Slovenský raj, Dedinky 2020

Ako som už bol spomínal v svojom ostatnom článku, toto leto sme viacerí z logi(sti)ckých dôvodov trávili letnú dovolenku v našej Gubernii. Roztočil som glóbus Slovenska a prstom pichol…. do Dediniek.

To je tak, život je podľa mňa jedna veľká špirála. V lete roku Pána 1992, som medzi 3. a 4. ročníkom strednej školy, strávil mesiac prázdnin brigádou v kuchyni hotela Priehrada na Palcmanskej Maši na Dedinkách. Teraz, presne po 28 rokoch ma už aj s rodinou, osud zavial opäť do týchto končín. Špirála, hovorím…

Späť do reality. Nechceli sme žiadny Liptov, Vysoké Tatry, Oravu, ani severnú stranu Slovenského raja. Presne kvôli tomuto. Takže voľba padla na Dedinky a juh Slovenského raja + Telgárt. Je to mix nádhernej prírody v spojení s jedinečnými technickými pamiatkami. A navyše je tam oveľa, ale naozaj oveľa menej ľudí ako som už spomínal vyššie.

Človeku až rozum ostáva stáť, koľko krásy a ľudského umu je na 20km hlavného ťahu slovenskej Route 66.
Veď to je neuveriteľné, tesne za Šumiacom je nádherná Chamkova stodola, doslova niekoľko sto metrov ďalej sú meandre Hrona, potom Telgártska slučka, potom Chmarošský viadukt, potom prameň Hrona, potom sedlo Besník, potom Dobšinská ľadová jaskyňa, potom Stratenský tunel a Stratenský kaňon. Nespomínam Kráľovu hoľu, kopu rôznych turistických trás, reštaurácií, kolíb, alebo napríklad aj kostolík v Stratenej, kde je na oltári plastika od Majstra Pavla z Levoče. Je to vôbec možné, hovorím si?
A Slovenský raj, Palcmanská Maša k tomu navyše. Jednoducho fantázia ľudkovia.

Deň 1 nedeľa

Z domu sme vyrazili pohodovým tempom o desiatej. Trochu sme boli prekvapení hustou premávkou na D1, ale po odbočke na Nitru to už na R1 bolo o čosi lepšie a za Banskou Bystricou už úplná pohoda.
Pôvodne som špekuloval, že niektoré veci pozrieme už v nedeľu cestou na ubytovanie, ale počasie tomu neprialo. Bol to jediný deň, kedy nám na dovolenke pršalo.
Okolo pol druhej sme dorazili do Telgártu, do parádnej Koliby pod Kráľovou hoľou. Parkovisko plné, začínal riadny dážď. Vnútri sme stihli obsadiť predposledný stôl, pár minút po nás už nebolo kam sadnúť. Na jedlo sme čakali ťažkých 40 minút, ale dalo sa to pochopiť, naozaj bolo úplne plno. Aspoň pitie sme dostali hneď a tak sme v kľude čakali. Deti si dali kurací a my s Katkou černohorský rezeň. Neviem ako to v tých kolibách robia, ale všade kde sme ten týždeň jedli, bolo bravčové vynikajúce a mäkučké, pôvodné obavy, že to bude podošva sa nenaplnili.

Niečo po pol štvrtej, sme konečne dorazili na ubytovanie Apartmány Mlynky v stredisku Mlynky – Biele Vody. Apartmán sme mali vskutku veľkorysý, s krásnou terasou. Veľká obývačka s manželskou posteľou, spálňa, kuchyňa, wc, terasa, všetko parádne, čisté a slušne zariadené. Trochu som sa obával, či nám tam nebude chladno (ako v tom vtipe – Kedy je na horách najväčšia kosa? V lete predsa, lebo sa nekúri v hoteloch.) Ale v každej miestnosti sme mali na stene štýlový elektrický ohrievač vo forme akoby veľkoformátovej fotky s témou Slovenského raja, takže stačilo zapnúť vypínač a zo steny sa šírilo príjemné sálavé teplo. Perfektá vec, musím uznať.
Okolie apartmánu bolo tiež super, ticho, koníky, ovečky na lúke, romantika celkom.

Keď sme sa vybalili, konečne prestalo pršať. Adekvátne tomu sme sa obliekli a obuli. Vyrazili sme cez kopec hore a potom po zjazdovke dole (červená značka) na Dedinky k hotelu Priehrada a k Palcmanskej Maši. Za slabú polhodinku sme boli na mieste. Trochu sme sa pomotkali, pozreli okolie hotela a priehrady, v bufete sme si dali pivko a kofolu.
Hotel a kuchyňa, kde som pracoval pred 28 rokmi, vyzerali dosť ošarpane, ako bez života. Nič nenasvedčovalo tomu, že vrcholí turistická sezóna. Tam, kde kedysi stáli jednoduché drevené chatky v ktorých sme bývali, sú dnes zbohatlícke víkendové haciendy. A tam, kde kedysi býval správca a my sme chodili po hnilé zemiaky do skladu, dnes stojí noblesný penzión a reštaurácia Pelle (podobnosť s iným Pellem čisto náhodná 🙂 )
Pozreli sme aj smutnú budovu lanovky na Geravy. Tá je od roku 2009 (!!!) zatvorená. Vraj je v remonte, hotová mala byť v apríli tohto roka, potom pre koronu to malo byť v júli a posledná správa je, že to bude v lete na budúci rok….Slovenskóóó. Smutné, ale možno aj kvôli tomu je tu tak málo ľudí, hovorím si. Lanovku si pamätám, na Geravách som ňou bol asi 3x a je to veľmi pekná a celkom dlhá štreka.
Po nejakej hodinke sme si to cez kopec namierili späť. Na večeru zásoby z domu a šup spať.
Program na druhý deň závisel od počasia.

Deň 2 pondelok

Ráno sme sa zobudili do krásneho dňa, tak tomu bolo aj po zvyšok dovolenky. Počasie parádne, slniečko, nefúkalo. Super.
Na raňajky som išiel kúpiť čerstvé pečivo. V potravinách na Bielej Vode, ktoré vyzerajú ako protiatómový kryt na východnej Ukrajine…

Toto sú potraviny na Slovensku v roku 2020 v turistickej oblasti

…však pečivo dovážajú iba v utorky a štvrtky. Šup sadol som teda do auta a v lahôdko-baro-krčmo-reštaurácio-potravinách na Dedinkách, som kúpil…(opäť tá špirála)… asi najlepšie rožky aké som kedy jedol. Pečie ich náš bývalý sused z Košíc, pán Lipták, ktorý sa po prevrate v 89. presťahoval do Dobšinej. Tam si otvoril pekáreň a pečie do dnešného dňa. A tieto jeho rožky som jedol na Dedinkách aj pred 28 rokmi. Dovážal ich do nášho hotela. Neuveriteľné, že? Takmer 30 rokov a nič sa nezmenilo, špirála 🙂

Najlepšie rožky ever pečie pán Lipták v Dobšinej

Po výborných raňajkách, nás čakalo veľa zaujímavého.
Ponad peknú vyhliadku na Palcmanskú Mašu a Dedinky a cez Stratenský tunel, sme sa vydali najprv na krátku zastávku do sedla Besník. Zo sedla je pekný výhľad na Kráľovu hoľu. Potom sme sa presunuli kúsok ďalej, k prameňu Hrona. Hron je druhá najdlhšia rieka Slovenska. Prameň je pekne označený, bez problémov sa tam dá odstaviť auto a pozrieť si to. Voda z prameňa chutí výborne. Okolie je pekne upravené a osadené informačnými tabuľami. Škoda len tých odpadkov, naozaj nepochopím tých ľudí, na 90% sa tam dotrepú autom a sú leniví si bordel vziať so sebou preč. Musia to tam nechať, rozum mi ostáva stáť.

Po horehronskom občerstvení, sme opäť po pár sto metroch stáli. Tentoraz pri pýche inžinierov, konštruktérov a stavbárov – pri Chmarošskom viadukte, ktorý je najdlhším viaduktom na prekrásnej železničnej trati číslo 173, Červená Skala – Margecany. Trať má dĺžku 94km, je na nej 9 tunelov v dĺžke 3800m a 281(!) mostných telies, 60 cestných nadjazdov a 70 potrubných priepustov. Najťažšie a najkomplikovanejšie úseky boli vybudované v rokoch 1931-33, celá trať bola odovzdaná v roku 1936. Počas najväčšej intenzity prác, na stavbe pracovalo až 9700 robotníkov. Keď si človek prestaví, ako to budovali a vybudovali pred takmer 100 rokmi, v akých ťažkých podmienkach, aké prevýšenia museli riešiť, hospodársku krízu počas výstavby, je to naozaj neuveriteľné.
Dnes, so všetkými tými normami, nariadeniami, vplyvmi na životné prostredie, posudkami EIA, výberovými a pripomienkovými konaniami…. dnes by sa to jednoducho nepostavilo ani za ďalších 100 rokov. Som o tom pevne presvedčený.

Chmarošský viadukt


Jednoznačným klenotom a pýchou celej tejto trate, je takzvaná Telgártska slučka. Je to úžasné technické riešenie, ako prekonať na veľmi krátkom úseku 2,3km prevýšenie až 31m. Trať vedie smerom od Telgártu cez parádny most, na ktorý je doslova napojený perón stanice Telgárt penzión a hneď ako končí perón, začína spodný portál tunela (dĺžka 1239m). V jednom kuse je tak most, perón a tunel. Tunel stúpa v ľavotočivom polkruhovom oblúku o polomere 400m, následne po výjazde z horného portálu tunela sa trať vinie ponad údolie, ktoré je preklenuté najvyšším viaduktom trate – Telgártskym viaduktom. Ďalej po niekoľkých stovkách metrov nasleduje Chmarošský viadukt a po ďalších pár sto metroch trať ústí do Hronského tunela a kúsok ďalej do Besníckeho tunela pod sedlom Besník. Besnícky tunel je vrcholový, pretože sa nachádza vo výške 957m nad morom. Je to najvyšší bod železníc s normálnym rozchodom na Slovensku. Pecka je to. Večer sme si to prešli vlakom tam a späť, ale o tom až neskôr.

Telgártska slučka – most – perón – tunel – viadukt
Telgártsky viadukt

Ďalej sme pokračovali cez Telgárt smerom na Šumiac k Chamkovej stodole, nádhernej starej drevenici. Stojí kúsok od cesty a v pozadí s Kráľovou hoľou a krásnou prírodou je veľmi fotogenická.
Potom sme sa vrátili späť po hlavnej asi 500m, kde je aj malé odstavné parkovisko pozrieť Meandre Hrona. Bohužiaľ sú však priľahlé lúky tak zarastené, že to bolo skoro povyše mňa. Aj som sa snažil nejako prebrodiť tie lúky, ale nechcel som riskovať kliešťov, nechápem, že som žiadneho nefasoval. Keby bolo aspoň trochu pokosené, alebo keby boli urobené nejaké chodníky na drevených koloch ponad časť tejto lokality ako sa to robí inde vo svete v mokradiach, bolo by to skvelé. Možno niekedy časom…
Ešte na chvíľu sme sa stavili pri Kolibe pod Kráľovou hoľou, kde sme sa iba prešli, pozreli ovečky a dokonca sme stretli aj vretenicu, ktorá len tak pred nami pelášila, takže som ju musel trochu ponaháňať kvôli fotke 🙂

Na obed sme riskli Ranč pod Ostrou skalou, ktorý má rozpačité recenzie. Niektorí ho chvália, iní preklínajú, hlavne za nenormálne dlhé čakacie doby na jedlo. Aj v predchádzajúci deň, keď sme išli okolo, bolo parkovisko napriek dažďu narvané. No len dnes bol pondelok, to je neďaleká Dobšinská ľadová jaskyňa zatvorená a na ranči nebolo nikoho, okrem smetiarov, ktorí si tam odskočili na kofolu.
Ranč sa nedá minúť, je hneď vedľa hlavnej cesty. Vyzerá to tam naozaj pekne a štýlovo, vedľa hlavnej budovy kt. slúži aj ako penzión, je aj veľmi pekná stajňa. Za rančom sú parádne vysoké hojdačky, ktoré sme samozrejme hneď otestovali. Keďže bolo málo ľudí, aj obsluha a kuchyňa stíhali, takže sa nenaplnili pôvodné obavy, že tam skysneme na 2 hodiny. Katka si dala zemiakovo-bryndzové pirohy a musím uznať, že také dobré sme ešte v živote nejedli. Bryndza, slanina, smotana, všetko domáce a fantastické. Normálne z toho bolo cítiť rozkvitnuté lúky. Famózne, mňam.

Vrátili sme sa na ubytko a odpočinuli si. Po poobednom šlofíku, sme sa išli previezť vlakom z Dediniek do Telgártu a späť. Je to výborný spôsob ako si vychutnať krásnu trať, ešte krajšiu krajinu a Telgártsku slučku. Vlak ide z Dediniek o 15:56, príchod do Telgártu o 16:18. Späť z Telgártu sme išli o 17:42 a na Dedinkách sme vystupovali o 18:05.
Trať je naozaj krásna, jazda jedným smerom trvá cca 22 minút. Išli sme cez oba viadukty kt. som už vyššie spomínal a cez 5, alebo 6 tunelov, vždy sme to pomotali keď sme ich rátali. Vedel by som sa hore-dolu voziť aj celý deň. Vlaky boli poloprázdne, sedeli sme v zvieratkovo-chrobáčikovo pomaľovanom vagóne. Tomi po nastúpení do vlaku na Dedinkách okamžite zaspal 🙂 a ledva sa prebral, keď sme mali v Telgárte vystupovať.
V Telgárte sme sa prešli cca 500m k štýlovej kaviarni Švermovo. Kaviareň je štylizovaná do starého odstaveného železničného vagóna. Nachádza sa na odbočke z hlavnej cesty ku Kolibe pod Kráľovou hoľou. V kaviarni po celom obvode vagóna premáva malý vláčik TT-čko, milé. Tá slabá 1,5 hodina do odchodu vlaku nám ubehla veľmi rýchlo.
Z vlaku sme na Dedinkách išli rovno na apartmán a vydarený deň bol za nami.

Deň 3 utorok

Počasie ráno ako z katalógu a tak nič nebránilo hneď po raňajkách vyraziť na veľmi peknú túru. Trasa viedla do kruhu proti smeru hodinových ručičiek. Začínali sme v Zejmarskej rokline (na mapke nižšie je to označené ako Cieľ, keďže de facto štart a cieľ boli z jedného miesta), po necelej hodinke sme boli na Geravách (2), kde sme si v bufete horského hotela Geravy dali občerstvenie. Pokračovali sme ďalej cez Malé a Veľké Zajfy (3) k Stratenskej píle (4) a odtiaľ ponad Palcmanskú Mašu na Dedinky. Na Dedinkách obed a cez zjazdovku hore a dolu na apartmán.

Zejmarská roklina je najmenšia roklina Slovenského raja a keď sa nemýlim, aj jediná na južnej strane raja. Vchod do rokliny sme mali asi 5 minút pešo od apartmánu. Pri vstupe sa platí symbolické vstupné 1€. Roklina patrí medzi jednoduchšie, ale človek si tam aj tak mákne, obzvlášť, keď musí dávať pozor aj na deti. Začiatok je postupný, ale rýchlo sa to zmení a nasleduje sústava schodíkov, rebríkov a reťazí.
Mali sme šťastie, lebo ešte v prvej štvrtine sme dobehli veľkú skupinu dôchodcov, ktorí nás slušne pustili pred seba a tak okrem asi 3 párov a jednej rodinky sme tam boli sami.
Na konci sme z rokliny vyšli neďaleko horského hotela Geravy, kde človek môže načerpať sily na ďalšie aktivity. Veľmi pekná roklina to bola.

Z Geráv sme pokračovali po žltej značke chvíľu príjemným lesným chodníkom, neskôr dosť prudko dolu, kde sme sa následne napojili na zelenú značku a postupne prešli Malé a neskôr aj Veľké Zajfy. Išlo sa veľmi príjemne, stále jemne z kopca krásnou dolinkou, cez ktorú preteká Vráblovský potok. Všetko kvitlo, okolo motýle a kopa vtáctva, občas lesné jahody. Stretli sme sem tam nejakých turistov a viacero rodiniek na bicykloch. Postupne sme sa dostali k Stratenskej píle, je to časť Palcmanskej Maše, kde sa do nej vlieva spomínaný Vráblovský potok. Stratenská píla je v súčasnosti chatárska kolónia, ale nie je tam nejako veľa chatiek. Tu sme sa napojili na červenú, po ktorej sme sa vcelku ostrým stúpaním dostali ponad Palcmanskú Mašu a po chvíli sme zbehli do Dediniek.

Bolo už pol druhej a boli sme riadne vyhladnutí. Mali sme v pláne návštevu pizzerie Lumaro, ktorá je v centre obce. Keďže však bol riadne teplý deň, Palcmanská Maša bola na prasknutie a Dedinky okupovali stovky výletníkov, všetko všade totálne plné, samé odparkované autá, hotový lunapark. V pizzerii sa akurát uvoľnil jeden stôl, tak som ho rýchlo obsadil. To čo sa dialo potom, bolo ako zo zlého filmu, takú amatérčinu som ešte v živote v žiadnom podniku nezažil.
15 minút sme sedeli pri stole a čašníčka stále len okolo zmätene pobehovala, bola sama na celú reštauráciu a veľkú vonkajšiu terasu. Pri bare sa tvoril dlhý rad, lebo nikoho nebavilo čakať donekonečna pri stole na obsluhu. Katka sa teda postavila do radu tiež. Po 10 minútach v rade objednala pitie a jednu pizzu + kečup a druhú pizzu bez feferóniek. Po ďalších 15 minútach sa opäť postavila k baru, že kde máme to pitie. Po ďalších 10 minútach nám ho doniesli. A po ďalších 50 minútach nám konečne doniesli aj pizzu. Prvú bez kečupu a druhú s feferónkami 🙂

Za iných okolností, by som sa už po prvých 15 minútach dvihol a išli by sme inde. Lenže ako som spomínal, bolo veľmi teplo, mali sme v nohách 4 hodiny šľapania a boli sme hladní ako Čenkovej deti. Na Dedinkách de facto nie je konkurencia a myslím, že za týchto okolností by bola zmena podniku zbytočná.
Takže sme už len popíjali pivo a ľutovali personál, ktorý sa síce snažil, ale boli skrátka neschopní.
Pizza bola veľmi dobrá, to musím uznať. A čapovali Bakalářa, takže sme im odpustili a vlastne na celú túto udalosť spomíname s úsmevom.

Najedení sme prešli z Dediniek k hotelu Priehrada a cez už známu zjazdovku hore a dolu, sme boli do pol hodinky na apartmáne. Po sprche sme si dali poobedný oddych a šlofíka. Túra bola super, dobre to skončilo a na zvyšok dňa sme si dali voľno.

Deň 4 streda

Čo by to bolo za dovolenku v tomto krásnom regióne bez návštevy Dobšinskej ľadovej jaskyne. Prvý vstup je o 9:00. Z parkoviska je to k jaskyni svižným tempom do kopca cca 20 minút. Takto v sezóne je cez deň problém čo i len zaparkovať, nieto sa ešte do jaskyne dostať. Urobili sme veľmi dobre, že sme si ráno švihli a stáli hore ako prví o 8:45 pred vchodom.
Najprv mi bolo ľúto dať okrem 8€ vstupného na dospelú osobu, ešte aj 10€ za povolenie fotiť v jaskyni, ale nakoniec som rád, lebo fotky sú myslím celkom slušné. Prehliadka trvala 30 minút, odšľapali sme cca 566 schodov a bolo to veľmi pekné.

Keď sme vyšli na povrch, pred vchodom už stáli desiatky a desiatky ďalších ľudí a návštevníkov. Celú cestu dolu, sme míňali húfy ďalších a ďalších. Naozaj sme urobili veľmi dobre, že sme to stihli takto ráno.
Popri chodníku k jaskyni, je vybudovaný aj mini náučný okruh, ktorý jedného dňa, keď lepšie dorastie okolitá flóra, bude určite krajší ako je teraz. Chutné sú viaceré potôčiky, ktoré cez tento náučný okruh tečú.
Dolu sme si dali v jednej z reštaurácií kávičku a kúpili magnetky. Začiatok dňa na jednotku.

Cestou späť od jaskyne na Dedinky, sa po ceste nachádza 325,7m dlhý Stratenský tunel, otvorený v roku 1972. Je to jediný cestný tunel na Slovensku na ceste I. triedy (!) a kým v roku 2003 neotvorili tunel Branisko, išlo o najdlhší cestný tunel.
Súbežne s tunelom vedie cca 45m južne aj železničný tunel.
Stratenský tunel značne zjednodušil cestu autom cez tento úsek, nakoľko kým ho neotvorili, viedla cesta prekrásnym Stratenským kaňonom, ktorý je doslova pár metrov vedľa.
A práve Stratenský kaňon bol našou ďalšou zastávkou. Auto sme odparkovali na parkovisku, ktoré sa nachádza pri východnom portáli tunela.
Stratenský kaňon vytvorila rieka Hnilec. Pešo sme ho prešli asi za 20 minút v jednom smere, potom sme sa otočili a vrátili sa späť k autu. Musím povedať, že prechádzka týmto kaňonom je doslova čarovná a nádherná. Stratenský kaňon je klenot, ktorý treba určite vidieť. Je to skrátka jedinečné. Strmé skaly, Hnilec tečúci raz ako prudká riava, inokedy ako lenivá rieka, kopa rôznych kvetov, lopúchov. Krásne stromy a dramatické zrázy kaňonu. Veľké prekvapenie a skutočne nádherné.
Asi v prvej tretine kaňonu, v mieste kde sa do Hnilca vlieva horský potok, je turistický hríbik. Tam sme si všimli žltú značku smerujúcu na Havraniu skalu. Povedali sme si, že sa sem na druhý deň vrátime a túto túru si dáme.


Obed sme odbavili v reštaurácii u Pelleho na Dedinkách pri Hoteli Priehrada. Katka burger, Tomi rezeň, Tánička tiež, ja bryndzové halušky. Bolo to dobré, ale napriek tomu najslabšie z celého týždňa.

Keďže bolo naozaj krásne a bezvetrie, večer sme sa vydali k Palcmanskej Maši a požičali sme si vodný bicykel. Mal som v pláne previezť sa na bicykli k jednému z dvoch mostov železničnej trate a k Stratenskej píle. Plus som chcel odfotiť vlak, ktorý sa večer vracia z Červeného kameňa do Margecian, práve ako ide cez jeden z mostov.
Bicykel mal aj hornú sieť, na ktorej sa vyvalili deti a mohli tak vegetiť. Tesne sme podplávali prvý most, ale pod druhý sme sa už nezmestili. Skrátka bicykel bol s tou strieškou príliš vysoký a nevošli sme pod most. Smola a škoda, k Stratenskej píle sme sa nedostali, čo už. Ostali sme tak pri prvom moste a tam sme odstavili bicykel. Deti sa motkali v priehrade v takej malej zátočke, ja som niečo pofotil.
Keď sa blížil čas príchodu vlaku, zaujali sme strategické miesto tak, aby som mal dobrý výhľad a mohol fotiť. Prekvapil nás motoráčik, idúci opačným smerom. Chvalabohu zaň, pretože ten sa mi cvaknúť podarilo. Keď totiž išiel rýchlik na ktorý sme čakali, tak som záber totálne pokazil a nestihol som vlak odfotiť tak, aby na zábere bola celá lokomotíva. Dosť som sa na seba za to hneval, ale aspoň viem, ako sa cítil môj otec fotograf, keď kvôli jednému jedinému záberu vyšlo niekoľkohodinové úsilie, námaha a plánovanie navnivoč.
Bicykel sme po dvoch hodinách vrátili a po večeri sme postupne pozaspávali.

Deň 5 štvrtok

Ráno opäť azúro a ešte teplejšie ako v predchádzajúci deň. Po obligátnych raňajkách, sme sa vydali na sľubovanú túru zo Stratenského kaňona na Havraniu skalu. Túra trvá podľa hríbika 1:10 hod. Bolo to ďalšie prekvapenie, lebo začiatok bol vskutku dosť divoký, niečo ako malá roklina, len bez akéhokoľvek istenia a technických pomôcok. Chodník viedol x-krát krížom cez potok, nastúpali sme 200 výškových metrov na prvom kilometri, cez skaly, korene stromov, to všetko v bujne zarastenej rokline. Veľmi veľmi pekné, Katke sa to páčilo skoro viac ako Zejmarská roklina. Po tomto divokom začiatku sme sa dostali na lesnú cestu a už vychádzkovým tempom a peknými lesmi a lúkami sme postupne vystúpali k Havranej skale. Trvalo nám to presne 1:10 hod., takže poklona značkárom za triezvy úsudok.
Havrania skala má dve vyhliadky, prvá má krásny 180° výhľad na centrálnu časť Slovenského raja. Na ľavej strane dokonca vidieť Vysoké Tatry a Lomnický štít. Paráda. Druhá vyhliadka je trochu ďalej a vyššie. Je na nej vrcholová podpisová kniha a lavička. Výhľady tiež krásne, vidieť aj časť Palcmanskej Maše – Stratenskú pílu.
Posedeli sme pol hodinku, zjedli horalky a práve včas sme sa vydali na zostup. Takmer okamžite sme stretli veľkú skupinu turistov, snáď 20 ich bolo. Opäť sme raz mali šťastie, my sme boli hore sami, mali sme celú tú nádheru len pre seba.
Dolu sme boli za menej ako hodinu, všetko sme to zvládli bez pádov a odrenín.

Bol čas obeda a v neďalekej rázovitej dedinke Stratená, sme si dali obed v Penzióne Šafrán. Tánička klasicky hranolky s kečupom, Tomi smažák, Katka bryndzové halušky a ja špecialitu podniku, Halušky Šafrán. Išlo o strapačky s kyslou kapustou, pečenou krkovičkou a karamelizovanou cibuľkou. Musím povedať, že to bolo vynikajúce, poctivé domáce halušky, domáca kyslá kapusta a mäsko nádherne mäkučké a výborne dochutené. Skvelý obed.
Na apartmáne sme sa okniepili a už iba odpočívali a pripravovali sa pomaly na zajtrajší deň a odchod k babke a dedkovi do Košíc.

Deň 6 piatok

Check out sme mali klasicky do 10:00, ale my sme už o deviatej štartovali auto, lebo som v Dobšinej chcel natankovať a na desiatu som chcel stihnúť návštevu Evanjelického kostola v Štítniku. Pre verejnosť majú otvorené denne od 10:00-11:00 a potom ešte poobede.

Dobšiná z Dobšinského kopca


Zaparkovali sme na peknom malom námestíčku a tesne pred desiatou už bol kostol otvorený. Obšmietal sa tam aj mladý muž, ako neskôr vysvitlo, je to miestny sprievodca, ktorý dáva turistom ktorých to zaujíma výklad o histórii kostola. Dokonca aj v angličtine ako sme počuli, lebo po nás prišli nejakí zahraniční turisti. Do toho zvládal aj slovenský výklad inej skupinke našich turistov, šikovný chalan.
Kostol je zvnútra naozaj nádherný, koho to zaujíma, nech si prečíta info na wiki, stojí to za to. Najstaršie maľby na stenách sú až z 14. storočia, okrem iného je v kostole aj najstarší organ na Slovensku. Sú v ňom aj krásne staré drevené lavice, ktoré sú rozdelené pre ľudí podľa postavenia a významu v obci.
Naozaj je to jeden nádherný historický klenot, ktorý by si zaslúžil aby som sa o ňom rozpisoval viac, ale všetko je na internete a tak by som to sem len zbytočne kopíroval. Jednoznačne odporúčam aspoň raz za život.

Po prehliadke kostola sme sadli do auta a šup smer Košice, kde sme babke a dedkovi nechali deti na týždeň prázdnin.

Bol to skvelý a vydarený týždeň. Slovenský raj je nádherný a tam kde sme boli my, nie je ani plný turistov. Počasie na 1*, ubytovanie tiež a program klapol na 100%. Nikomu sa nič nestalo a všetko do seba zapadlo. Výborná dovolenka na rodnej hrude, po veľmi veľmi dlhej dobe.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *