Memoriál Ladislava Sotáka – Dedinky 2020

Náš dedko Ladislav Soták, pre nás navždy Apko, bol veľkým turistom. Dokonca bol dlhoročne vedúcim TJ Lokomotíva Košice – turistického oddielu. Pre nás, ako malé deti to znamenalo, že sme s ním dlhé roky minimálne 1-2x mesačne absolvovali nejakú túru.
Malé deti – to sme boli vtedy môj brat Oki, bratranci Pališ, Paťo a ja – štyria najstarší vnuci. Neskôr pribudli ďalší vnuci Miško, Robko, Tomi a najmladší Kubko. A dokonca aj jedna vnučka – Lucka.

Nespočetne veľakrát sme sa stretávali v sobotu ráno na košickej Hlavnej stanici, alebo na Autobusovej stanici. Na nohách vibramy a na ramene plecniak s termoskou čaju a lepeňákmi. Apko mal pre nás vždy žuvačku Pedro, termix, alebo aspoň vanilkové venčeky.
Keď sme mali ísť na túru niekam ďalej a veľmi skoro ráno, stretávka bola už v piatok večer na Kmeťovej u Apku a Omamky. To sme mali úplne najradšej. Večer nám Apko vždy čítal rozprávky z Dobšinského Prostonárodných povestí a ako bonus k tomu aj o Medvedíkovi, ktorého doštípali včely keď im kradol med. Nakoniec sme sa kľačiac všetci pomodlili, k posteliam sme dostali nočníky a zaľahli spať. Akože. Vždy nasledovalo vystrájanie a rôzne vylomeniny, ale tak, aby Apko s Omamkou nič nepočuli.
Ráno sme sa ledva zobudili, na raňajky kakavko a rožok s medom, alebo hrianky s maslom. Nezabudnuteľné chute a vône.

Do prírody s Košickým Večerom, 100 jarných kilometrov, Memoriál Ladislava Menyhérta na Prednú Holicu, KPČ Košice, to boli naše každoročné klasiky. Do toho kopa rôznych túr, väčšinou po Východnom Slovensku. Občas bola túra spojená aj s návštevou divadla, to keď sme išli na Martinské hole, alebo na Zobor v Nitre.
Najradšej sme však mali zimné sánkovačky vo Vysokých Tatrách na Hrebienku. Ani neviem koľkokrát sme tam boli, to sa snáď nedá spočítať. Veľmi obľúbená bola aj túra na Turniansky hrad a potom po planine do Zádielskej tiesňavy.

Dnes už s určitosťou viem, že Apko a tieto dlhoročné túry nás viacerých ovplyvnili a formovali naše životy. Tak sa stalo, že keď tu už Apko nebol, povedali sme si, že nám spoločné výlety a túry chýbajú. Trvalo nám to niekoľko rokov, dôležité je však, že sme nezabudli a na Apkovu počesť a pamiatku sme založili našu rodinnú tradíciu – Memoriál Ladislava Sotáka.
Myšlienka je jednoduchá – okrem toho, že sa ako rodina stretneme, skôr ako si dáme pár pív a niečo dobré k jedlu, chceme absolvovať aj nejakú nenáročnú túru, aspoň symbolicky. Som veľmi rád, že sa nám to darí.

Ani nevieme ako a tento rok sme sa stretli už ôsmy krát. Takto to doteraz prebiehalo:

2013 – 0. ročník – túra na Lajošku
2014 – 1. ročník – túra na Chatu M.R. Štefánika a na Ďumbier
2015 – 2. ročník – guláš na chate v Kysaku (plánovaná Téryho chata kvôli počasiu nevyšla)
2016 – 3. ročník – spojená akcia Ľudkova 40-ka a výstup na Chopok z Demänovskej doliny
2017 – 4. ročník – túra na Brnčalku (ja s mojim Tomáškom + Chata Plesnivec)
2018 – 5. ročník – guláš v Kysaku a túra na Jánošíkovu baštu
2019 – 6. ročník – spojená akcia moja 45-ka a Mohyla M.R. Štefánika na Bradle
2020 – 7. ročník – Dedinky a túra cez Zejmarskú roklinu na Horský hotel Geravy a späť na Dedinky

Keďže je nás ako hadov, Lucka žije v zahraničí, niekto má dokonca dve deti, niekto jednoducho nepríde lebo…, ešte sa nestalo, že by sme sa stretli všetci. Bohužiaľ.

Mrzí ma aj to, že toto je iba prvý ročník, ktorý sa mi podarilo zdokumentovať. Ostatní sú na tom podobne a tak nám na roky 2013-2019 ostávajú iba spomienky a pár nekvalitných fotiek v mobile.

Toľko na úvod, poďme však už k aktuálnemu 7. ročníku, ktorý sme absolvovali tento rok.
Začiatkom októbra sme s Pališom započali spoločnú mailovú komunikáciu ohľadom termínu a miesta konania memoriálu. Postupne sa všetko utriaslo a dohodli sme sa.

Plán bol nasledovný: v sobotu ráno ubytovanie na Dedinkách v penzióne Jozefína patriacom k reštaurácii U Pelleho. Po ubytovaní sa a dezinfekcii ústnych dutín (korona je sviňa), túra cez Zejmarskú roklinu na Geravy a späť cez les popod lanovku na Dedinky a na ubytko. Večera, pivko, v nedeľu ráno dobrovoľné kúpanie v Palcmanskej Maši a domov.

Napriek počiatočným obavám, aj kvôli korone a s tým spojenými opatreniami, sme sa stretli vo vcelku hojnom počte: Pali + Brunko + Janka + Slavko, Oki, Robko, Kubko, Miško a ja.
Oki prišiel už o deň skôr v piatok, nakoľko mal vybavovačky v Rožňave. My ostatní sme dorazili medzi deviatou a pol desiatou v sobotu doobeda.
Všetko išlo podľa plánu, ubytovali a vydezinfikovali sme sa a šup do turistického a šliapať. Počasie bolo celé dva dni ukážkovo jesenné – hmla, ešte väčšia hmla a občas mrholenie. Ale nepršalo, nebola zima a nefúkalo, našťastie.

Túru sme začali o 10:30 priamo pod naším penziónom. V duchu hesla „stádo vede vůl“, som sa postavil do čela skupiny a hneď som sa takmer vykotil na mokrom drevenom mostíku. Tuším som aj urobil piruetu a skončil vedľa mostíka v odtokovom kanáli. Asi som si mal dať dezinfekciu aj do druhej nohy, aby som mal lepšiu stabilitu.
Po tomto nedôstojnom začiatku, sme pokračoval ďalej hore zjazdovkou, kde sme sa rýchlo dostali do prevádzkovej teploty. Pališ si musel hore hneď zapáliť, lebo na toľko kyslíka nie sú jeho pľúca navyknuté. Ďalej sme išli chodníkom až k začiatku Zejmarskej rokliny. Prechádzali sme okolo apartmánu, kde sme boli na letnej SK dovolenke, bola však taká hmla, že ho skoro nebolo vidno.
Na začiatku Zejmarky sme stretli mladý sympatický párik. Naše sympatie si získali najmä kvôli sedmičke Demänovky, ktorú mali načatú pred sebou na stolíku. Dosť sme ich vystrašili, určite sa zľakli, že o tú fľašu prídu. Tak sme radšej pokračovali ďalej do rokliny. V dušiach nám ostal hrejivý pocit, že to s tou našou mládežou nie je až také zlé.

Jesenná roklina má aj v hmle svoje čaro, viac to však vedia oceniť asi hlavne tí, ktorí ju už prešli niekedy predtým. Vody bolo v potoku o niečo viac ako keď sme tam boli v lete. Celkom slušným tempom sme stúpali stále ďalej, všetko prebehlo bez problémov. Rebríky aj reťaze zdolal každý.

Po 50 minútach sme došli k Horskému hotelu Geravy. Keď som nedávno s hotelom komunikoval, ubezpečovali ma, že sú celoročný hotel a že majú otvorené. Dokonca sme chvíľu riešili aj to, že by sme boli ubytovaní tam a nie v Jozefíne.
No, nakopať ich do riti. Jasné, že bolo zatvorené, nikde ani nohy. Vnútri cez okná bolo vidieť, že je hotel v rekonštrukcii. Na dverách oznam s tel. číslom, po zavolaní naň sa samozrejme ozvala odkazová schránka.
Na nálade nám to vonkoncom neubralo.
Ako správne Apkom vychovaní turisti, sme zjedli vlastné lepeňáky a pre istotu zopakovali dezinfekciu. Pozreli sme aj surreálnu mini zoo. Nehybný emu, stojaci v hmle pri plote výbehu, pôsobil značne nepatrične a v hlave mi bude mátať ešte hodnú chvíľu. Výživné boli aj divé sviňky zaborené po kolená v bahne.

Po skupinovej fotke, sme sa s Horským hotelom Geravy rozlúčili, viacerí asi nadobro. Späť na Dedinky sme sa vydali cez les popod lanovku po zelenej značke. Pri vstupe do lesa sme opäť stretli náš demänovkový párik.
Okiho nebavil komunitný zostup a tak si to celé až dolu odbehol a bol v penzióne prvý. My ostatní sme sa na Dedinky dogúľali po asi 50 minútach. V Pizza & Café Lumaro, „hviezde“ našich gastro zážitkov z letnej dovolenky, sme vystrašili obsluhujúcu tetu. Evidentne nečakala v tomto počasí tak početnú skupinku veselých výletníkov. Tých pár pív však zvládla s gráciou, bola veľmi milá a ochotná. Chlapci si na nedeľu objednali čerstvé pstruhy – chovajú ich priamo v Palcmanskej Maši. V pizzerke sa dajú zakúpiť.
Pri odchode sme opäť stretli našich starých mladých demänovkových známych.

Okolo pol druhej sme úspešne ukončili oficiálnu – turistickú – časť memoriálu a mohli sme začať tú neoficiálnu. Teda pivko, jedlo a pivko a jedlo a ešte občas nejaké to pivko. A jedlo.

Jozefína nás čakala s vynikajúcou horúcou kapustnicou. Padla naozaj veľmi vhod. Kapustnica bola naozaj skvelá. Dala do pohybu (u niekoho aj do veľmi rýchleho pohybu, však Paľko) naše biologické procesy. Hlavne procesy meniace tuhú a kvapalnú časť kapustnice na plynnú. Myslím, že ten večer, by sa nami vyprodukovaným plynom dalo kúriť a variť v priemernej slovenskej domácnosti aj týždeň.

Poobede sme takmer zalomili na šlofíka, ale dostal som nápad. Poďme sa previezť vláčikom do Telgártu a späť – cez Telgártsku slučku, hovorím. Späť sme niečo po šiestej, trochu nám vytrávi a vrátime sa akurát na večeru. Môj nápad sa stretol s väčšinovým súhlasom. Tak sme Pališ, Robko, Miško, Bruno, Kubo (ten nedezinfikoval) a ja sadli do auta a odviezli sa na železničnú stanicu Dedinky. Vláčikom o 15:56 sme sa v hmle a podvečernom šere previezli ikonickou traťou do Telgártu. Tam sme sa, v už takmer úplnej tme, prešli k Chmarošskému viaduktu. Dalo sa ho skôr tušiť ako vidieť. Potom sme sa už iba pomaly vrátili okolo kaviarne Depo a Koliby pod Kráľovou hoľou späť k zastávke Telgárt penzión.
Kým prišiel vláčik, čakali sme v plechovej búdke zastávky, sediac na drevených laviciach. Náladu občas vylepšil korona test – konkrétne test čuchových orgánov. Zistili sme, po bohatom testovaní, že čuch máme všetci. Aj testovacej látky plynného skupenstva sme mali dosť. Kapustnica bola naozaj vynikajúca.

Ako na koni sme boli o 18:15 späť v Jozefíne. Tešili sme sa na večeru, ale to čo nasledovalo predčilo všetky naše očakávania. Na dohodnutý čas 18:30 nám doniesli obrovské drevené denko v podobe prasiatka. Na ňom kopa klobás, jaterníc a štyri pečené kolená. V troch nádobách pečené zemiaky, v ďalších kyslé uhorky, čalamádu, zeleninový šalát. Kuracie rezne, kopu chleba. Horčica, chren, ajvar, kápie.
Všetko to bolo naozaj výborné, fakt vynikajúce. Malo to iba jednu chybu, že toho bolo strašne veľa. Zrušili sme tak objednávku na raňajky, nakoľko by bolo úplne zbytočné aby nám nosili ďalšie jedlo.
Každý sa napráskal ako sa patrí, napriek tomu to tak vôbec nevyzeralo, toľko bolo toho jedla 🙂

Večer potom pokračoval v kľudnom tóne, odfukovali sme, kecali, popíjali pivko. Spať sa išlo slušne, poslední o pol jednej.

Ráno o siedmej sme s Okim zobudili Robka a išli sme sa okúpať do priehrady. Oki si na izbe zabudol neoprénové topánky, tak kým po ne zbehol, my s Robkom sme sa už kúpali. Robko svoju kúpaciu premiéru zvládol výborne, napriek tomu, že voda mala iba 4,8°C. Keď sme my po piatich minútach vyliezali z vody, Oki tam akurát vchádzal. Osušili a utreli sme sa a šup späť do tepla.

Blázni

Po našich raňajkách väčšina ešte stále spala. Keďže ja som to mal domov 3,5 hodiny, nečakal som kým sa zobudia. Niečo po deviatej som sa rozlúčil s Okim, Robkom a Jankou, sadol do auta a vyštartoval domov.

Myslím, že aj napriek nonstop hmle to všetko dobre dopadlo, hlavne sa nikomu nič nestalo. V lese a na skalnatom chodníku obsypanom lístím sa veľmi šmýkalo.
Aj touto cestou ďakujem všetkým za účasť a teším sa na 8. ročník memoriálu.

Na Apku!

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *