11. ročník Memoriálu Ladislava Sotáka – Muráň 2024

11. ročníka našej každoročnej akcie sa zúčastnili:
Lucka, Pali + Bruno + Janka, Robo, Mišo, Kubo, Tomi so svojou rodinou a ja s Tomáškom a Táničkou.

V polovici januára sme dohodli termín 16. – 18. 8. 2024 a miesto konania Muráň, konkrétne Chata Predná Hora 1 na Prednej Hore.

Piatok 16. 8. 2024

Ako každoročne, okrem riešenia účasti – kto príde, nepríde, najprv príde, potom nepríde a nakoniec aj tak príde (ahoj Robko ), sme riešili aj logistiku.
Kedy, kde a kto s kým sa na dohodnuté miesto dostane.
Ak je to možné, snažíme sa určiť miesto konania tak, aby to bolo plus mínus pre každého podobne ďaleko.
Pochopiteľne nie vždy to vyjde, niekedy to majú bližšie posádky z východu, niekedy my zo západu.

Ja som to mal s deťmi na vyše 3 hodiny autom. Na obed sme sa zastavili na Salaši Zbojská.
Vyrazili sme z domu o deviatej a bez zastávky sme po niečo vyše 2,5 hodine dorazili na známy salaš.
Prázdniny, čas obeda, krásny slnečný deň – bolo jasné, že salaš bude plný. Zaparkovali sme a našli si vnútri jeden z posledných voľných stolov.
Salaš pekný, to sa musí uznať.
Tánička si dala palacinky, Tomi rezeň a ja bryndzové halušky. Bolo to celkom dobré.

Oproti salašu je na miernom kopčeku Vyhliadková veža Zbojská.
Vybehli sme sa tam s deťmi minúť nejaké kalórie po obede.
Vo veži nestraší, aj keď niektoré vypreparované zvieratká od toho nemajú ďaleko.

Neďaleko začína náučný chodník Jakuba Surovca.
Jakub Surovec bol lokálny zbojník, ktorého kariéru ukončil vo veku 25 rokov trest smrti lámaním na kolese.
Narodil sa 2 roky po Jánošíkovej poprave, takže nie je pravda, ako uvádzajú niektoré pramene, že patril k jeho zbojníckej družine.
Náučný chodník som nevidel, ale vraj je pekný.
Zbojníkov a zlodejov je na Slovensku dosť, takže je asi aj dosť edukačný 🙂

Sadli sme do auta a presunuli sa o pár kilometrov ďalej, k Čertovmu viaduktu.

Čertov viadukt je železničný most postavený na trati Pohronská Polhora – Tisovec. Zaujímavosťou je, že tento úsek trate je zjazdný ako pre klasické vlaky, tak aj pre zubačky.
Vzhľadom na značné prevýšenie je časť trate osadená ozubnicovým systémom. Veľmi dobrý článok a celkový prehľad o tomto technickom skvoste je na stránkach občianskeho združenia Zubačka Tisovec.

Priamo pod viadukt sa dá zbehnúť autom z hlavnej cesty. Odparkoval som auto a trochu polietal s dronom. Vzhľadom na bujnú vegetáciu a všadeprítomné vysoké stromy, nie je viadukt veľmi dobre zo zeme vidieť, lepšie by to bolo na jeseň, resp. v zime keď nie sú na stromoch listy.

Po 12 km sme opäť stáli, tentoraz v Tisovci, konkrétne pri prameni minerálky Tisovská Šťavica.
Prekvapil pekný a upravený areál okolo prameňa, ale hlavne samotný prameň minerálky.
Naozaj výborná minerálka, príjemne chladná a veľmi chutná. Skvelé osvieženie.

Po niekoľkých kilometroch sme na chvíľu postáli na námestí v dedine Muráň, kúpil som muránske buchty a v Jednote pivko na večer. Trom tetuškám predavačkám som spôsobil mierny diskomfort, maturovali pri pokladni ako nablokovať celú prepravku piva.
Že to u nich nie je zvykom nakupovať v takom veľkom množstve, vraveli 🙂

O pol tretej sme konečne dorazili na chatu. Podľa dohody som tam niekde mal mať schované kľúče, ale Paľko sa veľmi ponáhľal na pivko a wellnes 🙂 do neďalekého hotela Predná Hora a tak som tam ešte musel za ním zabehnúť.

S deťmi sme sa ubytovali a konečne som si jedno orosené naordinoval aj ja.

Chata síce staršia a vnútri trochu tmavá, ale veľkorysá, naozaj dosť miesta pre väčšiu skupinu. Veľmi dobre vybavená kuchyňa potešila, kopa kuchynského riadu, fakt úplne super.
Jediné mínus bolo iba jedno WC, ale na počudovanie sme sa nejako plynulo dokázali prestriedať a zápchy priamo pred dverami WC sa nekonali. O iných zápchach chvalabohu info nemám.

Kým dorazila Lucka, stihol som okrem pivka aj kávičku, z koťoga samozrejme.

Lucka si cestu z Košíc strihla cez Stratenský kaňon a Telgárt. Samozrejme posedela v Depo Café pri Chmarošskom viadukte, kde si na mňa spomenula a kúpila mi parádne ponožky a magnetku 🙂
Vymákla taktiež vláčik priamo na viadukte a cvakla ho, palec hore.

Výhodou našej chaty bolo aj pekné okolie a dostatok miesta na lúke na rôzne aktivity.
Vytiahli sme von pingpongový stôl a trochu si zahrali.

Postupne sme sa všetci pozliezali. Z wellnesu dorazili Pali s Jankou, neskôr chalani Kubo, Mišo, Tomi a Bruno. Tomi so svojou rodinkou už vegetili v apartmáne na Prednej hore.

Po úvodnom zvítaní, vybalení a nejakých tých pivečkách, sme sa presunuli do reštaurácie hotela Predná Hora. Pešo to bolo asi 10 minút.

Posedeli sme do večera na terase, najedli sa a otestovali ich slušné pivečká.
Táto časť každého Memoriálu patrí medzi najlepšie, všetci sú ešte plní síl 🙂

Došiel tam za nami aj Tomi s deťmi a Viki. Posedeli sme dosť dlho, prvý sa späť na chatu odgúľali Pali s Jankou, potom postupne zvyšok.
Na chate som s Luckou potiahol najdlhšie, išli sme spať až okolo pol tretej.

Sobota 17. 8. 2024

Túru sme mali vymyslenú teoreticky ľahšiu a nie dlhú. Realita bola na hony vzdialená našim očakávaniam 🙂
Podľa mapy to malo byť asi 5 km na cca 2 hodiny po žltej a posledný kúsok po modrej a červenej značke. Začiatok pri hríbiku na odbočke z hlavnej cesty na Prednú Horu, koniec na Muránskom hrade.
Po raňajkách sme sa okolo desiatej autami presunuli k hríbiku na začiatku trasy.

Terén bol spočiatku fajn, príjemným lesíkom. Neskôr sa chodník zmenil na dosť náročný, plný kameňov a koreňov stromov.

Šlapalo sa do prudkého kopca, bolo dusno a teplo, do toho nás zastihla búrka a dážď.
Fakt to bolo všetko, len nie príjemná nenáročná túra. Navyše som zistil, že absolútne nemám kondičku. Musel som každú chvíľu stáť, vydýchať sa a odpočinúť si. Spočiatku slušné tempo sa v mojom prípade zmenilo na tragické trmácanie sa od stromu k stromu a mal som fakt dosť, keď sme dorazili k Chate pod Muránskym hradom.
Jedno šťastie, že som si zobral turistické paličky, bez nich by som bol asi v prdeli, hlavne cestou späť.

Na Chatu pod Muránskym hradom dorazili prví Robo, Bruno a Janka s Tomim a Táničkou. Neskôr Pali a Mišo. Lucka, Tomi a ja sme sa doplazili poslední.
Dosť pršalo a najhoršie ešte len malo prísť. Keď sme si všetci posadali do chaty, začala búrka a tak bolo jasné, že ďalej sa nikam nejde.
Na chate sme posedeli asi 1,5 hodiny. Dali sme si nejaké to pivko, kofolu a niektorí aj niečo na jedenie.
S Palim sme si kúpili pekné tričká, keďže sme boli úplne prepotení a náhradné suché sme si veľmi “múdro” nevzali. Hneď sme sa aj prezliekli.

Keď dážď ustal, chvíľu sme špekulovali akou cestou sa vrátime späť. Obávali sme sa náročného terénu ktorým sme prišli, či nebude kvôli dažďu neschodný.
Nakoniec sme sa rozhodli, že sa vrátime rovnakou cestou ako sme prišli.
Bruno s Robom si doslova vybehli na Muránsky hrad. My ostatní sme sa na to jednoducho vykašľali. Jednak stále hrozil ďalší dážď a výrazne sa ochladilo a rozfúkal sa vietor. S tým sme nepočítali a nechceli sme riskovať, že nás tam prefúka a ochorieme. Janka Táničke požičala mikinu, fakt tu hore bolo veľmi chladno.

Túra, v mojom prípade obzvlášť, tak skončila neslávne. Okrem dvoch sme na hrad nikto iní nedošli.
Aj takto spätne som ale rád, že som tam deti nehnal za každú cenu, zdravie je na prvom mieste.

Späť dole sa mi išlo oveľa lepšie a každú chvíľu som ďakoval svojim paličkám, ktoré veľmi dobre poslúžili.
Janka s deťmi dorazili k autám prví, odišli tak na chatu osprchovať sa a odpočívať.
My ostatní sme ešte takmer pol hodiny čakali pri autách na Lucku a Tomiho, ktorým návrat trval najdlhšie.

Na chate sme sa aj my ostatní dali následne dokopy.
S vďakou sme prijali Luckine pozvanie na večeru. Pešo sme s deťmi a Luckou zašli do už známej reštaurácie hotela Predná Hora.

Lucka si dala bryndzové halušky, Tomi kuracie rezne s hranolkami a my s Táničkou pizzu na polovicu.
Na pitie sme si dali ich výborné domáce limonády, hlavne Tomi bol veľmi spokojný 🙂

Druhý deň Memoriálu býva o poznanie komótnejší a vo voľnejšom tempe. Napriek tomu si ešte chalani zahrali pinčes.

Večer došiel Tomi s rodinou, ich decká išli hore k mojim. My sme sedeli na terase, popíjali pivko a kecali.
Ako už býva pravidlom, Pali s Jankou ukuchtili na večeru nejaké to mäsko.
Prišlo aj na degustáciu čili papričky 🙂

Keďže ma na ďalší deň čakala za volantom auta dlhá štreka domov, krotil som sa a spať som išiel slušne.

Nedeľa 18. 8. 2024

Ráno sme pobalili, naložili autá a rozlúčili sa. Lucka s Robom ťahali spolu do Košíc, zvyšok odišiel do Brezna pozrieť múzeum áut a do Košíc išli až potom.
Ja som počkal na majiteľa chaty, vyplatil ho a odovzdal kľúče.

Cestou domov sme s deťmi na chvíľu zastavili pri neďalekom Sysľovisku.
Mali sme nachystanú mrkvičku, ale potvory, na rozdiel od somárov, o zdravú výživu vôbec nemali záujem.

Od Sysľoviska sme už domov išli bez zastavenia a došli sme v poriadku.
Zvyšné posádky tiež došli do svojich domovov bez problémov.

11. ročník Memoriálu Ladislava Sotáka sa konal na veľmi peknom mieste. Bolo to fajn, hlavne prvý večer. Škoda len, že počasie na túru nevyšlo a tak sme väčšina z nás nedošli do vytýčeného cieľa, na Muránsky hrad.
Možno niekedy inokedy.

Ďakujem a dúfam, že sa minimálne v takomto počte a v zdraví stretneme o rok na 12. ročníku.