine sme už boli doma a posledný tohtoročný rodinný výlet úspešne skončil.

Maltou sme presvišťali veľmi povrchne a expresne. Aj to málo nám však stačilo na to, aby sme sa presvedčili, že určite stojí za návštevu. Chcelo by to aspoň týždeň, ideálne na jar, alebo ešte lepšie niekedy v septembri, kedy je aj voda dostatočne vyhriata a vhodná na kúpanie.
Mestečká, pevnosti, hradby – všade na človeka dýchajú doslova stáročia a ľudské dejiny. Pohodová atmosféra, Marsaxlokk veľmi príjemný, doslova balzam na dušu.
V posledných rokoch sa to v európskych destináciách stalo pravidlom, na Malte to podľa mňa platí obzvlášť – určite by som tam nešiel v hlavnej letnej sezóne.
Brutálne teplo, kvantum ľudí, preplnené cesty, parkovanie doslova katastrofa… to fakt na dovolenke nechceš.