Barcelona 2020

Opäť sme mali jarné prázdniny a ak počítam správne, už tretí krát sme ich využili na spoznávačku. Tentoraz to bola Barcelona, hrdé hlavné mesto autonómnej oblasti Katalánska. Keďže väčšinu roka je v Barcelone enormné množstvo turistov a v lete je tu neznesiteľne teplo, z týchto dôvodov je druhá polovica februára takmer ideálny mesiac na návštevu mesta.

Auto sme ako obvykle nechali na parkovisku Parktiger vo Schwechate. Z Viedne sme leteli s Ryanair/Laudamoiton na medzinárodné letisko Barcelona El Prat. Toto letisko jednoznačne odporúčam, má dve obrovské výhody oproti lacnejšej variante leteniek na druhé barcelonské letisko Barcelona Girona. Po prvé je Girona od Barcelony vzdialená takmer 90km a po druhé sa do mesta dá dostať iba vlakom, alebo busom, čo je dosť oštara. Naopak letisko El Prat leží na juhozápadnom okraji mesta a s centrom je spojené priamou linkou metra L9S, ktoré má dokonca na oboch termináloch T1 a T2 vlastnú zastávku. Takže nie je o čom – ak letieť do Barcelony, jednoznačne na El Prat.

Všetky potrebné lístky a vstupy, či už na MHD, vlaky, lanovky, pevnosť Montjuic, Park Güell, nemocnicu San Pau Recinte Modernista, skrátka všetko, som rezervoval vopred z domu cez net. Stačilo mať v mobile PDF-ko s vouchrom, alebo ho vytlačený pri vstupe ukázať. MHD sme riešili kúpou 4 dennej Hola Barcelona karty. S touto kartou sme mohli využívať všetky druhy mestskej dopravy. Na letisku som do automatu na lístky v podchode metra iba vyťukal kód z vouchra a automat mi vytlačil naše kartičky.
Lístky na výlet do kláštora Montserrat nám po predložení vouchra vydali v Tourist Centre v hale letiska.

Ubytovanie bolo cez Booking v BarcelonaForRent The Gaudí Suites. Parádny apartmán s jednou spálňou + obývačka, jedáleň a kuchyňa. Komplet, ale fakt komplet vybavenie, aj práčka a sušička. Ešte aj ku kávovaru bola plná plechovka tabliet Dolce Gusto. Dokonca sme mali vlastné kúrenie, čo je dosť dobrá vec a v stredomorských krajinách vôbec nie pravidlo, lebo aj keď je mimo sezóny vonku pekne a 16°C, v byte je iba cca 20°C a to už príjemné nie je, hlavne ak je človek večer unavený. Takže stačilo termostat nastaviť na požadovanú teplotu a kotol sa o všetko postaral. Byt sa nachádzal v krásnom rohovom činžiaku s ešte krajším starým dreveným výťahom. Naozaj štýlové a vkusné. Ako bonus nás na stole čakala fľaša sektu a čokoládky :-). 10 bodov z 10.

Deň 1 – nedeľa

Po ubytovaní sa a osviežení, sme vybehli do mesta. 5 minút pešo od bývania sme mali hneď dva svetoznáme skvosty a to Casa Batlló a Casa Milá, alebo inak aj La Pedrera. Ide po Sagrada Familii asi o druhé najznámejšie diela génia katalánskeho modernizmu Antoni Gaudího. Tieto obytné domy navrhol na objednávku bohatých obchodníkov. Nachádzajú sa od seba necelých 10 minút pešo na bulvári Passeig de Gràcia. Obidva domy sú prístupné aj zvnútra a verím, že to musí byť zážitok. Keďže sme však boli s malými deťmi, určite by to boli vyhodené peniaze, ale hlavne čas. Aj v nedeľu večer boli okolo oboch domov húfy turistov, v sezóne si ani neviem predstaviť, čo sa tam deje.

Po prezretí si oboch krásnych domov, sme sa metrom L5, s prestupom na L1, vydali okuknúť 144 metrov vysoký mrakodrap Torre Glòries, známy aj ako Torre Agbar.

Ide o ďalší symbol Barcelony, ktorý je spolu s Gaudího dielami na väčšine magnetiek. Mrakodrap preslávila hlavne svetelná šou, ktorá začína každý večer po 19:00. Vonkajší plášť mrakodrapu tvoria tisíce sklenených plôch a rôznofarebných svietidiel. V tme je to parádne divadlo.
Hneď vedľa sa nachádza odvážna budova Museu del Disseny de Barcelona – múzeum Dizajnu. Na budovu múzea sú večer premietané rôzne obrazce, v okolí hrá hudba, pri vchode do metra je inštalovaná zaujímavá hudobno-svetelná projekcia. Skrátka celé to tu žije hudbou, svetlom a umením, je to zaujímavé a veľmi pekné.

V neďalekom obchodnom centre Glòries, sme si v Mekáči dali hranolky a ešte sme stihli pozrieť ďalšie hudobno-svetelné predstavenie na blízkom námestíčku medzi modernými biznis budovami.

Aby toho na prvý večer nebolo málo, cestou späť sme vystúpili o zastávku skôr, pozrieť večernú Sagradu Familiu. Asi netreba viac predstavovať, treba len vidieť. Chrám má byť hotový v roku 2026, podľa mňa sa potom v Barcelone nebude dať existovať ani vo februári 🙂

Na úvodné zoznámenie s Barcelonou to myslím stačilo, deti padli do postelí a zaspali snáď behom 5 minút. My s Katkou sme vypili nejaké pivká a tiež sme unavení zaspali ako batoľatá. Na ďalší deň sme toho mali naplánovaného vcelku dosť, ale nemuseli sme sa nikam hnať.

Deň 2 – pondelok

Ráno sme apartne potiahli až do 8:40, už dlho sme tak dlho nespali. Po raňajkách a kávičke sme sa odpočinutí a posilnení vydali do mesta. Z bytu sme sa prešli k stanici metra L3 a touto linkou sme sa presunuli priamo do srdca Barcelony na Plaça de Catalunya.

Na južnej strane námestia začína svetoznámy bulvár La Rambla. Vo dne v noci to tu žije mrakmi turistov, predavačov, je tu kopa stánkov, barov, reštaurácií, vreckárov, skrátka totálna kolotočárina. Ulica končí po cca 1,5 km pri pamätníku Krištofovi Kolumbovi Mirador de Colom a ešte kúsok pokračuje pri prístave mostom Rambla de Mar až do obchodného centra Maremagnum.

Napriek tomu, že samotná Rambla je o ničom, v jej tesnej blízkosti sa nachádzajú veci, ktoré určite stoja za návštevu a bez toho aby ich človek videl, akoby v Barcelone nebol.

Prvá takáto záležitosť je trh Mercado de La Boqueria. Síce je to už z veľkej časti vyslovene turistická záležitosť, stále má svoje čaro a určite ho treba vidieť. Je to doslova pastva pre oči a atak na všetky zmysly.

Smerom k moru sa na ľavej strane od Rambly rozprestiera gotická štvrť. Už prechádzka jej uličkami je parádna, ale top pamiatkou je tu Catedral de Barcelona – katedrála zasvätená svätému Krížu a svätej Elulálii. K jej počesti a na pamiatku veku v ktorom umrela, sa v bočnej prístavbe chová 13 bielych husí.
Katedrála je nádherná zvonka aj zvnútra. Je tak veľká, že sa mi fasáda ani riadne nezmestila do jedného záberu vo foťáku. Vstup bol bezplatný, čo je na barcelonské pomery nezvyčajné – bola to jediná vec, za ktorú sme pri vstupe neplatili 🙂

Vnútri sa dalo slušne hýbať, turistov bolo tak akurát.

Od Barcelonskej katedrály sme sa peknými uličkami presunuli k ďalšej gotickej pamiatke – Basílica de Santa Maria del Pi. Nachádza na maličkom námestí Plaça del Pi. Tu som si v jednej kaviarni sadol na terasu s tým, že si dáme kávu a deti tak budú môcť navštíviť WC. Kým však bola Katka s deťmi na toalete, nikto ma obslúžiť neprišiel a tak sme sa po wecku dvihli a porúčali sa.

Plynulo sme sa preštrikovali na koniec Rambly k moru a Mirador de Colom – pamätníku Krištofovi Kolumbovi.

Chvíľu sme posedeli na móle a po povinných foto sme sa metrom presunuli na stanicu Paral- lel. Zo stanice metra sme parádnym tunelom prešli k pozemnej lanovke (niečo ako na Hrebienku) vedúcej k spodnej stanici kabínkovej lanovky, ktorou sme sa vyviezli na kopec Montjuïc a k rovnomennej pevnosti. Montjuïc je rozsiahly kopec a výrazná dominanta Barcelony. Nachádza sa tu množstvo zaujímavostí. Okrem spomínanej pevnosti, na ktorú sme sa vydali kvôli výhľadom, sa tu nachádza botanická záhrada, Olympijský štadión a ikonický olympijský bazén (Olympiáda 1992), charakteristická televízna veža, Palau National – Katalánske národné umelecké múzeum (MNAC), pavilón Svetovej výstavy 1929, Magická fontána – Font Màgica…

Na Montjuïc sa dá dostať aj inou lanovkou, ktorá naň vedie z prístavu, ale tá ma hornú stanicu dosť ďaleko od pevnosti a tak mi prišla naša možnosť pohodlnejšia. Chvíľu sme postáli v rade a nasadli sme do našej kabínky. Cestou na hornú stanicu, je cca v polovici jedna medzizastávka Mirador. Tá sa však dá využiť iba pri ceste z hora smerom dolu.

Pohodlným chodníčkom sme sa z lanovky presunuli do pevnosti. Vďaka vopred zakúpenému vstupnému, sme sa nemuseli zdržiavať v rade pri pokladni, ale rovno sme vošli do pevnosti. Pôvodne slúžila ako väzenie, neskôr ako vojenské múzeum, teraz je to turistická atrakcia. Sama o sebe nie je ničím až tak zaujímavá, sú z nej však pekné výhľady na mesto a obzvlášť na nákladný prístav. V reštaurácii na nádvorí sme sa občerstvili pivkom a mlskami.

Pred cestou späť dolu, sme dali zarobiť predavačom suvenírov a kúpili sme pár magnetiek. Po vystúpení z lanovky dole, sme prešli približne 200 metrov na pravo od lanovky, kde sa nachádza najkrajší bazén, aký som kedy videl a asi aj uvidím. Ide o už spomínaný olympijský bazén. Na moju veľkú radosť sa v hornej časti tribúny nachádza malé bistro a tak sme neváhali a dali si ešte po jednom pive a hodnú chvíľu sme posedeli. Výhľady na bazén s kulisou Barcelony sú neopakovateľné. Toto bolo presne to, čo ma na cestovaní baví najviac – vedel som, že tam ten bazén je, ale skutočnosť predčila všetky očakávania. Ak by som mal vybrať moje top tri veci čo určite treba vidieť v Barcelone, toto by bola jedna z nich.

Nič sa nedalo robiť, museli sme sa pohnúť ďalej. Vrátili sme sa späť kúsok k lanovke a vydali sa od nej tentoraz na ľavú stranu k Olympijskému štadiónu. Je to tiež veľkolepé, na ploche práve prebiehal tréning rugbyového mužstva. Vstup na hlavnú tribúnu je voľný. Zo štadióna sme sa okolo veľkého športového areálu presunuli k zaujímavej telekomunikačnej veži. Nešli sme však priamo k nej, nakoľko to by bola zbytočná obchádzka a aj tak by sa mi nevošla do záberu keby som stál priamo pod ňou. Takže sme si ju cvakli z trochu väčšej diaľky, ale stačilo nám to takto.

Pomaly ale isto sme sa od športovísk zgúľali k ďalšej dominante tohto zaujímavého kopca, k Palau Nacional – Katalánskemu národnému umeleckému múzeu, známemu aj ako MNAC. Na schodoch priamo pred vstupom do múzea sme posedeli a opäť už ani neviem po koľký krát v dnešný deň, sme si užívali krásne výhľady. Budem sa opakovať, ale sú naozaj parádne.
Okrem krásnych schodov je vidieť pamätník Quatre Columnes – štyri antické stĺpy symbolizujúce štyri červené pruhy na Katalánskej vlajke. Ďalej je vidieť veľkú Magickú fontánu, potom bulvár s dvomi dominantnými benátskymi vežami. Celé to uzatvára Plaça d’Espanya s pekným pamätníkom a Arenas Barcelona – nákupným centrom.

Z Plaça d’Espanya sme sa linkou metra L3 a s prestupom na L5 dostali pohodlne domov. Na izbe sme sa okniepili a išli sme na večeru do neďalekej Pizzerie Eden. Podľa Google recenzií to mala byť veľmi dobrá reštaurácia, ale nás rozhodne neočarila, nehovoriac o tom, že sme na dve obyčajné pizze čakali takmer 40 minút. Bohužiaľ teda bodka za inak skvelým dňom nevyšla úplne podľa očakávania, ale čo sa dá robiť, aj to je život.

Deň 3 – utorok

Dobre sme sa vyspali, tentoraz sme si však pre istotu nastavili budík. Na dnešný deň sme mali naplánovaný výlet do kláštora Montserrat. Nachádza sa cca 65 km severozápadne od Barcelony. Išli sme tam vlakom z Plaça d’Espanya, na ktoré sme sa dopravili metrom presne tak, ako deň predtým, len v opačnom smere – najprv L5 a potom linkou L3.
Priamo ku kláštoru sa dá dostať viacerými spôsobmi:
– autom/busom
– pešo niekoľkými turistickými chodníkmi
– kombináciou vlaku a potom zubačkou zo stanice Monistrol de Montserrat
– kombináciou vlaku a visutej lanovky zo stanice Aeri de Montserrat

My sme sa už vopred rozhodli pre poslednú možnosť. Pri kúpe lístka je potrebné zadať, či chce ísť človek lanovkou, alebo zubačkou. Cena lístka je rovnaká v oboch prípadoch. Bohužiaľ sa to nedá kombinovať napríklad tak, že hore by išiel človek lanovkou a späť zubačkou, alebo naopak. To je tak trochu škoda.
Po približne hodine vcelku nezáživnej cesty vlakom z Barcelony, sme vystúpili na stanici Aeri de Montserrat. Doslova pár metrov od zastávky, je spodná stanica visutej lanovky. Kulisa pohoria je úžasná, v diaľke a vo výške je vidieť komplex kláštora Montserrat. Skaly mi tak trochu pripomínali niektoré národné parky v USA. Počasie sme mali takmer dokonalé, azúro a bezvetrie.
Lanovku tvoria dve kabínky, ktoré proti sebe vyrážajú de facto na otočku podľa počtu turistov. Do jednej kabínky sa vojde 20 ľudí + 1 člen personálu. Na Montserrat je dobré ísť čo najskôr ráno kvôli počasiu, poobede sa môže zhoršiť. To isté si hovorí aj väčšina turistov, takže sme sa po cca 15 minútach čakania dostali až do tretej kabínky. Nebolo to však nič strašné, v sezóne to ale určite môže trvať oveľa dlhšie. Cesta lanovkou trvá približne 5 minút. Mali sme šťastie, že sme stáli prví pri nastupovaní a tak sa nám ušli najlepšie miesta v kabínke, pekne pri skle.

Výlet na Montserrat si treba plánovať na minimálne pol dňa, ideálne na celý deň. Veľa času zaberie už len cesta vlakom z Barcelony a hore a dolu. Kopu času však človek vie stráviť aj priamo hore, je tu totiž vcelku čo robiť a vidieť. Okrem samotného kláštora, ktorý nie je prístupný verejnosti, sa tu nachádza múzeum, pekné námestíčko, reštaurácie, obchody so suvenírmi a hlavne bazilika Montserrat so zaujímavým nádvorím. Vo vnútri baziliky je vystavená drevená socha La Moreneta – Čierna Madona, patrónka Katalánska. Podľa povery sa jej má minimálne raz za život pokloniť každý Katalánec. O 13:00 v bazilike vystupuje chlapčenský spevácky zbor.
Okrem tohto všetkého tu sú ešte dve pozemné lanovky, jedna je momentálne mimo prevádzky kvôli rekonštrukcii. Druhá – Funicular de Sant Joan však funguje.
Keď sme z lanovky na Montserrate vystúpili, hneď sme sa presunuli práve k tomuto funikuláru a vyviezli sme sa na hornú stanicu. Tu začína niekoľko turistických chodníkov. My sme sa prešli ku kaplnke Sant Joan. O krásne výhľady nebola núdza, celé okolie je stvorené na turistiku.

Potom sme sa funikulárom vrátili späť do Montserratu. Pofotili sme si námestie a nádvorie kláštora. V Bazilike sme obdivovali výzdobu a z diaľky aj Čiernu Madonu, nechcelo sa nám stáť hodinu v rade kvôli tomu, aby sme ju videli z blízka.

Následne sme sa prešli areálom Montserratu až k parkoviskám, kde je ďalšia parádna vyhliadka. Oproti cez údolie je vidieť Creu de Sant Miquel – kríž z ktorého je pohľad na Montserrat priam ikonický a určite najkrajší. Bohužiaľ sme sa tam nedostali, nakoľko je chodník po niekoľko sto metroch uzavretý kvôli rekonštrukcii. Toto bola veľká smola, lebo počasie bolo naozaj výborné a výhľady by boli jedinečné. Nič sa nedalo robiť, museli sme sa vrátiť. Každopádne je to tu však veľmi pekné a vkusne upravené. Chodník lemujú sochy a rôzne pamätníky, dá sa tu posedieť, do toho štebot vtáčikov, naozaj magické miesto.

Plní dojmov sme sa lanovkou vrátili späť k vlaku do Bareclony, na ktorý sme čakali iba 15 minút. Ak je človek v Barcelone prvý krát a viac ako 2 dni, tak Montserrat je povinná jazda, určite tam treba ísť a vidieť to. Nám sa celý komplex veľmi páčil, je to nádherné a spolu s horami, kde je citlivo umiestnený, pôsobí až neskutočne. Bonusom je vynikajúca infraštruktúra, to je kapitola sama o sebe.

V Barcelone sme skočili na neskorý obed/skorú večeru do The Fish and Chips Shopu. Odviezli sme sa tam jednu zastávku z Plaça d’Espanya linkou L1. Google recenzie tentoraz ne(s)klamali, také fish and chips sme ešte nejedli naozaj nikde. Priamo pod nosom nám personál obalil kusy čerstvej tresky a vysmažil ju tak do chrumkava, že až. K tomu domáce ochutené hranolky a domáca tatarka. Mňam, ešte teraz sa mi grgá.

Ďalší skvelý deň bol za nami.

Deň 4 – streda

Stredu som naplánoval tiež zaujímavú, ale trochu voľnejšiu. A dobre som urobil, k tomu sa ešte dostaneme.
Ráno sme opäť vstávali na budík, nakoľko sme na 9:30 mali rezervovaný vstup do ďalšej top Gaudího pamiatke, do Parku Güell. Park je prístupný aj zdarma, ale najkrajšia časť je spoplatnená. Metrom L4 sme vystúpili na druhej zastávke s názvom Alfons X. Tu sa nachádza autobusová zastávka, kde zastavuje Bus Güell – autobus ktorý turistov odvezie priamo k parku. Ten sa nachádza totiž dosť v kopci a cca 20 minút pešo od metra. Kto chce šetriť nohy, tak je toto ideálna možnosť ako sa k parku dostať. Stačí vodičovi ukázať lístky do parku, jazda busom je v cene.

Park si u Gaudího objednal bohatý obchodník a mecenáš Güell. Samotný Gaudí v ňom dokonca nejakú dobu býval a má tu múzeum. Keďže sme tu boli hneď ráno, ešte nebol park preplnený turistami, zďaleka sme tu však neboli sami 🙂
Park je naozaj veľmi pekný, možno by som ho skôr nazval zaujímavý. Niekto by tu asi čakal viac Gaudího, ale to je vec nastavenia a očakávaní. Nám sa tam páčilo, deti sa potešili papagájom a v hornej časti sme našli pekné piknikové miesto so stolmi a lavicami, kde sme sa usadili a dali si sváču. K tomu parádny výhľad ako bonus, skrátka idylka.

Busom sme sa odviezli späť na zastávku Alfons X. Odtiaľto sme pešo prešli k Recinte Modernista de Sant Pau – nemocnici zo začiatku 20. storočia, ktorá momentálne už nie je funkčná, ale slúži ako múzeum. A je to jedna bomba. Toto je môj absolútny top z celej Barcelony. Táto nemocnica je jednoducho nádherná. Okrem toho, že vyzerá fantasticky, priam ako z rozprávky, bola aj maximálne funkčná. Areál pozostáva z hlavnej a vskutku majestátnej budovy, z ktorej je vstup na nádvorie. To z každej strany lemujú pavilóny, kde boli jednotlivé nemocničné oddelenia. Na nádvorí sú lavičky a stromy obsypané mandarínkami. Celé je to pospájané podzemnými chodbami, ktoré sú presvetlené svetlíkmi. Vnútro pavilónov a všetky miestnosti, alebo sály, priestory v hlavnej budove, všetko, všetko je vyzdobené nádhernými kachličkami, aj stropy sú nimi vykladané. Dokonalý, krásny a funkčný celok. Ako čerešnička na torte je výhľad z hlavnej budovy z centrálneho okna – jedným smerom na impozantný areál nemocnice, druhým smerom na Sagradu Familu.

Napriek tomu všetkému (táto pamiatka je zapísaná v UNESCO a nákladne zrekonštruovaná), je oveľa menej navštevovaná ako ostatné barcelonské pamiatky. To nám však samozrejme vyhovovalo, lebo nás tam bolo dokopy možno 10 turistov.

Z tejto nadpozemskej nemocnice sme sa pomaly presunuli k Sagrade Familii, ktorá je odtiaľ asi kilometer. Cestou sme deťom kúpili zmrzlinu a posedeli na lavičkách na ulici. Po chvíli sme došli k Sagrade, tú sme si obišli, pofotili a v KFC sme dali neskorý obed. Sagrada Familia má byť hotová v roku 2026 ako som už spomínal, je naozaj krásna a to je tak všetko čo k tomu napíšem 🙂

Tu sa Tánička začala sťažovať na bolesti žalúdka. Napriek tomu sme sa metrom vydali k pobrežiu, chceli sme ešte vidieť more. Mysleli sme si, že je len unavená a že sa jej už iba nechce šlapať, alebo jej proklatě dobré kuře len nesadlo. No aby som to skrátil. Pri mori si chudinka ľahla na múrik a vyzeralo, že jej naozaj nie je dobre. Tak sme to zabalili a vrátili sa na izbu.

V posteli si chvíľu poležala, potom si odpľula za pol kýbla a hneď jej bolo lepšie. Poumývali sme podlahu, vyprali a vysušili pyžamo s plachtou a už sme iba odpočívali. Nevieme z čoho jej bolo zle, začalo to chvíľu po zmrzline. Takže ja si myslím, že to bolo z nej, nikto iný ju nejedol, iba ona. Tomi mal inú príchuť a jemu nič nebolo. Takže asi to bola fakt tá zmrzka, kopček za 2,40€. Blbý koniec dňa, ale tak ako to rýchlo prišlo, aj rýchlo odišlo. Večer už bola Tánička ok, dobre sa vyspala a ráno sme bez problémov mohli odísť na letisko a domov. Na letisku sme ešte hodinu sedeli v lietadle, lebo letoví dispečeri u žabožrútov štrajkovali a odmietli naše lietadlo prevziať do svojho vzdušného priestoru 🙂 Po hodinke sme sa konečne pohli a mohli sme odletieť, to už všetko prebehlo absolútne hladko a bez problémov.
Na letisku vo Schwechate sme naskočili do vlaku, pohol sa s nami po 5 minútach, autíčko čakalo pekne na parkovisku a šup ho domov.

Barcelona je naozaj krásna, za tie 4 dni sme videli len to najzákladnejšie. Je tam toho ešte veľmi veľa, múzeá (napr. Picasso), samotné Gaudího domy sa dajú pozrieť aj zvnútra, kopec Tibidabo, vedecké múzeum CosmoCaixa, morské akvárium, Park de la Cituadell atď atď. Určite treba ísť, ideálne tak ako my mimo sezóny. V sezóne je Barcelona veľmi preplnená a štyridsiatky teploty sú celkom bežné. Vzniklo hnutie, ktoré žiada, aby turisti nikomu nehovorili, že boli v Barcelone. Na balkónoch v starom meste sú plagáty s textom: Turists go home. Bohužiaľ, aj to je daň za globalizáciu, lacné letenky a výnimočnosť tohto mesta.