Meteora a Ioannina – Grécko 2025

Na tohtoročné jesenné prázdniny sme si naordinovali spoločný rodinný predĺžený (euro)víkend.
Z aktuálne (uvidíme dokedy…) bohatej ponuky odletov bratislavského letiska, sme zvolili naše obľúbené Grécko, konkrétne linku do Solúna, resp. po grécky do Thessaloník.
Ani nejdem pátrať, prečo sa toto druhé najväčšie grécke mesto v slovenčine volá Solún a prečo nepoužívame grécky názov Thessaloniki.
Ako takmer vždy, počas našej neprítomnosti nás doma zastúpili babka Marika s dedkom Stanom a ako vždy, veľmi pekne ďakujeme 🙂

Nižšie mapka nášho 771 km tripu:

Piatok 31. 10. 2025

Ranný budíček o 4:05 nepotešil, ale kto chce niečo vidieť, musí niečo obetovať 🙂
O 4:50 sme už parkovali pred bratislavským letiskom a chvalabohu prázdnou security sme ku gejtom rýchlo prešli bez straty kytičky.
Salónik otvárajú až o 6:00 a tak sme prehltli slinku a prázdne gamby ovlažili Rajcom z PET-ky zo stánku v hale.
Ryanair sa pochlapil a avizovaný odlet o 6:05 sme úspešne dali na minútu presne.
V čom už Ryanair nič neostal dlžný svojej povesti, tak to bolo ako nás rozsadil – Tánička dostala okno v 4. rade, Katka sedela v 7., Tomi v 23. a ja v 32. rade.
Rozťahaní ako sopeľ na rukáve sme boli po celej kabíne priam ukážkovo.
Lietadlo bolo plné odhadom zo 75% a tak sa Katka mohla presadiť k Táničke, my s Tomim sme ostali na svojich miestach.
1,5 hodiny ubehlo celkom rýchlo a už sme pristávali na letisku v Solúne.
Po obligátnom WC sme prešli na parkovisko pred budovu letiska k zastávke určenej pre shuttlebusy požičovní áut.
Náš shuttle požičovne Goldcar došiel po asi 5 minútach a po ďalších 5 minútach sme už vystupovali pred budovou požičovne. Tu sa žiadne kulehy nekonali a po povinných papierovačkách a uhradení depozitu z kreditky, sme si prebrali naše auto.
Rezervoval som Jeep Renegade, ale dostali sme čierny angločínsky MG ZS.
Ak si odmyslím chýbajúcu vodu v ostrekovači a dýchavičný poslabší motor, tak to bolo prekvapivo fajn auto. Interiér super a všetko fungovalo.
Manuálnu prevodovku som mal v ruke naposledy pred niekoľkými rokmi, ale celkom rýchlo som sa vrátil v čase späť a dostal sa do toho.

Autíčko vybavené a keďže sme vstávali skoro a ešte sme nič nejedli, bolo potrebné vyriešiť aj túto základnú ľudskú potrebu.
Cestou k našej prvej zastávke, ktorou bol vrak lode na pláži Epanomi, sme sa zastavili v rovnomennom mestečku, ktoré sme mali po ceste.
Auto sme odstavili na ulici a len tak naslepo sme sa vybrali niečo si nájsť, ideálne pekáreň s kaviarňou.
Po pár minútach sme už sedeli v sympatickej kaviarni, popíjali slušnú kávu a tlačili pravé balkánske dobroty.

Raňajky vybavené, kávička dopitá a tak sme mohli pokračovať. Po asi 10 minútach sme došli k pláži Epanomi a posledných asi 500 metrov sme autom pokračovali po už piesočnej ceste k vraku lode.
Pláž je to naozaj veľmi pekná, široká, dlhá, vstup do vody pohodlný a pozvoľný.
Vrak lode leží niekoľko metrov od brehu, v lete je to fajn šnorchlovačka. Loď sa s nákladom zeminy z tejto oblasti potopila v zime v roku 1970, príčinu sa mi zistiť nepodarilo.
Takto mimo sezóny sme boli na pláži úplne sami. Nefúkalo a tak som trochu polietal s dronom.

Topánky sme si vyklepali od piesku, sadli do auta a navigáciu som nastavil na náš ďalší cieľ – 140 km vzdialené mestečko Litochoro, vstupnú bránu do biosférickej rezervácie s názvom Národný park Mount Olympus. Ešte skôr, ako sme sa definitívne vydali na túto cestu, zastavili sme sa v Lidli, ktorý bol neďaleko a vybavili nákup proviantu na večer.
Mount Olympus, čiže horský masív Olympu, je pohorie v tejto časti Solúnskeho zálivu. Najvyšším vrchom pohoria je vrch Mytikas, vysoký 2918 m n. m.
Doteraz som si myslel, že Olymp je samostatným vrcholom, ale nie je to tak – ako som už vyššie spomenul, ide o pohorie. Opäť sme sa naučili niečo nové 🙂

Dosť otravný bol obchvat Solúna, ten je vo výstavbe a tak sme sa vliekli v kolóne a zápche. Keď sme mali konečne Solún za sebou, cesta nabrala rýchly spád. Viezli sme sa prázdnou diaľnicou, hlavným ťahom na Atény. Dôvod, prečo bola diaľnica prázdna, je jednoduchý – mýto.
Grécky spôsob platenia mýta je dosť otravný, kým sme došli do Litochora, stáli sme asi 3x na mýtnej bráne. Ceny boli 0,90,- €, 1,55,-€, 1,90,-€… skrátka naskakovalo to.

V Litochore sme odstavili auto na hlavnej ulici a vybrali sa hľadať nejakú tavernu, kde by sme si dali obed.
V prvej mali ešte zavreté, v druhej nemali elektrinu a tak sme nakoniec skončili v pizzerii.
Snaha bola 🙂
Najedli sme sa celkom dobre, hlavne Tomi bol so svojím rezňom veľmi spokojný 🙂
Baby si dali quattro formaggi a ja grécku pizzu.

Z reštaurácie sme sa vybrali späť k autu, cestou sme prešli okolo námorného múzea.

Do Litochora, okrem toho, že sme ho mali po ceste, sme išli kvôli prechádzke náučným chodníkom v údolí Enipeas. Pohodlný chodník vedie údolím k vodopádu Vythos. O vodopáde som vedel, že tam voda viac nieje ako je, ale prechádzka to bola príjemná.
Auto sme odstavili na bezplatnom parkovisku a prešli sa náučným chodníkom k miestu, kde mal tiecť akože vodopád.
Ten samozrejme netiekol, ale aspoň sme sa prešli, keď už nič iné 🙂
Bohužiaľ na fotenie boli dosť zlé podmienky – bočné protisvetlo a tak fotky sú o ničom.
Celé to trvalo asi 45 minút a už sme opäť sedeli v aute.

Do finálnej destinácie dňa, mestečka Kalabaka, vstupnej to brány do bájnej Meteory, nás čakalo ďalších 150 km a asi dve hodiny v aute. Opäť sme dosť často stáli na mýtnych bránach.
Nevychádzali sme z údivu nad počtom diaľničných tunelov a mostov, hneď to trochu viac dávalo logiku, prečo sú grécke diaľnice také drahé.

Okolo 16:45 sme dorazili do cieľa, auto sme odparkovali na námestíčku v Kalabake priamo pred naším domčekom, ktorý sme mali prenajatý cez Booking.

Kľúče od domčeka boli v schránke na kód, odomkli sme si a ubytovali sa. Deti mali svoju, my s Katkou našu spálňu. Plus tam bola malá obývačka a kuchyňa s jedálňou.
V kúpeľni však nefungovalo svetlo, v kuchyni nešla elektrina v zásuvkách a tiež nefungovala klíma, ktorou sme si chceli prikúriť. Tušil som, že to budú nejaké vyrazené poistky, ale pre istotu som sa ničoho nechytal a napísal som domácemu, že nech to dá do poriadku. Obratom odpísal, že príde a po asi 45 minútach dorazil. Doniesol pozdrav od manželky vo forme domácej bábovky a tak ako som tušil, nahodil vyrazenú poistku.

Klíma kúrila, kávičku sme si zaliať mohli, bábovka chutila a tak sme si naordinovali relax až do večera.
Keď sa zotmelo, vyšli sme s Katkou do uličiek mesta. Pozreli sme si aké sú v okolí reštaurácie a pekárne, aby sme sa vedeli na ďalší deň zariadiť.

Na večeru sme dojedli zvyšky, čo sme mali ešte zabalené od obeda z Litochory.
Po pár pivečkách a kartách, sme sa porúčali do perín.

Sobota 1. 11. 2025

Ráno sme deti nechali spať a s Katkou sme ešte za šera vyrazili pozrieť monastiere – kláštory v Meteore.
Chceli sme ich vidieť pri rannom slnku, ktoré malo vyjsť o 6:50. O pol siedmej sme odparkovali auto na jednej z hlavných vyhliadok a čakali sme.
Monastiere sú od roku 1988 zapísané v UNESCO. V dobe najväčšieho rozmachu v 15.-16. storočí ich bolo celkovo 24. Aktuálne je obývaných a funkčných už iba 5, resp. 6 kláštorov ako uvádzajú rôzne zdroje.
Postavené sú na vrchole masívnych skalných veží, dostať sa do nich dá väčšinou iba strmými schodmi. Niektoré monastiere sú s „pevninou“ spojené jednoduchou lanovkou, pomocou ktorej sú zásobované, je nimi vyvážaný odpad a podobne.

Kľukatá asfaltka je šikovne vybudovaná tak, že sa dá celá lokalita pohodlne prejsť autom, odparkovať na niektorej z viacerých vyhliadok a kochať sa do sýtosti.
S Katkou sme boli na skalnom brale dlhšie sami, neskôr sa začali trúsiť aj iní turisti.
Slnko vyšlo načas, lenže jeho východ bol za našimi chrbtami a za nimi sme mali skalné pahorky a tak na reálne slnečné lúče osvetľujúce Meteoru, sme museli počkať až do približne pol ôsmej, kým slnko vyšlo vyššie.

Asi po hodine sme sa presunuli na ďalšiu vyhliadku, ešte stále slnko kláštory neosvetľovalo.
Viaceré zábery a pohľady sa viacmenej opakujú, keďže sa v priebehu rána a celého dňa mení svetlo, tak to má zakaždým trochu inú atmosféru.

Presunuli sme sa k vyhliadke pri kláštore sv. Trojice. Tu sme tiež boli úplne sami a konečne sa slnečné lúče predrali ponad kopce a začali osvetľovať Meteoru.
Katku som po pár minútach nechal na mieste a odbehol som autom pozrieť ďalšie dve vyhliadky, neskôr som sa k nej vrátil.

Asi po polhodine sme sa začali vracať cestou ako sme došli, zastavili sme však na inej vyhliadke, ako na tej prvej rannej.

Pri pohľade dole do údolia bolo vidieť, že sa blížia a hore začínajú štverať autobusy s turistami a to bolo znamenie na postupný ústup z našej strany. Svižne sme sa presunuli k vyhliadke pri kláštore Varlaam.
Po chvíli na parkovisko dorazil prvý autobus s turistami z Ázie a presunuli sme sa k poslednej vyhliadke, k neďalekému parkovisku pri kláštore Premenenia Pána.
Tu sme mali šťastie, akurát spustili lanovku a videli sme v priamom prenose odvoz smetí z kláštora.

Bol už najvyšší čas vrátiť sa za deťmi, ešte sme museli cestou späť kúpiť v pekárni niečo na raňajky.
Na chvíľu sme zastavili na poslednej štácii ranného kolečka, peknej vyhliadke na Varlaam. Fotky sú dosť zlé, lebo slnko svietilo takmer presne oproti.
Na parkovisku sme sa smiali z malého žltého Smartu, totálne plného bordelu.

Vrátili sme sa späť do mesta, v pekárni kúpili raňajky a s deťmi, ktoré medzitým vstali, sme sa najedli a dali si kávu. Zbalili sme vodu a pár drobností a už v kompletnej zostave sa vrátili hore do Meteory.
Prešli sme s deťmi niekoľko vyhliadok a zadal som do navigácie cieľ – kláštor Nanebovstúpenia Spasiteľa, Ypapantis. Tento kláštor je bokom od hlavnej časti Meteory, je zboku doslova nalepený na Dimitriovej skale.
Nevedie k nemu asfaltka, treba ísť nejaký čas autom, potom ho odstaviť a zvyšok prejsť pešo, asi 10 minút. K bodu, odkiaľ sa dá ísť pešo, sa dá doraziť z ľavej, alebo z pravej strany.
Nás navigácia ťahala z pravej strany, ale keď sme zbadali aká (ne)cesta je posledný úsek, na ktorý sme mali z asfaltky odbočiť, tak sme to radšej vzdali. Asi by som tam nechal nápravu z auta.
OK hovorím, skúsime tam prísť z ľavej strany a otočili sme auto na cestu opačným smerom.

Cestou sme míňali ženský kláštor Roussanou, ku ktorému hore viedli od cesty strmé schody. Išli sme okolo neho už aj ráno a Katka ho chcela vidieť zvnútra. Odstavili sme auto na parkovisku a vyšli po schodoch pešo.
Časť určená verejnosti je dosť malá, ale bolo to tam pekné. Vstupné sme platili 5€ na dospelú osobu, deti tuším 2€. Chvíľu som tam fotil a potom ma Tánička upozornila, že sú tam cedule so zákazom fotenia 🙂
Zhora je vyhliadka, naozaj si mnísi a mníšky vedeli vybrať luxusné miesta na svoje modlitby.

Kláštor sme mali odfajknutý a tak sme mohli pokračovať ďalej cestou ku kláštoru Nanebovstúpenia Spasiteľa. Znovu sa opakoval podobný scenár – odbočka na posledný úsek cesty autom k tomuto kláštoru bola na prvý pohľad dosť divoká a nechceli sme riskovať poškodenie auta.
Odparkovali sme náš kočiar a reku skúsime to prejsť celé pešo, keď sme už tu.
Keď sme dokráčali k odbočke, hovorím Katke, že takto to nevyzerá až tak zle a že sa vrátim po auto a skúsime to.
Všetko dobre dopadlo, autom sa to dalo celkom dobre prejsť, naložil som rodinku a tie posledné necelé 3 kilometre sme bez úhony zvládli.
Ako to už takmer všade a vždy platí – kam sa nedá prísť pohodlne autom/busom a zaparkovať na asfaltovom parkovisku, tam noha turistu takmer nepáchne.
Rovnako tomu bolo aj tu, boli sme tam úplne sami. Stretli sme len jeden párik so psom, jeden párik na bicykloch a dve nemecké turistky, ktoré však vyzerali trochen zmätene. Podľa mňa ani presne nevedeli kde sú.
Ono totiž k tomuto kláštoru sa dá prísť aj treťou cestou, komplet pešo a to od parkoviska pri kláštore Premenenia Pána. Je to však cca 2,5 km najprv do kopca a potom z kopca dosť nepohodlným terénom.
My sme to mali úplne na pohodu, síce sme netrafili na prvý pokus vhodnú prístupovú cestu autom, ale tou druhou to bolo nakoniec fajn a pešo od auta pod kláštor to netrvalo dlhšie ako 10 minút.
Už sa opakujem, problém s veľmi zlým svetlom na fotenie tu bol vypuklý ešte viac ako inde v tento deň. Jednoducho tie fotky sú fakt otrasné. Jeseň je fajn ak je pekne, ale slnko je po celý deň dosť nízko a takmer vždy oproti objektívu.
Čo už.
Kláštor Nanebovstúpenia Spasiteľa je už niekoľko rokov zatvorený.

Ku kláštoru vedú z ľavej strany schody, vyšli sme po nich hore. Zo samotného kláštora sme veľa nemali, vidieť ho bolo len trochu keď sa človek vyklonil ponad zábradlie.
Oproti kláštoru je na skalnom brale vyhliadka, kríž a socha gréckeho revolucionára Thymiosa Vlachavasa.
Z tohto brala je na kláštor najkrajší výhľad.

Už bol čas obeda, zbehli sme k autu, vrátili sa do Kalabaky a zaparkovali pri apartmáne.
Zasadli sme do neďalekej taverny, ale úprimne nebol to zďaleka nejako vydarený obed.
Chcel som musaku, nemali. Katka chcela kurací gyros, nemali.
Dal som si nejaké mäsové guľky, neboli zlé, ale ani to nebolo úplne ono. Katka si dala kuracie souvlaki, jedla už aj lepšie. Tomiho kuracie špízy boli slabý priemer. Tánička si dala cestovinu s boloňskou omáčkou, to bolo trochu presolené.
Skrátka najedli sme sa, ale čakali sme lepšie.
Doma sme si s Katkou chvíľu posedeli na slniečku na terase a dali si pivko, neskôr poobedného šlofíka.

Západ slnka v Meteore je niečo, čo by človek určite mal chcieť vidieť.
V dnešný deň slnko zapadalo o 17:25. Okolo pol piatej sme Táničku nechali doma a s Katkou a Tomim sme sa do tretice vyviezli do Meteory, najprv na pár fotiek ku kláštoru Varlaam a potom na hlavnú vyhliadku, kde sme ráno začínali.
Dopravu a hlavne parkovanie trochu komplikovali početné autobusy s turistami, ale nakoniec som zaparkoval celkom dobre a na skalnom brale obsadil strategickú polohu.
Nastavil som si kamerku na sunset timelapse program, spustil nahrávanie, usadil sa a čakal.
Katka bola chvíľu pri mne a potom sa vrátila k Tomimu.
Určite nešlo o najkrajší západ slnka aký som kedy videl, ale malo to atmosféru a tie kulisy okolo v podobe skál a kláštorov nemali chybu.

A nižšie prikladám aj videjko, natáčané to bolo necelú hodinu a toto je 32 sekundový výsledok.

Večeru sme vybavili v meste, Tánička si dala palacinku na sladko, Katka na slano a Tomi kurací gyros v pite.
Na apartmáne potom ako vždy, karty, pivko a spať.

Nedeľa 2. 11. 2025

Nedeľné ráno bolo krásne slnečné a svieže. S Katkou sme zbehli do mesta do pekárne po raňajky.

Po raňajkách sme sa zbalili a pred desiatou naložili do auta ruksaky a do navigácie zadali náš dnešný cieľ – mesto Ioannina. Niečo vyše 100 km nám malo trvať cca 1:45 hodiny.
Prvá časť viedla vedľajšími cestami, zastavili sme sa pri jednej kaplnke vedľa cesty a potom na chvíľku pri vyhliadke na parádny diaľničný most.

Tesne predtým ako sme sa napojili na diaľnicu, prešli sme celkom pekné serpentíny a hovoril som si, že sa to možno bude dať pozrieť z dronu. Odstavili sme auto na kopci na provizórnom parkovisku a polietal som. Kým som lietal, z diaľky sa k nám blížili poľovníci a krikom a píšťalkami zháňali zatúlaného psa duriča.
Presne keď som chcel pristáť, nezbedná fenka sa našla a so stiahnutým chvostom naskočila do ich auta 🙂

Po tomto intermezze sme sa napojili na diaľnicu a nestačili sa diviť, koľkými tunelmi sme prešli. Ešte sa k tomu neskôr dostanem, ale bolo ich naozaj dosť veľa.

Ioannina je 120 tisícové mesto ležiace na brehu jazera Pamvotida.
V jazere leží bezmenný ostrov, premávajú naň z móla početné lode.
Na ostrove je malá obývaná osada tvorená kamennými domčekmi a uličkami, niekoľko reštaurácií a obchodov so suvenírmi, múzeum Ali Pašu a Svätý kláštor Eleousa.
Priamo na brehu jazera v Ioannine sa nachádzajú starobylé hradby a za nimi pozostatok pevnosti, múzeá a archeologické vykopávky.
Veľkým lákadlom je aj jaskyňa Perama, ktorá sa nachádza asi 4 km od centra mesta. Jaskyňa bola objavená počas 2. svetovej vojny v roku 1940, keď sa obyvatelia snažili niekam pod zem schovať pred bombardovaním.
Verejnosti bola sprístupnená v roku 1956. Komentovaná prehliadka trvá 45 minút a trasa meria 1100 m.
Ide o jednu z najväčších jaskýň v Grécku.

Niečo po jedenástej sme dorazili do centra Ioanniny. V meste to dosť žilo, ledva sme sa preštrikovali na platené parkovisko.
Pešo sme prešli pár metrov k brehu jazera a lokalizovali mólo s loďkami. Len čo sme do lode nastúpili a sadli si, vyplávali sme. Plavba na ostrov trvá asi 10 minút a jedným smerom stojí 5€ na osobu.
Po chvíli sme dorazili k ostrovu a vystúpili na breh. Hneď v najbližšej kaviarni sme posedeli na slniečku a dali si s Katkou kávu a vybavili WC.

Blížil sa čas obeda, povedali sme si, že sa najprv prejdeme po tejto dedinke na ostrove a že si ho prejdeme celý dookola. Vbehli sme do pekných uličiek, na každom kroku nejaké suveníry, ochutnávky xyz druhov bakláv, likérov a podobne.
Pri múzeu Ali Pašu, na nádvorí ktorého stál neskutočne obrovský platan, sa dedinka v podstate končí a cesta pokračuje po brehu dokola celého ostrova.

Kľudným tempom sme si teda prešli ostrovček po obvode. Stretli sme len občas nejakých iných ľudí, inak kľud, ticho, jašteričky a vodné vtáky. Asi v 2/3 cesty sme nakukli do malej jaskyne a pokračovali k Svätému kláštoru Eleousa. Tu som opäť vytiahol dron a preletel si okolie.

Celkom nám už škvŕkalo v bruchách a tak keď sme sa vrátili do dedinky, rovno sme si to namierili na hlavné námestíčko a posadili sa do taverny, ktorá nám bola najviac sympatická.
Celkom dobre sme sa najedli a véééľmi dobre mi padlo jedno pivečko po mojej výživnej musake.

Zaplatili sme a zgúľali sa späť do prístavu. Po slabých 10 minútach pristála loďka a keď z nej ľudia vystúpili, my sme sa mohli nalodiť.
Ostrovček príjemne prekvapil, žilo to tam, ale nebol preplnený a hlavne odhadom 90% turistov bolo domácich. Rušná dedinka bola pekná a prechádzka okolo ostrova v úplnom kľude príjemná.
Fakt pekný výlet.
V Ioannine sme ešte chvíľu posedeli pri jazere na lavičkách a deti si dali po sto rokoch cukrovú vatu.

Obloha sa začínala zaťahovať a tak sme sa vrátili k autu a cestou na ubytko sa zastavili v potravinách dokúpiť nejaký proviant na večer.
Ubytovaní sme boli strategicky asi 300 metrov od jaskyne Perama, tú sme mali v pláne na nasledujúci deň.
V menšom penzióne sme mali dvojitý apartmán – dve spálne a pekný balkón k tomu.
Ako vždy, do večera na izbe relax, karty a keďže bola nedeľa, tak cez Magio v mobile Pečie celé Slovensko 🙂
Večer sa zatiahlo a začalo popŕchať.

Pondelok 3. 11. 2025

Dnes nás čakal veľmi dlhý deň a check-out o 11:00 sme sa snažili využiť maximálne.
Ráno sme sadli do auta a previezli sa do pekárne, kde sme vybavili nákup. Na izbe si každý zjedol svoje a Katka zbehla dolu do spoločných priestorov zaliať kávu.
Čo sa počasia týka, ako to večer končilo, dnes ráno začínalo. Stále bolo zatiahnuté a popŕchalo.
Tesne pred jedenástou sme opustili apartmán, naložili veci do auta a s recepčným dohodli, že auto môže ostať na ich parkovisku, kým my budeme v jaskyni.
K jaskyni sme to nemali ani 5 minút pešo, po zaplatení vstupného sme približne 25 minút čakali, kým začne prehliadka.

V dohodnutý čas sa zozbierala naša skupina celkovo asi 12 ľudí a začala prehliadka jaskyne. Komentár bol dvojjazyčne – grécky a anglicky.
Samotná jaskyňa je naozaj veľmi pekná a určite to neboli vyhodené peniaze za vstupné. Toľko stalaktitov, stalagmitov a stalagnátov som už dlho nevidel.

Prehliadka jaskyne skončila na opačnom konci skalného masívu ako začala, vracali sme sa naspäť dookola po chodníku a celý čas sme mali po pravej ruke výhľad na Ioanninu a jazero Pamvotida.
Kým sme boli v jaskyni, prestalo pršať a mraky sa trochu začali trhať.

Chodník nás doviedol tam, kde prehliadka začala. Vybavili sme WC a zakývali chutným mačičkám ležiacim v klbku pred kaviarňou.

Zbehli sme k autu a keďže počasie vyzeralo celkom fajn a nepršalo, presunuli sme sa do centra Ioanniny a zaparkovali podobne ako v predchádzajúci deň.
Prešli sme sa okolo hradieb a vošli za hradby do rozľahlého areálu. Tam je toho na pozretie viac, ruiny starej pevnosti, dve mešity, nejaké vykopávky, múzeum striebra…
Nám stačilo poprechádzať sa trochu, nemali sme v úmysle zdržať sa dlhšie. Okrem historických pamiatok sú tam postavené bežné obytné domy, takže za hradbami funguje normálny život.

Bolo už niečo po jednej hodine, vrátili sme sa na promenádu k jazeru a našli si reštauráciu, kde sme sa chceli naobedovať.
Tomi navrhol, aby to bolo pri nejakom ohni, mali tam vo viacerých reštauráciách stoly a pri nich postavené zapálené plynové lampy.
Nakoniec sme do jednej zasadli a najedli sa. Tomi mal kuracie nugety s hranolkami, Katka si dala club sandwich, Tánička Margheritu a ja grécky šalát.
Čašníka sme poprosili, aby nás cvakol.

Po druhej hodine poobede, presne keď sme dojedli a zaplatili, začalo opäť popŕchať a keď sme sadli do auta, rozpršalo sa. Dokonalé načasovanie 🙂

Na letisko v Solúne sme mali takmer 300 km a podľa navigácie to bolo na 3:15 hodiny.
Odlet o 23:30 sme s rezervou stíhali a keďže v Ioannine sme videli všetko, čo sme mali naplánované, mohli sme vyraziť na dlhú cestu späť.

Pri výjazde z mesta som zbadal pri ceste kaviareň, zastavil som pri nej a Katka vzala dve kávy na cestu. Na neďalekej pumpe sme natankovali a definitívne dali Ioannine zbohom.
Hneď ako sme sa za mestom napojili na diaľnicu, začala Katka počítať diaľničné tunely, celá cesta do Solúna viedla diaľnicou.
A koľko ich teda bolo? Neuveriteľných 48, slovom štyridsaťosem diaľničných tunelov v plnom profile = v každom smere jazdy dva pruhy.
Cesta ubiehala celkom dobre, pršalo nejaký čas, ale nie silno.

Nešli sme hneď vrátiť auto, mali sme časovú rezervu. Tú sme sa rozhodli využiť tak, že sme tesne pred letiskom a požičovňou zišli z diaľnice a tie dve hodiny čo sme mali k dispozícii, sme strávili vo veľkom shoppingu Mediterranean Cosmos.
Vo foodcourte sme sa najedli – Tánička mekáč, Tomi s Katkou KFC a ja nejaký lokálny fastfoodový burger.
Baby išli trochu šmejdiť po obchodoch a my s Tomim sme na nich čakali.
Počas dňa mi z požičovne došla SMS, že cesta na letisko sa bude po 21:00 čiastočne zatvárať kvôli rekonštrukcii a že tam hrozia zápchy, aby som s tým počítal a nešiel auto vrátiť na poslednú chvíľu.
O ôsmej sme sa zdvihli, zaplatili parkovné a vrátili auto do požičovne. Shuttle nás obratom odviezol na letisko a tam to chvalabohu išlo všetko ako po masle.
Chcel som si tam s Katkou dať jedno rozlúčkové pivko, ale 7,50€ za plechovku Alfy, čo v Lidli stojí 98 centov jednoducho nedám. Nerozumiem takýmto ustreleným cenám.
V lietadle sme sedeli dobrých 40 minút pred plánovaným odletom, ten bol nakoniec presne načas.
Rozsadení sme boli podobne ako pri lete sem, každý v inej časti lietadla.
V Bratislave sme dosadli na zem o 23:50 nášho času, presne o 15 minút sme už sedeli v aute pred letiskom a o 00:21 sme odstavili auto doma. Od pristátia sme boli doma presne po 31 minútach, paráda.

Prvýkrát sme videli úplne inú – pevninskú časť Grécka, na akú sme boli doteraz zvyknutí. Meteora je naozaj nádherná a je fajn, že sme tam boli na dve noci a mohli si to pozrieť ráno, cez deň aj večer. Ioannina s jaskyňou Perama, jazerom Pamvotida a pekným ostrovčekom – o ničom z toho doteraz nikto z nás nikdy nepočul a bolo to naozaj veľmi pekné.
Bolo to tak trochu iné Grécko, ale určite stálo za to.