Okinawa – Japonsko 2024

Naha – hlavné mesto Okinawy

Dnešný prvý deň v Nahe sme mali vyslovene relaxačný. Inými slovami okrem presunu na hotel sme v pláne nič nemali.
Na letisku sme si po prílete vyzdvihli kufre a krytým nadchodom sme prišli k stanici monorailu.

Naha má podľa posledných informácií približne 320 000 obyvateľov. Je najväčším a hlavným mestom ostrova a prefektúry Okinawa.
Yui Rail – monorail, je nosný systém MHD v Nahe, pozostáva z jednej trate vedúcej krížom cez celé mesto. Aktuálne obsluhuje 19 zastávok, ďalšie sú vo výstavbe.
Trať postavená na betónových pilótach je vedená nad úrovňou terénu ulicami mesta.
Ako už z názvu vyplýva, monorail jazdí na jednej koľajnici. Vozne sú tiché a jazda je celkom rýchla, keďže súprava nie je obmedzovaná premávkou na zemi.
Intervaly sú rôzne, ale nikdy sme nečakali viac ako 10 minút, aj to bolo cez víkend. Počas týždňa v špičke to jazdí približne každých 6 minút.
Tarify závisia od dĺžky trasy. Automaty na lístky sú jasne a zrozumiteľne navrhnuté, už po jednom dni nám kupovala lístky sama Tánička.
V Nahe jazdia aj autobusy, ale tie sme nevyužívali, keďže sme to nepotrebovali.

V automate sme kúpili lístky o chvíľu sme sa už viezli vláčikom.
Cesta na hotel trvala 20 minút, keďže je trať vedená vo výške, výhľady sú celkom pekné.
Aj keď je pravda, že Naha ako typické japonské mesto nie je veľmi o nejakej architektúre.
Skôr je to zhluk funkčných, hranatých a sivobielych budov rôznej výšky.

Hotel som vybral tak, aby sme sa doň vedeli z letiska dostať jednoducho monorailom, aby sme to nemali ďaleko do prístavu a aby bolo v okolí kde nakupovať.
Plus som chcel hotel s bazénom a samozrejme aj s raňajkami.
Toto všetko a ešte viac dokonale poskytol Hotel Ocean. Naozaj trefa do čierneho.

Hotel je starší, zvnútra trochu opotrebovaný a zájdený, ale čistý a hlavne poskytuje obzvlášť rodinám s deťmi perfektné služby za viac ako priaznivú cenu.
Personál super, hlavne vedúca recepcie. Taká malá Japonečka, veľmi sympatická a usmievavá, vedela po anglicky a bola fakt úplne perfektná. Normálne ľutujem, že som sa s ňou neodfotil, keď mi sama od seba doniesla načapované pivečko.

Ubytovaní sme boli na 9. poschodí z 12 v izbe s 5 posteľami, takže miesta dosť.
Na prízemí bol detský kútik a nonstop občerstvenie – káva, čaj, nealko. Na 4. poschodí bol slušný vonkajší bazén, poskytovali k nemu kopu nafukovačiek a takých tých blbostičiek do vody, samozrejme aj osušky a podložky na ležanie. Navyše bol bazén bez plavčíka, takže deti si tam de facto mohli robiť čo chceli.
Pre mňa najväčší klenot ukrývalo najvyššie 12. poschodie – sky bar.
Ráno sa tam podávali raňajky, ale od 15:00 až do 22:00 tam bolo možné ísť a bezplatne si čapovať pivečko (na výber 2 rôzne druhy) do chladených pohárov z vitríny. Parádny výhľad na mesto k tomu ako bonus.
Ponúkali okolo 15 druhov rôzneho alkoholu a likérov, tiež samoobsluha. Samozrejmosťou bol ľad – dva druhy, jemná drť, alebo veľké kusy ľadu.
Nealka mali asi 10 druhov, klasiku ako colu alebo fantu, ale aj bizarnosti ako vodu s mliekom napríklad.
Vo veľkej vitríne bolo na výber asi z 15 druhov snackov k nápojom.
Deti si mohli čapovať zmrzlinu a na ňu mali niekoľko toppingov a posýpok.
O 20:30 sa každý deň podávala tradičná okinawská polievka – sobe.

Toto všetko za cenu 38,-€ na osobu a noc. Geniálne.

Keď sme sa ubytovali na izbe a vybalili veci, takmer dokonalo načasované, mohli sme niečo po tretej otestovať sky bar.
Deti si dali zmrzku, nealko a nejaké drobnosti. My s Katkou najprv kávu a potom pivečko.
Po slabej hodinke sme otestovali bazén, ja len symbolicky. Nechal som deti s Katkou pri bazéne a vrátil som sa do sky baru na pivko 🙂

Na večeru sme skočili do neďalekej sympatickej burgrárne na americký spôsob.
Obsluha veľmi milá, chalan nevedel po anglicky, ale o to viac sa smial a pomáhal si prekladačom.
Cestou na wecko som išiel okolo kuchyne, bola tam pri grile taká copatá japonská dievčina, opýtal som sa jej, či si môžem kuchyňu odfotiť. Jasné bez problémov.
Hambáče výborné, deti potom chceli aby sme tam išli ešt raz. Hlavne Tánička, keďže mali v ponuke aj parádne vyzerajúce šejky. A Tomi chcel ich ľadovú drť 🙂

Cestou späť na hotel sme skočili omrknúť cez ulicu parádne obrovské potraviny.
To bol asi najlepší obchod s potravinami, aký som kedy videl. Ešte sme sa tam v ďalšie dni vrátili.
Fakt niečo perfektné.

Večer sme nechali deti na izbe a s Katkou sme posedeli v sky bare pri kartách. A pivku.
O pol deviatej začali podávať polievku, Katka ochutnala a chutila jej, takže sme aj v ďalšie dni chodili večer na polievočku.

Nedeľa 1. 9. 2024

Na dnešný deň sme mali v pláne iba dve veci.
Doobeda sme chceli pozrieť Shurijo Castle (Hrad Šuri) a potom sme chceli ísť do prístavu a ideálne na ďalší deň – pondelok, dohodnúť lístky na loď na ostrov Tokashiki.

Ráno sme mali čas, nemuseli sme si naťahovať budík, alebo sa niekam ponáhľať.
Niečo po ôsmej sme naklusali na raňajky. Museli sme chvíľu počkať, kým sa uvoľní stôl.
Výber veľmi, naozaj veľmi pestrý, ale skôr japonsky orientovaný.
Dalo sa však vybrať. Počas tých niekoľkých dní sme toho otestovali dosť veľa.

Po raňajkách sme si nabalili dostatok vody a monorailom sa vydali na stanicu Shuri, odkiaľ to bolo pešo k Shurijo Castle asi 15 minút.

Shurijo Castle má značne pohnutú minulosť.
Kedysi to bol kráľovský palác – kráľovstvo Ryukyu.
V roku 1945 bol počas bitky o Okinawu zničený.
Do pôvodnej podoby ho podľa fotografií zrekonštruovali v roku 1992, aby v roku 2019 vyhorel do tla.
Údajne elektroinštalácia.

Dnes je situácia taká, že areál hradu je sprístupnený, pekne udrižavaný, pôvodné hradby komplet stoja.
Samotný hrad sa nanovo opravuje, de facto stavia celý nový a to veľmi zaujímavým spôsobom.
Na mieste kde hrad stál, postavili veľký plechový hangár.
V ňom pekne v kľudne a chránení pred vrtochmi počasia, majstri tesári stavajú drevený hrad nanovo.
Návštevníci majú z jednej strany hangáru pristavené schodisko a na troch úrovniach môžu cez sklo na vlastné oči vidieť, ako napreduje proces záchrany tejto UNESCO pamiatky.

Zaplatili sme vstupné a pri vchode sme boli pristavení nejakými anketármi, pýtali sa asi kvôli štatistike pár otázok. Odkiaľ sme, ako dlho sme v Nahe a podobne. Dosť sa divili, ale v dobrom, že majú návštevníkov zo Slovenska 🙂

Areálom sme sa postupne presunuli k plechovému hangáru, cestou sa otvárali parádne výhľady na Nahu.
Bolo aj riadne teplo, opäť stupeň číslo 3.

Prešli sme ďalej ešte vyššie po hradbách, taktiež sme pozreli pár obchodíkov so suvenírmi a mini múzeum venované rekonštrukcii hradu a histórii.

Vracali sme sa trochu inou cestou, zašli sme do záhrady, ktorá vyzerala skoro ako džungľa.
Dokonca tam bola výstraha pred jedovatými hadmi.
V záhrade bol tieň a pocitovo veľmi príjemne, človek hneď pookrial.

Zo záhrady sme zašli do reštaurácie pre návštevníkov hradného komplexu. V jej okolí bolo niekoľko obchodíkov so suvenírmi a tričkami. S Tomim sme si kúpili tričká, Tánička s Katkou boli tiež pozrieť nejaké drobnosti a zmrzlinu.
V reštaurácii sme posedeli a dali si po jednom pivku.

Z hradného komplexu sme vyšli inou – hlavnou bránou, ako sme doň dopoludnia vošli.
Úplne tichými a vyľudnenými nedeľnými uličkami, sme po asi 15 minútach došli k stanici monorailu.

Vláčikom sme sa vrátili do mesta, vystúpili sme na stanici Miebashi. Odtiaľ sme to mali do prístavu asi 10 minút pešo, pekelne rozpálenými uličkami.
Do prístavu sme prišli v čase 13:35 a zistili sme, že okienko v ktorom sa predávali lístky na lode na ostrov Tokashiki otvárajú o 14:00. Online cez internet sa lístky kúpiť nedajú.
Na wecku v prístave sme zatiaľ vybavili potrebné a v Lawsone hneď vedľa sme si kúpili buchty a sendviče na obed. Takto sme počkali do druhej, kým okienko otvoria.

Ostrov Tokashiki je súčasťou Národného parku Keramashoto. Na tento ostrov sa z 90% chodí kvôli jedinej veci a tou je Aharen Beach. Je to jedna z naj naj pláží Okinawy.
Nechali sme si ju na koniec výletu, ako zlatý klinec.

Najprv sa však na ňu treba dostať a nie je to úplne jendoduché.
Na Tokashiki premáva z Nahy jediná lodná spoločnosť dvomi rôznymi loďami. Každá absolvuje denne dve jazdy tam a dve späť.
Jedna loď je rýchla, tou to trvá 40 minút, druhou pomalšou je to 70 minút.
Pláž Aharen je na opačnej strane ostrova ako je prístav, dá sa na ňu dostať iba autobusom.
Autobus odchádza vždy hneď potom, ako v prístave zakotví loď. Späť z pláže Aharen do prístavu bus odchádza tiež iba tak, aby sa stihlo odplávanie lode.

Treba si všetko dobre premyslieť a nakombinovať. My sme to mali premyslené a nakombinované, lenže rýchla loď, ktorou sme na druhý deň ráno chceli na Tokashiki ísť, už bola vypredaná.
To isté aj na utorok, kedy sme mali rezervný deň na toto určený.
Nič sa nedalo robiť, museli sme ísť v pondelok pomalou loďou a tou sa aj vrátiť späť.
Vo výsledku nám ostali na Aharen Beach 3 hodiny čistého času. Aj to sa ráta.

V okienku sme vypísali rezerváciu na plavby na nasledujúci deň. V Lawsone sme si ešte na cestu späť na hotel kúpili zmrzliny a vydali sa do pekla ulíc.
Samozrejme som si od mojej zmrzky zababral ruky, tak v najbližšom FamilyMarte som skočil dnu a na ich záchodoch som sa umyl.

Zvyšok dňa sme strávili relaxom pri bazéne, na izbe a v sky bare 🙂

Na večeru sme zabehli cez ulicu do nonstop vývarovne. Opäť sme sa presvedčili, že takmer hocičo si na Okinawe dáme, tak je to veľmi dobré, o cene nehovoriac.

Fungovalo to tam tak, že pri vstupe bol veľký automat, niečo ako jukebox. Človek si vykliká čo chce, vhodí mince vylezie mu lístok. Lístok je potrebné odvzdať obsluhe, sadnúť si a čakať.
Po pár minútach na stole pristanú objednané jedlá.
Rýchle, veľmi dobré a lacné.
Za tri jedlá s polievkou sme platili v prepočte 11,50,- €.

Pondelok 2. 9. 2024

Vybavili sme raňajky a keďže sme vedeli, že nás čaká dlhý a náročný deň, na cestu do prístavu sme si dali z recepcie zavolať taxík.
O 15 minút a 6,- € neskôr, sme z Toyoty Crown vystúpil v prístave. Pred okienkom kde predávali lístky, sa už tvoril rad.
Po pár minútach sme sa dostali k okienku, zaplatili a zobrali si lístky na loď.
Vonku sme v tieni chvíľu postáli, potom otvorili loď a mohlo sa už nastupovať.
Obsadili sme si miesta a čakali kým vyplávame. Loď bola totálne natrieskaná, niektorí ľudia ani nemali kde sedieť.
Jediné čo ma trochu vyrušovalo, bolo nezvykle veľa belochov na palube. Nechem pôsobiť ako nejaký pokrytec a puritán, len nejako som si od nášho pokolenia za tých pár dní odvykol.
Teda hlavne som si odvykol od hlasných, potetovaných a vyzývavo sa pretŕčajúcich sliepočiek so zarezanými tangáčmi, napichanými perami a silikónovými hrudníkmi v tesných plavkách.
Pôsobili tam veľmi nepatrične.

Plavba prebehla pokoje, asi 15 minút pred zakotvením, sme sa presunuli k východu. Vedel som, že keď sa z lode vyrojí vyše 400 cestujúcich, väčšina si to namieri k autobusu na Aharen Beach.
Inštinkt ma nesklamal, podarilo sa nám z lode dostať šikovne a nastúpiť do prvého autobusu.
Ten bol samozrejme úplne naprataný, ale všetci sme sedeli.
Inak autobusov majú nachystaných viac, evidentne prevádzkovatelia medzi sebou komunikujú.
Naozaj však netuším, či sa do busov dostali všetci cestujúci z lode.

Po asi 15 minútach jazdy kľukatými a úzkymi cestami sme dorazili k pláži.
Hneď na začiatku pri vchode k pláži sme si zaplatili lehátka a slnečník + ja aj plávaciu vestu. Bez vesty sa na tejto pláži nesmie šnorchlovať. Akokoľvek nezmyselne to znie, ale je to tak.
Plavčíci to tam nonstop kontrolujú a každého so šnorchlom a bez vesty, posielajú von.

Chlapík od lehátok nás odviedol na pláž a slnečník s lehátkami nám na pláži umiestnil na miesto, kam sme chceli my.
Katka s deťmi sa povyzliekali a okamžite vbehli do vody. Ja som ešte zašiel na západný koniec pláže, kde je vybudovaná vyhliadková plošina a nafotil som si to.

Čo budem hovoriť, Aharen Beach bola naozaj zlatý klinec dovolenky.
Neskutočná voda, čistučká, akurát teplá. Super piesok na dne, jeden z najlepších aký som kedy zažil.
Kopa rôznych zvedavých rybyčiek, ale aj riadne veľkých rýb. Doslova pár metrov od brehu si stačilo ľahnúť do vody a pod nosom koraly a sasanky, v ktorých boli klauni očkatí, čiže Nemovia.
Parádne papagájovce okusujúce koraly, zo zadočku v pravidelných intervaloch vypúšťali hotový koralový piesok.
Fakt zážitok.
Na pláži nebola sieť proti medúzam, Tánička si to všimla asi až po pol hodine, ale chvalabohu ju to nevyviedlo z miery a ďalej si užívala kúpanie.
Katka neskôr zabehla do bufetu a dali sme si po jednom pivku.

Kedysi minulý rok, na začiatku všetkého čo predchádzalo dovolenke na Okinawe, som čítal jeden cestopis a povedal som si, že sem chcem ísť.
Teraz som tu stál a kúpal sa, aj so svojou rodinou.
Zázraky existujú.

Museli sme kvôli lodi stihnúť autobus o 15:00, okolo pol tretej sme sa z pláže pobalili a v šatniach prezliekli. Bus už bol pristavený, keď sa naplnil, vyrazili sme späť do prístavu.
Po približne 15 minútach čakania nás pustili na loď, opäť sme sa uhniezdili a počkali na zvyšok osadenstva.

V Nahe sme späť na hotel išli najprv pešo k monorailu a potom vláčikom.
Vrátili sme sa niečo po piatej, riadne unavení.
Sprcha, kávička a pivko v sky bare padlo veľmi vhod.
Mojej sestre Lucke sme na diaľku nezabuli zablahoželať k narodeninám.

Utorok 3. 9. 2024

Posledný plnohodnotný deň dovolenky.
Tento deň sme mali rezervný, keby sa niečo pokašľalo (tajfún, lety, trajekty…) počs predchádzajúcich dní, tak som chcel mať aspoň jeden deň do foroty a nie mať všetok program nasekaný husto na seba.
Chvalabohu nám všetko klaplo na 100%, utorok tak ostal voľný a my sme ho strávili úplne na pohodu.
Nikam sme sa nemuseli presúvať, nič sme nemuseli riešiť.

Po raňajkách sme nabehli k bazénu, nikto tam nebol a decká sa mohli vyšantiť koľko len vládali.
Okolo obeda sa zatiahlo a zatiahnuté bolo až do večera, trochu aj spŕchlo.

Katka s Táničkou išli na obed do mesta šopovať. Náš hotel bol na ulici Kokusai-dori a to je jedna z hlavných obchodných ulíc Nahy.
Pobehali si obchody v okolí hotela, nakúpili nejaké drobnosti a na obed doniesli hotové jedlá z potravín.

Poobede som do mesta išiel s Katkou ja, kúpili sme ešte nejaké saké a pár drobností k tomu.

Kým sme išli na poslednú večeru, chvíľu som posedel v sky bare.

Tak ako sme deťom sľúbili, na poslednú večeru sme išli opäť do burgrárne, kde sme boli v prvý večer v Nahe. Bol tam tentoraz iný chalanisko, ten po anglicky nevedel ale že vôbec nič.
Opäť sa však smial a s prekladačom sme sa rýchlo dohodli.
Deti si dali svoje vysnívané maškrty, Tomi dúhovú drť a Tánička Oreo šejk.

S Katkou sme v sky bare večer zasadli k poslednému pivečku a posledným kartám na Okinawe.
Na Slovensku mnoho detí nešlo do škôl kvôli nahláseným bombám.

Streda 4. 9. 2024

Odlet z Nahy do Šanghaja mal byť o 16:30 poobede.
Ráno sme tak mali naozaj dosť času v kľude sa naraňajkovať a pobaliť. Do 11:00 sme vegetili na izbe.
Nebudem klamať, vôbec sa mi domov nechcelo. V tom hoteli som sa cítil veľmi dobre.
Všetko však raz skončí, všakáno.
Takže tesne pred jedenástou sme sa zviezli naposledy výťahom dolu a na recepcii sme vrátili kartičky od izieb.
Zbohom skvelý Ocean Hotel.

Do monorailu sme nastúpili už ako staré pasty. Vláčik bol dosť plný, ale po chvíli sme všetci sedeli.
Na letisku sme mali ešte vyše dve hodiny čas kým otvorili prepážky na check-in.
Zaujali sme strategické miesta na sedenie a trávili čas čítaním, hraním hier na mobile a jedením.
Cestou z hotela sme sa zastavili v tých super potravinách vedľa a kúpili pizzu.

Neskôr sme si s Katkou dali po jednom pivečku a deti zmrzlinu. Chvíľu som pozoroval čulú letovú prevádzku, každú chvíľu niečo štartovalo a pristávalo.

O druhej sme sa postavili pred prepážky check-inu, po pár minútach ich otvorili.
Pri odlete na dovolenku z Budapešti nám šikovná pracovníčka pridelila výborné miesta na sedenie, bohužiaľ táto Japonečka nie. Tvrdila nám, že to nevie a že máme skúsiť na letisku v Šanghaji.
Tak sa stalo, že na let z Nahy do Šanghaja sme mali miesta na sedenie dobré, tak ako som ich vyklikal pri nákupe leteniek. Na let z Šanghaja do Budapešti nám však teraz pridelili úplne odveci miesta.
Tomimu samému okno v rade 34, mne stred v rade 33 a Táničke a Katke tiež rad 33 ale cez uličku.
Nič to, hovorili sme si, poriešime v lietadle a tak aj bolo.

Čo však bolo horšie, keď sme už stáli pri gejte a pozerali sa na naše pristavené lietadlo, na informačnej tabuli sa zrazu objavil nápis červenou farbou. Aj keď to bol japonský rozsypaný čaj, vedel som, že to neveští nič dobrého.
Po chvíli sa nápis objavil aj v angličtine a stálo tam, že odletíme o 2 hodiny neskôr.
Fasa, z návštevy Šanghaja nič nebude. Nemali sme šancu stihnúť to za 6 hodín.

V bufete som tak kúpil pivko a potom ešte jedno.

Odlet bol naozaj až s dvojhodinovým meškaním. Cez okienko, keď sme už boli na rade a mali sme štartovať, sme videl štartovať 5 stíhačiek. Aspoň niečo.

V lietadle nám na jedenie dali nejakú ryžu s mäsom, ale nemali normálny príbor, len paličky.
Poďakoval som a nechal som to nedotknuté tak.

Na letisku v Šanghaji sme cez tranzit prešli rýchlo a hladko.
V letiskovej hale sme sa zložili na sedačky. Ja som si ešte bol dať burger, keďže som v lietadle nič nejedol.
Deti si dali hranolky.

Do tretice všetko dobré.
Keď som bol deťom brať hranolky, vedľa sa ozvalo:
“Dobrý den, kam jedete?”
Prihovoril sa mi milý pánko z Ostravy. Aj so svojou dcérou sa vracali zo Sydney, boli pozrieť rodinu, čo tam za komančov emigrovala.
To bola posledná čeština na našej dovolenke 🙂
Deti na Slovensku opäť kvôli nahláseným bombám nešli do škôl.

Štvrtok 5. 9. 2024

Odlet zo Šanghaja sme mali o 1:50 v noci. Na sedačkách pri gejtoch sme čo to pospali.
V lietadle sme chvíľu šachovali s miestami, nakoniec sme sa usadili tak, že Katka sedela sama v strednej trojke pri uličke a cez uličku som v pravej trojke sedel ja s deťmi. Boli sme tak de facto vedľa seba, len cez uličku.
Najprv bola pri okne Tánička, prvých pár hodín a celý čas spala.
Neskôr sa s Tomim vymenili a pár hodín pri okne spal Tomi.
Ja medzi nimi v strede, ale napriek tomu som spal celkom dosť.

V Budapešti sme pristáli o siedmej ráno, presne na minútu o 7:00.
Pasovka rýchla, kufre dorazili v poriadku.
V SPARe na letisku som si kúpil Red Bull, istota je istota.
Mohla začať tá najotravnejšia časť dovolenky, cesta autom z budapeštianskeho letiska domov.

Doslova o 5 minút mi bolo jasné, kde som.
Dlhým pripájacím pruhom som došiel k obchvatu, ten bol plný. Klasická ranná zápcha. Pripojiť sa dalo jedine tak, že ma niekto musel pustiť. Ale kdeže, nárazník na nárazník, navretá žila na krku a nepustí nikoho ani za toho otca… škoda reči.
Len sme sa s Katkou smiali, že vitajme doma.
Vo vyspelej Európe.

No nič, náladu sme si určite pokaziť nenechali. Po Győr to boli naozaj galeje, ale potom to už išlo lepšie.

Domov sme dorazili pred obedom. Babka s dedkom už u nás neboli. Kvôli horúčavám sa domov radšej vrátili ráno.

Ako by som našu japonskú dovolenku zhodnotil?
V prvom rade, Okinawa nie je tak úplne typicky japonská, Okinawčania sú síce Japonci, ale majú bližšie k Taiwanu. To nevravím ja, ale múdrejší, ktorí to naozaj môžu porovnať.

V druhom rade, bolo tam výborne 🙂
Na úplnom začiatku som si niečo vysníval, naplánoval a všetko to klaplo. Šanghaj nerátam.

Príroda je úžasná, divoká a iná na akú sme zvyknutí. V mori to naozaj žije. Západy slnka neuveriteľné.
Počasie extrémne, mali sme kus šťastia, že nás nezastihol tajfún.
Jedlo výborné a cenovo dostupné. Všetko funguje hladko ako má. Infraštruktúra na 1*
Ľudia skromní, pokorní a slušní. Nenápadní.
Jednoducho je to jedna perfektne fungujúca krajina, kde si človek veľmi rýchlo zvykne a cíti sa vítaný, absolútne bezpečne a komfortne.
Skvelý a netradičný mix, každému doporučujem všetkými desiatimi.

Len treba myslieť na to, že je tam naozaj teplo, veľmi teplo a kurevsky teplo 🙂

A áno, deti opäť v mnohých školách na Slovensku nešli do škôl.